Kedy Panenka Mária po svete chodila: Legenda o svätej Lucii

Stridží deň, aj tak sa kedysi hovorievalo sviatku sv. Lucie, ktorý pripadá na 13. decembra. Tento deň bol, ešte pred zavedením gregoriánskeho kalendára, považovaný za najkratší deň roka. Preto sa k nemu viazali rôzne magicko-ochranné úkony.

Od Lucie do Vianoc má vraj každá noc svoju moc. Paradoxne, v rozpore so starou kresťanskou legendou, je v našich končinách Lucia zafixovaná ako jedna z najväčších bosoriek, akási tajomná bytosť. Keď ju vraj hodili do plameňov, aby ju upálili ako strigu, nezhorela, ale žila ďalej.

Naopak, v západnej Európe, kde sa v deň jej sviatku konajú rôzne lampiónové sprievody, vystupuje ako nevinná nevesta zahalená celá v bielom, s vencom na hlave a sviecou v rukách.

Svätá Lucia od Lorenza Lotta

Pôvod mena Lucia

Meno Lucia má pôvod v latinskom „Lucius“, teda svetlá, žiarivá prípadne „lux“, teda svetlo. Jeho mužskú verziu Lucius nosili aj traja katolícki pápeži.

Jedným z mien, ktoré sú „Lucii“ pôvodom a významom blízke, je napríklad aj Svetlana, od ktorej pochádza pomenovanie najmladších členiek skautingu v Česku - svetlušiek, ktoré majú Luciu ako patrónku (snažia sa byť svetlom a vzorom pre ostatných, rovnako ako ona).

Legenda o sv. Lucii

Festival svetiel na sv. Lucia sa, podobne ako jej predchodkyne Barbora a Katarína, radí ku kresťanským mučeníčkam. Narodila sa zrejme v roku 286 n.l. v Syrakúzach (Sicília, Taliansko) do bohatej rodiny, ktorá ju vychovávala v kresťanskej viere. Ešte ako malé dievča stratila otca. Svoj život zasvätila Bohu a tajne zložila sľub vernosti a večne panenskej nepoškvrnenosti. Svoj sľub ale držala v tajnosti, pretože jej matka sa rozhodla, že ju vydá za bohatého pohanského aristokrata. Lucii sa samozrejme toto rozhodnutie nepáčilo a voči manželskému zväzku protestovala.

Keď jej matka Euthícia ťažko ochorela, presvedčila ju vydať sa na púť k hrobu sv. Agáty do Catanie, kde sa jej vraj pri hrobe zjavila svätica obklopená anjelmi a matku vyliečila. Vtedy sa matke priznala so svojou túžbou ostať zasvätená Bohu a žiť medzi chudobnými. Z vďaky za vyliečenie matka napokon súhlasila a svoj majetok a ušetrené peniaze začali rozdávať potrebným. Zároveň zrušili Luciino zasnúbenie.

Jedna z legiend hovorí, že aby sa Lucia zbavila záujmu svojho snúbenca, vylúpla si oči (ktoré mal na nej najviac obdivovať) a poslala mu ich. Slepá ale nezostala, za svoj sľub čistoty ju Mária obdarovala novými, ešte krajšími očami. Jej ohrdnutého nápadníka to neodradilo, ale poriadne rozzúrilo. Luciu z pomsty udal úradom, ktoré v tej dobe kresťanov za ich vieru tvrdo trestali (éra vlády cisára Diokleciána, ktorý bol svojim „mierumilovným“ prístupom k kresťanom preslávený).

Tiež máte pocit, že vás tento obraz sleduje? Lucia bola väznená a nútená k obetovaniu pohanským bohom, čo samozrejme odmietla. Svojej viery sa nevzdala ani pod hrozbou mučenia. Za trest, aby potupili jej česť, ju mali odvliecť na službu do nevestincov, no keď ju mali odviesť na voze ťahaným záprahom volov, nepohli sa ani o centimeter. S vozom údajne nepohlo ani tisíc vojakov. Keď bolo zrejmé, že k službe v nevestinci nikdy nepríde, rozhodli sa pre alternatívne riešenie, mučenie ohňom. Traduje sa, že mala byť poliata horúcim olejom, močom, či smolou, až jej napokon vrazili meč do hrdla. Nezomrela však skôr ako prijala poslednú eucharistiu.

Pred popravou ešte stihla predpovedať pád Diokleciána (ktorý čoskoro naozaj abdikoval) a povolenie kresťanskej viery, o čo sa o pár rokov neskôr postaral Konštantín Veľký. Popravená bola 13. decembra pravdepodobne roku 303 alebo 304. Do kánonu ju zaradil okolo konca 6.storočia pápež Gregor Veľký. V roku 1039 boli jej ostatky prevezené do Konštantínopolu a odtiaľ v roku 1204 do Benátok (chrám sv. Jeremiáša a Lucie).

Lucia bola neskôr vyhlásená za patrónku mesta Syrakúz. Rovnako je patrónkou slepých a chorých detí, farmárov, kajúcich sa prostitútok, sklenárov, sedlárov, tkáčov, čalúnnikov, krajčírov, kočišov, školníkov, úradníkov, tulákov, spisovateľov, notárov a advokátov.

Bývala zobrazovaná v prepásanej tunike s plášťom, často aj v dobovom honosnom odeve so všeobecnými atribútmi ako kríž, kniha či mučenícka palma. K ďalším atribútom, s ktorými býva často zobrazená patria oči na miske, symbolizujúce jej odmietnutie pohanského nápadníka a sľub čistoty, meč v hrdle, ako znak jej mučeníctva, a lampa ako alúzia jej mena.

Magické ochranné úkony a zvyky

Tak ako aj pri iných stridžích dňoch, keď bol výskyt ježibáb a čarodejníc vysoký, aj v predvečer Lucie bolo po celom Slovensku cítiť z jeho obyvateľstva vábnu vôňu cesnaku. Cesnakové pokrmy sa jedli v zvýšenej miere, na večeru býval bežný chlieb s cesnakom, prípadne cesnakové hrianky. Podaktorí si kreslili cesnakom krížik na čelo, bradu, sluchy a zápästie, aby zvýšili jeho ochranný účinok. Cesnak nechýbal ani pri ochranných rituáloch domov a stajní, spolu s trojkráľovou kriedou sa využívali na kreslenie krížov na dverách príbytkov a maštalí.

V takej Honte gazdiné pri kreslení odriekavali ,,V mene Boha otca i syna…“ atď. a postupovali tak, že pri každých dverách vyriekli aspoň jedno slovo, aby im pri tom text modlitby vyšiel na obchôdzku všetkých dverí. Na Kysuciach býval zvyk vytvoriť z jedľovej vetvičky a obilného klásku akúsi metličku. Do svätenej vody dali kúsok chleba. Od Lucie do Vianoc potom kropili touto vodou a metličkou celý príbytok, stajne a maštale.

Aby strigy nemohli počarovať dobytok, na ochranu sa kravám a kozám podával cesnak s chlebom. Jedným zo zvykov bývalo kravy okiadzať dymom z posvätných rastlín. V okolí Trenčína sa ešte koncom 19.storočia dával do dverí stajne snop slamy. Ak sa chcela striga dostať dnu, musela, kým kohút tri krát nezakikiríkal, spočítať všetky slamky. Inde bolo zvykom dávať nad dvere cibuľu, lebo má vraj deväť koží a cez ne striga neprejde (napríklad na Horehroní).

Významnú úlohu zastávali aj obecní pastieri. S veľkou trúbou, ktorá bola zhotovená špeciálne na tento účel, obchádzali dedinu a spred každého domu silným trúbením zaháňali bosorky. Ako odmenu dostali pálenku alebo peniaze.

Na strednom Slovensku boli bosorky z chotára vyháňané mládencami, ktorí práskali korbáčmi, pískali na píšťalkách či prstoch. Zvykli aj trúbiť na rohoch či cengať kravskými zvoncami, podstatou bolo spraviť čo najväčší hluk. Tento zvyk sa udržal zhruba do Prvej svetovej vojny.

V dňoch okolo Lucie sa z gazdovstva nepredávali nijaké produkty a nič sa nepožičiavalo, ani jediné vajce. V stredoveku na Luciu ľudia obsýpali rohy stavísk hlinou z cintorína, ktorá mala obsahovať roztlčené ľudské kosti.

12. decembra večer, po západe slnka a celý ďalší deň nedovolili žiadnej cudzej žene z domu vyniesť mlieko, lebo v tom čase mala prísť pýtať mlieko jedine striga, aby prostredníctvom neho mohla uškodiť krave. V prípade, že krava málo dojila, či jej mlieko nebolo dobrej kvality, gazda mal podozrenie, že jej bosorka počarila. Usiloval sa strigu rôznymi spôsobmi privolať. Ľudia verili, že ak niekto odhalí strigu, ktorá mu uškodila, viac škody mu už napáchať nedokáže. Preto napríklad vylievali mlieko na hnojisko a šľahali ho šípovými prútmi, prípadne ho vyliali na žeravé železo.

Všetko čo sa s „počarovaným“ mliekom dialo mala striga cítiť na vlastnom tele a keď už bola bolesť neúnosná, zjavila sa akoby náhodou tomu, čo túto činnosť vykonával, aby ukončila svoje trápenie. Spôsobov ako odhaliť strigu bolo viacero, napríklad na Liptove či v Turci bývala rozšírená predstava, že o polnoci na Luciu musel odtrhnúť dosku z truhly na cintoríne.

Jednou z najpopulárnejších techník na odhalenie bosoriek býval tzv. luciin/luciový stolček. S jeho výrobou sa začínalo už na Luciu a každý deň až do Vianoc sa na ňom malo niečo urobiť. Tento stolček musel byť celý z dreva, bez jediného klinca, či železnej svorky. Využívalo sa najmä smrekové drevo, bukové sa používalo oveľa menej. Jedným z odporúčaní bolo aj to, aby bol stolček čo najjednoduchší, najlepšie s tromi nohami, pretože každý deň sa do spracovávaného dreva mohlo len raz zaťať sekerou.

Ten čo stolček zhotovil, si mal naň sadnúť na Štedrý večer v kostole a uvidieť všetky strigy za oltárom, alebo obrátené chrbtom k oltáru. Takto ich vraj videl aj kňaz, no ten nesmel nič prezradiť. Strigy so sebou nosili aj charakteristické náradie svojej činnosti: tá čo kravám kradla mlieko, držala šechtár na dojenie. Tá, čo z mlieka kradla tučnosť, mala pri sebe maselnicu. Iná zase batoh trávy, či vreteno alebo lopatu na chlieb.

Aby sa pred strigami dotyčný zachránil, musel chytro utekať domov a použiť zopár magických ochranných trikov. Jedným zo spôsobov bolo hádzať za sebou mak, premiešaný s obilím a šošovicou (okolie Nitry). Strigy totiž nesmeli zrno len tak prekročiť a museli ho do posledného zrnka, sťa Popoluška, prebrať a vyzbierať. Niekde sa krom maku sypávali ihly, lebo sa vraj strigy museli pretiahnuť cez ich ušká. V bezpečí bol až pod vlastnou strechou, kde mu už strigy ublížiť nemohli, no aby bol na istom, bolo treba si vôkol seba ešte nakresliť ochranný kruh trojkráľovou kriedou. Ak by sa mu útek nepodaril a strigy by ho chytili, na pupok by mu priložili žeravý uhlík.

V niektorých oblastiach (Južná Honta) sa mal zvedavec o polnoci 24.decembra vybrať so stolčekom na krížnu cestu, kde mal na strigy striehnuť sediac na trojnožke, v ochrannom kruhu z posvätnej kriedy, alebo z lieskovej palice. Inde zase odporúčali sedieť na ňom doma a sledovať sprievod, keď sa šlo do kostola na utiereň. Strigy mali za ním prísť sami. Alternatívou k stolčeku býval bič, pleteným od Lucie do Vianoc. Bolo potrebné s ním prísť na polnočnú omšu a majiteľ musel používať podobné ochranné prostriedky ako pri stolčeku.

Keďže bola Lucia jedným zo stridžích dní, aj v tento deň sa verilo, že žena je symbolom nešťastia a jej prítomnosť v cudzom dome nebola vítaná. V niektorých regiónoch býval zvyk takúto nezbednú ženu posadiť na kravu. Muž zas nesmel prísť oblečený do kožucha, pretože by to znamenalo chorobu. V mnohých obciach a dedinách chodili, ako aj v iné stridžie dni, mladí chlapci a polazníci s oceľou, aby zabránili negatívnemu vplyvu nevítaných hostí a usmernili chod domácnosti.

Čarovné obdobie stridžích dní a najmä Lucie a obdobia do Vianoc vyvolávala v ľuďoch túžbu po nadprirodzených schopnostiach. S prípravami bolo treba začať už na Luciu. V prípade, že niekto túžil byť ako duch, neviditeľný, mal si vložiť do úst kosť z mačky, ktorú zabil medzi Luciou a Vianocami. Od Lucie do Vianoc sa zakazovalo šiť a priasť. Človek ktorý zákaz porušil a aj tak šil či priadol buď vedel uniknúť trestajúcej sile démonov, alebo sa tešil ich osobitej priazni.

Rovnako ako v iné stridžie dni, aj na Luciu sa zvyklo čarovať a veštiť. V takom Gemeri piekli pre každého člena rodiny bochníček chleba, do ktorého zapichli pierko. Čie pierko v peci zhorelo, ten mal do roka zomrieť. V iných regiónoch (napr. Orava), sa zvyklo dávať do vody čerešňovú vetvičku. Každý člen rodiny musel mať svoju. Čia halúzka do Štedrého dňa rozkvitla, ten sa mal dožiť ďalších Vianoc.

Pomocou mlieka sa zisťovalo, či bude mať ich dobytok prírastok. Do pohára s vodou sa kvaplo trošku mlieka z raňajšieho dojenia. Ak mlieko sadlo na dno, mala byť krava teľná. Chýbať nesmela ani ľúbostná mágia! K vešteniu sa využívalo napríklad jablko, z ktorého si malo dievča odhryznúť každé ráno ešte pred východom slnka. Ak jablko začalo po čase hniť, symbolizovalo to, že sa dievča svojho vydaja nedožije. Ak ale na Štedrý večer pri večernom zvonení dievčina vyšla na ulicu a zjedla posledný kúsok, meno prvého chlapca ktorého vtedy uvidela, malo byť meno jej budúceho manžela.

V Trenčíne bývalo zvykom schovávať vajíčka znesené na Luciu. Na Štedrý deň, po celodennom pôste a po návrate z kostola podľa tvaru bielka hádali zamestnanie svojho nastávajúceho. Zamestnanie nastávajúceho trápilo aj dievčatá v Honte, kde k takému vešteniu využívali studňu, po ktorej klopali varechou. Podľa zvuku hádali, čím bude ich zákonitý. Ak buchnutie znelo ako výstrel, mal byť poľovníkom.

Na západnom Slovensku sa zvykli dievčatá na Luciu ešte skoro ráno chodievať umývať do potočnej vody, pričom odriekali: ,,Beriem vodu pravou rukou, žehnám sa ja Bohu duchu. Vyše lávky, niže lávky, aby nemal nikde stávky, len u nás!“ Niekde potom ešte načreli pravou rukou do vody a nabrali z nej do hrnčeka. Prinesenou vodou pokropili prah domu, pričom opäť odriekali: ,,Neodlievam, neprilievam, švárnych mládencov pytačov za sebou volám.“ Šlo o zariekanie, teda využívanie mágie slova. Ak bolo zariekanie úspešné, mali sa dievčine v nastávajúcom roku hrnúť pytači.

Medzi najrozšírenejší zvyk patrí samozrejme písanie lístočkov s menami dvanástich chlapcov, pričom jeden lístok ostal čistý. Dievka každý večer roztrhala jeden lístok bez prečítania, dôležitý bol ten posledný, ktorý prišiel na rad na Štedrý večer. Na Hornom Gemeri sa na Luciu chodievalo búchať varechou na kurín.

S dňom sv. Lucie je spojený aj jeden z najznámejších zvykov, tzv. „chodenie Lucií“. Zvyčajne po domoch chodievali dve, prípadne štyri. Zahalené celé v bielom, na hlave uviazaná šatka stiahnutá do tváre, aby ich nebolo poznať. Tvár sa zvykla zamúčiť, prípadne ju zakryli bielym tylom, zuby si vyrábali zo zemiakov. Jedna Lucia niesla vedro s vápnom a štetku, ďalšia zase husacie pierka na vymetanie pavučín. Aby ich ľudia nerozpoznali podľa hlasu, bývali ticho a nepreriekli slovka. Osobité bývali Lucky s tvárami od sadzí (napr. v Kšinnej či okolí Uhrovca). Inde zase Lucie rozdávali sladkosti, alebo chodili len s metlou, prípadne dokonca aj spievali (Závadka).

V niektorých lokalitách chodilo luciek aj päť či šesť, jedna s bábikou predstavujúcou dieťa v náručí. Po príchode si sadla a kolísala ju. Druhá akoby umývala podlahu, tretia zisťovala od domácich, či ich deti poslúchali, štvrtá rozdávala sladkosti, alebo napodobňovala maľovanie stien a posledná kropila miestnosti svätenou vodou. Niekde chodievala len jedna lucka a striehla či niekto nepradie. V takej Hrochoti bývalo zvykom, že lucky kontrolovali, či dospievajúce dievčatá vedia udržiavať poriadok a nie sú lenivé. Dôkladne prezerali kúty a pavučiny. Takéto obchôdzky zväčša končili spoločnou hostinou mládencov a dievčat, nazývanou derele. A práve skrz zvyk kontrolovať domáci poriadok majú niektorí tendenciu prisudzovať luckám vinu za nemilú tradíciu predvianočného upratovania.

Na Luciu platila pranostika, že „Lucia noci upíja, ale dňa nepridá.“ Po slnovrate sa síce predlžujú dni, no slnko vychádza každý deň trochu neskôr (a zapadá ešte o trochu viac neskôr, preto sa dni predlžujú). V období od Lucie sa do Vianoc sa tradovalo, že každý deň tohto obdobia symbolizuje jeden z mesiacov ďalšieho roka. Podľa toho, aké bolo v ktorý deň počasie, také malo byť aj v príslušnom mesiaci.

V susedných čechách boli zvyky veľmi podobné tým naším. Ženy v deň sviatku Lucie nesmeli upratovať, tkať, šiť ani priasť. Žene, ktorá by zákaz porušila, by sa naplnila miestnosť prázdnymi vretienkami, ktoré by musela všetky napriasť. A tak bol v niektorých regiónoch zvyk odkladať kolovrátky na povalu, alebo do komory (napríklad na Valašsku). V niektorých regiónoch, podobne ako u nás, rozdávali deťom sladkosti...

Prehľad zvykov na Luciu

Nasledujúca tabuľka sumarizuje niektoré z tradičných zvykov spojených so sviatkom svätej Lucie:

Záver

Sviatok svätej Lucie je bohatý na legendy a zvyky, ktoré pretrvávajú dodnes. Či už veríte v magické ochranné úkony alebo nie, je dôležité si pripomínať kultúrne dedičstvo a tradície, ktoré nám zanechali naši predkovia.

tags: #kedy #panenka #mária #po #svete #chodila

Populárne príspevky:

• Ako uvariť šošovicovú polievku
• Slovenská kuchyňa špeciality
• Zapekaná cuketa s mletým mäsom
• Recepty na Plnené Zemiaky
• Jednoduchý bezlepkový koláč