Množiteľský Materiál Drobné Ovocie: Definícia a Rozmnožovanie

Pestovanie drobného ovocia je dôležitou súčasťou záhradníctva, ktorá si vyžaduje nielen správny výber množiteľského materiálu, ale aj adekvátnu ochranu pred chorobami a škodcami. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty pestovania drobného ovocia, od rozmnožovania až po ochranu rastlín.

Rozmnožovanie ovocných stromčekov

Ovocné stromčeky môžeme vypestovať (rozmnožiť) až tromi spôsobmi:

• Generatívne (semenami): V súčasnom ovocinárskom škôlkárstve sa využíva prakticky len na získanie podpníkov.
• Vegetatívne - priame vlastnokoreňové rozmnožovanie: Ide o rozmnožovanie odrezkami, oddelkami, odkopkami, potápaním, poplazmi, delením trsov.
• Vegetatívne - nepriame rozmnožovanie (štepenie): V rámci neho rozlišujeme očkovanie a vrúbľovanie.

Generatívne rozmnožovanie

V súčasnosti sa generatívne rozmnožovanie využíva najmä na získanie podpníkov. Postup zahŕňa získanie osiva z uznaných materských semenných stromov, hodnotenie vlastností osiva a jeho úpravu, najčastejšie stratifikáciu. Semená sa vysievajú a semenáčiky sa vo fáze 2-3 pravých listov podrezávajú, aby sa podporil vývin koreňového systému. Následne sa semenáčiky rozsadia a po ukončení vegetácie sa vyberú podpníky, ktoré sa triedia, zväzkujú, označia a vysadia do škôlky alebo distribuujú.

Ak sa osivo vysieva hneď na jeseň po jeho získaní, potom sa nestratifikuje. Ak sa vysieva na jar, potom sa stratifikuje počas zimných mesiacov a do termínu sejby sa uskladňuje vo vhodných priestoroch, t.j. tak, aby sa nezhoršili jeho vlastnosti, nebolo poškodené nízkymi teplotami, nevyschlo a nebolo napadnuté chorobami a škodcami. Životnosť osiva ovocných rastlín je relatívne krátka (jadroviny 2 roky, kôstkoviny a škrupinové ovocie 1 rok, drobné ovocie pol roka až jeden rok), preto sa vysieva väčšinou na jar roka nasledujúceho po získaní osiva. Dlhodobé skladovanie osiva sa využíva len v tzv. génobankách (v osive sa výrazne zníži obsah vody a skladuje sa pri nízkych teplotách).

Výsev osiva

Výsev osiva sa realizuje do voľnej pôdy a v krytých priestoroch. Podľa spôsobu výsevu poznáme výsev na široko, výsev do riadkov, presný výsev, výsev do kontajnerov a výsev do hniezd na trvalé stanovište. Hustota sejby závisí od kvality osiva (najmä klíčivosti a čistoty), sily rastu odrody resp. druhu, pôdnych podmienok.

Starostlivosť o výsevy

Starostlivosť o výsevy zahŕňa kyprenie pôdy (dôkladná predsejbová príprava pôdy - pôda má byť ľahšia, kyprá, s vyšším obsahom humusu, dobre zásobená živinami a odburinená; možnosť zavlažovania je štandardná požiadavka), likvidáciu burín (mladé rastliny sú citlivejšie na herbicídy), v prípade potreby tienenie, zavlažovanie, hnojenie, ochrana proti mrazom, ochrana pred chorobami a škodcami. Husté porasty semenáčikov (pri hustej sejbe v riadkoch alebo sejbe na široko) je potrebné rozsadiť tak, aby mali dostatok miesta pre svoj vývoj (neboli “vytiahnuté” a mohli vytvoriť bohatý koreňový systém).

Podľa termínu rozsádzania poznáme rozsádzanie za zelena a rozsádzanie v zdrevnatenom stave. Rozsádzanie za zelena sa vykonáva po vyklíčení semien t.j. vo fáze klíčnych listov alebo 1-2 pravých listov (u nás zvyčajne koncom apríla až začiatkom mája). Semenisko sa pred výberom semenáčikov dôkladne zavlaží (dávka závlahovej vody 30-45 mm), aby nedošlo k veľkému poškodeniu rastlín, najmä koreňov. Kolový koreň sa skráti asi o tretinu. Odporúča sa ošetrenie koreňového systému vhodným moridlom. Semenáčiky sa následne presádzajú do dobre prekyprenej pôdy (hĺbka kyprenia 50-200 mm) pomocou výsadbového kolíka do vyznačených riadkov na vzdialenosť 80-100 mm (vzdialenosť medzi riadkami je zvyčajne 0,50 m) tak hlboko, aby klíčne listy boli tesne nad povrchom pôdy alebo do pripravených rýh. Pri rozsádzaní väčšieho počtu semenáčikov na väčšie plochy sa vopred na novej ploche pripravia rady vzdialené obyčajne 0,50 m od seba. Na menších plochách sa môžu semenáčiky rozsádzať na vzdialenosť 0,30-0,40 m, na záhony široké 1,20-1,30 m.

Rozsádzanie v zdrevnatenom stave sa vykonáva v období vegetačného kľudu na jeseň alebo na jar. Semenáčiky sa vyberú zo semeniska, roztriedia sa na rastliny vhodné pre škôlkovanie a slabé rastliny, ktoré je potrebné kvôli zosilneniu ešte jeden rok pestovať. Korienky sadeníc sa skrátia na dĺžku asi 100-120 mm a slabé nadzemné časti vo výške 0,25-0,30 m nad koreňovým kŕčkom. Nadzemná časť orechov a čerešní sa neskracuje (t.j. neskracujú sa výhony končiace vrcholovým pukom) - rozsadia sa na vzdialenosť 200-500 mm. Semenáče ostatných druhov sa podľa ich mohutnosti vysádzajú na vzdialenosť 0,10-0,50 m. Semenáčiky sa po presadení dostatočne zavlažia (závlahová dávka 30-40 mm). Pri výbere a presádzaní dbáme na to, aby koreňový systém neobschol (rýchla výsadba a ochrana pred priamym slnečným žiarením). Koreňový systém semenáčikov je možné skrátiť na semenisku aj podrezávaním pomocou špeciálnej radličky.

Dopestovanie podpníka trvá zvyčajne rok (ak je podpník slabý t.j. nevyhovuje norme môže sa pestovať ešte ďalší rok). Zber zvyčajne na jeseň najčastejšie vyorávacími pluhmi alebo zrezávačmi (pri oddelkoch). Podpníky musia byť bez listov (po prirodzenom opadnutí listov, ručnom odlistení alebo defoliácii). Po zbere sa podpníky zväzkujú a triedia podľa normy. Po vytriedení sa opäť zväzkujú, označia náveskami a následne expedujú alebo uskladnia (následne sa v zime vykoná zimné štepenie za stolom alebo sa skladujú až do jari keď sa vysadia do ovocnej škôlky) alebo vysadia do ovocnej škôlky (na jeseň alebo v podmienkach SR prakticky vždy na jar). Konečnú úpravu podpníkov zvyčajne robí odberateľ.

Očkovanie

Očkovanie je spôsob vegetatívneho rozmnožovania listnatých drevín, pri ktorom sa na vhodný podpník prenáša jedno očko (puk so štítkom alebo pásikom kôry, prípadne aj štítkom dreva) odrody toho istého alebo príbuzného druhu. Prenáša sa menšia časť ušľachtilej rastliny (väčší množiteľský koeficient), styčné plochy kambia podpníka a štítka s očkom sú v pomere k prenášanej časti väčšie ako pri vrúbľovaní a očko je lepšie chránené pred vysychaním.

Podmienky očkovania zahŕňajú dobre vyvinuté spiace puky (puky v dormancii) a podpník požadovanej kvality (Výnos MP SR) vo fáze aktívneho rastu - zvýšenej delivej aktivity kambia, kedy sa kôra ľahko odlupuje z podpníka bez výrazného poškodenia (keď sa kôra neodlupuje ľahko používajú sa špeciálne techniky očkovania - Forkertovo očkovanie a chip-budding).

Očká sa odoberajú zo zdravých letorastov alebo výhonkov s dostatočnou zásobou asimilátov, nezvädnutých získaných z uznaných vrúbľových materských stromov. Vhodné sú letorasty z obvodu koruny, najmä južnej strany; menej vhodne sú letorasty z vnútra koruny a príliš silno rastúce letorasty, na ktorých sú malé a slabo vyvinuté očka. Z letorastov sa odstraňuje nevyzretá vrcholová časť a z listov sa ponechávajú len časti stopiek dlhé 5-10 mm. Samovoľné odpadnutie stopiek listov 2-3 týždne po očkovaní je indikátorom úspešnosti očkovania, stopky uľahčujú prácu pri očkovaní a chránia očko. Letné vrúble sa musia expedovať do 24 hodín po zrezaní prípadne do 36 hodín, ak boli skladované v chladiarni. V prípade potreby - najmä pri očkovaní skoro na jar (1. miazga) sa očká získavajú z vrúbľov vyrastených a získaných v predošlom roku a uskladnených v chladiarni), niekedy sa používajú spiace (prečkávajúce) vlaňajšie očká alebo dokonca ešte staršie (napríklad pri očkovaní briez na pučiace očko, pretože v dobe očkovania nemusia byť na mladých výhonoch dostatočne vyzreté očká).

Podľa spôsobu (techniky) práce delíme očkovanie na:

• Klasické (T-rez) - špeciálnym očkovacím nožom sa nareže kôra podpníka vrátane lyka do tvaru písmena T a do vzniknutej štrbiny sa vsunie očko so štítkom. Vykonáva sa v období prúdenia miazgy - hlavnej očkovacej sezóne (VII-VIII).
• Forkertovo očkovanie (chip-budding) - na podpníku sa urobí zárez až do dreva a do neho sa vloží vyrezané očko. Pri tomto spôsobe môže podpník už strácať miazgu - často sa používa pri preočkovaní neujatých očiek. Nie je potrebný očkovací nôž - stačí vrúbľovací.

Podľa termínu očkovania poznáme:

• Očkovanie na bdiace očko (V-VI; koniec V až do polovice VI). Prenášajú sa vlaňajšie ”očka” (puky na ponechaných zimných vrúbľoch), a to T-rezom alebo častejšie Forkertovým očkovaním. Očko po zrastení s podpníkom a následnom zrezaní podpníka ešte v danom vegetačnom období vypučí a vytvorí sa letorast. V našich klimatických podmienkach však mladý ušľachtilý výhon horšie vyzrieva a môže počas zimy vymrznúť a preto sa očkovanie na bdiace očko vykonáva zriedkavo. Používa sa skôr v južnejších štátoch (Francúzsko, Taliansko) i tam je však len doplnkom dnes už klasického očkovania na spiace očko. Pučanie očka možno podporiť zrezaním podpníka hneď po očkovaní na 0,10-0,15 m dlhý čapík, na ktorom sa ponechávajú 1-2 letorasty (zaštipujú sa), ktoré slúžia na vyživovanie. Po vypučaní očka sa výhonky z čapíka odstránia.
• Očkovanie na spiace očko (VII-IX) - puk vypučí až na jar nasledujúceho roka po zrezaní podpníka. Pri niektorých drevinách dôjde už v prvom roku k slabému vypučaniu, ktoré je však nežiadúce, pretože prerastený výhon často už nevyzrie a ľahko namŕza. Očkovanie na spiace očko má byť vykonané čo najneskôr, aby nemohlo dôjsť k jeho nežiadúcemu vypučaniu. Očká sa získavajú z nových letorastov. Podpník sa zrezáva až na jar nasledujúceho roka. Pri veľkom rozsahu očkovania sa musí očkovať čo najskôr - často v dobe, kedy letorasty materských rastlín ešte nie sú vyzreté. Preto sa niekedy materské rastliny prirýchľujú, aby sa vrúble mohli odoberať skôr (napr. ruže, orgovány).

Vrúbľovanie

Vrúbľovanie je spôsob nepriameho vegetatívneho rozmnožovania, pri ktorom sa prenáša časť jednoročného výhonu alebo letorastu (odlisteného alebo so sredukovanou listovou plochou) s niekoľkými pukmi resp. očkami (zvyčajne 1-5) z vrúbľa (letného, častejšie však zimného) ušľachtilej požadovanej odrody na vhodný podpník. Podľa ročného obdobia poznáme vrúbľovanie predjarné, jarné a letné - najlepšie výsledky sa dosahujú predjarným a jarným vrúbľovaním vo februári až máji. Podmienkou je dostatočná teplota (ruky nesmú chladiť).

V predjarných a jarných mesiacoch vrúbľujeme ovocné druhy v tomto poradí: egreš, ríbezle, čerešne, višne, marhule, slivky, slivy, ringloty, hrušky a jablone a rovnako všetky príbuzné druhy okrasných rastlín. Letné obdobie je vhodnejšie pre očkovanie, v záhradkárskej praxi sa však s úspechom vrúbľujú egreše a ríbezle. Koncom augusta môžeme vrúbľovať čerešne a višne. K letnému vrúbľovaniu sa zaraďuje aj bylinné vrúbľovanie (egreše, ríbezle).

Pomôcky: nôž (žabka a vrúbľovací nôž), brúsny kameň, materiál na viazanie (najlepšie PVC páska, pri bylinnom vrúbľovaní bavlnka), štepársky vosk.

Odber vrúbľov

Výhony, z ktorých sa získavajú vrúble sa odoberajú z uznaných materských vrúbľových stromov v období vegetačného pokoja (december až január). Vyberáme dobre vyzreté výhony. Výhony uskladňujeme v označených a evidovaných zväzkoch v chladných miestnostiach (teplota 0-5 oC). (Vrúble niektorých okrasných druhov rýchlo vysychajú a preto ich rezné rany parafínujeme a ukladáme ich do bední s pieskom).

Spôsoby vrúbľovania

1. v období vegetačného kľudu, kedy podpník ešte nemá miazgu používame vrúbľovanie napr. kopulácia (spojkovanie), anglická kopulácia, plátkovanie, do rázštepu, sedielkovanie, vrúbľovanie na klin, vrúbľovanie na koziu nôžku;
2. v období kedy v podpníku prúdi miazga sa môžu použiť všetky predchádzajúce spôsoby a tiež vrúbľovanie za kôru, do boku, Tittelov spôsob vrúbľovania. Všetkým spôsobom vrúbľovania je spoločný základný kopulačný rez. Tento rez má byť dlhý asi 30 mm pri hrúbke výhonu 10 mm (pomer dĺžky rezu k šírke rezu 3:1).

Pri vrúbľovaní môžu nastať 2 varianty:

• vrúbeľ a podpník sú približne rovnako hrubé (používame kopuláciu, anglickú kopuláciu, vrúbľovanie na klin, bylinné vrúbľovanie),
• podpník je hrubší ako vrúbeľ - môžeme použiť sedielkovanie, plátkovanie, vrúbľovanie na koziu nôžku, vrúbľovanie za kôru, zlepšené vrúbľovanie za kôru, Tittelov spôsob vrúbľovania, vrúbľovanie do rázštepu, vrúbľovanie do boku. Tieto spôsoby používame najmä pri zmladzovaní a preštepovaní starších stromov.

Vplyv podpníka na vrúbeľ

Afinita je schopnosť zrastenia podpníka a vrúbľa a závisí od botanickej príbuznosti rastlín, anatomickej stavby pletív a biochemických aspektov.

Pridávanie - Ablaktácia

Materská rastlina (vrúbeľ) pri tomto spôsobe ostáva na vlastných koreňoch spojená s podpníkom až do zrastenia. Z podpníka a materskej rastliny sa vyreže úzky pás kôry dlhý 40-60 mm s tenkou vrstvou dreva. Rezné rany na podpníku a na materskej rastline musia byť rovnako veľké, aby sa po priložení presne kryli. Púčiky vrúbľa musia smerovať hore. Výhonok podpníka a materskej rastliny sa spojí a pevne zviaže. Po zrastení sa odstraňuje koreňová časť materskej rastliny (vrúbľa) a časť podpníka nad miestom spojenia s vrúbľom. Ablaktácia sa v súčasnom ovocinárskom škôlkárstve nepoužíva.

Kopulácia - Spojkovanie

Podmienkou pre použitie spojkovania je rovnaká hrúbka podpníka a vrúbľa. Najprv sa v požadovanej výške zreže šikmým a hladkým rezom podpník, čím vznikne pretiahnuto elipsovitá rezná rana. Šikmým a hladkým rezom sa zreže aj vrúbeľ tak, aby sa najspodnejší púčik vrúbľa nachádzal v hornej štvrtine časti vrúbľa nachádzajúcej sa oproti reznej rane. Vrúbeľ sa potom skráti tak, aby mal 2-5 púčikov, priloží sa reznou ranou na reznú ranu podpníka a pevne sa priviaže. Miesto vrúbľovania - ak sa na zviazanie použilo lyko - sa zatrie štepárskym voskom (alebo aspoň prípravkom na ošetrenie rán) tak, aby sa do rany nedostala voda, vzduch a patogénne organizmy. Voskom sa zatiera rezná rana na vrchole vrúbľa. Pri reze sa musí dbať na to, aby dĺž…

tags: #množitelský #materiál #drobné #ovocie #definícia

Populárne príspevky:

• Tipy na pečenie celozrnných muffinov
• Výhody ovsených vločiek
• Recept na hydinové guľky v omáčke
• Luxusné vianočné pusinky
• Silvercrest 3 v 1: Test a hodnotenie