Rozlišovacie znaky jedlých a jedovatých pečiark

Jeseň je ideálny čas na spestrenie jedálneho lístka hubami. Huby je možné dlhodobo skladovať a hubovú omáčku si preto môžete dopriať kedykoľvek, až pokiaľ vystačia zásoby. Huby nie sú len lahodným jedlom, ale môžu byť aj nebezpečným jedom. A zďaleka nie všetky huby dávajú najavo svoju jedovatosť tak okato, ako červené muchotrávky. Preto si občas zopakujme, ako vyzerajú huby, ktoré máme zbierať.

Nezabudnime na to, že aj jedlé huby majú svojich “dvojníkov”, ktorí síce nebývajú vždy smrteľne jedovaté - zato polievku dokážu skaziť spoľahlivo. Atlas húb, či webové stránky s hubárskymi úlovkami by preto mali byť samozrejmou súčasťou našej prípravy. Zbierajme len tie huby, ktoré dokážeme identifikovať ako jedlé. Výnimkou sú jedlé, ale zákonom chránené huby. Nechajme tieto výnimočné stvorenia rásť a množiť sa. Tak ich budú môcť obdivovať aj ďalšie generácie hubárov.

Mnohokrát sa už hovorilo o riziku zberu zdravých húb, ktoré sa následne zničia zaparením v plastovej taške (ideálne ešte na zadnom sedadle rozpáleného auta). Huby preto zbierame vždy do vzdušného košíka, v krajnom prípade do sieťovky.

Zvyšky pôdy z hlúbika aj ďalšie nečistoty z húb odstránime pomocou malého nožíka hneď v lese. Toto očistenie nám ušetrí prácu neskôr. A aj huby vyzerajú omnoho lepšie, keď sú čisté.

Rôzne huby sú vhodné na rôzne spôsoby spracovania. Niektoré sa konzervujú, mrazia, ale najčastejšie je obyčajné sušenie.

Sušenie húb: Dočistené huby nakrájame na tenké “rezance”. Sušenie by malo prebiehať na teplom a dobre vetranom mieste. Nikdy však huby nesušíme na priamom slnečnom svetle. Na sušenie je ideálne tienisté miesto napríklad na terase, balkóne, verande. Skrátka kdekoľvek, kde sa na huby nepozrie Slnko.

Ako zmraziť huby: Základom mrazenia húb je ich dôkladné očistenie. Následne je ich potrebné povariť (nakrájané, prípadne menšie huby aj v celku). Nechajte ich vychladnúť a následne uložte do vrecúšok na mrazenie potravín, prípadne dóz.

Správne skladovanie húb závisí od spôsobu ich spracovania.

Ako skladovať sušené huby: Huby uskladňujeme, až keď sú dokonale vysušené. Len také totiž vydržia bez množenia plesní. Skladovanie je u väčšiny vysušených plodov veľmi jednoduché. Bežne sa používali aj používajú závesné vrecúška z prírodných tkanín - ľanu alebo bavlny.

Žiadnu chybu neurobíme, ak huby uskladníme vo väčších či menších sklenených pohároch alebo dózach. Dôležitý je tesný uzáver. Miesto skladovania by malo byť tmavé a suché.

Mrazené huby je ideálne spotrebovať do 4 až 6 mesiacov od ich uskladnenia v mraziaku. Maximálne by ste ich v ňom mali skladovať po dobu jedného roka.

Teplé a vlhké počasie, aké v poslednej dobe na Slovensku prevláda, praje hubárom. Sezóna je už v plnom prúde a druhové zastúpenie húb v našich lesoch je veľmi bohaté, čo do prírody láka stále viac ľudí. Medzi nimi sú aj menej skúsení hubári, ktorí sa pri zbere húb často zmýlia. Niekedy je zámena jedlých húb za nejedlé menej bolestivá a ovplyvní len chuť jedla, inokedy môže mať oveľa závažnejšie následky.

Počet otráv hubami na Slovensku sa rok od roka líši, no v priemere sa ročne otrávi okolo 100 až 120 ľudí. V roku 2021 Národné toxikologické informačné centrum UNB (NTIC) registrovalo 125 otráv hubami. Poznanie rozdielov medzi jedlými a jedovatými hubami je kľúčové pre bezpečné hubárčenie.

Každý hubár by mal vedieť, že aj jedlé huby môžu byť za určitých okolností príčinou otravy. Touto okolnosťou myslíme súčasné požitie alkoholu s niektorými druhmi húb (napr. Najčastejšie, čo je oveľa nebezpečnejšie , sa vyskytujú tzv. „pravé“ otravy hubami, ktoré vznikajú požitím jedovatých húb.

Každý hubár by mal zbierať len tie huby, ktoré dobre pozná a nemal by experimentovať so svojím zdravím a so zdravím svojich nevinných detí. O muchotrávke zelenej, najjedovatejšej huby u nás, sa v poslednej dobe popísalo veľmi veľa, ale bohužiaľ hlavne v súvislosti s úmrtím po jej konzumácii.

Ľudia v iných situáciách úzkostliví a opatrní, dokážu z elementárnej nevedomosti pri rozlišovaní húb otráviť celú svoju rodinu, na čo samozrejme doplatia hlavne deti. Samotná príroda pritom obdarila smrteľne jedovaté muchotrávky takou kombináciou znakov, akú nemá žiadna iný huba.

S príchodom leta a jesene sa mnohí nadšenci prírody vydávajú do lesov, aby si spríjemnili prechádzku zberom húb. Zber húb je obľúbeným koníčkom, no prináša so sebou aj riziká. Národné toxikologické informačné centrum (NTIC) každoročne zaznamenáva desiatky otráv hubami, pričom medzi obeťami sú často aj deti. Preto je mimoriadne dôležité vedieť rozlíšiť jedlé a jedovaté huby a dodržiavať základné zásady bezpečného hubárčenia.

Huby sú pre ľudský organizmus ťažko stráviteľné kvôli prítomnosti chitínu, nestráviteľného polysacharidu. Z tohto dôvodu nie sú vhodné pre deti, tehotné ženy a dojčiace matky, pretože hlavný jed, amanitín, prechádza aj do materského mlieka. Okrem toho, aj jedlé huby môžu za určitých okolností spôsobiť otravu, napríklad pri súčasnom požití alkoholu s niektorými druhmi húb. Najčastejšie a najnebezpečnejšie sú však otravy spôsobené požitím jedovatých húb.

Zvlášť nebezpečné sú otravy u malých detí, ktoré môžu zo zvedavosti ochutnať jedovaté huby. NTIC uvádza, že v rokoch 1990 - 2005 zomrelo na Slovensku šestnásť detí po požití muchotrávky zelenej, pričom najviac obetí bolo vo veku do 5 rokov. Príkladom je nedávny prípad, keď matka podala 1,5-ročnému dieťaťu kašu z plávok, čo poukazuje na nebezpečenstvo experimentovania s neznámymi hubami.

Rozpoznávanie rozdielov medzi jedlými a jedovatými hubami je kľúčové pre bezpečné hubárčenie. Mnohé otravy vznikajú zámenou jedlých húb za ich jedovaté dvojníky.

Muchotrávka zelená vs. Pečiarka

Muchotrávka zelená (Amanita phalloides) je najjedovatejšia huba na Slovensku, zodpovedná za približne 90 % otráv so smrteľnými následkami. Je zákerná tým, že prvé príznaky otravy sa objavia až po 6-24 hodinách po konzumácii.

Muchotrávka zelená

Rozlišovacie znaky muchotrávky zelenej:

Blanitá voľná pošva na báze hlúbika
Prsteň na hlúbiku
Čisto biele lupene
Variabilné sfarbenie klobúka (zelené odtiene, sivobelavá)
Dužina je biela a pevná, na reze nápadne sírovo žltne, najmä v spodnej, zhrubnutej časti
V dospelosti zápach surových starých zemiakov

Bielu formu muchotrávky zelenej (muchotrávku bielu a končistú) si neskúsení hubári často zamieňajú s pečiarkami, najmä s pečiarkou ovčou (Agaricus campestris).

Pečiarka ovčia

Rozlišovacie znaky pečiarky:

Prsteň na hlúbiku (chýba pošva)
Lupene sú v mladosti bledé, v dospelosti čiernohnedé
Klobúk biely až jemne žltý

Bedľa vysoká vs. Bedlička ostrošupinatá

Bedľa vysoká (Macrolepiota procera) je chutná jedlá huba s charakteristickým výzorom, no dá sa ľahko zameniť s bedličkou ostrošupinatou (Lepiota aspera), ktorá je smrteľne jedovatá.

Bedľa vysoká

Rozlišovacie znaky bedle vysokej:

Ploché šupiny na klobúku
Posuvný prsteň na hlúbiku, ktorý sa dá ľahko oddeliť
Klobúk je najprv kužeľovitý, neskôr rozprestretý a ľahký
Hlúbik býva vyšší, vo vyššom veku pokrytý šupinami

Bedlička ostrošupinatá

Rozlišovacie znaky bedličky ostrošupinatej:

Menší vzrast
Do hora zašpicatené šupiny na krémovom klobúku
Prsteň na hlúbiku je prirastený a nedá sa posunúť ani oddeliť bez zdeformovania

Ďalšie zámeny:

Líška oranžová (Hygrophoropsis aurantiaca) vs. Kuriatko jedlé (Cantharellus cibarius): Líška oranžová je nejedlá a podobá sa na kuriatko jedlé. Kuriatko jedlé má výraznú žltú farbu a rastie vo veľkých zväzkoch.
Muchotrávka tigrovaná (Amanita pantherina) vs. Muchotrávka červenkastá (Amanita rubescens): Muchotrávka tigrovaná je jedovatá, muchotrávka červenkastá je jedlá. Muchotrávka červenkastá má mäsitý ružovkasto-červenohnedý klobúk a poškodené časti sa sfarbujú do červena. Muchotrávka tigrovaná má sivohnedý klobúk pokrytý belavými chrastami.
Rýdzik kravský (Lactarius torminosus) vs. Rýdzik pravý (Lactarius deliciosus): Rýdzik kravský je jedovatý, rýdzik pravý je jedlý. Rýdzik kravský má hnedoružový klobúk s jemnými chĺpkami, rýdzik pravý má oranžový klobúk a vypúšťa oranžové mlieko.
Hríb satanský (Rubroboletus Satanas) vs. Hríb zrnitohlúbikový (Boletus erythropus): Hríb satanský je jedovatý, hríb zrnitohlúbikový je jedlý po tepelnej úprave. Hríb satanský má belavý klobúk a na reze jemne zmodrie, hríb zrnitohlúbikový má tmavohnedý klobúk a sýtožltú dužinu, ktorá pri dotyku intenzívne modrá.

Rozlišovacie znaky niektorých húb

Plávka trávovozelená: má klobúk zvyčajne zelený, olivovozelený alebo žltozelený, s krehkým povrchom, ktorý sa dá čiastočne olúpať. Lupene sú biele a voľné.
Hríb zrnitohlúbikový: má tmavohnedý až hnedočierny zamatový klobúk, sýtožltú dužinu a po dotyku intenzívne modrá.
Hríb satanský: má belavý až sivý klobúk, dužina je belavá a na reze je slabo modrajúci. Na hlúbiku má červenú sieťku, zatiaľ čo hríb zrnitohlúbikový má na hlúbiku červené šupiny.
Rýdzik kravský: je jedovatý, spoznáte ho aj podľa chlpatého klobúka po okrajoch.
Muchotrávka červenkastá: patrí medzi naše najchutnejšie huby a preto mnohých láka ku zberu. Jej biele lupene po poranení zružovejú. Najlepším spôsobom, ako ju odlíšiť od muchotrávky tigrovanej (alebo iných jedovatých muchotrávok) je prsteň.
Muchotrávka tigrovaná: je prudko jedovatá, má šedohnedý alebo žltohnedý klobúk.
Kuriatko jedlé: je vynikajúca jedlá huba. Spoznáte ho podľa výraznej žltej farby.
Líška oranžová: je málo mäsitá, oranžová a namiesto hrubých žiliek pod klobúkom má tenké nízke lupene.
Bedľa vysoká: je známou a veľmi chutnou hubou s charakteristickým výzorom. Ich rozlišovacie znaky sú pomerne zreteľné. Bedľa vysoká má na klobúku ploché šupiny a na hlúbiku posuvný prsteň.

Ako rozoznáte jedovaté, nejedlé a jedlé pečiarky?

Koncom apríla sa na presvetlených okrajoch lesov, lúkach, pasienkoch a poliach začínajú objavovať obľúbené pečiarky (Agaricus). Vyhľadávajú predovšetkých hnojenú pôdu, a preto ich nachádzame na miestach ovplyvnených ľudskou činnosťou, no aj všade tam, kde sa často zdržiava zver. Pestované „šampiňóny“, ktoré predstavujú bielu i hnedú varietu pečiarky dvojvýtrusnej (Agaricus bisporus), patria do prvej päťky druhov húb s najvyššou svetovou produkciou.

Neskúsení hubári si mylne myslia, že všetky pečiarky sú jedlé. No na Slovensku rastie päť mierne jedovatých druhov. Najznámejší jedovatý šampiňón zápašný (pečiarka páchnuca - Agaricus xanthodermus) s bielym hladkým klobúčikom, ktorá rastie na lúkach i v parkoch, môže vyvolať zvracanie a žalúdočné kŕče. Často sa stretávame aj s hnedastosivou pečiarkou Pilátovou (Agaricus iodosmus) alebo s pečiarkou perličkovou (Agaricus moelleri), ktorá má celý klobúk posiaty drobnými černastými šupinkami.

Stačí poznať ich rozlišovacie znaky a tie sú dosť zrejmé. V prvom rade si treba všímať sfarbenie dužiny po rozrezaní. Zatiaľ čo pri porezaní alebo škrabnutí klobúka jedlých šampiňónov nezbadáte nič významné, dužina jedovatých pečiarok sa najmä v spodnej časti hlúbika v priebehu niekoľkých sekúnd sfarbuje výrazne do chrómovožlta. Aby bolo možné tento znak pozorovať, je nutné preštudovať celé plodnice, teda by nemali mať odrezanú spodnú časť hlúbika.

V prípade, že je hlúbik odrezaný, žltnutie sa dá sledovať ešte aj na otlačenom prsteni či na poranenom okraji klobúka. Tam však nemusí byť vždy také výrazné ako v dužine hlúbika. Nehovoriac o tom, že staršie plodnice so suchšou dužinou už nemusia vôbec reagovať. Ďalším znakom jedovatých pečiarok je nepríjemná vôňa, pripomínajúca karbol, atrament či nemocničnú chodbu. Ak pečiarka nemá príjemnú mandľovo-anízovú vôňu, nemožno ju odporučiť na konzumáciu.

Druhy s nie veľmi príjemnou vôňou dužiny, ktoré nežltnú, môžeme považovať za nejedlé. Patrí sem napríklad pečiarka hnedoškvrnitá (Agaricus impudicus) s výraznou vôňou po hube pestrec obyčajný (Scleroderma citrinum).

Niektoré druhy pečiarok žltnú veľmi pomaly, nikdy nie v priebehu niekoľkých sekúnd. Tieto majú zvyčajne príjemnú, mandľovo-anízovú vôňu a sú jedlé. V bučinách býva veľmi častá pečiarka hájová (Agaricus sylvicola) s hľuzovito zakončeným hlúbikom, na lúkach pečiarka ovčia (Agaricus arvensis), ktorá je podobne bielo sfarbená, no hlúbik má bez odsadenej hľuzy.

Príjemne vonia a zároveň pomaly žltne aj veľmi výdatná pečiarka obrovská (Agaricus augustus), ktorá má šupinkatý klobúk. Aj ďalšie pečiarky s príjemnou vôňou môžeme považovať za jedlé. Do tejto skupiny patria rôzne biele i hnedo šupinkaté druhy s nemennou i červenejúcou dužinou, napríklad pečiarka poľná (Agaricus campestris), ktorá má veľmi krátky hlúbik, či pečiarka obyčajná (Agaricus bitorquis) s dvojitým prsteňom.

Rozlíšenie pečiarky

Zásady bezpečného hubárčenia

Zbierajte len tie huby, ktoré bezpečne poznáte. Ak si nie ste istí, radšej hubu nechajte v lese.
Nezbierajte huby do plastových tašiek, ale do vzdušného košíka. V plastovej taške sa huby môžu zapariť a znehodnotiť.
Plodnice vykrúťte tak, aby sa nepoškodilo podhubie.
Plodnicu očistite hneď v lese.
Neničte huby, ktoré nechcete zozbierať. Aj jedovaté huby majú v prírode svoj význam.
Nezbierajte prestarnuté alebo červivé huby.
Nezbierajte huby v blízkosti ciest, priemyselných oblastí a skládok odpadu.
Huby spracujte čo najskôr po zbere.
Pri ochutnávaní surových plodníc a konzumácii šalátov zo surových húb môže nastať ľahká otrava, aj keď išlo o jedlé huby.
Surové, zle skladované alebo nedostatočne tepelne upravené huby vyvolávajú tráviace ťažkosti.

Príznaky otravy hubami

Prvé príznaky otravy hubami sa môžu objaviť už do pol hodiny po konzumácii, ale aj po viacerých dňoch.

Jej zákernosť spočíva v tom, že prvé príznaky otravy - vracanie a hnačky - sa dostavia 6-24 hodín po konzumácii. Po fáze tráviacich ťažkostí nastane fáza zlepšenia, ktorá je len dočasná.

V knihe Neotrávte sa! sa píše: Podajte postihnutému 10-20 tabliet rozdrveného aktívneho uhlia (čierne uhlie, Carbosorb, Carbotox a pod.) rozmiešaného v primeranom množstve vody a dopravte ho rýchlo do zdravotníckeho zariadenia.

Ak máte po konzumácii húb tráviace ťažkosti, vyhľadajte lekársku pomoc. Dôležité je doniesť so sebou nespracované zvyšky húb, jedlo z húb alebo zvratky, ktoré pomôžu identifikovať hubu, ktorá spôsobila otravu, čo je nesmierne dôležité pre liečbu.

Naučiť sa správne rozpoznávať huby je dôležité, kto si nie je istý, mal by sa radiť so skúsenými hubármi, v hubárskej poradni a nezbierať lupeňovité huby. Táto huba je zodpovedná za približne 90 % otráv so smrteľnými následkami.

Obsiahnuté jedy (amatoxíny a falotoxíny) spôsobujú zlyhanie pečene. Z minulosti poznáme niekoľko zdokumentovaných hromadných otráv ako napríklad v roku 1946 v Berlíne s 50 mŕtvymi, alebo v roku 1918, keď počas prázdninového výletu pri Posene zomrelo 31 detí.

Ak niekto jedol huby a prejavia sa príznaky - kolikovité bolesti brucha, úporné vodnaté hnačky, vracanie - nemal by podceňovať situáciu a mal by čo najskôr vyhľadať lekára. V knihe Neotrávte sa!, kde je spoluautorkou aj PharmDr. Silvia Plačková, sa píše: Podajte postihnutému 10-20 tabliet rozdrveného aktívneho uhlia (čierne uhlie, Carbosorb, Carbotox a pod.) rozmiešaného v primeranom množstve vody a dopravte ho rýchlo do zdravotníckeho zariadenia.

Mladé plodnice smrteľne jedovatej Muchotrávky zelenej. Vyzerajú, akoby sa "liahli z vajíčka". Jej toxíny závažne poškodzujú pečeň a pri neskoro začatej liečbe nastáva smrť!

Otravu nepodceňujte, po zjedení smrteľne jedovatej muchotrávky zelenej môžu príznaky otravy nastúpiť po 6 až 12, ale aj po 24 hodinách! Táto fáza tráviacich ťažkostí môže trvať dva aj tri dni! Po nej môže nasledovať takzvané štádium zdanlivého uzdravovania, keď sa človek cíti lepšie.

Práve vtedy sa ľudia rozhodnú, že nepôjdu k lekárovi. Ale táto fáza je len dočasná a po nej nastupuje ďalšia, keď už dochádza k poškodeniu pečene, žltačke, zlyhávaniu pečene a obličiek. Nezdržiavajte sa samoliečbou. Čím skôr vyhľadáte lekára, tým vyššia je šanca uzdraviť sa!

Rozlišovacie znaky muchotrávky, plávky a pečiarky možno nájsť aj na www.ntic.sk v časti Huby. Ak však niekto huby dobre nepozná, mal by zbierať iba hríbovité, ktoré majú na spodnej časti klobúka rúrky (dubáky, kozáky, masliaky, suchohríby). Hríbovité huby nebývajú smrteľne jedovaté.

Hoci má Muchotrávka zelená miernu chuť, nesmie sa za žiadnych okolností ochutnávať, píše aj aj v úplnej novinke „Huby“ (vydavateľstvo GRADA) na strane 82. Dávku smrteľnú pre dospelého človeka obsahuje už 50 gramov čerstvej huby.

Dôležitý rozpoznávací znak: Jedlá bedľa má na hlúbiku oddeliteľný, posuvný prstenec. Prstenec jedovatej bedličky je prirastený, nedá sa ním voľne hýbať!

Ak niekto jedol huby a prejavia sa príznaky - kolikovité bolesti brucha, úporné vodnaté hnačky, vracanie - nemal by podceňovať situáciu a mal by čo najskôr vyhľadať lekára.

Ani pri zbere bedlí netreba zabúdať na opatrnosť, pretože bedľu možno zameniť napr. so smrteľne jedovatou bedličkou ostrošupinatou, ktorá obsahuje toxický amanitín podobne ako muchotrávka zelená.

Hubárska sezóna sa podľa nej z dôvodu horúčav začala až koncom augusta, je kratšia, ale intenzívnejšia.

„Ľudia navyše často konzumujú nedostatočne tepelne upravené jesenné huby, napríklad hlivy a podpňovky, ktoré sú ťažko stráviteľné. Treba ich dostatočne podusiť. Tzv. modráky a šampiňóny spôsobujú tráviace problémy v surovom stave. A takisto sušené jedlé huby sú v surovom sušenom stave jedovaté! Napríklad sušené bedle už spôsobili otravu niekoľkým ľuďom.“

Ako identifikovať lesné huby 🍄

tags: #je #peciarka #jedovatá #alebo #jedlá #rozlišovacie