Exkomunikácia Jána Husa a jej kontext v Katolíckej cirkvi

Exkomunikácia je vážna vec, no nie je pozemským predĺžením večného zatratenia. Kódex kánonického práva ju zaraďuje spolu s interdiktom a suspenziou medzi medicinálne tresty, tzv. cenzúry. Z logiky veci vyplýva, že cieľom každej z cenzúr nie je trvalé zavrhnutie, ale náprava previnilca.

Osoba postihnutá cenzúrou si má uvedomiť svoje zlyhanie, dať sa na pokánie a po sňatí cenzúry sa znova plne zapojiť do praktizovania viery v cirkevnom spoločenstve.

Na úvod je azda dobré pripomenúť, že sväté prijímanie sa v Katolíckej cirkvi môže podať jedine jej členom.

Druhy exkomunikácie

Existujú dva druhy exkomunikácie: na základe vopred vyneseného rozsudku (latae sententiae) a na základe rozsudku vyneseného kompetentným predstaveným (ferendae sententiae). V oboch prípadoch sa aplikuje princíp umiernenosti a nevyhnutného zabezpečenia disciplíny.

V prípade vopred vynesených rozsudkov sa má tiež brať na zreteľ, do akej miery sú jednotlivé delikty zlomyseľné, vyvolávajúce pohoršenie, resp. nemožno ich inak účinnejšie potrestať na základe rozsudku vyneseného autoritou. Inými slovami: cenzúry nemožno devalvovať ich častým a nemiernym aplikovaním.

Príklady exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku:

• Fyzický útok na pápeža
• Rozhrešenie komplica v hriechu proti šiestemu prikázaniu
• Znesvätenie Sviatosti Oltárnej
• Porušenie spovedného tajomstva
• Vysvätenie biskupa bez mandátu pápeža
• Vyzradenie tajomstva konkláve
• Apostáza, heréza a schizma
• Vykonanie resp.

Nakoľko cenzúra je medicinálny trest, je možné ju sňať rozhodnutím príslušnej cirkevnej autority. V prípade väčšiny vyššie vymenovaných jednotlivých exkomunikácií je tou autoritou Apoštolská stolica, jedine pri deliktoch proti viere miestny ordinár, nuž a v poslednom... sa to nedávno zmenilo.

Totiž podľa Kódexu je sňatie tejto exkomunikácie vyhradené miestnemu ordinárovi, ktorý ho môže delegovať na ním vybraných kňazov.

Naša úvaha sa týka exkomunikácie v prípade kán. 1398, ktorý konštatuje: „Kto vykonáva potrat, po dosiahnutí účinku upadá do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku.“ Pri uplatnení vyššie popísaných princípov a jednotlivých poľahčujúcich okolností prídeme k záveru, že upadnúť do takto vymedzenej exkomunikácie nie je také jednoduché, ako by sa niekomu mohlo zdať.

Umelé prerušenie (lat. interruptio) tehotenstva je pravdaže ťažký zločin proti nevinnej ľudskej bytosti. Jeho vykonanie teda nemožno ospravedlniť. Treba tiež priznať, že kým Cirkev jednoznačne potvrdila, že ľudský život zažína počatím, pretieklo Tiberom veľa vody.

Sv. Tomáš Akvinský učil, že embryo má spočiatku len jednoduchú vegetatívnu dušu, ktorá sa neskôr poruší a nahradí senzitívnou dušou, a tá sa tiež po uplynutí istého času poruší a utvorí sa rozumová duša, stvorená priamo Bohom, pričom zjavný́ moment, kedy dochádza k prechodu z jedného štádia vývinu k druhému, je viditeľná pohyblivosť plodu.

Na obhajobu anjelského učiteľa treba konštatovať dve veci: potrat v akomkoľvek štádiu tehotenstva je aj podľa neho ťažký zločin proti dieťaťu, no zároveň je podľa neho zločin aj hrozivá prísnosť zákonov a sudcov proti žene v súvislosti s jej rozhodnutím pre potrat.

Kánonické právo zozbierané v Graciánovom dekréte konštatuje, že potrat je vražda a má sa postihnúť trestom až po tzv. animácii plodu, teda po jeho oduševnení, čiže nie v skorších fázach gravidity.

V roku 1588 pápež Sixtus V. cirkevnoprávne odsúdil potraty bez ohľadu na štádium gravidity a sankcionoval ich exkomunikáciou. No už jeho nástupca Gregor XIV. opäť zaradil spiatočku, keď za potrat v ranom štádiu tehotenstva ustanovil miernejší trest ako za potrat vykonaný v neskoršom štádiu. Treba mu však uznať, že zároveň zotrval na morálnom stanovisku, že umelý́ potrat v akomkoľvek štádiu plodu je vážne zlo.

Až v roku 1869 pápež Pius IX. definitívne odmietol morálne odlišné štádiá gravidity a oficiálne stanovil pre všetky prípady trest exkomunikácie, ktorý sa spolu s viacerými poľahčujúcimi okolnosťami dostal aj do Kódexu 1917, resp.

Možno teda uvažovať o exkomunikácii politika, resp. o odmietnutí podať mu sväté prijímanie v súvislosti s jeho postojmi k otázke umelých potratov?

Pozorne sa pozrime na to, čo k tejto téme napísal v roku 2004 kardinál Ratzinger americkým biskupom. Na úvod kardinál pripomína: „Prijatie svätého prijímania by malo byť vedomým rozhodnutím založeným na odôvodnenom úsudku ohľadne vlastnej spôsobilosti konať podľa objektívnych kritérií Cirkvi, kladúc si nasledovné otázky: „Som v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou? Som v stave ťažkého hriechu? Dostal som trest (napr. exkomunikácia, interdikt), ktorý mi zakazuje prijímať sväté prijímanie? Pripravil som sa najmenej hodinovým pôstom?“ Rozšírenú prax nehodnej účasti na svätom prijímaní treba napraviť.“

Inými slovami: kardinál pripomína, že každý z nás je povinný pred každým svätým prijímaním pozorne skúmať sám seba. Kardinál ďalej konštatuje, že potrat je ťažký hriech, pričom cituje Evangelium vitae. Ak existuje civilná legislatíva umožňujúca umelé prerušenie tehotenstva, katolík nie je oprávnený sa ňou riadiť alebo sa „zúčastňovať na propagandistickej kampani v prospech takejto legislatívy alebo hlasovať za ňu“ (EV 73). Kresťania majú „vážnu povinnosť svedomia formálne nespolupracovať na praktikách, ktoré sú v rozpore s Božím zákonom.

Toľko k úvahám o tom, či môže katolík v mene všeobjímajúcej slobody súhlasiť s „právom na potrat“ pre tých, ktorí sú iného svetonázoru. Kardinál tiež zdôrazňuje, že „nie všetky morálne problémy majú rovnakú morálnu váhu ako potraty...“ Ďalej kardinál pripomína, že „okrem úsudku jednotlivca o jeho spôsobilosti pre prijatie svätého prijímania sa môže aj vysluhovateľ svätého prijímania ocitnúť v situácii, keď musí odmietnuť niekomu podať sväté prijímanie, napríklad v prípadoch vyhlásenej exkomunikácie alebo interdiktu, alebo neústupného zotrvávania v zjavne ťažkom hriechu (kán. 915 CIC).

Vidíme, že kardinál Ratzinger tu nehovorí o tom, že takýto politik by bol pre svoje postoje a svoje konanie exkomunikovaný, ale dôsledne argumentuje len jeho nehodnosťou mať účasť na svätom prijímaní, čo je samo osebe jedným z účinkov exkomunikácie. Nemôžem si pomôcť, ale som presvedčený o tom, že každý z nás by si mal pred každým svätým prijímaním spytovať svoje vlastné svedomie, presne tak, ako to napísal kardinál Ratzinger.

V októbri 2019 Bidenovi, vtedy len kandidátovi na prezidenta USA, v nedeľu počas svätej omše v Charlestone v Južnej Karolíne odopreli sväté prijímanie pre jeho podporu potratov. Kňaz, ktorý celebroval svätú omšu, to zdôvodnil takto: „Žiaľ, uplynulú nedeľu som musel odmietnuť udeliť sväté prijímanie bývalému viceprezidentovi Joe Bidenovi. Každá verejná osoba, ktorá obhajuje potraty, vyčleňuje sa do priestoru mimo učenia Cirkvi. Za pána Bidena sa budem modliť.“ Kňaz sa na tento prípad rozhodol aplikovať kánon 915 CIC, čím postupoval podľa textu kardinála Ratzingera.

Nezabúdajme však, že o exkomunikácii v súvislosti s potratmi hovorí kán. 1398 CIC. Na tento kánon sa neodvolával ani kardinál Ratzinger, ani žiadna iná kompetentná autorita, ba ani kňaz z Charlestonu.

Zaujímavosťou je, že v prípade Bidena bola dokonca v rámci biskupskej konferencie USA zriadená osobitná pracovná skupina, ktorá má zvážiť jeho dobré a zlé opatrenia vo viacerých aktuálnych otázkach a vydať tak stanovisko k tomu, či prezident Biden je alebo nie je hoden mať účasť na svätom prijímaní.

Podľa môjho právneho názoru a na základe vyššie uvedených skutočností sa dá skonštatovať, že politik, ktorý vytvára legislatívne a iné podmienky pre možnosť vykonania či absolvovania umelých potratov týmto svojim konaním do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku v zmysle kán. 1398 CIC neupadá. Nevzťahujú sa na neho ani okolnosti, o ktorých hovorí kán. 1329 §2, nakoľko tieto uvádzajú spoluprácu na samotnom delikte, nie na uľahčení možnosti jeho vykonania.

Zároveň však platí, že Biden sa dlhodobo pre svoju podporu potratov nachádza v stave ťažkého hriechu, pretože ide o vážnu vec, ktorá spôsobuje vážne pohoršenie.

Historický kontext a Ján Hus

V histórii cirkvi existujú obdobia, ktoré sú poznačené morálnym úpadkom a škandálmi. Jedným z takýchto období bolo obdobie koncilu v Kostnici (1414-1418), ktoré sa konalo v nemeckom meste Konstanz.

Okrem riešenia cirkevných otázok, ako bola pápežská schizma a heréza Jána Husa, bol koncil známy aj pre svoj bujarý spoločenský život a prítomnosť veľkého množstva prostitútok.

Zasadanie koncilu v kostnickom dóme (z Kostnickej kroniky Ulricha von Richentala)

Koncil v Kostnici bol zvolaný s cieľom ukončiť pápežskú schizmu, ktorá rozdelila cirkev na tri znepriatelené frakcie. Okrem toho sa koncil zaoberal aj otázkou herézy Jána Husa, českého kňaza a reformátora, ktorý bol obvinený z kacírskych názorov. Hus bol na koncile odsúdený a upálený na hranici v roku 1415.

Počas koncilu v Kostnici sa v meste zhromaždilo veľké množstvo ľudí, vrátane cirkevných hodnostárov, politických predstaviteľov, učencov a obchodníkov. S touto masou ľudí prišiel aj bujarý spoločenský život, ktorý zahŕňal aj prítomnosť veľkého množstva prostitútok. Podľa niektorých odhadov sa v Kostnici počas koncilu nachádzalo až 700 prostitútok.

Prítomnosť prostitútok na koncile v Kostnici bola pre mnohých ľudí pohoršujúca. Kritici poukazovali na to, že cirkevní hodnostári by sa mali zamerať na duchovné záležitosti a nie na svetské rozkoše. Prítomnosť prostitútok bola vnímaná ako symbol morálneho úpadku cirkvi.

Napriek kritike však prítomnosť prostitútok na koncile v Kostnici nebola pre všetkých problémom. Niektorí ľudia argumentovali, že prostitútky poskytovali dôležitú službu pre mužov, ktorí boli ďaleko od svojich domovov. Iní tvrdili, že prítomnosť prostitútok bola jednoducho odrazom doby a že by sme nemali súdiť ľudí zo stredoveku podľa našich moderných štandardov.

V každom prípade, prítomnosť prostitútok na koncile v Kostnici je pripomienkou toho, že cirkev nie je imúnna voči morálnemu úpadku. Koncil v Kostnici bol dôležitým momentom v dejinách cirkvi a prítomnosť prostitútok je jedným z aspektov, ktorý si zaslúži pozornosť.

Ján Hus a jeho Účasť na Koncile

Ján Hus sa narodil sa v Husinci v južných Čechách v roku 1369; zomrel v Kostnici (nem. Konstanz) 6. júla 1415. V mladom veku sa presťahoval do Prahy, kde sa živil spevom a službou v kostoloch. Jeho správanie bolo príkladné a jeho nadšenie pre štúdium pozoruhodné. V roku 1393 získal titul bakalára umení na Karlovej univerzite v Prahe a v roku 1396 titul magistra.

V roku 1400 bol vysvätený za kňaza a v rokoch 1402-03 sa stal rektorom univerzity. Zhruba v tej istej dobe bol vymenovaný za kazateľa v novo postavenej Betlehemskej kaplnke. V univerzitnom živote bol Hus silným stúpencom Čechov (univerzita bola organizovaná podľa tzv. akademických národov na český, poľský, saský a bavorský), a vo filozofickom spore o univerzálie stál na strane filozofických realistov a bol výrazne ovplyvnený spismi Johna Wyclifa.

Hoci v roku 1403 bolo cirkevnou autoritou zakázaných štyridsaťpäť Wyclifových téz, Hus preložil Wyclifov „Trialogus“ do češtiny a pomáhal pri jeho šírení. Z kazateľnice ostro kritizoval morálku duchovenstva, biskupov a pápežstva, čím sa aktívne zapojil do hnutia za reformu Cirkvi in capita et membris.

Husova Kritika Svätokupectva

Prvý útok sa upriamil na svätokupectvo. Viklefovo dielo O svätokupectve sa nachádzalo medzi spismi, ktoré priniesol Hieronym z Oxfordu a následne sa s ním Hus oboznámil. Johann Hübner zámerne vyprovokoval polemiku počas kvodlibetu v januári 1404 tvrdiac, že Viklef bol kacír a teda tí, ktorí čítajú jeho knihy, sú takisto kacírmi.

Hus odpovedal obvinením Hübnera z falšovania Viklefovho učenia predpojatou interpretáciou Viklefových 45 článkov (ktoré boli odsúdené väčšinou nemeckých majstrov Pražskej univerzity v máji predchádzajúceho roku). Avšak svoju obhajobu upriamil na svätokupectvo. Citoval Hübnera píšuc: „Pápeža treba jednoducho poslúchať a v ničom ho nemožno karhať.“ To Hus rozhodne odmietol. „Hovoríte proti kánonom, teda ste kacír, ak sa toho odhodlane a neústupne držíte.“ Hneď na to citoval z Viklefovho diela O svätokupectve a to vzhľadom na tri druhy kacírstva - odpadnutie, rúhanie a svätokupectvo.

Pravdupovediac, Hus nebol jedinou osobou, ktorá útočila na všadeprítomnú neresť dobovej cirkvi. Tá bola cieľom obhajcov reformy od Avignonského zajatia pápežov a aj po ňom. Súčasne s Husom vydal (okolo roku 1404) Matej z Krakova, profesor na univerzite v Heidelbergu (ktorý predtým pôsobil v Prahe) svoje Squalores curiæ Romanæ, v ktorých vyslovil radikálny záver, že dvor Bonifáca IX. bol hlavnou príčinou tejto skazenosti a že akýkoľvek styk s ním bol sám osebe morálne odsúdeniahodný.

Husovo hlbšie oboznámenie sa s Viklefovými teologickými názormi záviselo od získavania ďalších prác anglického reformátora. V roku 1407 dvaja mladí českí študenti Mikuláš Faulfiš a Juraj z Kněhníc priniesli z Anglicka také dôležité diela ako De veritate sacræ Scripturæ (O pravde Svätého Písma), De domino divino (O Božom panstve), De ecclesia (O cirkvi) a pravdepodobne aj De potestate papæ (O moci pápeža).

Nie je cieľom tejto štúdie detailne načrtnúť všetky udalosti, ktoré Husa doviedli na hranicu za mestom Kostnica. Chcem len čitateľovi pripomenúť hlavné momenty sporu, ktoré nakoniec viedli k takým fatálnym následkom. Prvým z nich bol spor s arcibiskupom Zbyňkom, ktorý viedol obžalobu Husa pred pápežskou kúriou. Druhým bola zrada Husa kráľom Václavom.

Exkomunikácia a Ďalšie Udalosti

Keď arcibiskup zverejnil odsúdenie pätnástich Viklefových diel, zakázal obhajobu Viklefovho učenia a zakázal kázať v kaplnkách, Hus si uvedomil, že poslúchnutie nariadenia by sa rovnalo zrade jeho najhlbších presvedčení. Musel počúvať viac Boha než človeka. Preto sa odvolal na Alexandrovho (ktorý zomrel 5. mája) nasledovníka, pápeža Jána XXIII. Napriek tomu proces, ktorý sa začal na pápežskom dvore, vyvrcholil interdiktom, ktorý pozastavil všetky náboženské obrady v celej Prahe a jej okolí (v júni 1411).

Kráľa Václava tento akt tak rozzúril, že nariadil, aby bol interdikt ignorovaný a ako trest zaň zabavil všetok cirkevný majetok. Zbyňkova smrť ukončila trojročný spor s Husom. Aj keď arcibiskupská strana pokračovala v nenávisti voči českému reformátorovi, neodvážili sa naňho útočiť, pokiaľ bol pod ochranou kráľa. A čo viac, potrebovali Václavov súhlas na predaj odpustkov, ktoré Ján XXIII.

Martin Luther a reformácia

Martin Luther (1483 - 1546) sa preslávil ako vodca reformačného hnutia a zakladateľ evanjelickej cirkvi. Túžba priviesť kresťanov k Biblii a Bohu ho premkla ešte v mladosti, keď ako 28-ročný navštívil Rím. A tak i napriek nevôli svojho otca, ktorý ho poslal študovať právo, celé svoje snaženie obetoval jedinému cieľu; znovuoživeniu Kristovej cirkvi.

Lutherova ruža, symbol luteránstva

K tomuto cieľu - okrem Lutherových 95. téz proti odpustkom, ktoré stáli na počiatku reformácie v roku 1517 - mal dopomôcť najmä preklad Biblie, na ktorom začal pracovať v roku 1521. O rok neskôr dokončil preklad Novej zmluvy do nemeckého jazyka a v roku 1534 zasa preložil Starý zákon. Vďaka tomu už nemecká kresťanská obec nemusela stavať svoju vieru na výkladoch kňazov. Lutherov preklad Biblie zabezpečil, aby Kristovo učenie spoznali tisíce ľudí a Evanjelium sa tak konečne stalo radostnou zvesťou v pravom zmysle slova. Veriaci sa oslobodili od závislosti na cirkevných dogmách, Božie Slovo sa stalo prístupným všetkým gramotným Nemcom a z Nemecka sa rýchlo šírilo i do ostatných častí Európy.

Jeho aktivity však priniesli aj celkom iný, neželaný rozmer - podobne ako v Anglicku po zverejnení Viklifovho prekladu Biblie, nastali aj na území Nemecka krvavé nepokoje, ktoré napokon viedli k sedliackemu povstaniu (1524 - 1525). Tomu možno porozumieť, ak uvážime, čo vlastne preklad Písma spôsobil. Odkrytím tajomstva Biblie sa totiž ľudia napríklad dozvedeli, že boháči sa len ťažko dostanú do neba (Mt. 19/16 - 29), že nasledovníci Krista, najmä kazatelia, majú žiť skromne (Mt. 10. kapitola), a v konečne zrozumiteľnej Biblii si prečítali aj to, že iba úprimná ľútosť spätá s pokáním a hlbokou vierou hriešnikovi zabezpečia omilostenie (Lk. 18/9 - 14), hoci cirkev predávala za týmto účelom odpustky. Tieto informácie boli pre väčšinu kresťanských veriacich novinkou, pretože dovtedy boli kázne veľmi zriedkavé a duchovní viedli omše v latinčine, ktorej však mnohí nerozumeli. Ale reformátor nechcel násilie, jemu išlo o očistu cirkvi.

Lutherova kritika cirkvi

Martin Luther žil v nesmierne krutom období ľudských dejín. Počas života musel čeliť prenasledovaniu i hrozbe smrti, keď nad ním rímskonemecký cisár Karol V. vyslovil ríšsku kliatbu (v r. 1521), čím omilostil kohokoľvek, kto by sa pokúsil reformátora zabiť. Ostrou kritikou cirkvi naplnil svoje spisy hlavne potom, čo ho v roku 1520 pápež Lev X. Luther reagoval na pápežovu agresiu napísaním rozpravy Proti bule Antikrista (1520), v ktorej okrem iného uvádza: „Či už túto bulu napísal Eck (teológ John Eck, obranca katolíckej viery proti protestantizmu - pozn. red.) alebo pápež, je to súčet všetkých bezbožností, rúhania, neznalostí, drzostí, pokrytectva, klamstiev - jedným slovom, je to Satan a jeho Antikrist.“ Pápeža tu taktiež vyzýva, aby sa vzdal „svojho diabolského rúhania a odvážnej bezbožnosti“. A nebojácne pôsobí i záver jeho vyhlásenia: „Radšej zomriem tisíckrát, než by som mal odvolať jedinú slabiku z odsúdených článkov. A keď ma odsúdite za kacírstvo, potom ja odsúdim vás v mene posvätnej Božej pravdy. Kristus posúdi koho exkomunikácia obstojí.

Odpustky a ich kritika

Stále platným spôsobom na skrátenie „pobytu“ a utrpenia v očistci bolo a bohužiaľ stále aj je (pri vysviackach nových kňazov) nemorálne predávanie odpustkov za spáchané hriechy a za predaj miest v nebi, čo už kritizoval Majster Ján Hus začiatkom 15. „Chceš aby ti boli hriechy odpustené? Zaplať za odpustky! Chceš sa vyspovedať? Zaplať! Chceš sa dať pokrstiť? Zaplať? Chceš mať sobáš? Zaplať! Chceš mať birmovanie? Zaplať! Chceš sa dať pochovať? Zaplať! Chceš kradnúť a vraždiť? Zaplať a dostaneš sa na nebesia. Majstra Jána Husa na Vás, vy bezbožní pánbíčkári a katolícki zločinci! Odpustky boli a aj dnes sú zločinným kupčením s křesťanskou vierou! Pápež sa v očích Jána Husa stal plne zopdovedným za korupciu v církvi, ktorú prodaj odpustkov len stupňoval a umocňoval. Namiesto duchovného poslania slúžil a aj dnes RKC slúži mamonu a nekresťansky odiera o posledné peniaze ľudí za každý cirkevný úkon. Cirkev sa obhajuje, že oni to ľuďom neprikazujú. Oficiálne nie, ale dá sa napísať aj ako kde. Cenníky za rôzne pobožnosti existujú na mnohých farách. A v praxi takéto platby fungujú dobrovoľne povinne. A kňazi berú a berú. Veď prečo nie, keď ovečky dávajú a dávajú. A toto má byť vzor „kresťanskej morálky“? Katolícki kňazi len vieru predstierajú, aby si naplnili svoje vrecká! Túžba po peniazoch, majetku a moci tak u RKC prevýšili pôvodné poslanie kresťanského kléru - pôvodnej ranej kresťanskej cirkvi. Hus dokonca priznával chudému právo vzoprieť sa príkazom mocných, pokiaľ by boli v rozpore s božími zákonmi Písma a Desatora.

Dôsledky predaja odpustkov

Upálenie Jána Husa a jeho vplyv

Z týchto myšlienok potom vyrástli Ján Kalvín, Majster Ján Hus, Martin Luther a mnohí iní. Čechy stratila katolícka cirkev úplne ako dôsledok husitského revolučného hnutia po nehoráznom upálení Majstra Jána Husa v Kostnici 6. 7. Husiti si však predsa len vymohli napokon osobitné práva a napríklad prijímať Kristovu krv v podobe vína bolo povolené aj laickým husitským veriacim. Vatikán dodnes vníma Čechy ako rakovinový nádor katolicizmu a do dnešného dňa nevyslyšal veľkú prosbu pražského arcibiskupa kardinála Vlka, aby bol Ján Hus rehabilitovaný a neskôr kanonizovaný.

Dnes si pripomíname viacero významných historických udalostí, ktoré sa odohrali práve 6. júla v rôznych obdobiach a častiach sveta.

Významné udalosti

• 1311 - Pápežský legát Gentile exkomunikoval oligarchu Matúša Čáka, ktorý v tej dobe vládol západnému a strednému Slovensku. Táto exkomunikácia prišla len niekoľko dní po jeho útoku na Budín.
• 1415 - Tento deň sa zapísal do dejín smutnou udalosťou, keď bol v Kostnici upálený český teológ a reformátor JÁN HUS. Presný rok jeho narodenia nie je známy, no historici uvádzajú roky 1369, 1370 alebo 1371.

tags: #jan #hus #exkomunikácia

Populárne príspevky:

• Recepty s cirokovou múkou
• Domáci ríbezľový džem
• Recept na ríbezľový koláč
• Tipy pre vylepšenie kávy
• Príloha VIII