Francúzske osvietenstvo: Filozofia, charakteristika a predstavitelia

Osvietenstvo je myšlienkový smer, ktorý vznikol vo Veľkej Británii v 18. storočí a rozšíril sa do celej Európy. Ide o prechodné obdobie od feudalizmu k buržoáznej spoločnosti, kedy rastie moc meštianstva. Hlavným heslom osvietenstva bolo „Sapere aude!“, čiže „Maj odvahu používať svoj vlastný rozum.“ Do popredia sa dostáva skúsenosť (empirizmus) a rozum (racionalizmus). V centre záujmu stojí človek osvietený rozumom, ktorý chce zmeniť spoločnosť (rozum, vzdelanie, kultúra).

Osvietenci z radov vedcov kládli dôraz na vzdelanie a vedecké poznatky, ich rozvoj a šírenie. Presadzovala sa myšlienka vzdelávania „más“, nielen jednotlivcov či istých skupín. Prostredníctvom vzdelania sa mal zabezpečiť kvalitnejší a lepší život. V tomto období vzniká pedagogika ako veda, ktorá mala tomuto cieľu napomôcť. Vzorom pre vedu bola mechanická fyzika, ktorá sa snažila aplikovať zákony fyziky na spoločnosť.

Osvietenci sa búrili proti autoritám (cirkev, šľachta, panovník) a absolutizmu. Vyzdvihovali slobodu, rovnosť a demokraciu.

Hlavné témy a princípy osvietenstva

• Otázka náboženstva: Náboženstvo má byť spojené s rozumom, má človeku pomôcť a nie ho zastrašovať. Boha možno spoznávať cez zákony prírody.
• Ľudské práva: Nedotknuteľnosť jednotlivca a stanovenie ľudských práv sa realizovalo cez vydanie Deklarácie ľudských a občianskych práv človeka a občana v roku 1789.
• Práva žien: Konali sa prvé aktivity v boji za práva žien. Požadovalo sa zlepšenie postavenia žien v rodine a spoločnosti.
• Návrat k prírode: Smerovanie k prirodzenému spôsobu života, život má byť v súlade so zákonmi prírody, ľudský rozum je súčasťou prírody a príroda je dobrá, človek je vo svojej podstate dobrý.

Francúzske osvietenstvo

Vo Francúzsku sa najviac rozšírilo v 18. storočí. Predpoklady pre rozšírenie vytváralo v 17. st. hnutie libertínov - voľnomyšlienkárov. Títo kritizovali sväté pravdy náboženstva, ironizovali a znevažovali despotickú vládu a autority vôbec. Osvietenci pochádzali zo širokých vrstiev obyvateľstva.

Boli to však najmä príslušníci mladej buržoázie, ktorí si osvojili nového ducha, dobu chápali ako „epochálny zlom“ a verili, že svet sa musí zmeniť. Boli presvedčení, že politickú despociu, sociálnu nespravodlivosť a moc cirkvi možno odstrániť najmä rozvojom vedy a jej využívaním, šírením osvety, zvyšovaním všeobecnej vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev a reformami, ktoré by uskutočňovali osvietení a vzdelaní panovníci.

Francúzi boli radikálnejší. Ich činnosť bola zameraná proti scholastike, cirkvi, náboženským dogmám a poverám, proti despotickej vláde. Svoje učenia viac popularizovali, diela už písali v bežnej, hovorovej reči, nie po latinsky. Vydávali encyklopédie a slovníky, Encyklopédiu, čiže racionálny slovník vied, umení a remesiel - vychádzala od roku 1751 do r.

Významní predstavitelia francúzskeho osvietenstva

Medzi najvýznamnejších predstaviteľov osvietenstva patrili: Charles Louis Montesquieu, Jean Jacques Rousseau, François Marie Arouet Voltaire a Denis Diderot. Títo filozofi vytvorili kolektívne dielo: Encyklopédia vied, umení a remesiel (literárny iniciátor: Denis Diderot), ktoré zahrňovalo všetky poznatky. Jeho cieľom bolo vzdelávať masy, no niektoré protifeudálne zväzky boli zakázané.

Charles Louis Montesquieu (1689 - 1755)

Bol mysliteľom a politikom (označovaný je aj ako filozofujúci historik). Zaoberal sa problematikou teórie štátu, politickej moci, jej rozdelenia a práva. Medzi jeho diela patria: Perzské listy, Anglická sloboda, O duchu zákonov, Úvahy o príčinách veľkosti a úpadku Rimanov.

V dielach hlása požiadavku náboženskej tolerancie, hoci vo všeobecnosti kritizuje cirkev a teológiu. Náboženstvo zohráva dôležitú úlohu pri upevňovaní mravov. V Perzských listoch hovorí o relativite hodnôt a kultúr a z nej vyplývajúcu nevyhnutnosť občianskej i náboženskej tolerancie.

O duchu zákonov je dielo z oblasti sociálnej filozofie. Ako jeden z prvých použil porovnávaciu metódu pri skúmaní otázok práva - porovnal politické zriadenie a zákonodarstvo Anglicka a Francúzska s republikánskym a imperátorským Rímom. Skúma právnické pojmy a pôvod a funkcie spoločenských, politických a právnych inštitúcií. Zaujímavo rieši vzťah zákonov ako nevyhnutných vzťahov k rôznym faktorom, ktoré formujú národ. Hovorí, že podnebie, geografické podmienky krajiny, pôda a jej rozloha, forma vlády, spôsob života, stupeň slobody, náboženstvo, mravy, to všetko určuje občianske a politické zákony (vytvára ich ducha). A keďže každú krajinu formujú odlišné faktory, zákony jedného národa nemôžu vyhovovať zákonom iného národa.

Deľba štátnej moci

Montesquieu nadviazal na Johna Locka a na jeho koncepciu deľby štátnej moci. Spolu uvažovali o tom, akými zákonnými prostriedkami možno zabrániť zneužívaniu moci - to bol hlavný problém politickej filozofie. Riešenie videli v rozdelení moci. Aj Montesquieu delí moc na zákonodarnú a výkonnú, pridáva však ešte súdnu moc. Chápe ju ako samostatný druh moci, oddelený od zákonodarnej a výkonnej. Zo všetkých troch zložiek uprednostňuje výkonnú moc, ktorú podľa neho má v rukách panovník, ten má právo veta, môže zrušiť zákony vydané parlamentom, či pozastaviť jeho činnosť, ak sa stáva despotickou. Montesquieu chápe rozdelenie moci ako proces vzájomného vyvažovania zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Za najlepšiu vládu považoval tú, ktorá sa najviac zhoduje s povahou a princípmi národa. Bol zástancom konštitučnej monarchie.

Porovnanie Locka a Montesquieuho: Locke rozlišoval zákonodarnú, výkonnú (exekutívnu) a federatívnu moc (obrannú). Montesquieu podriaďuje obrannú výkonnej a oddeľuje, ako zvláštnu, moc súdnu, ktorú zase Locke podriadil výkonnej.

François Marie Arouet - Voltaire (1694 - 1778)

Narodil sa v Paríži v rodine právnika. Jemu učarovala literatúra a už prvé pamflety boli vtipné, uštipačné, ironizujúce a kritizovali vtedajšiu spoločnosť.

Bol nekorunovaným kráľom filozofov 18. storočia, spisovateľom, básnikom, dramatikom a Celý život bojoval proti fanatizmu, intolerancii, dogmatizmu, proti politickému absolutizmu, za rozvoj vedy, za realizáciu „ríše rozumu“. Jeho zbraňami boli pero a polemika.

Diela: Filozofické listy (nazývané aj Anglické listy), Filozofický slovník, Candide (román), Nevedomý filozof. Napísal 99 spisov.

Parížsky posmeškár, za svoju literárnu a politickú činnosť sa dostal do Bastily (11 mesiacov a tam prijal meno Voltaire), aj potom bol prenasledovaný a musel odísť do vyhnanstva. V exile strávil tri roky a mal možnosť porovnať anglickú a francúzsku spoločnosť a pochopiť rozdiely. V Anglicku obdivoval duchovné ovzdušie, svetonázorovú, politickú a náboženskú toleranciu, ale aj vedecký život a zákonodarstvo. Zaujímal sa o práce Bacona, Hobbesa a Locka. Bol stúpencom Newtonovej fyziky, mechaniky.

Po návrate z Anglicka opísal svoje poznatky a skúsenosti v diele Filozofické listy. osvojiť si pozitívne výdobytky Lockeovej empirickej filozofie, orientovať sa na Newtonovu mechanistickú fyziku, uznať deistické chápanie náboženstva, rešpektovať princíp tolerancie ako predpoklad normálneho občianskeho spolužitia, usilovať sa o parlamentarizmus, pretože táto forma vlády umožňuje širokej verejnosti podieľať sa na vláde.

Po vydaní tohto diela zakročil súd, knihu zakázal a dal verejne spáliť. Bol Uznáva Boha: ako stvoriteľa a prvého hýbateľa, ako toho, kto dal svetu zákony a ďalej do neho nezasahuje, ako garanta morálky, záruku, že dobro bude odmenené a zlo potrestané.

Deistické náboženstvo je svojím spôsobom kritikou zjaveného náboženstva a oficiálnej Celý svet sa riadi podľa vlastných zákonov. Vedomie považuje za vlastnosť hmoty, ktorú majú iba živé telá. Schopnosťou myslieť hmotu obdaroval

Voltaire napísal spisy a články, v ktorých vystupoval proti Leibnizovi. Najviac kritizoval Leibnizov názor, že “Boh stvoril najlepší zo všetkých svetov”. Hovoril, že aj zlo je na niečo dobré. Prameňom zla je príroda a ľudská hlúposť. Vystupuje proti Leibnizovmu učeniu o predurčenej harmónii - nič také neexistuje.

Voltairovo najvýznamnejšie dielo je Filozofický slovník. Filozofia podľa neho nie je súhrn poučiek, dogiem, názorov či systémov, ale je to veľký nástroj rozumu proti všetkým formám nerozumnosti, najmä predsudkom a starým formám.

Sám bol filozof súčasnosti a riešil praktické otázky. Nazývame ho asystémovým filozofom, pretože bol proti filozofickým systémom. Do vývinu filozofie prispel aj svojím chápaním historiografie ako procesu neustálej zmeny, nie súpisu udalostí a dátumov. Chcel pochopiť vnútornú súvislosť a nadväznosť historických udalostí.

Voltaire vystupoval za rovnosť pred zákonom. Známy je tým, že sa mu podarilo odhaliť justičné Vystupoval za slobodu slova. Rozdelenie spoločnosti na bohatých a chudobných považoval za úplne prirodzené. Odmietal kritiku súkromného vlastníctva. Bol zástancom konštitučnej monarchie, monarchie s osvieteným panovníkom. Neskôr presadzoval republiku.

Voltaire celý život bojoval za slobodu človeka a ľudského myslenia. „Pane, nesúhlasím s vašou myšlienkou, ale do konca svojho života budem bojovať, aby ste ju mohli hovoriť nahlas.“, „Náboženstvo vzniklo, keď sa stretol prvý hlupák s prvým podvodníkom.“, „Keby nebolo Boha, museli by sme ho vynájsť.“

V povedomí Francúzov sa ustálil výrok: „Za života Ľudovíta XV., keď kráľom bol Voltaire.“

Jean Jacques Rousseau (1712 - 1778)

Narodil sa v Ženeve, matka mu pri pôrode zomrela, otec sa o neho nikdy nestaral, nikdy nechodil do školy, učil sa sám u pisára, u Býval u strýka, strýko ho trestal za neskoré príchody, preto Rousseau od neho ušiel.

Vystriedal mnoho povolaní, najdlhšie bol opisovačom nôt. Oženil sa niekoľko rokov pred svojou smrťou. Dovtedy žil s Teréziou Mal s ňou päť detí, všetky deti sa dostali do sirotinca.

Nevychovával svoje deti a pritom napísal román o výchove - Emil, alebo o výchove. Po príchode do Paríža sa zoznamuje s ďalšími osvietencami - Helvetiom, Holbachom, Diderotom. Pod ich vplyvom začal písať protináboženské diela. Diela mali ostrý tón, preto bol za ne prenasledovaný a kati jeho diela pálili. Musel odísť do Ženevy, aj tu jeho diela pálili ->do Francúzska->Anglicka->Francúzska.

Posledné roky života prežil v Paríži a táto etapa jeho života je poznačená duševnou chorobu. V poslednom období napísal dielo - Sny osamelého chodca. Jeho rušný život sa odráža aj v jeho názoroch na náboženstvo. Najprv bol protestant, neskôr katolík, opäť protestant, a skončil ako deista. Uznáva akúsi najvyššiu bytosť, najvyšší rozum, ktorý uvádza všetko do pohybu a oživuje prírodu. Kritizuje rovnako náboženstvo, aj

V otázkach poznania je empirik. Poznanie má vychádzať zo skúseností, dôveruje iba pocitom, je teda senzualista. Myslenie nás vedie k omylu.

Veľmi kriticky pozerá na kultúru. Kultúru považuje za príčinu úpadku mravov a za zdroj ľudského nešťastia. Ani on kultúru neodmieta úplne, vyzdvihuje iba tú kultúru, ktorá zodpovedá prirodzenému rozvoju jednotlivca.

1749 - akadémia v Dijone vypísala súťaž v písaní esejí na tému, či pokrok vied a umení prispieva k zlepšovaniu mravov. Rousseau sa tiež zapojil a súťaž vyhral. Jeho odpoveďou na otázku bolo NIE a vysvetľuje to v diele Rozprava o vedách a umení. Hovorí, že pokrok a umenie sú pomníky úpadku, pokrok vied kráča ruka v ruke s úpadkom mravnosti. Veď načo by nám bola právna veda, keby neexistovala nespravodlivosť? Načo by nám bola filozofia, keby sa všetci ľudia správali podľa cností?

Neskôr akadémia vypísala novú súťaž na tému: “Pôvod nerovnosti medzi ľuďmi.” Zase sa zapojil a ako odpoveď napísal dielo - Rozprava o pôvode nerovnosti medzi ľuďmi. Zaoberá sa v ňom nerovnosťou medzi ľuďmi, ktorá existuje: prirodzená (vek, pohlavie), politická (mravná).

Najprv načrtáva obraz raja - prirodzeného stavu, kde všetci ľudia sú si rovní, sú nezávislí, všetci sú zdraví, choré samo umiera. Sexuálne vzťahy sú animálne, nekomplikujú sa silnejšími vzťahmi. Zmena nastáva vtedy, keď prvý človek obsadil pôdu a vyhlásil ju za svoje vlastníctvo. Ďalší ho začali napodobňovať. Vznikajú bohatí a chudobní, vládcovia a ovládaní. Keď vzniká nerovnosť medzi ľuďmi, vzniká závisť, Bohatí časom prišli na to, že je lepšie sa spojiť proti chudobným, prijímať zákony, ktoré opäť spútavajú ovládaných. Takto vzniká štát a zákony, vznikajú páni - otrokári a otroci.

Spoločenská zmluva

Hovorí, že štát vzniká na základe dohody medzi ľuďmi, na základe spoločenskej zmluvy. Človek dá svoju vôľu všeobecnej vôli, ľud sa tak stáva nositeľom suverenity. Hovoril, že človek musí potom súhlasiť so všetkými ohlasovanými zákonmi, aj s tými, ktoré mu nevyhovujú, lebo ak nesúhlasí, tak to znamená, že sa mýlil a že to, čo považoval za všeobecnú vôľu, nebola vôľa celku. Tvrdil, že človek sa rodí slobodný, ale všade sa nachádza v okovách.

Emil, alebo o výchove

Tvrdil, že človek z lona prírody vychádza dobrý, len spoločnosť ho kazí. Zdôrazňuje výchovu v súlade s rozumom a prírodou.

Encyklopedisti

V 18st. sa objavuje veľmi početná, ale názorovo diferencovaná skupina filozofov, vedcov, umelcov, literátov, ktorí sa nejakým spôsobom zúčastňujú na vydávaní Encyklopédie. Tí, ktorí prispievali k revolúciám, ktoré sa začínajú v období dobitia Bastily. Tvrdia, že aj myslenie je vlastnosť hmoty = sú materialisti.

Denis Diderot

Syn nožiarskeho majstra. Chodil do cirkevných škôl, vyštudoval právo, bol iniciátor Encyklopédie, považoval sa za mechanistického Jeho najznámejšie diela: Výklad prírody - zameriava sa na hmotu a jej postupný prechod od najnižších foriem až po najvyššie a odtiaľ až k Telesá sú plné sily samé od seba. Molekuly v nich na seba navzájom pôsobia. Absolútny pokoj neexistuje. V náboženských otázkach prešiel od teizmu k deizmu a nakoniec skončil ako materialista. Duševný život je tiež pohyb hmoty.

Julien Offrai de la Mettrie

Jeho dielo má názov: Človek - Bol lekár, tak pristupoval aj k chápaniu sveta, celý svet vrátane človeka považuje za stroj. Niečo podobné už vyslovil Descartes, ten tvrdil, že človek nie je stroj, lebo má nesmrteľnú dušu. Mettrie dušu popiera, človek - stroj, považuje ho za stroj dokonalejší ako ostatné živočíšne stroje. Medzi rastlinou a živočíchom je jednostupňový rozdiel ( predzvesť Darwina ) Za najlepšiu spoločnosť pre človeka považuje človeka samotného ak sa nenájde spoločnosť ludí podobných. Rozličné stavy duše vždy zodpovedajú stavom tela. Človek má najviac mozgu s najväčším počtom závitov v pomere k hmotnosti svojho tela. Potom nasleduje opica, bobor, slon, pes, líška, mačka, tieto tvory sa najviac podobajú človeku. Potom nasledujú vtáky .Ryby majú veľkú hlavu, ale prázdnu, podobne ako niektorý ľudia. Hmyz rozum nemá. Mettrie nechcel ponížiť človeka, človek je súčasťou prírody.

Tvrdil, že človek je ako hodinky a sám sa naťahuje. Keď ochorie jeden orgán, pokazí sa celý stroj - človek. Všímal si pôsobenie horúčky na psychiku ľudí, hovoril, že telo a psychika sa navzájom ovplyvňujú. Dušu možno poznať z tela, lebo všetko čo pociťujeme je Bez zmyslov niet duševného života.

Paul Heinrich Didrich d´ Holbach

Barón nemeckého pôvodu, v jeho dome bolo stredisko osvietencov, písal a bol známy pod pseudonymom Mirabaud. Hovoril, že je osobný nepriateľ Boha. Vystupoval proti náboženstvu. Ľudstvo chcel priviesť k ateizmu, náboženstvo spôsobuje viacej škod...

tags: #francúzske #osvietenstvo #filozofia #charakteristika

Populárne príspevky:

• Inšpirácia pre jedálny lístok
• Slovenská Ľupča: Vínny zážitok
• Tipy na prípravu tresky
• Recepty na kukuričné placky
• Prínosy a riziká fruktózovo-glukózového sirupu