Kreslený obrázok mrkva na stiahnutie a iné zaujímavosti

V tomto článku sa pozrieme na rôzne zaujímavosti, od kreslených obrázkov mrkvy na stiahnutie, cez vianočné jedlá šľachtických rodín až po umelecký projekt pre nemocnicu.

Vianočné jedlá šľachtických rodín

Šľachtické rodiny mali podľa historičky viaceré obľúbené vianočné jedlá. Posledným súkromným majiteľom hradu Ľubovňa bol Ján Kanty Zamoyski, ktorý si vzal za manželku španielsku infantku Isabellu de Bourbon. Na hrade žili do roku 1944. Sviatky narodenia Ježiša oslavovali v španielskom duchu.

"Typickým vianočným jedlom bolo cocido pripravené z rôznych druhov mäsa - bravčové, hovädzie, kuracie i jahňacie - a klobás či zeleniny, ako kapusta, repa, petržlen, zemiaky, mrkva a cícer. Bolo zložené z troch chodov - predjedlo, polievka a hlavné jedlo. Ďalšie jedlá, ako napríklad vajíčka či syr, sa pridávali pred servírovaním," objasnila Reľovská. Tradičnou súčasťou vianočného stola bol aj punč a dezert zvaný churros - vyprážané odpaľované cesto, ktoré sa namáčalo do čokolády.

V roku 1647, keď hrad vlastnili Lubomirski, bol typickým vianočným dezertom melchmus - hradný vianočný puding, ktorý varil hlavný kuchár Stanislaw Czerniecky," doplnila Reľovská. Táto rodina však sviatky zvyčajne trávila v rodovom sídle v Poľsku, a tak o ich stravovaní počas sviatkov múzejníci nemajú až toľko dostupných informácií.

Na vianočnom stole však nikdy nechýbalo mäso, ktoré sa v minulosti skladovalo v tzv. ľadovni. Na Spiši využívali ľad z rieky Poprad. Keď bola tuhá zima, narezali v rieke veľké kvádre ľadu, ktoré na saniach a konských záprahoch vyvážali do studených pivníc a tam ich ukladali do slamy. "Mäso, či už z volov, jahniat, hydiny, rýb, divej zveri alebo vtákov, bolo uložené priamo do ľadu. Pivnicu, kde bola ľadovňa, máme ešte aj v súčasnosti pod hradom.

Zaujímavé je, že aj mrkva, ako jedna z bežných druhov zeleniny, bola súčasťou jedálnička šľachtických rodín počas Vianoc. V modernom svete si môžeme mrkvu ľahko stiahnuť aj ako kreslený obrázok pre rôzne účely.

Príklad vianočného menu šľachtickej rodiny:

Galéria ľudského tela: Umelecký projekt v nemocnici

Aj keď si nemocnice väčšinou spájame s predstavou fádneho a často nepríjemného prostredia, nemusí tomu byť vždy tak. Dokázali to aj ilustrátori z ASIL, ktorí spojili sily, nápady a energiu, aby z čakárne na klinike detskej rádiológie v Bratislavskej DFNsP Kramáre vytvorili priestor plný farieb, zábavy, ale i poznania. Priestor, ktorý deťom pomôže rozptýliť ich pozornosť od úzkosti a stresu z vyšetrenia, a aj ich niečo naučí. O tom, ako vznikal tento umelecký projekt pre nemocnicu s názvom Galéria ľudského tela, nám bližšie porozprávali jeho autori Daniela Olejníková, Lucia Žatkuliaková, Ďuro Balogh a Peter Gála.

Keď sme sa v LITA pred viac ako rokom prvýkrát rozprávali s predsedom ASIL, Petrom Gálom, o našom úmysle podporiť projekt slovenských ilustrátorov, ktorý by mal sociálny rozmer, netušili sme, na aký unikát ho premenia. Peter Gála prišiel s nápadom ilustrácie pre vybraný objekt riešiť komplexne s využitím aj nových technických možností: „Od prvého momentu, keď LITA oslovila ASIL, som mal túžbu zrealizovať zadanie tak, aby bolo iné, nadštandardné, na aké nie sú ľudia bežne zvyknutí. Tradičný prístup, a žiaľ v mnohých finančných a realizačných podmienkach aj jediný možný, býva štetec a farby. Ilustrátor (v tom lepšom prípade) namaľuje, respektíve premaľuje nejaké obrázky priamo na maľovku. V našej situácii sme ale mali k dispozícii lepšiu výbavu! Množstvo talentovaných ilustrátorov, poznáme viacerých dizajnérov, architektov… a prirodzene aj vidina nájdenia väčších financií na realizáciu.“

Na projekte začala spolupracovať nadácia PONTIS, ktorá spravuje charitatívny projekt denníka Nový čas Srdce pre deti. Spoločne boli na realizáciu projektu vybraté práve priestory jednej z čakární kliniky rádiológie DFNsP Kramáre. Peter Gála, autor celého priestorového riešenia čakárne, vychádzal pri jej návrhu z ideálov jednotného umeleckého diela: „Počas secesie sa vo výtvarnom umení, dizajne, architektúre, hudbe udomácnil termín „gesamtkunstwerk“. Ide o dielo, ktoré je vnímané ako celok. Viacero budov v nám blízkej Viedni, napr. dom Secesie, je takýmto spôsobom navrhnutý a postavený. Architektúra je symbioticky spojená s interiérovým dizajnom, nábytkom, bytovými doplnkami, prvkami grafického dizajnu, hudby a výtvarného umenia. Pri realizácii čakárne na Kramároch som mal tento koncept stále na pamäti. Vytvoriť dielo v čo najväčšej možnej celistvosti.

Daniela Olejníková, ktorá stála pri projekte od jeho začiatku a navrhovala aj hrubé skice kompozícií, hovorí o začiatkoch spolupráce ilustrátorov: „Prvé rozhovory o projekte zorganizoval Peter tuším, že už v marci 2017. Spočiatku sme sa veľmi voľne rozprávali v širšom kruhu asilákov a v tých rozhovoroch sa pomaličky kryštalizoval koncept či forma, akou to celé urobiť - pohľady z ponorky do vnútra ľudského tela a princíp priestorových diorám. Zámer bol vytvoriť niečo, čo si malí čakajúci pacienti budú vedieť dlho prezerať, a tomu dobre padol aj zvolený veľký formát.“ Vznikol tak nápad vytvoriť ilustrácie ako diorámy, ktoré navodzujú dojem skutočnosti. Na zadnej stene okrúhlych výrezov je umiestnené pozadie ilustrácie, pred ním plastické modely.

Ako tému ilustrácií si ilustrátori zvolili žalúdok a cievny systém. „V druhej fáze sme diskutovali o tom, do ktorej časti tela sa budeme priezormi pozerať. Hľadali sme oblasť v ktorej budeme môcť spodobiť rôzne zábavné a dynamické scénky s rozmanitými protagonistami. Rozhodnutie nakoniec padlo na žalúdok a cievny systém. To všetko sme riešili už v zúženom kruhu: traja ilustrátori a Peter, ktorý dohliadal nielen na nás a na kalendár, ale aj na všetky praktické a technické stránky projektu. Každý z nás má iný rukopis, preto bolo treba vymyslieť postup práce, aby každý pracoval čo najprirodzenejšie, no aby bol výsledok zjednotený a držal výtvarne pohromade“ približuje spoločný postup Daniela Olejníková.

Pre ilustrátorov bola takáto skúsenosť nová a bola im výzvou, ale aj obohatením. „Bolo to zaujímavé a poučné a rád by som si to ešte zopakoval. Nešlo to bez plánovania a spoločných skajpov a stretnutí“ opisuje vzájomnú spoluprácu ďalší z ilustrátorov, Ďuro Balogh. „Robilo sa mi s nimi veľmi dobre a aj s Peťom, ktorý to celé, aj s pani Litou, vymyslel, vybehal, s nami vysedel, vytlačil, vyrezal a namontoval.“

Daniela Olejníková je síce na spoluprácu s grafickými dizajnérmi zvyknutá, no nespomína si, či vôbec niekedy spolupracovala s ďalšími ilustrátormi a rozhodne nie v takomto pomere: „Rozhovory boli dlhé, samotné ilustrovanie z môjho pohľadu celkom rýchle a veľmi intenzívne. Vzájomne sme si vznikajúce ilustrácie komentovali a korigovali. Zdá sa mi, že nie v každom momente procesu sme si boli všetci istí, či sme zvolili dobrý postup a ako to vlastne celé dopadne! O to viac sa teším, že sa to - myslím - podarilo podľa plánov a dúfam, že vynovená čakáreň bude decká tešiť, zabávať i trošku učiť.“ Pripadla jej aj úloha navrhnúť prvé hrubé skice kompozícií: „Po ich skorigovaní ostatnými som sa pustila do prípravy pozadí a farebnej škály. Pre urýchlenie procesu sme spolu často skypovali a dohadovali sa, kto by rád poňal červené krvinky, kto enzýmy, padajúcu potravu a podobne. Ďuro a Lucia postupne kreslili hordy postavičiek a v spoločnom dokumente ich ukladali na pozadia, ktoré som potom ešte mierne upravovala. A aby som sa neulievala iba na pozadiach, do krvnej scény som urobila hŕstku vitamínov a minerálov.“

Lucia Žatkuliaková „viedla“ ilustráciu cievneho systému. „Mala som na starosti stvárnenie makrofágov, ktorí v krvi ale aj iných oblastiach v tele slúžia ako "upratovači" či "požierači" odumretých a nepotrebných tkanív. Napadlo mi, že by mohlo byť vtipné zobraziť ich doslovne ako upratovačov a upratovačky, či v pľúcnych mechúrikoch ako hostí reštaurácie, kde im pneumocyty triedia a servírujú už nepotrebné zvyšky oxidu uhličitého.“ Žalúdok zas viac viedol Ďuro Balogh, ktorý kreslil v žalúdku potraviny pred spracovaním a po spracovaní, Pepsína a fontánu a v krvi červené krvinky: „Chceli sme, Daniela, Lucia, Peter a ja, aby bol zobrazený žalúdočný proces zábavný, ale trošku aj poučný - čo musí byť, keď ho nakreslíme podľa skutočného príbehu, ktorý sa odohráva deň čo deň v každom z nás. Muse­li sme si ho trošku zjednodušiť. Ak by sme ho chceli prerozprávať podľa skutočnosti, nestačila by nám ani celá chodba. A deti by museli v chodbovej čakárni trčať až do tmy. Na žalúdočnom obraze majú deti, ale aj dospelí, možnosť nazrieť do žalúdka veľmi zblízka. V hornej čas­ti, celkom pod klenbou vhľadu, vidíme ústie pažeráka ktorým do žalúdka ako do bazéna po tobogane letia zjedené potraviny. Tu sme si my, ilustrátori, povedali, že nakreslíme jedlá nepožuté. Požuté jedlá by sa už len veľmi ťažko dali spoznať. Banán, rohlík, koláč, hranolka/ček, alebo mrkva už nevyzerajú veľmi zábavne keď sú požuté, ani keď im nakreslíte usmiatu tvár. Keď si to teraz znova predstavujem, som presvedčený o tom, že by sa požuté spoznať nedali vôbec. Tieto potraviny dopadajú do vĺn žalúdočných štiav ešte stále celé. Sú šťastné. Atmosféra pripomína kúpalisko. Kde-tu sa vyskytne trošku vyľakaný výraz, ale tak to býva aj na tobogane. Na ľavej strane sedí na hladine okovaná loď s menom PEPSÍN. Meno lode vymyslel sám kapitán, ktorého vidíme na palube pri kormidle. Pomenoval ju podľa seba. Kapitán Pepsín je enzým. To nie je Priezvisko, ale povo­lanie. Enzým Pepsín má za úlohu spracovávať potraviny, ktoré dopadnú zhora do žalúdka. Robí to tak, že zo svojej okovanej lode (okovaná musí byť preto, aby ju nerozožrala žalúdočná kyselina) vychádza cez otvory v spodnej časti lode do žalúdočnej kyseliny. Tam sa nalepí na relaxujúce potraviny, ktoré si tam vegetujú ako v akvaparku v perličkovom virpúle. Nalepí sa na ne (on, Pepsín sú tie guličky) spolu s trojuholníčkami, ktoré sú zase lipofáza. Tá ktorá do kyseliny prišla z tiež okovanej ponorky. Čím dlhšie sa potraviny oddávajú prí­jemnému ničnerobeniu v enzýmovom a lipofázovom obalení, zmenia sa na jednoduchšie spracovateľné látky. Je to niečo ako požutie žalúdkom. To čo bolo pred chvíľkou rezeň a vajíčko (bielkoviny) sú zrazu dva rovnaké obláčiky pripomínajúce pukance. Na druhej strane napríklad zo slaniny a hranolky (tuky) sú dva trojuhol­níčky. Tieto látky putujú spolu ďalej do ďalšieho tobogánu - črevného.

V cievach sú, samozrejme, najpodstatnejšími aktérmi červené a biele krvinky. Červené krvinky prúdia systémom, ich úlohou je doručiť kyslík na tie správne miesta. Biele krvinky zase fungujú v systéme ako takí policajti, ktorí bojujú proti neželaným hosťom v tele - vírusom, či baktériam. Preto v dioráme môžeme nájsť kopec týchto bielych pánkov s policajnými čiapkami ako spokojne dozerajú na správny chod v cievach, či - ako je vidno v najzadnejšom pláne - dávajú na frak zákerným vírusom chrípky. Občas sa im ale môže stať, že prehliadnu zlomyseľného stafilokoka, ktorý sa nenápadne snaží splynúť s davom v cieve. Bielym krvinkám v boji výdatne pomáhajú krvné doštičky, ktoré zalátavajú svojimi telami bunkové steny, ktoré predtým napadli vírusy alebo vytvárajú akési mostíky a prepojenia, tam, kde sú potrebné. Samostatným dejiskom sú pľúcne mechúriky - alveoly, v ktorých sa pneumocyty triedia kyslík a oxid uhličitý.

Deti môžu v čakárni tráviť čas aj vymaľovávaním „na mieru“ robených maľovaniek. Z nich sa dozvedia viac o fungovaní ľudského tela. Zistia, čo sa odohráva v žalúdku a cievach zobrazených v diorámach. Ďalším interaktívnym prvkom sú otáčavé kruhy v stene, kde môžu hľadať postavičky z ilustrácií aj s ich popisom. S komplexnosťou riešenia čakárne, s ktorým ilustrátori prišli, súvisí aj špeciálne navrhnuté osvetlenie tak, aby navodilo príjemnú atmosféru.

Tak to ale jednoducho býva, keď sa niečo robí prvýkrát. Nabudúce, ak by sa podobný projekt realizoval inde, by už prípravy šli ľahšie. Samotná výroba už potom bola bezproblémová. Ako dizajnér celej dispozície som mal všetko premyslené do najmenších detailov. Na placi, pri montáži, ma preto už nič nezaskočilo. Pre úspešné zhotovenie bola pritom kľúčová spolupráca s firmou môjho otca, s f. Galaxi. Presne som vedel, aké technológie môžem pri výrobe použiť, osobne som mohol byť pri tlači, výrobe nábytkových častí a podobne. Elena Flašková, členka Výboru LITA a Peter Gála, predseda ASIL počas odovzdania projektu nemocnici 13.

Podľa Lucie Žatkuliakovej ide o skvelý nápad: „Som veľmi vďačná, že som mohla pracovať na niečom, čo môže byť pekné a zároveň užitočné a že to nie sú len 2D obrázky, ale majú pridanú hodnotu vďaka hre s priestorom a možnosťou deti trochu vzdelať a rozptýliť pred vyšetrením. Dúfam, že deti výsledná práca zaujme, poteší, odpúta od zdravotných problémov a trochu aj niečo naučí.“ Ďurovi Baloghovi sa výsledok páči a je veľmi spokojný: „Je to veľké a hlboké dielo. Meter osemdesiat priemer, hĺbka štyridsať centimetrov. A bodové osvetlenie. Najlepšie na ňom je to, že splní svoj účel tam, kde sa nachádza a je tam natrvalo, alebo aspoň dlhodobo. Pripadám si teraz trošku ako majster Pavol z Levoče. Aj keď som len Ďuro ze Stupavy.“

V LITA veríme, že Galéria ľudského tela vytvorená ilustrátormi osloví nielen malých pacientov ale aj verejnosť a podnieti vznik podobných projektov v ďalších slovenských nemocniciach či iných verejných priestoroch. Umenie má totiž silnú moc.

Autori projektu

Vyštudovala grafiku a iné médiá na VŠVU v Bratislave. Venuje sa najmä digitálnej ilustrácii, no rada ju strieda inými technikami (linoryt, akvarel, akryl). Za knihy O basetovi, ktorý neznášal mľaskanie (Miro Čársky), Trinásť (Jana Bodnárová) a za študentské práce Slávik (Hans Christian Andersen) a Liek pre Vĺčika získala ceny v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska, kniha V melónovom cukre (Richard Brautigan) vyhrala Cenu za grafickú úpravu. Je držiteľkou Plakety BIB 2013 za knihy V melónovom cukre a Trinásť. Zúčastnila sa viac ako dvoch desiatok výstav, okrem iného participovala na výstave BIB The Picture Book in Its Diversity v Japonsku. Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej domácej knižnej ilustrácie. Ilustrovala dve knihy, ktoré si minulý rok odniesli ocenenie v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska: Útek Mareka Vadasa za vynikajúce ilustrácie a Neviditeľné mestá Itala Calvina za celkovú výtvarnú a technickú kvalitu knihy.

Vyštudoval na Katedre vizuálnej komunikácie VŠVU a v súčasnosti pracuje ako freelance grafický dizajnér. Vo svojej tvorbe sa najviac zameriava na dizajn kníh a publikácií. Jeho portfólio tvorí hlavne beletria, detské knihy a odborné publikácie. Venuje sa najmä knižnému dizajnu.

Absolvovala bakalárske štúdium v Ateliéri voľnej grafiky a magisterské v Ateliéri ilustrácie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako výtvarná redaktorka vo vydavateľstve a popri tom sa venuje aj vlastnej tvorbe. V roku 2016 získala cenu Národnej knižnice za študentskú prácu v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska.

Vyštudoval grafický dizajn na VŠVU v Bratislave, kde niekoľko rokov pôsobil ako asistent, neskôr pracoval v reklamnej agentúre ako art director. Popri štúdiu na VŠVU príležitostne spolupracoval so slovenskými grafickými štúdiami a uplatnil sa aj ako autor storyboardov pre reklamné agentúry. V súčasnosti pôsobí na voľnej nohe ako ilustrátor a grafický dizajnér. Vo svojej ilustrátorskej tvorbe sa venuje predovšetkým detskej a reklamnej ilustrácii, karikatúre a komiksu.

Rodinná katechéza

Na stiahnutie:

• Metodika a pracovný list (PDF)
• Prezentácia (PPTX, CANVA)
• Staršia verzia katechézy (2021)

Evanjelium

Mk 10,46b-52; SN_02-03. Keď Ježiš so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom odchádzal z Jericha, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ On odhodil plášť, vyskočil a prišiel k Ježišovi. Ježiš sa ho opýtal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepý mu odpovedal: „Učiteľ, aby som videl!“ Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste.

Katechéza

Doplňovačka SN_04. Deti doplnia meno mesta (JERICHO) a citát: „Pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral.“

Aké je to byť slepý?

V evanjeliu sme čítali o mužovi, ktorý bol nevidiaci. Nevieme či sa už taký narodil, alebo stratil zrak až neskôr, pretože ochorel. No nevidel nič, len tmu. A nikto mu nevedel pomôcť. Lekári boli bezradní, okuliare nepomáhali. Aké to je, keď je niekto slepý a vôbec nič nevidí? Vyskúšajme si to.

TIP: Vyberte dobrovoľníka, môže byť aj dospelý. Zaviažte mu oči šatkou a overte, či skutočne nevidí. Môžete sa spýtať napríklad na farbu svojho oblečenia. Potom mu dávajte rôzne úlohy. Zmyslom je aby si deti uvedomili obmedzenia, ktoré so sebou slepota prináša. Dobrovoľníkov môžete striedať.

• Orientácia: Požiadajte ho, aby z opačného kúta miestnosti priniesol určený predmet.
• Rozlíšenie farieb: Položte pred neho premety rôznych farieb, jeho úlohou je určiť napríklad tie, ktoré sú zelené.
• Rozoznávanie vecí: Položte pred dobrovoľníka rôzne potraviny, ovocie alebo zeleninu. Vyberte aj také, ktoré sa na seba tvarom podobajú, napríklad mrkva a petržlen, jablko a pomaranč a podobne. Dobrovoľník má za úlohu napríklad vybrať petržlen do polievky a jablko do ovocného šalátu.

Bartimej sedel pri ceste a žobral. Nepracoval. Nie preto, že by sa mu nechcelo, ale preto, že pre neho nebola žiadna práca. Nemohol byť murárom, lebo nedokázal priniesť na stavbu tehly a keby aj, asi by staval domy s krivými múrmi. Nemohol byť ani učiteľom v škôlke, veď nepozná farby. A nemôže byť ani kuchárom, pretože nerozozná mrkvu od petržlenu. Nemá prácu, nemá peniaze a tak žobre. Pretože je nevidiaci.

SN_05. Deti pomenujú, čo všetko Bartimej nikdy nevidel. Obrázky na snímku sú len nápovedou pre rozprúdenie diskusie. Oceňte originálne odpovede, napríklad že Bartimej nikdy nevidel svoju tvár, svoju mamu a podobne. Bartimej nikdy nevidel Ježiša.

SN_06. Na obrázku nie je Bartimej, ale iný žobrák. Deti môžu povedať, o čo ľudia obyčajne žobrú. Je to príležitosť citlivo sa porozprávať o stretnutí sa detí s chudobou.

Bartimej žobral. Čo hovorievajú ľudia, ktorí majú toho tak málo, že musia žobrať? SN_07. Doplniť Bartimejovu prosbu: „Aby som videl.“ Môžete diskutovať o tom, prečo chcel práve vidieť. Bartimej neprosí Ježiša. On chce vidieť. To je to, o čo prosí: „Učiteľ, aby som videl.“ SN_08.

Bartimej chce vidieť. No Ježiš si želá, aby kráčal. Preto urobil zázrak. SN_09. Podarilo sa. Bartimej „hneď videl a šiel za ním po ceste.“ Môžeme povedať, že Bartimej sa stal kresťanom.

SN_10. Na svete je mnoho ľudí, ktorí vôbec nepoznajú Ježiša, vôbec ho nevidia. Ako im môžeme pomôcť? Nuž ako tí učeníci, ktorí prišli k Bartimejovi a povzbudili ho: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ A pomohli mu prísť k Ježišovi. Vieš o niekom, kto nepozná Ježiša?

tags: #kreslený #obrázok #mrkva #na #stiahnutie

Populárne príspevky:

• Kontaktný gril Silver Crest – recenzia
• Svedectvá o zemiakoch a vojne
• Bezlepková perníková múka a Vianoce
• Bezlepkové tekvicové muffiny
• Lahodná torta s višňovým gélom