Strava počas Druhej Svetovej Vojny na Slovensku

Pri príležitosti výročia SNP si pripomíname náročné obdobie druhej svetovej vojny a jej vplyv na život obyčajných ľudí. Konkrétne sa zameriame na jedlo, ktoré je našou srdcovou záležitosťou. Pozrieme sa na to, ako vyzerala strava vojakov a civilistov počas vojny, aké boli stravovacie návyky a ako sa s nedostatkom potravín vyrovnávali.

Slovenské Národné Povstanie a Rola Žien

Začneme práve Slovenskom a tým, čo jedlo ako symbol znamenalo počas Povstania. Rola žien v SNP je často bagatelizovaná, pritom aj ony žili počas toho obdobia a robili všetko preto, aby mohli dôstojne žiť aj naďalej.

Snaha vtedajšej vlády bola urobiť zo ženy poslušnú bytosť, ktorá bude sedieť doma pri kozube, vyšívať a - samozrejme - variť pre celú rodinu. Toto všetko sa dialo podľa vzoru Nemeckej ríše, ktorá presadzovala filozofiu “Die drei K- Kinder, Küche, Kirche” (z nemeckého deti, kuchyňa, kostol, pozn. redakcie). Ženy už vtedy nebojácne zastávali desiatky úloh. Ošetrovali, utešovali, spojovali, prekladali, písali, strieľali, bojovali a ukrývali ľudí. A varili, aj vtedy varili a chystali jedlo a dokázali z ničoho vyčariť niečo aj pre desiatky ľudí.

Prirodzene sa aj takmer pred 80 rokmi vžili do svojej role a okrem toho, že sa snažili všemožne zaobstarať jedlo pre svoju rodinu, podelili sa aj so susedmi, nakŕmili vojakov ukrývaných v stodolách a na povalách a postupne prešli aj do lesa.

Pani Božena Palacková, ktorá mala počas SNP iba 19 rokov, si pre Tachles zaspomínala aj na to, “ako s kamarátkou prenášala z Predajnej do Jasenia v kočíku, s požičaným batoľaťom, mäso a chlieb pre partizánov. Účastníčka SNP Marta Eisenhutová dokonca priamo v Bystrici varila aj pre vojenskú elitu. Predtým pracovala vo vývarovni v Bratislave, dokázala tak zorganizovať celý proces a začať variť pre takmer 150 ľudí. Postarala sa však ešte o to, aby sa zvyšné jedlo dostalo k vojakom, ktorí sa rozhodli pokračovať v boji v horách.

Strava Partizánov a Vojakov

Vojaci, ktorí bojovali partizánskym spôsobom na jeseň v roku 1944, boli často ešte takmer deti. V porovnaní s dnešnou mládežou, ktorá si môže detstvo užívať o čosi dlhšie, boli prinútení dospieť a naučiť sa žiť s vlastným svedomím. Napriek tomu zostávala u väčšiny z nich ľudskosť na prvom mieste. Vždy, keď mali čo do úst, sa podelili s ostatnými a sily si šetrili spoločne.

Niektoré zásoby im priniesli ženy, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou odboja, niektoré si zaobstarali sami v lese. V múzeu SNP v Banskej Bystrici dnes nájdete napríklad recept na polievku. "Voda sa v kotlíku uvedie do varu. Súčasne sa na panvici v tuku osmaží dožlta nadrobno nakrájaná cibuľa. Tá sa dá do vriacej vody a hodiny sa varí. Potom pridáme závarku (krupicu, krúpy alebo ryžu). Všetko sa nakoniec osolí a podáva. Na jednu porciu sa počíta: 10 gramov tuku, 5 gramov cibule, 50 cl vody a 35 gramov ryže, krúpov, resp. krupice," uvádza konkrétny zachovaný recept v Múzeu SNP.

Poľné Kuchyne

Počas druhej svetovej vojny boli práve poľné kuchyne dôležitou súčasťou vojenskej logistiky rôznych krajín, vrátane Slovenska. Tieto mobilné kuchyne zohrali kľúčovú úlohu pri poskytovaní jedál vojakom na frontoch a počas vojenských ťažení.

Vojsko sa neustále presúvalo, preto boli poľné kuchyne navrhnuté na kolesách, aby boli mobilné a ľahko prenosné. Boli vybavené veľkými hrncami, panvicami, sporákmi a rúrami, ktoré dokázali pripraviť veľké množstvo jedla naraz. Jedlo pripravovali najmä z konzervovaných výrobkov, zaváraného mäsa a zeleniny, sušeného mäsa, ovocia či múky a krúpov.

Poľné kuchyne boli neoddeliteľnou súčasťou vojenskej logistiky. Museli spolupracovať s dodávkovými jednotkami, aby zabezpečili neustály prísun ingrediencií a paliva na varenie. Taktiež sa museli pohybovať súčasne s vojakmi, aby bola strava vojakov aspoň v nejakej miere pravidelná. Aj tu však často dochádzalo k veľkým výpadkom a poľní kuchári museli experimentovať so zvyšnými zásobami tak, aby vydržali čo najdlhšie.

História kŕmenia vojakov počas druhej svetovej vojny. Poľná kuchyňa.

Zaujímavú expozíciu poľnej kuchyne nájdete napríklad vo vojenskom múzeu na poľskom polostrove Hel.

Jedálny Lístok Vojakov

Počas druhej svetovej vojny sa strava vojakov líšila v závislosti od ich krajiny pôvodu, frontu, na ktorom slúžili a dostupnosti zdrojov. Napriek tomu existovali niektoré spoločné prvky v stravovaní a jedálnom lístku.

K takýmto jedlám patrila napríklad konzervovaná strava v podobe mäsa, zeleniny aj ovocia. Ďalej to bolo sušené mlieko do kávy, odvodnené polievky a chlieb, ktorý dostávali ako základný potravinový prídel. Chlieb bol niekedy nahrádzaný tvrdými plackami podobnými keksíkom, ktoré mali zázračne dlhú životnosť.

Ak sa podarilo, vojakom poskytovali konzervované alebo sušené mäso, ako napríklad konzervovaná šunka či nakladané mäso v soli. Tieto zdroje bielkovín boli dôležité pre udržanie ich sily a energie. Do dávok výnimočne patrili čokoládové tyčinky a iné sladkosti, ktoré mali poskytnúť rýchly zdroj energie a zvýšiť morálku.

Podobne na tom boli aj tabak či napríklad alkohol.

Inovácie v Gastronómii Počas Vojny

Nielen na poli technológie či zdravotníctva zrýchľuje vojna procesy výroby. Inak tomu nie je ani v gastronomickom segmente. Práve 30. a 40. roky minulého storočia nám priniesli niekoľko vynálezov spojených s jedlom, ktoré používame dodnes.

Instantná káva: Vývoj rozpustnej kávy sa zrýchlil počas druhej svetovej vojny, aby vojakom poskytol rýchly zdroj kofeínu.
Energetické tyčinky: Potreba kompaktných a energeticky bohatých zdrojov stravy viedla k vytvoreniu tyčiniek s vysokým obsahom energie, cukru aj vlákniny.
Instantné polievky: Začala sa tvorba prvých instantných polievok.
Potraviny na báze sóje: Rozšírilo sa využitie sóje ako náhrady mäsa.
Výživové doplnky: Tie zabalili vždy do malých dávok. Obsahovali nevyhnutné vitamíny a minerály na zabezpečenie zdravia vojakov napriek obmedzenému prístupu k rôznorodým potravinám.

Stravovacie Návyky Obyvateľstva

Tradičné stravovanie obyvateľov bolo úzko prepojené s prírodnými podmienkami, kvalitou pôdy a miestnou poľnohospodárskou produkciou, ako aj spôsobom uskladnenia a konzervovania potravín. Stravovanie obyvateľstva bolo však ovplyvnené aj ďalšími faktormi. Dôležitý vplyv na stravovacie zvyklosti mala náboženská príslušnosť obyvateľstva. Konzumáciu rôznych potravín výrazne ovplyvňoval liturgický kalendár, ktorý vytváral regionálne spoločenské zvyklosti.

Kľúčovým faktorom pri zaobstarávaní potravín a pri plnohodnotnom stravovaní však bola sociálna situácia obyvateľstva a zamestnanie. Väčšina obyvateľov Slovenska sa živila prácou v poľnohospodárstve. Strava mala preto lokálny charakter a bola stereotypná.

Roľnícke rodiny používali a spracovávali lokálne suroviny z vlastnej produkcie, len minimum potravín nakupovali. Množstvo a pestrosť závisela od veľkosti obrábanej pôdy a profesie a schopností majiteľa hospodárstva. Na vlastnej alebo prenajatej pôde si ľudia pestovali základné poľnohospodárske produkty - obilie, zemiaky, zeleninu, ovocie. Z nich sa pripravovali základné jedlá (múčne, strukovinové, najmä kašovité pokrmy a polievky). Vo sviatočné dni sa na tanieroch objavilo mäso, prípadne jemnejšie pečivo z pšeničnej múky.

Od začiatku 20. storočia sa už bežne nakupoval aj chlieb a zemiaky, popri mäse, mlieku a mliečnych výrobkoch (najmä v prípade drobných poľnohospodárov a rôznych poľnohospodárskych robotníkov). V obchodoch sa nakupoval cukor, káva a ďalší koloniálny tovar.

Migráciou za prácou, vysťahovalectvom ale aj meniacimi sa politickými okolnosťami dochádzalo k obohacovaniu stravovacích zvyklostí. Na vidiek prenikali vplyvy z meštianskej kuchyne, prostredníctvom kuchárskych kníh a kurzov sa šírili nové pokrmy a pracovné postupy pri príprave jedál.

V roku 1838 vyšla v Hradci Králové prvá česky písaná kuchárska kniha určená pre gazdinky na vidieku od Magdaleny Dobromily Rettigovej. Jej prvá kuchárska kniha (Domácý Kuchařka, aneb, Pogednánj o masytých a postnjch pokrmech pro dcerky České a Morawské vyšla v Hradci Králové v roku 1826). Prvou kuchárskou knihou v slovenskej reči bola Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči od Jána Babilona, ktorá obsahovala 1500 receptov a bola vydaná v Budapešti v roku 1870. Veľmi obľúbenou bola aj Nová kuchárska kniha Terézie Vansovej, ktorá vyšla prvý krát v roku 1913 a potom opätovne vo viacerých vydaniach.

V prvej polovici 20. storočia sa už v roľníckych rodinách jedlo väčšinou trikrát denne. Pretrvávalo však podávanie hlavného, najvýdatnejšieho jedla ráno pred začatím práce. Na raňajky sa pripravovali sýte jedlá (husté polievky, kaše a cestoviny), pri celodennej práci na poli sa podávali dvoje raňajky. Suché (chlieb so slaninou, syrom, bryndzou), ktoré sa konzumovali doma a narýchlo pred odchodom na pole boli doplnené druhými a výdatnými varenými raňajkami, ktoré sa nosili na pole.

Na raňajky sa pripravovali rôzne múčne jedlá ako halušky a rezance, rôzne kaše, polievky a placky. Na obed sa jedávala suchá strava (chlieb so syrom, bryndzou, či slaninou). Na večeru sa konzumovali zemiaky uvarené v šupke, ktoré sa zapíjali mliekom, cmarom, kyslým mliekom, prípadne sa varila polievka alebo prívarok zo strukovín, kapusty alebo krúp.

V druhej polovici 19. storočia sa v dôsledku zmien v životnom štýle premieňali aj stravovacie návyky. Muži, pracujúci na tzv. týždňovkách mimo dediny, sa na nedeľu vracali domov. Hlavným jedlom nedele sa postupne stal obed, na ktorý sa začali pripravovať zložitejšie a slávnostnejšie jedlá - napr. polievka z mäsa a varené mäso s prílohou. V 20. storočí sa na nedeľný obed začali pripravovať aj dva druhy mäsa, typická bola hovädzia alebo hydinová polievka s rezancami, na záver obeda sa podávali dezerty - koláče, zákusky, pečivo.

V týždni sa vždy dodržiavali pôstne dni, predovšetkým piatok, niekde i utorok alebo streda. Vtedy sa varili len jedlá považované za pôstne, najmä cestoviny a strukoviny. Pondelok býval tzv. dojedací deň po nedeli.

Stravovanie obyvateľov vidieka sa menilo aj v priebehu roka, v letnom a jesennom období prevládali na dedinách jedlá z hydiny, králikov a zeleniny, v zime naopak jedlá zo zemiakov, kyslej kapusty, strukovín, mäsa a mäsových výrobkov zo zabíjačiek.

Väčšina obyvateľov dnešného Slovenska však naďalej konzumovala mäso len v nedeľu a pri slávnostných príležitostiach. K výraznejšiemu spestreniu jedálneho lístka došlo najmä v druhej polovici 20. storočia, keď už boli mäso, mäsové výrobky, ale aj iné potraviny a pochutiny dostupnejšie.

Postupne sa zmenil aj spôsob prípravy jedál - zásadnou zmenou bolo používanie sporáka, v ktorom bol oheň uzavretý zhora kovovou platňou a zdola roštom, cez ktorý prenikal vzduch potrebný pre horenie. Sporák sa na dedinách začal presadzovať v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia. Veľmi rýchlo sa presadili plechové čierne a neskôr smaltované sporáky továrenskej výroby. Po zavedení sporákov už jedlo nemalo dymovú pachuť.

Najčastejšia sa jedlo pripravovalo varením, napríklad kaše, polievky, prívarky a cestoviny - z obilnín, strukovín, zemiakov, ovocia a mlieka. Ešte v prvej polovici 20. storočia sa varením pripravovala väčšina mäsa.

Až do prvých desaťročí 20. storočia sa na vidieku pieklo hlavne v peciach, ktoré stáli v izbe domu, alebo na dvore. V peciach sa piekol chlieb, nekysnuté aj kysnuté placky, koláče a menšie pečivo. V bohatších oblastiach Slovenska sa v peciach v hlinených, alebo liatinových pekáčoch pieklo aj mäso a hydina.

V priebehu 20. storočia sa začali uplatňovať aj náročnejšie postupy pri príprave jedál - pečenie a dusenie mäsa vo vlastnej šťave. Dostatok tukov potom umožnil prípravu a konzumáciu jedál vyprážaných v masti a neskôr aj v oleji.

Na dochucovanie sa používala soľ, ktorá sa kupovala v obchodoch. V menšej miere sa konzumovali sladké jedlá - na sladenia sa tradične na vidieku používal med, od konca 19. storočia sa postupne presadzoval cukor. Do konca 19. storočia bol cukor luxusným tovarom a lekárenským prostriedkom a jeho spotreba bola na Slovensku aj v medzivojnovom období v porovnaní s českými krajinami polovičná.

Dôležitou súčasťou stravy boli huby.

Základné Potraviny

Rastlinné suroviny boli vždy základnými a prevládajúcimi zložkami slovenskej ľudovej stravy - široké uplatnenie mali najmä obilniny, strukoviny, zelenina, zemiaky a ovocie.

Najpestovanejšie obilniny boli pšenica a raž ako chleboviny, dopĺňal ich jačmeň, ktorý bol v klimaticky drsnejších podmienkach chlebovou obilninou, v prípade nedostatku sa používal ako potravina aj ovos. Od 18.storočia sa rozšírilo pestovanie kukurice, ktorá sa uplatnila ako potravina aj krmovina.

Ryža sa postupne v 20. storočí presadila v skladbe stravy slovenského obyvateľstva ako importovaná ale pomerne lacná potravina a získala charakter „chudobného jedla“ určeného na výživu ľudových vrstiev. Nahradila viaceré staršie obilniny, najmä proso, jačmenné krúpy a pohánku.

Väčšina obilia sa skonzumovala v podobe múky a krúp, ktoré tvorili základ obilninových jedál, ktoré môžeme pokladať za primárne zložky výživy obyvateľstva na Slovensku. Tradičným jedlom boli rôzne obilninové kaše, postupne sa uplatnili aj kaše z kukurice a ryže.

Varené múčne jedlá ako halušky, rezance, strapačky boli najobľúbenejšie a všeobecne rozšírené jedlá. Základným pečeným obilninovým jedlom bol chlieb. Najvhodnejšími obilninami na prípravu chleba boli pšenica a raž, ale používali sa aj špalda, jačmeň, ovos, pohánka a v priebehu 19. storočia sa presadili ako doplnok múky varené a nastrúhané zemiaky.

Popri obilninách základnou zložkou výživy ľudí boli strukoviny, ktoré často vyvažovali (vďaka vysokému obsahu proteínov) nedostatok živočíšnej stravy.

V druhej polovici 18. storočia sa aj na Slovensku udomácnili a rozšírili zemiaky, ktoré sa stali základným zdrojom vitamínu C najmä v zimných mesiacoch. K tradičnej úprave patrilo varenie alebo pečenie v šupke, postupne sa presadili aj náročnejšie spôsoby prípravy (polievky, kaše, prívarky, zmiešaním varených alebo surových zemiakov s múkou na halušky, šúľance, placky), pečenie a praženie sa presadilo až neskôr, lebo si vyžadovalo dostatok tukov a omastku. V 20. storočí sa zemiaky začali uplatňovať najmä ako príloha k mäsovým jedlám.

Tuky a Mäso

Najrozšírenejšími tukmi bola bravčová masť a slanina, v bohatších oblastiach južného Slovenska aj hydinový tuk. Z mlieka sa získavalo maslo. Chudobnejšie obyvateľstvo používalo aj menej kvalitné živočíšne tuky (baraní a hovädzí loj). V 30. a 40. rokoch 20. storočia začali vznikať priemyselné podniky, ktoré vyrábali konzumný olej a tuky z domácich olejnín alebo z importovaných rastlín, ako sója a podzemnica olejná.

Na začiatku 20. storočia sa presadila konzumácia bravčového mäsa. Rozšírený bol chov hovädzieho dobytka, najmä v horských a podhorských oblastiach, kde sa choval predovšetkým ako zdroj mlieka, mäso sa jedlo na vidieku len príležitostne. V 20. storočí začal klesať aj tradičný chov kôz, len prechodne sa rozšíril v 30. rokoch, pretože obyvateľstvo vlastniace málo pôdy mohlo chovať iba zvieratá nenáročné na krmoviny a ustajnenie. Aj chov kôz bol orientovaný na mlieko. V horských a podhorských oblastiach Slovenska sa chovali ovce na mäso a mlieko.

Na Slovensku bol rozvinutý chov hydiny.

Spotreba mäsa na Slovensku bola aj v medzivojnovom období oveľa nižšia ako celoštátny priemer, pričom časť živočíšnej produkcie sa neustále vyvážal na zahraničné trhy. Spotreba mäsa a mäsových výrobkov začala na slovenskom vidieku postupne stúpať až od polovice 20.storočia.

Dôležitou súčasťou stravy živočíšneho pôvodu bolo mlieko a mliečne výrobky (tvaroh, syry, bryndza), ktoré tvorilo hlavný zdroj bielkovín. Z ovčieho mlieka sa vyrábali syry a bryndza, rozšíreným artiklom obľúbeným aj v mestskom prostredí boli parenice a údené syry. Spracovanie kravského mlieka na syr sa v ľudovom prostredí nerozvinulo.

Rozšírená bola aj konzumácia vajec.

Prídelový Systém a Obmedzenia

Vypuknutie prvej svetovej vojny prinieslo štátnu reguláciu konzumu a distribúcie potravín. Už niekoľko hodín po vyhlásení mobilizácie vojenské hliadky obsadili všetky obchody a skladištia s múkou a potravinami, aby zaistili dostatočné zásoby pre vojsko. Civilné obyvateľstvo zachvátila nákupná horúčka. Z obchodov okamžite zmizla múka, múčne výrobky, cukor a káva.

Stupňujúci sa nedostatok potravín a ich zdražovanie spôsobili, že došlo k zmenám v skladbe konzumovanej potravy, znížila sa jej kvalita a kalorická hodnota. Tieto zmeny sa prejavili v postupnom obmedzovaní spotreby bielej múky, mäsa, tuku a cukru a ich nahrádzaním zeleninou, strukovinami, či používaním náhradkových potravín.

V regiónoch v blízkosti frontu a vo väčších mestách už v prvých týždňoch vojny nastal nedostatok mlieka, masla, vajec, múky, strukovín a cukru. Nedostatok týchto základných potravinových článkov bol spôsobený prítomnosťou veľkého množstva vojakov, dopravnými problémami, ale aj skupovaním potravín civilným obyvateľstvom.

Prvé prejavy zásobovacej krízy nasledovali už v apríli 1915 zavedením prídelových lístkov na múku a chlieb v rakúskej aj uhorskej časti monarchie. Od februára 1915 zmizli z pultov predajní rožky a žemle, predávalo sa len tzv. jednotné pečivo, v marci aj jednotná hmotnosť pre chlieb. V januári 1916 bol vydaný zákaz výroby a predaja báboviek, vianočiek a mazancov.

Nefunkčný systém štátom riadeného núdzového zásobovania nedokázali zvrátiť ani následné opatrenia (zavedenie maximálnych cien tovarov, založenie ústredných distribučných centrál pre jednotlivé komodity). Alternatívou pre zásobovanie sa stal čierny trh.

Zásahy štátu do organizácie zásobovania sa zintenzívnili od roku 1916. Boli zavedené bezmäsité dni, dni bez masti, najskôr v reštauráciách a v spoločnom stravovaní, neskôr (od marca 1917 v Predlitavsku) aj v súkromných domácnostiach. Od novembra 1916 boli v Uhorsku zavedené prídelové lístky na cukor a masť, od februára a marca 1917 na kávu, zemiaky, fazuľu a slivkový lekvár.

V Predlitavsku bol prídelový systém zavádzaný s istým predstihom (lístky na cukor a kávu v apríli 1916, na mlieko a tuk od mája a septembra 1916, na zemiaky a marmeládu od októbra 1917, od júla 1918 vo Viedni aj na mäso).

Všetky obmedzenia sa prejavili na jedálnom lístku. Vo Viedni z reštaurácií zmizli obľúbené pokrmy a lahôdky, v januári 1916 došlo k obmedzeniu konzumácie piva. Jedinou možnosťou bolo tzv. úsporné varenie, bez mäsa, s obmedzeným množstvom tuku a cukru. Kvalitná biela múka bola nahradená zmesou, do ktorej sa pridávala ražná a kukuričná múka, otruby, zemiaky, neskôr dokonca aj slama alebo piliny.

Ako náhrada sa používal mletý cirok a maniok, prípadne strukoviny - hrach, fazuľa a sója. Bežná bola konzumácia repy. Hovädzie a bravčové mäso bolo nahrádzané inými druhmi mäsa, ktoré bolo možné chovať v domácnosti (hydina, králiky) uloviť, či chovať v rybníkoch (ryby, raky). V niektorých oblastiach sa jedli aj žaby a slimáky.

Záver

Strava počas druhej svetovej vojny bola ovplyvnená mnohými faktormi, vrátane vojenskej logistiky, dostupnosti surovín, sociálnych a náboženských zvyklostí. Napriek nedostatku a obmedzeniam sa ľudia snažili prežiť a zabezpečiť si aspoň základné potraviny. Ženy zohrávali kľúčovú rolu pri zabezpečovaní jedla pre rodiny a vojakov. Vojna tiež priniesla inovácie v oblasti gastronómie, ako napríklad instantná káva a energetické tyčinky.

tags: #strava #počas #druhej #svetovej #vojny