Hlad a hojnosť: Dejiny európskeho stravovania od Massima Montanariho – Recenzia

Massimo Montanari, profesor medievalistiky na Bolonskej univerzite, načrtáva európske dejiny z perspektívy jedla, výživy, hojnosti a hladu, a kánonov stravovania. Slovenským čitateľom prináša tento pohľad na európsku históriu a identitu v čase, keď na Slovensko práve prišiel hlad po kultúre a estetike jedenia.

Knihu Hlad a hojnosť. Dejiny európskeho stravovania preložila Mária Štefánková a vydalo ju vydavateľstvo Kalligram v Bratislave v roku 2004.

Táto kniha má veľmi ambiciózny cieľ. Prostredníctvom skúmania stravy, zabezpečovania potravinových produktov a spôsobov výživy chce obsiahnuť veľmi veľa: možno celé dejiny našej civilizácie, ktoré mnohé tváre (ekonomická, sociálna, politická, kultúrna) boli vždy priamo a úzko späté s problémami výživy. Každodenné prežitie je základnou a nevyhnutnou potrebou človeka, a tak to ani nemôže byť inak. Jedenie však zároveň môže byť aj pôžitkom, preto sa medzi týmto dvoma pólmi odvíja zložitá a komplikovaná história, úzko podmieňovaná vzťahom k moci a sociálnymi rozdielmi, akási história hladu a hojnosti, v ktorej rozhodujúcu úlohu hrá aj kultúrne zázemie.

Zbúranie bariér stredoveku

Stredovek sa neskončil, stredovek trvá, spieva Petr Janda a Olympic v jednej staršej skladbe. Historik Massimo Montanari má iný názor. Nie je škandalózne, ak musí medievalista (strašné slovo, ale stredovekár znie ešte horšie) zrušiť stredovek? Nuž, asi nie. Montanari v príhovore ku knihe vysvetlil, že pri písaní pocítil stredovek, chápaný v tradičnom chronologickom zmysle, ako "ťaživú umelú bariéru". Musel ho preto vylúčiť zo svojho slovníka, lebo "udalosti, fakty a hodnoty, obsiahnuté v tomto obrovskom kotle, sú navzájom priveľmi odlišné." Výsledok tohto sebapopretia však stojí za to.

Montanari úspešne vykľučkoval nielen z historických, ale aj zo súčasných konštrukcií (stredná Európa). To, čo zostalo, sú ľudia a ich každodenný život.

Jednou z ústredných línií knihy je súboj grécko-rímskej a keltsko-germánskej tradície. Podľa Montanariho ani dve tisícročia spoločných dejín celkom nepreklenuli priepasť medzi kultúrou chleba a vína na jednej strane a kultúrou mäsa a piva na strane druhej. Je veľmi zaujímavé dozvedieť sa viac o historických koreňoch a následkoch tejto priepasti.

Zaujímavý bol ľudský rozmer tohto súboja: "Istý panovník germánskeho pôvodu, hlboko zakorenený v tradíciách svojho národa a svojej triedy, je okolnosťami prinútený obliecť si rúcho rímskeho imperátora aj s kompletným (teda kresťanským) bremenom striedmosti a miery, ktoré toto postavenie so sebou prinášalo, čo musela byť pre barbara priam tragédia. Toto je prípad Karola Veľkého." A nasleduje zábavný opis, ako prefíkane si so svojou dilemou poradil jednak sám Karol a jednak jeho životopisci. Nuž, naši vzdialení predkovia vôbec neboli hlúpi a dobre, že nám to autor občas pripomenie.

Montanari sa neodvoláva iba na faktografické pramene. Čerpá aj zo svojich obľúbených spisovateľov, ktorými sú, samozrejme, Taliani; spomína však aj Thomasa Manna alebo Cervantesa.

V knihe niet núdze ani o úsmevné momenty. Napríklad farár Meoccio z novely Gentileho Serminiho zamaskuje svoju obľúbenú kuchársku knihu ako breviár, lebo sa od nej nemôže odtrhnúť. Ako tu nespomenúť Haškovho Švejka, ktorý, keď dostáva príkaz, aby išiel do kuchyne a otvoril breviár na tretej strane, dobre vie, že má otvoriť tri fľaše kontušovky. Tak nie je aj rímsko-barbarský konflikt iba konštrukciou, ktorú už treba zrušiť?

Nevedno, či Montanari čítal Haška, Kosmasovu Českú kroniku však určite. Cituje ju pri opise hladomoru koncom 11. storočia, keď dlážku kostola v Ambergu pokrývalo toľko mŕtvych tiel, že sa nedalo vstúpiť. V knihe o hlade a hojnosti je podobných tragických momentov veľa.

Montanari nechcel napísať tučné dielo. Preto často niečo iba naznačí, nahryzne. S niečím nemusíme súhlasiť. Prečo by napríklad odstránenie hladomorov v priemyselnom svete malo priniesť zhoršenie životných podmienok v ostatných krajinách? Túto tézu autor prakticky nezdôvodňuje. Nemožno mu však oponovať, keď píše, že dnes už v bohatých krajinách nehrozia choroby z hladu, ale z prejedania. A to písal svoju knihu v roku 1992, teraz je situácia opäť o čosi horšia.

Na záver vážne varovanie. Autor si od jedného kronikára vypožičal také podrobné opisy chodov počas svadby syna Jána II. Bentivoglia, že stranu sto radšej preskočte, ak nesedíte pri plnej chladničke. Alebo aspoň pri dobrej čiernej káve. Tento mok vraj už od 17. storočia oslovuje zástancov racionalistickej kultúry, vyjadrujúcej presnosť a slobodu myšlienky. Stal sa však aj drogou. Bodaj by nie, keď aj pri čítaní tejto knihy si uvedomíte, ako myslenie bolí; s kávou však azda predsa len a aspoň niekedy o čosi menej.

Povedz mi, čo ješ...

Jedna z talianskych kroník zo 14. storočia rozpráva o krutom osude sedliaka z bolonského vidieka, ktorý každú noc chodil kradnúť broskyne zo záhrady svojho pána. Keď ho prichytia, obaria ho vriacou vodou a vyhrešia: „Druhý raz nechaj na pokoji ovocie svojho pána a jedz, čo ti prísluší - repu, cesnak, pór, cibuľu a šalotku s cirokovým chlebom!“ Broskyne boli aristokratickým jedlom, jemné, vyberané jedlá boli vyhradené pre pánske žalúdky, pre sedliacke zasa prostá, drsná strava.

V novele, ktorá bola napísaná o dve storočia neskôr, sa píše o chorom sedliakovi, ktorého sa lekári snažia vyliečiť tak, že mu dávajú samé vzácne jedlá, nevhodné pre jeho sedliacky žalúdok a chudák márne narieka, aby mu priniesli „za hrniec fazule s cibuľou a repu pečenú v popole,“ no neposlúchnu ho a on umrie v krutých bolestiach. Povedz mi, čo ješ, a ja ti poviem, odkiaľ pochádzaš.

Jeden z najuznávanejších talianskych historikov, Massimo Montanari, profesor medievalistiky na Bolonskej univerzite, načrtáva európske dejiny z perspektívy jedla, výživy, hojnosti a hladu, a kánonov stravovania.

Slovenským čitateľom prináša tento pohľad na európsku históriu a identitu v čase, keď na Slovensko práve prišiel hlad po kultúre a estetike jedenia.

Sťahovanie národov a zabezpečenie potravy

„…pasú sa tam divé tury, čo nie je čudné, lebo v tomto mieste sa dotýkajú (Kráľovské hory) Panónie, ktorá týmito zvieratami oplýva.

Oficiálna historiografia stále považuje takzvané sťahovanie národov medzi rokmi 375 a 568 za reálnu udalosť, pričom je zrejmé, že si historici vôbec nedokážu predstaviť všetky závažné okolnosti presunu mnohoticícových etník. Presúvajú bezstarostne „národy“ ako figúrky na šachovnici, pričom neberú do úvahy niektoré nevyhnutné (a prakticky nesplniteľné) podmienky takého presunu.

Jednou z takýchto nevyhnutných podmienok je zabezpečenie potravy pre sťahujúce sa etnikum počas presunu, ako aj potom na novom mieste do prvej úrody. Už niektorí stredovekí autori obchádzali tento problém vágnymi vysvetleniami typu - „ žili z ruky do úst, zjedli po ceste, čo sa dalo, čo si sami nevedeli zadovážiť, ukoristili, kde sa dalo“ (Jordanes o Longobardoch), alebo „živili sa, ako sa dalo, lovili zver a ryby“ (Regino z Prümu o Maďaroch). Nezmyselnosť takýchto fráz sa ukáže, len čo sa bližšie pozrieme na energetickú potrebu človeka a energetickú hodnotu potravín.

Výpočet, ktorý dnešní zástancovia teórie o sťahovaní národov nevedno prečo nikdy neurobili, by pritom zvládol aj školák.

Stredne sa namáhajúci muž (napr. Žena asi o 20% menej, teda niečo medzi medzi 3200 - 3500 kcal. (1 kcal = 4, 1855 kJ). Ide o energetický výdaj dnešného človeka, ktorý používa pri práci stroje, netrávi noci pod holým nebom, ani zimu v zemlianke (vyššia potreba energie na udržanie tepla). Výdaj energie u ťažko pracujúceho človeka (napr. baníka) je totiž až o 1000 kcal vyšší. Keď vezmeme priemer dolných hodnôt muža a ženy, môžeme počítať s energetickým výdajom 3600 kcal na „priemerného“ sťahujúceho sa jedinca. Deti samozrejme spotrebujú menej energie, to ale platí len do veku 12 rokov. Potom už energetická potreba tínedžera prevýši potrebu dospelého jedinca.

Samozrejme, človek môže aj strádať, pričom spaľuje tukové rezervy, strádanie má však svoje limity. Úplne hladujúci človek zomiera zhruba po 60 dňoch, rozptyl okolo tejto hodnoty je pomerne malý, iba niekoľko dní. (Stačí si pozrieť po akom čase umierali hladujúci Íri v Long Kesh: Bobby Sands - 65 dní, Francis Hughes 57 dní, Raymond McCreesh 61 dní, Patsy O’Hara 59 dní). Teoreticky by človek, dostávajúci len polovičnú dávku potrebnej energie, zomrel po 4 mesiacoch. Väzni v koncentračných táboroch a gulagoch zomierali priemerne po 3 až 6 mesiacoch.

V závere hladovania sa ale dostáva hladujúci človek do fázy, z ktorej sa už ani obnovením prísunu potravy (bez intenzívnej lekárskej liečby) do života nevráti. Práve preto sú všetky náboženské aj „očistné“ hladovky obmedzené na 40 dní. Energetická potreba sa pri nezmenenom energetickom výdaji nedá nijako obísť, ani redukovať. Takzvané „utiahnutie opasku“ znamená len to, že človek nejaký čas žije z tukových zásob, teda chudne. Toto dočasné strádanie musí potom vyvážiť dostatočným prísunom potravy.

U presúvajúcich sa (sťahujúcich sa) etník prichádzali do úvahy ako zdroje energie hlavne - obilie, mäso (predovšetkým hovädzie) a čiastočne ešte mlieko. Pozrime sa teda na energetickú hodnotu týchto potravín.

Kilogram pšeničnej múky má energetickú hodnotu 3540 kcal. Na pokrytie dennej potreby musel teda človek skonzumovať približne 1 kg múky. V skutočnosti trochu viac, lebo asi 5% dodanej energie sa spotrebuje na trávenie sacharidov. Múka ale nie je to isté čo obilie, múka predstavuje len cca 80 % hmotnosti zrna, zvyšok je šupka, ktorá je nestraviteľná. Teda roľník musel so sebou viezť asi 1,2 kg obilia na deň, čo je 438 kg na rok. Ani to však nie je všetko. Pestovanie obilia v tej dobe si vyžadovalo ponechať zhruba 1/3 úrody ako osivo. (1) Teda na to, aby roľník prežil a mohol prežiť aj nasledujúci rok, musel so sebou vziať 584 kg pšenice, čo je viac ako tona obila na dvojicu.

To značne prevyšovalo nosnosť vtedajších vozov, hlavným problémom však nebol voz, ale ťažný dobytok. Relatívne malá, šesťčlenná rodina (rodičia a 4 deti), by potrebovala na prevoz potravy najmenej 4 vozy, teda až 8 ťažných zvierat. Toľko ťažného dobytka roľník nemal. Načo by mu aj bol. Choval by ho úplne zbytočne, živil sa predsa hlavne obrábaním polí.

Druhým možným zdrojom energie bolo mäso. Kilogram hovädzieho mäsa má v priemere 1800 kcal, treba však počítať s tým, že na strávenie bielkovín sa spotrebuje až 18 % dodanej energie. Na pokrytie každodennej potreby bolo teda nutné skonzumovať 2,3 kg hovädzieho mäsa denne. Jeden človek potreboval na rok 861 kg mäsa. Pokiaľ budeme vychádzať z parametrov plemena uhorský stepný dobytok, ktorý sa asi najviac podobá vtedajším plemenám, tak kravy tohoto plemena dosahujú hmotnosť 500 kg a býky 700 kg. A pretože jatočná výťažnosť hovädzieho dobytka je 55-60 %, tak na ročnú výživu jedného človeka bolo treba cca 2,4 kusa dobytka. To je dolný odhad. Nejaký dobytok však musel zostať ako základné stádo, teľatá dosiahnu za rok len polovičnú váhu, aj dnes sa 10 % teliat narodí ako mŕtve, čiže jeden človek potreboval na obživu celkom slušné stádo (vychádza to na 7-8 kusov). Takéto stáda mali kočovné pastierske kmene, nie roľníci. Z archeologických nálezov však vieme, že Európu v čase tzv. sťahovania národov už obývali roľníci.

Dôvod je celkom pragmatický. Šesťčlenná rodina, ktorú uživili 3 ha polí (teda pri dvojpoľnom úhorovom hospodárení počítajme so 6 ha), by pre svoj dobytok potrebovala viac sko 40 ha pastvín.

Tretím zdrojom energie mohlo byť mlieko. Lenže mlieko má pomerne malú kalorickú hodnotu. Jeden liter mlieka dodá približne 450 kcal. Teda človek by potreboval vypiť denne až 8 litrov. Ročná produkcia mlieka u uhorského stepného plemena je ale iba 700-1000 litrov, to je 1,9-2,7 l mlieka za deň. Jedného človeka by len tak tak uživili 3-4 dojnice. Matka rodiny so 4 deťmi by musela 2x denne podojiť 18-24 kráv. To je nielen fyzicky, ale aj časovo ohromne náročné. Okrem toho také stádo dobytka jedna roľnícka rodina jednoducho nemala.

Samozrejme, kombinácia všetkých uvedených zdrojov energie je možná, ale… Skonzumovanie dojnej kravy ukončí každodenný prísun mlieka. Ťažné zviera nie je možné počas presunu zabiť, lebo by potom nemal kto ťahať vozy s obilím, atď.

Keby si historici, oháňajúci sa sťahovaním národov, dali tú námahu a vypočítali, aké množstvo potravy by spotreboval denne stotisícový národ, zrejme by sa zarazili. Denná potreba potravy 100-tisícového národa je jednoducho ohromujúca. Stotisíc ľudí by za pochodu skonzumovalo denne 120 ton obilia (12 vagónov), alebo 230 ton hovädzieho mäsa (asi 640 kusov dobytka).

V alpskom údolí Vipava, kadiaľ prešli Longobardi do Talianska, nebolo určite možné denne ulúpiť 120 ton obilia, ani uloviť denne 640 kusov divého dobytka. Pokiaľ by si migrujúci národ neviezol tieto zásoby potravín so sebou, prežil by „sťahovanie“ len za predpokladu, že by bol každý deň nasýtený tak, ako to opisujú kresťanské evanjeliá zmieňujúce sa o zázračnom nasýtení 5 000 mužov piatimi kusmi chleba a dvoma rybami. (A to ešte zostalo 12 košov zvyškov.) Pokiaľ teda vylúčime zázrak, stotisícový národ proste musel zjesť za pochodu uvedené množstvo potravy a tú musel mať so sebou. Zabezpečiť si dennú dávku jedla lúpením či lovom je totiž holá nemožnosť.

Paul Diakon, historik Longobardov, sa nás síce pokúša presvedčiť, že divý dobytok v predhorí Álp bol obrovský, ale…

Na to aby si na rozprestretú kožu zabitého zvieraťa mohlo ľahnúť 15 mužov, ležiacich na boku a natlačených k sebe ako sardinky, by muselo mať zviera obvod hrudníka (alebo dĺžku trupu) minimálne 3,75 m. Taký obvod hrudníka (ani dĺžku trupu) nemá ani africký slon. Dnešné veľké mäsové plemená dobytka sa obvodom hrudníka iba blížia k 2 metrom. Ani takéto obrovské zvieratá by však nepokryli dennú potrebu mäsa pre 100 000 Longobardov (a to niektorí historici uvádzajú oveľa vyššie čísla!!!), potrebovali totiž až 230 ton mäsa denne, čo by aj pri 3-tonových slonoch vyžadovalo uloviť každý deň najmenej 140 týchto obrov.

Aj získavanie potravy lúpením je číry nezmysel. Už len vzhľadom na množstvo potravy, ktorú bolo treba denne(!) ulúpiť. V pomerne úzkom koridore presunu toľko potravy jednoducho byť nemohlo. Terén v Európe neumožňoval presun migrantov v širokom koridore, aj dnes vedú cesty údoliami riek. Cez horské hrebene sa musí prechádzať priesmykmi. O postupe v širokom páse by sa dalo uvažovať len na rovinách Maďarska a Poľska, ale tam zase ako na potvoru tečú zo severu na juh a opačne veľké rieky. Brody cez ne by rýchlo donútili migrujúce „národy“ vytvoriť jednu dlhú kolónu.

Migrujúci „národ“ by teda mohol lúpiť na relatívne malom území, v tesnej blízkosti pochodovej trasy, kde žilo nepomerne menej ľudí ako bolo migrantov. (Ak vychádzame z rektifikovaného odhadu slovenských a maďarských archeológov, na Slovensku a v Maďarsku žili v 9. storočí na 1 km² 2,1 - 2,4 ľudia. Pozdĺž celej 500 km dlhej cesty z Panónie do Talianska teda nežilo v dosahu stotisícového migrujúceho národa Longobardov ani 20 000 ľudí. Odchádzať lúpiť do širokého okolia by jednoducho celý pochod zastavilo. Vylúpť osadu vzdialenú 15 km od pochodujúcej kolóny by si vyžadovalo asi 6 hodín len na cestu tam a späť!!!

Predovšetkým však presun celého národa so ženami a deťmi vezúcimi so sebou všetok majetok (aj keď skromný) je niečo iné ako presun armády. Muži by šli so svojimi rodinami, čo prakticky vylučuje lúpenie. Na kilometri pochodujúcej kolóny by sa sotva našlo viac ako 30 bojaschopných mužov, čo nie je žiadna bojová sila. Aj malá armáda obrancov by ich zahnala. Toľko mužov mala každá osada. A určite by sa postavili na odpor, pretože by im a ich rodinám šlo o život.

Takže žiadne „živili sa, ako sa dalo, lovili zver a ryby, čo si sami nevedeli zadovážiť, ukoristili kde sa dalo.“ Ani lov, ani lúpenie. Sťahujúci sa národ musel mať dostatočné množstvo potravy so sebou.

Začnime nomádmi. Jeden pastier/nomád potreboval k životu 7-8 kusov dobytka a zvyčajne mal aj nejakého koňa, či lepšie povedané kone. Takže stotisícový kmeň by musel hnať asi miliónové stádo.

Nedávno odborníci na chov koní na pastvinách vyvrátili tvrdenia byzantských kronikárov, že ich vyše stotisícovú armádu porazila až polmilionová presila Hunov. Podľa odborníkov na chov koní na pastvinách, sa mohlo v celej karpatskej kotline (na území ohraničenom Alpami, Karpatmi a Dunajom), uživiť asi 150 000 koní. A pretože Huni používali v boji niekoľko koní a tie tvorili len časť stáda (kobyly so žriebätami ani kone do 2 rokov sa do boja nebrali), mohli mať vraj Huni nanajvýš 30 000 bojovníkov.

Na základe čoho teda naši historici tvrdia, že do Panónie prišlo asi 120 000 starých Maďarov?

Starí Maďari - Ugri, sa usadili najprv v Sedmohradsku a na puste vo východnom Maďarsku, na území, ktoré netvorí ani šestinu rozlohy katpatskej kotliny. Ako sa mohlo ich 250 000 koní uživiť na šesťkrát menšom území, aké potrebovalo na prežitie 150 000 hunských?

Lenže aj v prípade roľníkov sa vynárajú problémy, ktoré zástancovia sťahovania národov nechcú vidieť. Stačí sa pozrieť na mapu Európy. Ako sa mohli ľudia z viac ako dvakrát väčšieho územia východnej Európy presťahovať a uživiť v jej západnej tretine, ktorej veľkú časť zaberajú pohoria, pričom na tomto území ešte zostali žiť aj pôvodní obyvatelia (Rimania, Kelti, západní Germáni)?

Žlto je ohraničená oblasť, z ktorej sa mali „odsťahovať“ „germánske“ kmene do modro vyznačenej oblasti. Takáto možnosť by prichádzala do úvahy len za predpokladu mimoriadne riedkeho osídlenia celej Európy, v takom prípade by sa ale nemohli sťahovať stotisícové národy.

Počas niekoľkých tisícročí, odkedy sa v Európe ľudia živili roľníctvom, roľníci obsadili a využili každú vhodnú pôdu na obrábanie. Kým bola voľná a dostupná poľnohospodárska pôda, populácia rástla. Jej veľkosť určovalo výhradne množstvo vyprodukovanej potravy. Ľudia využívali každý kúsok pôdy vhodný na obrábanie.

Nepriamy dôkaz o tom dáva príhoda, ktorú opisuje vo svojej knihe Stopy dávnej minulosti 3, Pavel Dvořák. V roku 1937 našla rodina roľníka Jána Štimmeľa zo Zemianskeho Vrbovku v hŕbe kamenia, ktoré odvážali, strieborný poklad. Nevedno, kto a prečo ho tam ukryl, podľa mincí dvoch byzanských cisárov archeológovia odhadli, že k jeho ukrytiu došlo pravdepodobne v roku 670. Ležal tam teda v hŕbe kamenia viac ako 12 storočí. Nebola to žiadna malá hŕba, zaberala asi 11 árov a podľa odhadu Pavla Dvořáka tam mohlo byť až 200 ton kameňov. Táto hŕba - „hrobľa“ vznikla vynášaním kamenia z polí. Nie za pár rokov či desaťročí, ale počas niekoľkých storočí. A dokázateľne tam bola už v roku 670. Zemiansky Vrbovok nepatrí k najúrodnejším oblastiam v Európe.

Ďalší nepriamy dôkaz o dávnom osídlení oblasti, považovanej v prvej polovici prvého tisícročia za takmer ľudoprázdnu, je župa Jász v Maďarsku. Meno pochádza od názvu kmeňa Jazygov, ktorí tu začiatkom letopočtu žili. Zrejme šlo o bojovný národ, lebo pri pohľade na mapy rímskeho impéria v 1. až 4. storočí nás upúta hlboký zárez v severnej línii impéria, zodpovedajúci územiu medzi Dunajom a Tisou. Pôvodná stará provincia Panónia leží na pravom - západnom brehu Dunaja, za Tisou je Dácia. Medzi oboma riekami je územie, ktoré do impéria nepatrilo, a určite to nebolo preto, že sa Rimania nevedeli preplaviť cez tieto rieky.

Jazygovia zanikli niekedy v piatom storočí. To sa medzitým prehnali cez ich územie Vandali, usadili sa tam Góti, potom prišli Huni. Po odchode Hunov osídlili oblasť Longobardi a Gepidi (práve tu sa stretávali ich územia). Longobardov vystriedali Avari a po ich páde sa do oblasti, tak ako aj inde do Panónie, postupne vraj prisťahovali Slovania. Nakoniec prišli do oblasti Maďari, ktorí tam žijú dodnes.

Ako ale Maďari vedeli, že štyristo rokov pred ich príchodom žili na tomto území Jazygovia? Prečo nazvali svoje novozaložené obce Jazygovský salaš v jarku, Jazygovská zem (pôda), Jazygovský svätý Jur, Jazygovská kopa,jazygovská lúka, alebo Jazygovský Andrej? Medzitým predsa územie niekoľkokrát osídlili rozličné národy a zas z neho odišli. Gepidov, ktorých Huni nechali v Panónii, vykynožili Longobardi s Avarmi, po porážke Avarov sa tam usadili Slovania, ktorých zase neskôr čiastočne vykynožili a čiastočne vyhnali Maďari.

Možnosti sú len dve. Jedna je v súlade s teóriou o sťahovaní národov, zatiaľ čo druhá ju úplne jednoznačne popiera.

Prvá možnosť je, že Jazygovia ešte predtým ako sa rozplynuli, osadili pri vstupe do svojich usadlostí (alebo na hraniciach svojho teritória) tabule s názvami obcí (teritória). Neskoršie národy, ktoré sa v oblasti usadili, vrátane divých Hunov a Avarov, tieto tabule veľmi starostlivo obnovovali a udržiavali, nezničili ich ani vandalskí Vandali, ktorí sa cez toto územie „sťahovali“. Takže keď prišli predkovia dnešných Maďarov, stačilo si už len prečítať názvy obcí a trochu ich pomaďarčiť. A usadlostí s prívlastkom „Jazygovský“ je tam neúrekom - Jászberény, Jászapáti, Jászárokszállás, Jászfényszaru, Jászkisér, Jászágó, Jászalsószentgyörgy, Jászdóz...

tags: #hlad #a #hojnost #massimo #montanari #recenzia

Populárne príspevky:

• Benefity manga
• Kompletný sprievodca varením zemiakov
• Recept na Linecký Koláč
• Rýchle hlivové rizoto
• Bravčové pliecko: Inšpirácie z Nemecka