Francúzske národné zhromaždenie: história a súčasnosť

Francúzsko, oficiálne Francúzska republika, je štát v západnej Európe, ktorý sa rozprestiera medzi Atlantickým oceánom a Stredozemným morom. Jeho susedmi sú Belgicko, Luxembursko, Nemecko, Švajčiarsko, Taliansko, Monako, Španielsko a Andorra. Od Spojeného kráľovstva ho oddeľuje Lamanšský prieliv a Doverská úžina.

Francúzska história je bohatá na udalosti, ktoré ju formovali do dnešnej podoby - len za posledných 200 rokov došlo k desiatim dramatickým zmenám zriadenia. Francúzsko si v tomto období prešlo dvomi cisárstvami, trikrát bolo kráľovstvom, päťkrát republikou a mimo to sa niekoľkokrát zapojilo do rôznych vojen. V každej etape svojej existencie bolo Francúzsko významným aktérom, veľmocou a ovplyvňovalo podobu Európy a svetového diania.

Politický systém Francúzska sa značne líši od toho nášho. Niet sa čomu diviť, nerozdeľuje nás len geografia, ale aj odlišná historická skúsenosť.

Než sa bližšie pozrieme na konkrétne vetvy moci, je dôležité spomenúť štyri osobitosti francúzskeho politického vývoja:

  1. Revolučnosť
  2. Inklinácia k unitarizmu
  3. Výrazný podiel politických osobností na vývoji
  4. Polarizácia politického spektra

Revolučnosť sme do istej miery zachytili už v úvode článku - jedná sa o najtypickejší znak politického vývoja vo Francúzsku. Jeho prejavom sú radikálne a kvalitatívne zmeny režimov naprieč históriou Francúzska. Najvýznamnejšou udalosťou v kontexte tohto znaku sa javí Veľká francúzska revolúcia, ktorá ovplyvnila nielen samotné Francúzsko, ale spustila a inšpirovala celú radu revolúcií vo svete.

Francúzska inklinácia k unitarizmu je obsiahnutá v celej jeho histórii. Aj keby sme pozorne študovali dejiny celého Francúzska, nedokázali by sme nájsť bod, kedy by na tomto území bola zriadená federácia či väčšia miera samosprávy alebo autonómie. Dokonca by sme márne hľadali významné či úspešné politické hnutia alebo snahy o podobné (federatívne) usporiadanie. Ak už politické hnutia existovali, boli zväčša republikánske alebo monarchistické.

Či už vládol cisár alebo kráľ, nebola tendencia rozptýliť moc a krajina bola centralizovaná. V dnešnom Francúzsku sa to odrazilo v podobe silno centralizovanej a byrokratickej krajiny, kde neexistuje významná autonómia regiónov.

Na formovaní francúzskeho štátu mali vždy vplyv významné politické osobnosti. Každá z týchto osobností, ako napríklad Napoleon, Charles de Gaulle, Francois Mitterand, modifikovali politické dejiny Francúzska a zanechali osobitnú stopu v jeho politickom systéme, pričom šlo vždy o zásadnú a kvalitatívnu zmenu. Napoleon bol významnou osobnosťou Francúzska v búrlivom období Veľkej francúzskej revolúcie. Paradoxne jej výsledkom bol absolutistický cisár Napoleon, ktorý sa však pokúsil pretaviť výdobytky revolúcie v podobe Občianskeho zákonníka či vyriešenia otázky moci cirkvi.

Poslednou výraznou osobitosťou Francúzska je polarizácia politického spektra, ktorú môžeme pozorovať aj dnes v podobe silnej radikálnej ľavice a pravice. Táto črta vyplýva z Veľkej francúzskej revolúcie - buď ste boli podporovateľom (parlamentarista) alebo odporcom (royalista) revolúcie.

Tieto osobitosti sa pretavili aj do súčasného Francúzska, ktoré je charakteristické existenciou troch komponentov deliacich si medzi sebou legislatívu a exekutívu. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový parlament zložený zo silnejšieho Národného zhromaždenia a slabšieho Senátu. Výkonný orgán Francúzska je dualistický - pozostáva z vlády a prezidenta.

Vláda vo Francúzsku sa nazýva Rada ministrov a na jej čele je predseda vlády (tiež prvý minister), ktorého menuje prezident. Ten má voči vláde a aj parlamentu zvýšené právomoci v porovnaní s inými európskymi štátmi. Priamo volený prezident je definovaný ako hlava štátu a výkonnej moci v Ústave Francúzskej republiky, ktorú v dnešnom znení kreoval predovšetkým Charles de Gaulle.

Čo sa týka prípadnej možnosti zmeny Ústavy - toto právo prináleží výhradne francúzskemu ľudu, a to prostredníctvom referenda.

Medzi ďalšie charakteristiky francúzskeho politického systému patrí zachovanie unitárneho charakteru štátu, existencia republikánskej pravice a pomerne silná vnútropolitická a zahraničnopolitická stabilita.

Postupnosť jednotlivých orgánov v ústave neznačí len akési náhodné zoradenie. Z politologického hľadiska vyjadruje dôležitosť jednotlivých orgánov a zámer jej tvorcov. Na prvom mieste hovorí Ústava Francúzska o prezidentovi, následne vláde a až potom parlamente, hoc z týchto troch orgánov je obsahovo najmenší priestor venovaný práve vláde.

V poradí prvý je prezident, ktorý je hlavou štátu a výkonnej moci. Je volený väčšinovým volebným systémom. Pokiaľ nikto v prvom kole nezíska nadpolovičnú väčšinu organizuje sa druhé kolo volieb s dvomi kandidátmi s najväčším počtom hlasov v prvom kole.

Bez jeho súhlasu sa francúzska vláda neschádza - môže predsedať jej zasadnutiu a vtedy sa jej hovorí Prezidentská rada. Môžu zasadať aj bez neho, vtedy sa nazýva Ministerská rada, avšak vždy musí prezident udeliť súhlas.

Prezident má taktiež právo menovať a odvolávať predsedu vlády a na jeho návrh aj jednotlivých členov. Má právo rozpustiť Národné zhromaždenie, vyhlasuje parlamentné voľby a referendum. Taktiež je zodpovedný za riadny priebeh súdnictva a predsedá francúzskej Súdnej rade.

Okrem toho je garantom národnej nezávislosti a integrity územia, vrchným veliteľom ozbrojených síl a môže vyhlásiť a odvolať stav ohrozenia - počas neho naberá silné právomoci a vykonáva všetku moc sám prostredníctvom dekrétov.

Francúzsko má semiprezidentskú formu vlády, čo znamená, že prezident sa o výkonnú moc delí spolu s vládou.

Ministerská rada, ako je často francúzska vláda nazývaná, je v Ústave druhá v poradí a predstavuje slabší element, nakoľko jej predsedu môže kedykoľvek francúzsky prezident odvolať. Čo sa týka jej zloženie, vláda býva vo francúzskom politickom systéme zložená z výsledkov volieb do francúzskeho dvojkomorového parlamentu.

Medzi jej najdôležitejšie kompetencie patrí: každý člen vlády má právo zúčastňovať sa na zasadnutí oboch komôr parlamentu a predkladať návrhy zákonov. Prezident nemôže odvolať konkrétneho ministra ale len predsedu vlády. Pokiaľ chce teda prezident vymeniť ministra, musí uzavrieť dohodu s predsedom vlády alebo jednoducho uskutočniť prestavbu vlády. Takúto „prestavbu“, za predpokladu že predseda vlády nebol ochotný spolupracovať a poskytnúť návrh na odvolanie člena vlády, niektorí prezidenti realizovali pomerne často. De Gaulle počas svojich 11 rokov vo funkcii vládu prestaval celkovo šesťkrát, pričom 4x menoval Pompidoua za premiéra.

Tretím ústavným orgánom je parlament. Ten sa skladá zo silnejšieho Národného zhromaždenia a zo slabšie postaveného Senátu. Tento zákonodarný orgán svoju legitimitu odvodzuje rovnako ako prezident od francúzskeho ľudu - oba orgány sú volené priamo vo voľbách občanmi.

Voľby do Národného zhromaždenia prebiehajú v jednomandátových volebných obvodoch pomocou väčšinového volebného systému. Nakoľko nadpolovičnú väčšinu hlasov v prvom kole získa málokto, koná sa zväčša druhé kolo. Do druhého kola postúpia len tí kandidáti, ktorí v prvom kole získali aspoň 12,5% odovzdaných hlasov (tzv. vstupný cenzus).

Medzi funkcie pričom hlavnej komory, čiže Národného zhromaždenia patrí: prijímať zákony, schvaľovať štátny rozpočet a daňový systém, vytvárať organizačnú bázu pre vznik vlády a kontrolovať vládu.

Nakoľko je francúzska forma vlády poloprezidentská, Národné zhromaždenie nekopíruje nutne len bežné funkcie zákonodarných zborov iných krajín. Medzi jeho ďalšie kompetencie patrí napríklad zoštátňovanie a privatizovanie, ale aj regulovanie volebného systému.

Senát je politicky menej dôležitá zložka parlamentu. Jeho úlohou je predovšetkým kontrolovať Národné zhromaždenie a reprezentovať akési vertikálne štruktúry moci a verejnej správy, ktoré v unitaristickom a centralizovanom Francúzsku, ako sme už opísali vyššie, absentujú - neexistujú silné autonómne regióny ako napríklad u nás samosprávy. Jeho účelom je teda reprezentovať regióny, pričom senátori majú funkčné obdobie 6 rokov. Každé tri roky sa volí jedna polovica senátorov, ktorých celkový počet je 346 - určuje sa podľa sčítania obyvateľstva. Volia sa prostredníctvom rôznych takzvaných volebných kolégií - v rámci nich ich volia členovia Národného zhromaždenia, delegáti Generálnych rád a delegáti municipálnych rád.

V Ústave je charakterizovaná dvomi princípmi, a to princípom ľudských práv a slobôd z Deklarácie práv človeka a občana a princípom nezosaditeľnosti sudcov - je ich možné súdiť, ale ak sa správajú podľa zákona, nie sú zosaditeľní - môžu byť ale premiestnení z vyššieho miesta na nižšie, pokutovaní a pod.

Následne sú súdy na úrovni správnych okresov (obvodov). Okrem nich existujú už len odvolacie súdy - systém odvolávacích súdov je až nad súdmi na úrovni departmentov. Odvolávanie nefunguje klasicky - to je keď rozhodne okresný súd, neodvoláva sa na krajský, ale je tu prítomná samostatná zložka súdov s originálnou jurisdikciou pre odvolanie.

Mimo opísanej štruktúry vyššie existujú tri dôležité orgány zviazané so súdnou mocou. Najvyššia sudcovská rada je samosprávny riadiaci orgán súdnictva a najbližšie prirovnanie je k našej Súdnej rade. Predsedá jej prezident Francúzska a má 9 členov.

Jej kompetencie zahŕňajú:

  1. Podáva návrhy na vymenovanie riadnych sudcov
  2. Vyjadruje sa k návrhom na udeľovanie milosti, ktoré odovzdáva prezidentovi
  3. Rieši prijímania právnych noriem týkajúcich sa života a organizácie súdnictva
  4. Dáva prezidentovi odborné stanoviská

Vysoký súdny dvor je najvyšší súd, jediný orgán, ktorý je za podmienok stanovených Ústavou oprávnený súdiť francúzskeho prezidenta.

Ústavná rada je špecifická, nakoľko vláda nejakého súdneho orgánu stojaca nad vôľou ľudu prejavenou v zhromaždení poslancov je nemysliteľná. Preto sa vytvoril istý typ ústavného súdu - Ústavna rada.

preventívna kontrola ústavnosti - koná tak fakultatívne i obligatórne. Z Ústavy vyplýva v akých prípadoch musí ústavnosť preverovať.

zabezpečovanie regulárnosti referenda a vyhlasovanie jeho výsledkov - má veľa funkcií podobných našej ústrednej volebnej komisie, teda okrem preventívnej kontroly.

Nerozhoduje o ľudskoprávnych otázkach a slobodách - to robí Národné zhromaždenie.

O Francúzskom politickom systéme by sa dalo napísať niekoľko kníh a učebníc, avšak cieľom článku bolo čitateľovi stručne priblížiť reálie francúzskeho politického systému.

Prvou prírodnou rezerváciou vo Francúzsku bol Fontainebleauský les vyhlásený v roku 1853 (→ Fontainebleau). Chránené územia sú rozdelené na 5 kategórií (prísna prírodná rezervácia, národný park, iné špeciálne rezervácie, prírodné pamiatky, chránené rašeliniská).

Francúzsko má 11 národných parkov (z toho 3 mimo územia kontinentálneho Francúzska - na zámorských departementoch Guadeloupe, Francúzska Guyana a Réunion), 52 prísnych prírodných rezervácií (2019), viacero morských prírodných rezervácií. Legislatíva ochrany prírody sa od roku 2006 viackrát zmenila (poklesol počet národných parkov, stúpol počet prírodných rezervácií).

Francúzsko je hospodársky vysoko vyspelá priemyselná krajina (7. miesto vo svetovom hospodárstve po USA, Číne, Japonsku, Nemecku, Indii a Spojenom kráľovstve, 2019), v ktorej základom ekonomického systému je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako aj značne rozvetvený štátny sektor; rozhodujúcu úlohu v hospodárstve majú veľké priemyselné (Renault, Peugeot, Électricité de France, Michelin a i.) a finančné spoločnosti a banky. Význam štátneho sektora postupne klesá pre rozsiahlu privatizáciu.

Francúzska ekonomika je charakteristická vysokým stupňom otvorenosti voči zahraničným trhom a intenzívnej účasti na medzinárodnej deľbe práce. Krajina má obmedzené zásoby nerastných surovín, ložiská železnej rudy a čierneho uhlia (najmä v Lotrinsku, pre lacný dovoz sú však čoraz menej využívané), bauxitu (v Provensalsku), uhličitanu draselného a halitu (v Alsasku), uránových rúd (v Centrálnom masíve a Armorickom masíve), ropy a zemného plynu (na území Les Landes a v Parížskej panve).

Priemysel zamestnáva 20,0 %, poľnohospodárstvo 2,8 % a služby 77,2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2016). V priemysle dominujú odvetvia s dlhodobou tradíciou vyrábajúce luxusný tovar (parfumy, módne odevy, alkohol), ale aj štátom podporované odvetvia produkujúce výrobky špičkovej techniky (automobily, lietadlá, zbrane, jadrové zariadenia, zariadenia kozmického priemyslu).

Najvyššia koncentrácia priemyslu je na území ležiacom severne od spojnice miest Mulhouse - Orléans - Le Havre (zaberá necelú štvrtinu krajiny, produkuje však asi tri pätiny hodnoty priemyselnej výroby). V tomto území leží Paríž so svojím priemyselným zázemím, departementy Pas-de-Calais a Nord s rozvinutým banským, chemickým, strojárskym a textilným priemyslom, departementy Bas-Rhin, Haut-Rhin a Moselle s rozvinutým banským, hutníckym, chemickým, strojárskym a textilným priemyslom. Priemyselné odvetvia v Štrasburgu ustupujú odvetviam v sektore služieb súvisiacim s funkciami mesta (administratívne stredisko metropolitného regiónu, sídlo Rady Európy, Európskeho parlamentu a i. inštitúcií a organizácií).

Oblasti ležiace na juhu od spojnice miest Mulhouse - Orléans - Le Havre majú malý podiel na priemyselnej výrobe, priemysel sa tam koncentruje vo väčších strediskách (podstatná časť v mestách Lyon, Marseille, Bordeaux, Toulouse bez rozsiahlejšieho zázemia), vidiek je takmer bez priemyslu; slabo rozvinutý priemysel majú najmä Bretónsko a juhozápadné Francúzsko (departementy Charente, Haute-Vienne, Corrèze, Dordogne a i.).

Energetický priemysel je charakteristický nedostatkom kvalitných domácich palív, hoci sa vytvárajú alternatívne zdroje energie (jadrové elektrárne, ktorých inštalovaný výkon je 63 130 MW - 2. miesto na svete po USA, 2019); významnou súčasťou používaných zdrojov zostávajú ropa a zemný plyn.

Výroba elektrickej energie dosahuje 574 mld. kWh - tepelné elektrárne (spaľujú najmä zemný plyn, v menšej miere hnedé uhlie) produkujú 8,6 %, hydroelektrárne 15,0 %, jadrové elektrárne 72,3 % (najvyšší podiel na svete), iné 4,1 % elektrickej energie (2018). Veľké zásoby rúd železa (i napriek menším zásobám koksovateľného uhlia) radia Francúzsko medzi popredných svetových výrobcov surového železa a ocele.

Hutnícky priemysel vyrába 15 mil. t surovej ocele (2018; 3. miesto medzi krajinami Európskej únie po Nemecku a Taliansku) a je koncentrovaný pri náleziskách železných rúd a uhlia na severovýchode krajiny (okolo 66 % výroby, strediská v Nancy, Thionville, Briey a Hagondange) a v severnej časti (viac ako 22 % výroby, strediská v Isbergues, Valenciennes a Denain).

Hutníctvo farebných kovov (s výnimkou hliníka) je založené na dovážaných rudách (výroba rozvinutá vo veľkých námorných prístavoch, predovšetkým v Le Havri a v prístavoch na Loire), dominuje výroba zinku a olova. Veľké náleziská bauxitu umožnili rozvoj výroby hliníka (430-tis. t, 2018; vyváža sa viac ako 100-tis. t ročne); najväčšie hlinikárne sú v blízkosti nálezísk bauxitu v južných oblastiach Francúzska, najmä v departementoch Var a Hérault, ako aj na juhovýchode.

Strojársky priemysel produkuje asi štvrtinu hodnoty priemyselnej výroby (mierny pokles v období rokov 2000 až 2010 medziročne o 2 %, neskôr rast okolo 1 % ročne), zamestnáva štvrtinu zamestnancov priemyslu, je úzko špecializovaný: rozvinutá výroba dopravných prostriedkov (automobily, lietadlá, námorné a riečne lode, rýchlovlaky TGV), výrobkov z oblasti elektrotechniky, obrábacích strojov.

Výroba áut (2,2 mil. osobných automobilov, 2019) spoločnosťami Renault S. A., Groupe PSA (značky Peugeot, Citroën, DS Automobiles). Strediskami automobilového priemyslu sú Paríž, Lyon, Sochaux, Le Mans, Rennes (výroba osobných automobilov), v Lyone a Sochaux je i výroba nákladných automobilov. V Le Mans sa vyrábajú traktory.

V leteckom priemysle zaujíma Francúzsko 2. miesto v západnej Európe (po Spojenom kráľovstve), vyváža sa okolo 80 % civilných dopravných lietadiel (spoločnosť Airbus, 2. najväčší výrobca dopravných lietadiel na svete). Strediskami leteckého priemyslu sú Toulouse, Tarbes, Biscarrosse a Bourges.

Vysvetlenie: Ako fungujú francúzske parlamentné voľby? • FRANCE 24 English

Lodný priemysel je sústredený v hlavných námorných prístavoch alebo v ich bezprostrednej blízkosti: najväčšia lodenica Penhoët neďaleko Saint-Nazaire, lodenice v Nantes, Marseille (La Ciotat), Toulone (La Seyne), Breste a Le Havri. Špecifickým znakom francúzskej ekonomiky je vysoko rozvinutá vojenská technika (približne 35 % výroby je určenej na vývoz).

Chemický priemysel je rozmiestnený pomerne rovnomerne, hlavnými strediskami sú Lille, Chauny, Paríž, Nantes, Bordeaux, Toulouse, Marseille, Lyon. Petrochemický priemysel je sústredený v prístavoch (v oblasti Marseille, Le Havru a Rouenu).

Textilná výroba stráca od 80. rokov 20. stor. na význame, avšak návrhárstvo a tvorba nových modelov (spoločnosti Chargeurs, Dormeuil a i.) nestrácajú na dôležitosti. Tradičnými oblasťami vlnárskeho priemyslu sú mestá na severozápade krajiny - Roubaix, Tourcoing, Elbeuf, Louviers a Fourmies, Reims na severovýchode, Vienne a Castres s okolím na juhu.

Tradičný bavlnársky priemysel založený na dovážaných surovinách má tradíciu na východe v okolí Vogéz medzi mestami Nancy - Štrasburg - Belfort - Mulhouse, v Normandii v Rouene, na severozápade v Tourcoingu a Lille. Tradičný hodvábnický priemysel je v oblasti Lyonu. Výroba ľanového tovaru je v severozápadnej časti krajiny v mestách Lille, Amiens, Lisieux, Flers, Laval, Cholet.

Potravinársky priemysel je rozmiestnený rovnomerne. Najprosperujúcejším odvetvím je vinárstvo (60 mil. hl vína, 3. miesto na svete po Taliansku a Španielsku; 2019), krajina patrí medzi najväčších vývozcov vína na svete. Celková produkcia mlieka je 25,1 mil. hl (z toho kravského mlieka 24,5 mil. hl), výroba sušeného mlieka (108-tis. t), masla (423-tis. t), ovčieho syra (63-tis. t, 3. miesto v Európe po Grécku a Taliansku), celková produkcia mäsa 5,3 mil. t (z toho bravčového 2,2 mil. t, hovädzieho 1,4 mil. t a hydinového 1,7 mil. t; 2019).

Francúzske poľnohospodárstvo si na rozdiel od ostatných priemyselne vyspelých krajín udržiava svoje významné postavenie. Francúzsko má najväčšiu rozlohu poľnohospodárskej pôdy v Európe a je najväčším producentom a vývozcom poľnohospodárskych výrobkov v Európe.

Poľnohospodárska pôda zaberá okolo 52 % rozlohy krajiny, z toho orná pôda a sady 34 %, lúky a pasienky 19 %; zalesnených je okolo 29 % krajiny. Pre rastlinnú výrobu je charakteristické rozvinuté vinohradníctvom - najväčšou vinárskou oblasťou je Bordeaux (známa červeným vínom), ďalej Burgundsko, Champagne, Beaujolais, Touraine a Jura.

Pestuje sa i cukrová repa, zemiaky (6,1 mil. t, 2. miesto v Európe po Nemecku; 2018), obilniny (pšenica, jačmeň, kukurica a ryža, produkcia obilnín bez ryže je 62,6 mil. t, čo predstavuje viac ako pätinu celkovej produkcie krajín EÚ; 2018), slnečnica, olivovník, mandľovník, chmeľ, tabak. Pestovanie zeleniny a ovocia je koncentrované najmä v Normandii a Bretónsku, pre južné oblasti je charakteristická produkcia levanduľového a ružového oleja.

Podiel živočíšnej výroby na hrubej hodnote poľnohospodárskej výroby je okolo 65 %. Prevláda chov hovädzieho dobytka (19 mil. kusov, najvyššie stavy v Európe; 2019), hlavnými oblasťami chovu sú Bretónsko, Pikardia a i. Dojnice na mlieko sa chovajú prevažne na juhozápade a severovýchode krajiny, vo Flámsku (departementy Nord a Pas-de-Calais) a v Centrálnom masíve. Chov oviec má klesajúcu tendenciu a zameriava sa na produkciu mäsa a mlieka (z mlieka sa okrem iného vyrába syr rokfort v oblasti ok...

tags: #francúzske #národné #zhromaždenie #história #a #súčasnosť

Populárne príspevky: