Fyziologické choroby zemiakov: Príznaky a prevencia

Rastlinné vírusy sú zodpovedné za rôzne choroby hospodárskych plodín, ako aj okrasných rastlín. Vírusy sú mikroskopické častice, ktoré nemajú vlastný metabolizmus a na prežitie a rozmnožovanie potrebujú hostiteľskú bunku. Ich genetická informácia (NK) je obalená bielkovinovým plášťom (kapsidom), ktorý ich chráni a umožňuje im infikovať bunky. Niektoré vírusy majú na povrchu kapsidu ešte aj tukový obal s výčnelkami.

Všeobecná charakteristika vírusov: Vírusy napádajú živočíchy, rastliny a baktérie. Medzi živočíšne vírusy patria aj onkovírusy, ktoré môžu spôsobovať nádorové ochorenia.

Prenikanie vírusu do hostiteľskej bunky prebieha v niekoľkých fázach:

Vírus sa prichytí na povrch bunky.
Vytvorí sa tesný kontakt medzi vírusom a bunkou.
Vírus prenikne do bunky mechanizmom endocytózy alebo fúziou obalu vírusu s bunkovou membránou.
Uvoľní sa vírusová NK, ktorá sa začne replikovať a syntetizovať vírusové bielkoviny.

Okrem parazitických chorôb existujú aj genetické anomálie a fyziologické choroby rastlín. Genetické anomálie sa vyskytujú zriedkavo a sú spôsobené poškodením dedičnej výbavy odrody. Fyziologické choroby sú vyvolané pôdnymi alebo poveternostnými vplyvmi a neprenášajú sa z rastliny na rastlinu.

Vírusové choroby paprík

Nielen škodcovia a zlé podmienky sú nepriateľom paprík. K zníženiu úrody prispievajú aj vírusové choroby. Vyskytujú sa hlavne v suchých a teplých rokoch. V posledných rokoch pravdepodobne kvôli globálnemu otepľovaniu dochádza k nárastu vírusových chorôb. Je to hlavne v teplých a suchších rokoch, kedy sa darí hmyzu, ktorý je prenášačom vírusov. Keď sa vírusy objavia v priesadách, môže dochádzať k odumretiu vegetačného vrcholu. Avšak pri starších a odolnejších rastlinách, sa symptómy prejavujú v obmedzenej miere. Medzi najčastejšie vírusové choroby paprík patria:

Mozaika papriky

Vírus mozaiky tabaku (Tobacco mosaic virus) na listoch papriky vytvára typické symptómy - tvorbu žltých, bledozelených až žltozelených častí listov, pričom sa jednotlivé variácie sfarbenia prelínajú. Niekedy na listoch dochádza k presvetľovaniu žiliek, zožltnutiu čepele pozdĺž žiliek, tvorbe pľuzgierikov alebo nastáva celkové zožltnutie listov.

Vírus mozaiky tabaku sa nevyskytuje len na paprike, ale často napríklad aj na rajčiakoch. Je veľmi nákazlivý, ľahko sa prenáša mechanicky (šťavou) už pri nepatrnom poranení buniek.

Ružicovitosť papriky

Rastlina papriky napadnutá ružicovitosťou - vírusom mozaiky uhorky (Cucumber mosaic virus) je nápadná svojou zakrpatenosťou a metlovitým vzhľadom. Napadnuté rastliny vytvárajú veľké množstvo kvetov, ktoré sú deformované, často opadávajú ešte pred vytvorením plodu. Ak sa plody vytvoria, sú malé s nepravidelnými hrboľčekmi na povrchu, nedosahujú konzumnú veľkosť ani kvalitu.

Vírus mozaiky uhorky sa na papriku dostane prostredníctvom prenášačov - vošiek. Prezimuje na trvalých burinách, no zdrojom infekcie môžu byť aj uhorky, cukety a tekvice, na ktorých sa vírus vyskytuje často.

Pestrolistosť papriky

Symptómy pestrolistosti (Alfalfa mosaic virus) sú veľmi nápadné pestrosťou farieb. Na listoch sa tvoria veľké mozaikovité, žlté alebo biele škvrny, ktoré často pokrývajú celú listovú čepeľ. Pri infikovaní mladých listov sa deformujú a kučeravejú. Symptómy na plodoch sú iba ojedinelé.

Na vírus pestrolistosti je koreninová paprika citlivejšia než zeleninová. ale aj mechanicky a semenami.

Krúžkovitosť papriky

Na paprike sa napadnutie prejavuje tvorbou koncentrických prstencov na listoch. Tie sú najskôr chlorotické (žltkasté), neskôr hnednú a pletivo v ich mieste odumiera. Prstencovité škvrny sa tvoria aj na plodoch, čím ich senzoricky znehodnocujú. Vírus krúžkovitosti papriky (Tomato spotted wild virus) zo zeleniny najviac napáda rajčiaky, papriku, uhorky, hrach, fazuľu, bôb, šalát a zemiaky.

Prevencia vírusových ochorení paprík

Papriky nevyliečite, vírusom sa však dá predchádzať. Niektoré vírusy sa prenášajú aj semenami.

Ochrana proti vírusovým chorobám je zameraná na prevenciu:

Používanie certifikovaného osiva a sadby.
Dôkladná hygiena náradia a rúk pri práci s rastlinami.
Likvidácia burín, ktoré môžu byť hostiteľmi vírusov.
Boj proti prenášačom vírusov, ako sú vošky.
Pestovanie odolných odrôd.
Odstraňovanie napadnutých rastlín, aby sa zabránilo šíreniu vírusu.

Genetické anomálie

Genetické anomálie sa vyskytujú iba ojedinelo a majú zanedbateľný ekonomický význam. Ich príčinou je poškodenie dedičnej výbavy odrody, čo väčšinou z ďalšieho množenia rastlín odstraňujú šľachtitelia. Tieto choroby resp. anomálie sa vyskytujú pomerne zriedka a možno ich spoznať podľa morfologických zmien, vymykajúcich sa charakteristike pestovanej odrody. Symptómy sa väčšinou objavujú iba na jednom alebo niekoľkých jedincoch, čím sa dajú čiastočne odlíšiť od fyziologických a parazitických chorôb, ktoré postihujú väčšinou celú plochu alebo sa vyskytujú v ohniskách.

Fyziologické choroby

Fyziologické choroby, resp. poruchy sú vyvolané väčšinou pôdnymi alebo poveternostnými vplyvmi. Ich spoločnou charakteristikou je to, že sa z rastliny na rastlinu neprenášajú a sú vyvolané nepriaznivým pôsobením neživotného faktora.

Poveternostné vplyvy, ktoré poškodzujú rastliny:

Nedostatok alebo nadbytok svetla.
Vysoké a nízke teploty.
Mráz.
Ľadovec.
Nevhodná vlhkosť vzduchu.
Nepriaznivé skladové podmienky.

Pôdne vplyvy, ktoré poškodzujú rastliny:

Nedostatok živín.
Nadbytok alebo nedostatok pôdnej vlahy.
Nevhodná štruktúra a utuženosť pôdy.
Prísušok.
Nedostatok vzduchu a kyslíka v pôde.

Charakteristickou črtou fyziologických chorôb je často veľkoplošný výskyt, príp. poškodenie celého záhonu. Tým sa líšia od parazitických chorôb, ktoré sa väčšinou vyskytujú v ohniskách a iba v niektorých prípadoch majú celoplošný výskyt. Z parazitických chorôb pripadá do úvahy zámena s vírusovými chorobami, ktoré sa svojimi prejavmi (najmä farebnými) najviac podobajú na fyziologické choroby. Ochranou proti fyziologickým chorobám je obmedzenie alebo odstránenie vplyvu konkrétneho škodlivého činiteľa, alebo doplnenie určitého nedostatku (napr. živín v pôde). Pri silnom výskyte fyziologických chorôb sa väčšinou príznaky už nedajú odstrániť, ale vhodnými opatreniami sa dajú symptómy zmierniť, no často až v budúcom roku.

Veľmi častou fyziologickou chorobou resp. poruchou v záhradkách býva poškodenie chemickými látkami. Niektorí menej skúsení záhradkári totiž pristupujú k používaniu pesticídov ľahkovážne, najmä k ich dávkovaniu a termínu použitia. Pri prekročení koncentrácie alebo pri nesprávnom použití môže byť výsledkom neuvážených krokov aj úplné spustošenie porastu, najmä pri nesprávnom použití herbicídov (prípravkov proti burinám). Poškodenie pesticídmi sa na rastlinách prejavuje najčastejšie tzv. fytotoxicitou - v podobe nekrotických škvŕn, popálenín pripomínajúcich poškodenie ohňom, deformáciami (najmä pri použití herbicídov - tzv. regulátorov rastu), postupným alebo celkovým usychaním, opadom listov, vädnutím a pod. Najčastejšie dochádza k poškodeniam pri použití herbicídov, ojedinele pri použití fungicídov a insekticídov. K veľmi častým poškodeniam porastu dochádza pri ošetrení plodiny postrekovačom, ktorý nebol dostatočne vypláchnutý od zvyškov predchádzajúceho pesticídu. V prípade poškodenia pesticídmi sa s poškodenými rastlinami väčšinou už nedá urobiť nič. Jediným opatrením, ktoré za určitých okolností môže fytotoxicitu eliminovať je závlaha, ktorá však nesmie byť nadmerná, ale optimálna. Je vhodné uprednostniť závlahu postrekom pred podmokom, aby voda z povrchu listov zmyla prípadnú zostávajúcu časť nežiaduceho pesticídu. Pri ťažkom poškodení rastlín to však väčšinou nepomôže, no časté sú i prípady, že po opadnutí listov (napr.

Parazitické choroby rastlín

Parazitické, resp. infekčné choroby sú vyvolané pôsobením parazita (tzv. patogéna). Patogénom môžu byť vírusy, baktérie, huby, prípadne iné druhy mikroorganizmov. Spoločným znakom týchto chorôb na rozdiel od fyziologických je infekčnosť, t.j. prenosnosť medzi rastlinami. V ochrane proti týmto chorobám platia rôzne pravidlá, ktoré sú popísané pri každej chorobe zvlášť.

Vírusy

Vírusy sú najmenšími organizmami, ktoré zapríčiňujú choroby rastlín. Viditeľné sú iba pod elektrónovým mikroskopom a v rastlinách sa zisťujú nepriamo, špeciálnymi laboratórnymi testami. Môžu sa vyvíjať iba v tele rastlín, presnejšie iba vo vnútri bunky. Vírusy majú veľmi jednoduchú štruktúru, sú zložené z bielkovinového obalu a jadra, tvoreného z nukleovej kyseliny. Po preniknutí do bunky sa vírus automaticky množí, pričom spotrebúva hotové látky prítomné v hostiteľskej bunke.

Na rastlinách sa infekcia vírusmi prejavuje rôznymi typmi príznakov. Najčastejšie spôsobujú zakrpatenie rastlín, zvinovanie listov, deformácie rastlín a plodov a najmä farebné zmeny na listoch, ktoré nazývame mozaiky a chlorózy. Jeden druh vírusu často napáda viacero druhov hostiteľských rastlín, na ktorých môže vyvolať rôzne symptómy. Všeobecne sa však symptómy vírusových chorôb veľmi podobajú príznakom fyziologických chorôb, teda chorôb vyvolaných nepriaznivými vplyvmi okolitého prostredia. V prípade pochybností je potrebné dôkladne porovnať symptómy s týmito chorobami, príp. vyhľadať rady odborníkov, ktorí sa v zložitejších prípadoch nezaobídu bez špeciálnych laboratórnych testov. Pre záhradkárov však väčšinou postačuje hodnotenie viditeľných príznakov, podľa popisu a podľa obrázkov. Názvoslovie vírusov je pre záhradkárov zbytočne zložité, preto sa v tejto knižke uvádzajú ako prvé domáce názvy chorôb. Tie sú väčšinou odvodené od typických symptómov, ktoré vírus vyvoláva na hostiteľskej rastline. Pre zaujímavosť možno poznamenať, že vírusy sú jedinými mikroorganizmami, ktoré majú anglické názvy.

Prenos vírusov medzi rastlinami je komplikovaný, pretože vírusy netvoria žiadne spóry a ani rozmnožovacie orgány. Nemôžu sa teda šíriť vzduchom tak ako iné choroby.

Vírusy sa šíria:

Mechanicky - šťavou (napr. pri ošetrovaní rastlín).
Hmyzom - vektormi (vošky, molice).
Nematódami (háďatká).
Pylom.
Semenami.

Ochrana proti vírusovým chorobám je veľmi zložitá, pretože neexistujú nijaké chemické látky ani postupy, ktorými sa dá napadnutá rastlina vyliečiť. Ochrana je preto zameraná na to, aby sa vírusy do záhradky a do rastlín nedostali, alebo aby sa ďalej nešírili.

Baktérie

Baktérie sú z hľadiska štruktúry zložitejšie ako vírusy. Ich telo tvorí tzv. prokaryotická bunka, ktorá je však jednoduchšia a asi približne desať krát menšia ako tzv. eukaryotické bunky rastlín a živočíchov. Na rozdiel od vírusov môžu baktérie žiť aj mimo hostiteľa. Rozmnožujú sa väčšinou priečnym delením bunky, niektoré aj pučaním a odškrcovaním buniek z pôvodnej bunky. Baktérie všeobecne patria k najpočetnejším a najrozšírenejším organizmom na planéte, nachádzajú sa v pôde, vode, vo vzduchu a niektoré parazitujú aj na rastlinách. Z hľadiska požiadaviek na teplo sa fytopatogénne baktérie (napádajúce rastliny) zaraďujú k tzv. psychrofilným („chladuodolným“) mikroorganizmom.

Baktérie sú z hľadiska štúdia pomerne zložité organizmy a niektoré z nich majú dvoj - príp. trojslovné názvy. Dôvodom je delenie pôvodne popísaného druhu na nižšie poddruhy, označované ako patovar, resp. subspecies - poddruh (vysvetlivky termínov sú uvedené v slovníku odborných výrazov). Pôvodný druh sa totiž odlišuje prejavmi choroby na rôznych hostiteľoch, resp.

K príznakom bakteriálnych chorôb rastlín patrí mokrá hniloba, tvorba nádorov, listové škvrnitosti, farebné zmeny na listoch, vädnutie a pod.. Názvy baktérií sa píšu v latinskom jazyku, české a slovenské názvy väčšinou odrážajú príznaky na rastlinách, podobne ako pri označovaní vírusových chorôb. Ochrana proti baktériám je podobná ako proti vírusom. Baktérie sa totiž nedajú v rastlinách zničiť nijakým dostupným spôsobom, preto základom choroby je zabrániť vzniku a rozširovaniu choroby.

Huby

Huby patria k organizmom so zložitejšou stavbou bunky (tzv. eukaryotická bunka), ktorá sa približuje štruktúre bunky vyšších rastlín a živočíchov. Základným rozdielom húb od baktérií je tvorba podhubia - tzv. mycélia, ktoré sa môže rozrastať na povrchu alebo vo vnútri rastlín (u niektorých druhov húb môže mycélium chýbať, napr. pri kvasinkách, slizovkách a pod.). Ďalšou charakteristickou črtou húb je tvorba rôznych typov spór. Vďaka spóram sa huby na rozdiel od baktérií a vírusov veľmi dobre a rýchlo rozširujú vzduchom, pôdou a inými spôsobmi. Niektoré druhy, napriek tomu že u nás neprezimujú

Húb bolo dosiaľ popísaných približne 100 000 druhov, z ktorých na rastlinách parazituje približne 10 000 druhov. Ostatné huby žijú v pôde, na rastlinných zvyškoch, spôsobujú napr. plesnivenie stien, kazenie potravín. K laicky najznámejším hubám patria vyššie huby (napr. hríby), ktoré tvoria plodnice (šampiňóny, dubáky, kozáky a pod.) a sú preto predmetom záujmu širokej hubárskej verejnosti. Parazitické mikroskopické huby majú s týmito vyššími hubami niekoľko spoločných čŕt. Vyššie huby tvoria mycélium v pôde, tak isto ako parazitické druhy v rastlinách. Plodnice húb (hríby) v lese rastú pri vhodných podmienkach z podhubia, ktoré nahromadilo dostatok živín. Podobne aj parazity rastlín najprv v tele hostiteľa vytvárajú mycélium, ktoré odčerpáva živiny. Po nahromadení dostatku živín a pri vhodných podmienkach takisto vytvárajú na povrchu rastlín špeciálne rozmnožovacie útvary, ktorými sa šíria na ďalšie rastliny. Ani pri lesných hubách nie je poslaním tvorby plodníc uspokojenie zberateľskej a gurmánskej vášne hubárov, ale tvorba spór. Tieto sa tvoria väčšinou na spodnej strane plodníc („klobúčikov“), ktorými sa tieto huby rozširujú na nové stanovištia.

V rastlinách huby škodia väčšinou tak, že medzi bunkami a v bunkách tvoria hýfy alebo iné špeciálne útvary (napr. haustóriá), ktorými odoberajú rastline živiny. Na rastlinách pritom vznikajú rôzne škvrny, hniloby, vädnutia. Mnohé huby sa zo záhrad prenášajú aj do pivníc a skladov, kde ich vývoj pokračuje a podobne ako baktérie spôsobujú počas skladovania významné straty. V záhradkách a všeobecne v prírode sa huby šíria väčšinou pri vlhkom a daždivom počasí (najmä plesne, škvrnitosti a hniloby), ktoré je vhodné na tvorbu spór, ale aj na vznik infekcie a samotné napadnutie rastliny. Nie všetky druhy však preferujú vlhké podmienky, niektoré sa rozširujú skôr za suchého a teplého počasia s občasnými prehánkami alebo rosami

Huby sa označujú latinskými názvami, niektoré majú aj niekoľko názvov. Mnohé druhy totiž vytvárajú rôzne vývojové štádiá, z ktorých každé má svoj vedecký názov, preto sa v literatúre môžu záhradkári pri jednej hube alebo chorobe stretnúť s viacerými latinskými názvami. Správne by sa mali huby označovať vedeckým názvom pohlavného štádia, ktoré je však v odbornej verejnosti niekedy známe veľmi málo alebo vôbec. Preto sú huby v tejto knižke popísané a označené latinskými názvami (niekedy aj viacerými), ktoré sú používané najčastejšie. Ide však o tú istú hubu resp. pôvodcu choroby, ktorá má viacero názvov pre konkrétne štádiá vývoja. Niektoré choroby môžu byť dokonca vyvolané niekoľkými druhmi húb r...

Klícenie zemiakov je bežný jav, ktorý môže mať rôzne príčiny a dá sa mu predchádzať správnym skladovaním a preventívnymi opatreniami. Tento článok sa venuje príčinám klíčenia zemiakov, možnostiam prevencie a ďalším aspektom ochrany rastlín.

Skladovacie podmienky:

Zemiaky skladované v teplom, vlhkom a svetlom prostredí začnú klíčiť rýchlejšie.
Svetlo stimuluje tvorbu chlorofylu, čo vedie k zeleniu zemiakov a tvorbe toxického solanínu.
Ideálna teplota na skladovanie zemiakov je medzi 4 a 10 °C.

Ako správne skladovať zemiaky:

Tmavé a chladné miesto: Zemiaky by sa mali skladovať v tmavej, chladnej a suchej miestnosti, ideálne v pivnici alebo chladnej komore.
Nízka teplota: Udržiavanie teploty medzi 4 a 10 °C spomalí klíčenie.
Suché prostredie: Zabezpečenie nízkej vlhkosti pomôže predísť klíčeniu a rastu plesní.
Odstránenie poškodených zemiakov: Poškodené zemiaky by sa mali odstrániť, pretože môžu urýchliť klíčenie ostatných zemiakov.
Skladovanie v priedušných nádobách: Zemiaky by sa mali skladovať v priedušných nádobách, ako sú papierové vrecká alebo drevené debničky, aby sa zabezpečila cirkulácia vzduchu.

Podľa doktorky Alžbety Béderovej, špecialistky na zdravú výživu, zemiaky vystavené svetlu začnú produkovať chlorofyl a glykoalkaloidy, ako je solanín, ktoré slúžia na ich ochranu pred škodcami. Solanín sa koncentruje pod šupkou a v očkách a klíčkoch zemiakov. Aby sa znížilo riziko otravy, je potrebné klíčky, očká a zelené časti dôkladne vyrezať.

Mierna otrava solanínom sa prejavuje bolesťami hlavy, brucha, hnačkou a vracaním. Tieto príznaky by mali odznieť do 24 hodín. Staršie zemiaky by sa mali ošúpať nahrubo a očistené zemiaky namočiť do studenej vody pred varením. Naklíčené zemiaky by sa nemali variť v šupke a zemiaky napadnuté plesňou alebo hnilobou by sa nemali konzumovať.

Škodlivé činitele môžu byť pôvodcovia chorôb (patogény), živočíšni škodcovia alebo pôdne a klimatické vplyvy. Nákaza je súbor javov, ktoré vznikajú v organizme preniknutím a rozmnožením patogénnych mikroorganizmov. Rezistencia je opačná vlastnosť náchylnosti a závisí od vrodených vlastností rastliny a vonkajších podmienok.

Ochrana rastlín znižuje straty na úrode a zvyšuje kvalitu rastlinných produktov. Okrem toho prispieva k úspore ľudskej práce a nákladov a k lepšiemu využitiu mechanizačných prostriedkov.

Vírusy, rickettsie a mykoplazmy sa dostávajú do rastlín pri vegetatívnom rozmnožovaní alebo ich prenášajú živočíchy. Baktérie napádajú rastliny, ktoré sú už poškodené, a huby vnikajú do rastliny cez prieduchy alebo poranené miesta.

V ochrane rastlín rozlišujeme preventívne opatrenia, ktoré predchádzajú výskytu škodlivých činiteľov, a terapeutické zákroky, ktoré sa zameriavajú na ich ničenie. Každé ochorenie rastliny má pravidelný priebeh, ktorý zahŕňa nákazu, inkubáciu a ochorenie. Vyliečenie nastáva, keď organizmus ochorenie prekoná a vráti sa do normálneho stavu.

Vzťahy živočíchov k prostrediu a rastlinám sú zložité a majú veľký význam pre vypracovanie metód ochrany proti škodlivým činiteľom. Vhodnosť životných podmienok ovplyvňuje rozšírenie škodcu a jeho nebezpečnosť narastá, ak sú podmienky priaznivé pre škodcu a nevyhovujú pre rast a vývin plodiny.

Príznaky chorôb zahŕňajú vädnutie, zafarbenie, odumieranie a zmeny tvaru. Kľúč je dávkovanie, načasovanie a prevencia - inak riskujete škvrny, zásadité zaťaženie pôdy a rýchly návrat burín.

Vlhké, ťažké a kyslé pôdy sú pre drôtovce ideálne. Jesenná orba/hĺbkové rýľovanie vyhadzuje larvy na povrch. Kyprenie počas sezóny znižuje vlhkosť a vápnenie kyslých pôd robte na jeseň.

Integrovaná ochrana rastlín kladie veľký dôraz na využívanie agrotechniky ako základu prevencie v ochrane rastlín. Prílišné zdôrazňovanie efektívnosti a rýchleho pôsobenia chemických zákrokov by mohlo zatlačiť do pozadia význam agrotechniky v ochrane rastlín. Pestovateľovi však musí byť jasné,, že chemizácia nenahradí agrotechniku, ale že je len jej doplnkom.

Tak isto biologické, šľachtiteľské, fyzikálne a chemické metódy boja proti škodlivým činiteľom sú neoddeliteľnou súčasťou integrovanej ochrany rastlín, ktorá využíva jednak už spomínané a v praxi osvedčené spôsoby ničenia škodlivých činiteľov, jednak sa zameriava na nové, perspektívne metódy.

Každé ochorenie rastliny spôsobené pôvodcom ma pravidelný priebeh, ktorý možno spravidla rozdeliť do troch fáz:

nákaza (infekcia) je vniknutie patogéna do tela zdravého jedinca (napr. je to obdobie od vniknutia klíčka spóry cez prirodzený otvor alebo cez rany až po ustálenú parazitickú činnosť,
inkubácia je obdobie od vniknutia patogéna do organizmu po objavenie sa príznakov choroby, teda po preniknutie choroby,
ochorenie je fáza, počas ktorej nastávajú v chorých rastlinách značné zmeny fyziologických a biochemických procesov, ako je zníženie obsahu vody v chorých pletivách, zníženie asimilácie, zníženie alebo zvýšenie intenzity dýchania, výrazne sa narúša látková premena cukrov, dusíka a pod.

Vyliečenie - uzdravenie - je stav, keď organizmus ochorenie prekoná a vráti sa opäť do normálneho stavu. Na úplný návrat do normálneho stavu nestačí len odstránenie činiteľa, ktorý ochorenie spôsobil, ale treba odstrániť aj následky choroby. Ochrannými opatreniami len zriedkavo dokážeme liečiť choré rastliny. V prevažnej väčšine prípadov predchádzame ochoreniu tým, že sa usilujeme znemožniť vznik nákazy (prevencia).

Čím je väčšia prispôsobivosť živočíchov k podmienkam prostredia, tým väčšie je ich zemepisné rozšírenie, a tým menšie je kolísanie množstva jedincov.

Rozšírenie škodcu nezávisí len od celkovej vhodnosti podmienok, ale aj od sezónnych výkyvov počasia. Nebezpečnosť narastá, ak sú podmienky prostredia priaznivé pre škodcu a súčasne úplne nevyhovujú pre rast a vývin plodiny.

Pôsobením neživých činiteľov, spravidla fyziologickými zmenami v rastline, napr. zmenou intenzity dýchania a látkovej premeny pri viróznych rastlinách, zmenou pri rastlinách poškodených nepriaznivými vplyvmi počasia, pôdy, exhalátmi a pesticídmi, ktoré súhrnne nazývame fyziologické poruchy.

Vznik choroby pozorujeme po objavení sa prvých viditeľných makroskopických príznakov - úchyliek - oproti zdravým rastlinám.

Rozoznávame niekoľko skupín príznakov (symptómov) choroby:

Vädnutie postihuje obyčajne celú rastlinu alebo jej vrcholovú časť. Rastlina stráca turgor, listy vädnú a často v konečnej fáze rastlina zasychá.
Zafarbenie. So zmenou zafarbenia sa stretávame ako s častým príznakom napadnutia rastlín chorobami. Príčinou zmeny farby môžu byť abiotické činitele (nedostatok živín, svetla a pod.) alebo biotické činitele, ktoré vylučujú do rastliny látky spôsobujúce zmenu farby (vírusy, baktérie, huby a pod.).
Odumieranie sa prejavuje predčasným opadávaním listov i celých rastlinných orgánov (nedostatok vody, mykózy a pod.).
Zmeny tvaru. Pri zmene tvaru vznikajú tvary, ktoré sa odlišujú od tvaru normálnych orgánov (zvinovanie listov, krivenie stoniek a pod.).
Výlučky vznikajú ako reakcia na napadnutie rastlín patogénom. Výlučky môžu byť h1ienovité, napr. pri baktériovej škvrnitosti uhoriek (pôvodca Pseudomonas lachrymans) alebo gumovité, napr. pri prúžkovej mozaike.

tags: #fyziologické #choroby #zemiakov #príznaky #a #prevencia