Príbeh rodiny Lilgovcov: Od strigy v komíne k národnému obrodeniu

Aj na prelome rokov vládli vo všetkých televíziách rozprávky. Vybrali sme pre Vás do nového roka 2017 jednu z pera nezabudnuteľného Júliusa Satinského o ujovi Klobásovi so želaním, aby sa Vám nasledujúce dni a mesiace vydarilo všetko, na čo siahnete.

Za dávnych čias lietali za hviezdnatých nocí nad naším krajom strigy. Lietali na metlách a robili šarapatu. Občas daktorá žuchla do komína na chalupe a prejojkala celú noc. Takto prišiel môj pradedo Klobása, spoločenským postavením starý mládenec, k rodinnému kozubu. Už - už sa zdalo, že zostane starým mládencom, ale žuchla mu do komína striga na metle! Bola to jediná ježibaba v našej rodine, ale to stačilo, aby nás všetkých povahovo poznamenala.

Z čoho zbohatol pradedo Klobása, nikto nevie. Naša stará mama tvrdili, že jej mama ježibaba žuchla do nášho komína s mešcom dukátov za pásom. Mohla by to byť pravda, lebo vždy, keď za dačo platili, rozliali sa peniaze na kolomaž. Pochopil už vtedy za starých čias, že peniaze nie sú všetko! Dôležitejšia je krasoreč a celkové maniere. Rozprával tak škaredo, že nemohol vôbec vychádzať z domu. Našťastie, náš pradedo bol taký bohatý, že pozval na dva mesiace k malému Klobásovi domáceho učiteľa - Pavla Országha Hviezdoslava.

Ježibabine nepekné povahové črty sa prejavili aj v ďalších generáciách našej rodiny. Môj starý otec, ježibabin syn, mal päť sestier a všetky boli mimoriadne prelietavé. Čudujete sa, keď ich matka celý život lietala na metle? Pamätám sa - keď som bol malý chlapec, - ako sa tie moje tety fintili, maľovali si ústa, pudrovali sa a celý deň chodili po korze ako pojašené.

Za dávnych čias, keď sa ešte voda sypala a piesok lial, lietali za hviezdnatých nocí aj strigôni. Nie, nebojte sa, strigôňa sme v rodine nemali. Tí nelietali na metlách. Mali dlhé lietacie plášte s čiernou hodvábnou podšívkou s hviezdičkami. To aby ich nebolo medzi hviezdami vidieť. Moja prababka striga o jednom takom strigôňovi rozprávala, že sa mu raz plášť zaplietol do koruny našej hrušky za chalupou a žuchol v záhrade rovno do paradajok - len to zadunelo. Moja prababka usilovne zapisovala všetko, čo pradedo Klobása zaspieval, a tak vznikala jedna ľudová pieseň za druhou a štvrtá za treťou. Ježibaba Klobásová za tých stodva rokov svojho života stačila zapísať všetky. Zbožňovala ľudové piesne pradeduška Klobásu a ľúbila ho čoraz viac.

Prastarý otec Klobása mal aj mnoho iných dobrých vlastností. Vedel zahvízdať na dvoch prstoch, každú nedeľu ráno sa holil britvou a celkovo sa poumýval, ale tá jeho ježibaba ho ľúbila kvôli ľudovej piesni. Keď zrazu z ničoho nič zatiahol veselo. Tak sa zachovali ďalšie pesničky „Kysuca, Kysuca“, „Tam okolo Levoče“, „Okolo Súče“, „Dunaju, Dunaju, ej, Dunaju, Dunaju“, „Z Východnej dievčatá“ a mnohé iné.

Na prababku ježibabku, ktorá žuchla starému mládencovi Klobásovi do komína, pretože jej prestala fungovať metla, sa už nepamätám. Žila za Napoleona, mala päť prelietavých dcér a štyroch usadlých synov. Ten mi o prababičke strige veľa rozprával: metla jej prestala fungovať, ale rozum jej fungoval 102 rokov! (Umrela 102 - ročná na úplné vysilenie od smiechu.) Bohužiaľ, používala rozum výhradne na vymýšľanie psích kúskov. U ježibáb je to normálny jav. Alebo vezmú rozum do hrsti a vymyslia „hrnček var“, „palicu von z vreca!“ alebo idú s otráveným jablkom zaklopať k Snehulienke a siedmim trpaslíkom…

Pradedo Klobása to s ňou nemal ľahké. Je síce pravda, že si vzal bosorku, ale spadla mu do komína s mešcom dukátov! Niekedy znejú príhody o výčinoch mojej prababky ježibabky ako rozprávky. Ale o všetkých psích kúskoch jestvujú písomné dokumenty, záznamy, rodinné kroniky! V našej rodine sme nemali 500 rokov dozadu analfabeta. Upíri boli, ale analfabeti nikdy! Vždy sa našiel pisár, ktorý zachytil všetko, čo sa v rodine prihodilo. Veselé i smutné, napínavé i pokojné. Taká je aj táto kniha rozprávok uja Klobásu. Chcem vzdať hold mojej prababke, pôvodným povolaním ježibabe.

Keď žuchla starému mládencovi Klobásovi do komína, najprv nevyčíňala. Obaja stratili rozum a ľúbili sa ako kone. Keď prišli k rozumu - bolo dávno po svadbe. Po páde do komína si zlomila mladucha ježibaba malíček na pravej nohe a bola upútaná na lôžko. Ženích Klobása trval na tom, aby nevesta zavesila remeslo na klinec. Vraj on ju uživí! Lenže nevesta nesúhlasila. Ulomený malíček sa jej stratil niekde v komíne, a keby prestala byť ježibabou, nedorástol by jej. Pretože - ako je známe - ježibabám dorastajú prsty na nohách ako jaštericiam chvosty. Vyčíňať začala až potom, keď mala všetkých päť pohromade. V noci sedávala na streche pri komíne a vykrikovala na okolo letiace ježibaby, že sú sprosté, ak sa nevydávajú, že ona jediná schmatla život za pačesy. Istý čas ju aj priväzoval za ten novovyvinutý malíček na pravej nohe ku komínu, takže bol celej obci Prndulíno na smiech. Myslel si, že mu uletí. Krivdil jej, pretože ho ľúbila naozaj a nedala by ho za všetkých strigôňov sveta!

A aj keby chcela uletieť, nemala na čom. V tých dávnych dobách ešte nebolo dostať šulcové batérie do metiel ako dnes. Kdeže! Metly boli jednorazovky a keď prestali lietať, boli úplne nanič. Akurát pozametať sa nimi dalo. Často sa ma deti pýtajú, čím si vlastne zarytý starý mládenec Klobása vedel získať srdce zarytej ježibaby. Nuž, bola to ľudová pieseň, milé deti! Ak vám niekto doteraz tvrdil, že ľudové piesne skladá ľud - neverte mu! Videl, že ľudu nie je do spevu, pretože nemá čo spievať. Keďže jemu do spevu bolo, ochotne poskladal postupne všetky ľudové piesne. Zachovalo sa ich veľmi veľa zásluhou prastarej mamy. V detstve chodila do ježibabej školy a v ježibabej škole sa učia ježibabiatka aj notové písmo. Normálne písmená prečítať nevedia, ale noty čítajú bez problémov. Keď zbadáte v kúte metlu, okolo ktorej sú roztrúsené noty, určite patrí ježibabe. Buďte opatrní a všímajte si, kto si tú metlu z rodiny berie večer so sebou von! Možno aj vy máte v rodine ježibabu, a neviete o tom.

Pre túto skutočnosť bolo treba uvažovať o poslednej redakcii Memoárov. Osmeliť sa? 7rúfnuť si siahnuť do pôvodnej stavby ru¬ kopisu? Na to je iba jedna odpoveď, ak majú memoáre čítať súčasní čitatelia A tak som s trochou bázne, ale čoraz s väčšou láskou a radosťou začala spracovávať stránky, celé kapitoly me¬ moárov až po poslednú vetu, keď som s ľútosťou, že už ne¬ budem viac so svojou mamou spoluprežívať jej tvorivo zaujímavý život, odložila pero.

Znovu ho beriem do ruky pri písaní tohto zdôvodňo¬ vania, prečo som z archívu vytiahla po dvadsiatich rokoch memoáre, a nakoľko som si trúfala ich spracovať. Z predchádzajúceho je iste lahko vysvetliteľné, prečo sú proti pôvodine inakšie označené kapitoly, ktoré pri koneč¬ nom spracovaní rešpektujú myšlienkové, časové alebo obsahové celky. 'loto je viac-menej zásah do vonkajšej formy rukopisu a neporušuje vôbec koncepciu originálu.

Duševný stav ovplyvňuje do istej miery píšucu ruku. A u autorky Memoárov to neboli len smutné prvé roky bez '1 ajovského, ktoré pôsobili na jej cítenie a teda i písanie, bola to aj vojna so všetkými hrôzami, ktoré ona prežívala oveľa intenzívnejšie, osobnejšie ako mnohí iní. Ked si sadala za písací stôl a chcela sa venovať svojmu spomínaniu ako oáze na púšti vojnovej skutočnosti, nedo¬ kázala abstrahovať od tragických udalostí svetových i osob¬ ných, skôr naopak, inšpirovala sa cez ne a tak i tie naj¬ milšie epizódy zo svojho života odievala do viet, ktoré vše väčšmi uviazli v melanchólii, rozcitlivenosti, bolesti, roztrpčenosti a smútku, ako by si to zaslúžili.

Lilgovci boli horliví národovci, vždy na svojom mieste, ak národ volal. Svedčí o tom i pamiatka z rolku 1848. Keď maďarskí honvédi potlačili povstanie, Lilgovci ne¬ zahodili svoju flintu, hoci bol na to prísny rozkaz, ale skryli ju v sypárni, kde ju takmer po sto rokoch našli potomci pri prestavovaní a odovzdali ju do martinského múzea. Stará zbraň statočného bojovníka-štúrovca, ktorou chcel pomôcť vybojovať národnú slobodu! Márne náde¬ je. . . Viedeň sklamala. História teda pamätá Lilgovcov z pohnutých revoluč¬ ných dní. Odtiaľto sa dostali do Tajovského hry Smrť Ďurka Langsfelda a tak i do literárnej histórie. Sem sa 14 však začlenili už predtým básnikom Jakuíbom Grajchmannom, .predkom našej rodiny zo strany matkinej. Bol jej ujcom, bratom jej matky.

Lilgovci boli horliví národovci, vždy na svojom mieste, ak národ volal. Svedčí o tom i pamiatka z rolku 1848. Keď maďarskí honvédi potlačili povstanie, Lilgovci ne¬ zahodili svoju flintu, hoci bol na to prísny rozkaz, ale skryli ju v sypárni, kde ju takmer po sto rokoch našli potomci pri prestavovaní a odovzdali ju do martinského múzea. Stará zbraň statočného bojovníka-štúrovca, ktorou chcel pomôcť vybojovať národnú slobodu! Márne náde¬ je. . . Viedeň sklamala. História teda pamätá Lilgovcov z pohnutých revoluč¬ ných dní. Odtiaľto sa dostali do Tajovského hry Smrť Ďurka Langsfelda a tak i do literárnej histórie. Sem sa 14 však začlenili už predtým básnikom Jakuíbom Grajchmannom, .predkom našej rodiny zo strany matkinej. Bol jej ujcom, bratom jej matky.

Narodil sa r. 1822 v Hybiach. Študoval filozofiu i teoló¬ giu. Ako evanjelický kňaz pôsobil v Dobšinej a Palúdzke. Nevie sa, prečo opustil tento stav, prijal notárske miesto a napokon sa stal asesorom liptovského stoličného súdu. Nitra roku 1846 a Orol tatranský priniesli prvé jeho spevy, vyznačujúce sa ľahkou formou a baladickými lát¬ kami. Ale plodná doba Grajchmannova sa hlási až v ro¬ koch neskorších. (Jaroslav Vlček: Dejiny literatúry slo¬ venskej, str. 183). Básne Jakuba Grajchmanna vyšli v tristostránkovom zväzku u nakladateľa Salvu. Velebí tu Slovensko, Tatry, Kriváň, rozpráva veršom príbehy tajuplné i prosté. V du¬ chu Kollárovom videl v Tatrách sídlo Slovanov. Obdi¬ voval mohutnosť Ruska a oslavoval jeho víťazstvo nad Napoleonom. Ako všetci básnici tých čias volal po slo¬ bode. Jeho poézia mu bola životom:

Fantázia, ty perla, ty blesk mojej vlády!Bez teba na tej zemi život sa mi nesladí.Ä všetko, čo v svete mám, nemá žiadnej ceny,duch cíti svoju božskosť len keď je nadšený.

Fantázia, voľný dych smutnej duše mojej,ty balzám srdca môjho, svetlo cítiť, myslieť chcem.Dýchať, myslieí, cítiť chceme a žiť s tebou vždycky,nič nestojí život ten, ak nie je básnický!

Nezdedili po ňom dve najmladšie deti Lilge, Hana a Ivan, „Lust zum fabulieren“, ktorá ich neopustila a sprevádzala po celý život?

Hlavná časť uvedomelej Slovače bola trieda menštianska. Niesla kus ťarchy osudu národa na svojich pleciach. Nemali sme boháčov ani veľkých pánov. „. . . a svet vie, že čo vykoná sa u nás dobrého, vykoná sa bez veľkých pánov, jedine s dobrou vôľou ľudu, meš¬ tianstva,“ napísal Jaroslav Vlček v Orie roku 1880. Sem patril i rod Lilgovcov. Ich význam v národných veciach, prirodzene, v prvom rade vyvieral z ich čistého presvedčenia, ale súvisel aj s ich majetkovými možnosťami, ktoré im umožnili obeto¬ vať nielen „z chudobného vrecka“, ako mnohí iní náro¬ dovci. Pridržiavali sa „Komu jest dáno, od toho jest žádáno“, a prispievali na národné ciele.

Do tejto rodiny sa vydala Mária Jamnická, dcéra veľkopalúdzskeho evanjelického teológa učiteľa Juraja Jamnického. Poradili ju vdovcovi až z tretej stolice. Jeho prvá žena bola chovanica superintendenta Karola Kuzmányho, slávneho dejateľa v slovenskom živote. Ujal sa jej ako siroty. Keď skoro umrela ako celkom mladá, niesol opus¬ tený manžel jej stratu veľmi ťažko. Mladý vdovec počul o Márii Jamnickej toľko dobrého a krásneho, že hoci ju nikdy nevidel, šiel na pytačky. Dievča sa mu mohlo ešte aj nepáčiť, ale všetko sa skončilo ako v rozprávke. Cez pootvorené dvere tajne hľadel do kuchyne, kde Ma¬ rienka varila obed. Práve krájala rezance do polievky, vraj sa jej v rukách len tak mihal nôž, vše sa zvrtla k spo¬ ráku a zase bystro k stolu, že číhajúci vdovec bol hneď rozhodnutý. Jeho matka nástojila, aby sa s ňou oženil hneď, už aj preto, lebo potrebovala pomoc v domácnosti i pri re¬ mesle. Mladé krásne dievča po porade s otcom, váženým uči¬ teľom, podalo ruku na celý život. Dvoch pytačov už bola predtým odmietla. Jedného 16 učiteľa, ktorý sa jej nezdal byť dosť jemným, pretože «i zapálil zápalku o topánku na nadvihnutej nohe a druhého, básnika Jakuba Grajchmanna, matkinho bra...

Rod Lilgovcov na Slovensku odvodzuje svoj pôvod z Dán¬ ska, z čias tridsaťročnej vojny. Stopy založenia ich far¬ biarskeho remesla vedú len do štvrtej generácie, ďalej sa strácajú v minulosti. Kto ho založil, nevedno. O tom sa v rodine málo hovorilo. Tu a tam padli hmlisté spomienky na starodávne začiatky, čím bližšie súčasnej dobe, tým jasnejšie. O niektorých našich predkoch sa v rodine tra¬ dovali zaujímavé skazky pre ich neobyčajné povahy alebo činy, dokonca i historického významu. Pozoruhodné sú údaje o dedovi Jánovi Samuelovi Lilge. Bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, čo svedčí nie¬ len o pevnom národnom uvedomení, ale i o ochote prispieť finančne na „oltár národa“. Bol aj hlavou farbiarskeho cechu. Na vandrovke si zašiel do Starej Ľubovne, do Sto¬ ličného Belehradu, do Cseglédu, Segedína, do Temešváru, potom do Bavorska, kde medzi ženami bola modrotlač rozšírená a obrúbená. Ján Samuel Lilge bol váženým mešťanom. Nie je presne zistené, ale je pravdepodobné, že on bol ten Lilge, ktorý sa činne zúčastnil revolučných bojov v roku 1848. Prvý pomník na svätomartinskom cintoríne bol posta¬ vený na jeho pamiatku a nesie tento nápis: „7 u leží manžel dôverný a otec päť dietok verný, Samuel Lilge menovaný.“

Dnes je nápis ťažko čitateľný, miestami zeleným ma¬ chom krytý. Čas trocha celý pomník nahol, prikrčil k zemi. Je stratený medzi mohutnými stromami a skvelými pom¬ níkmi veľkých národných dejateľov, vedátorov, básnikov a spisovateľov. Kedysi však prečnieval nad okolie a býval majákom za snehových víchric, ktoré zaviali chodníky, cesty i plot cintorína. Bol akýmsi orientačným bodom pre zablúdencov.

Mimoriadnou, ba podivínskou postavou medzi Lilgovcami bol Ján Osikovský, pomenovaný podľa Osiková v martinských horách. Tu si postavil akýsi salaš v origi¬ nálnom ľudovom slohu, zdobený brezovými, belosťou svie¬ tiacimi klátikmi. Na štíte strechy mal znázornený východ Slnka, pred vchodom malú pavlačku. Sem utekal od sveta, tu sa skrýval tento samotár a hľadal uspokojenie v prí¬ rode. Zvečera .si v hore zapaľoval oheň, hľadel do neho a dumal o živote. Jeho útek od ľudskej spoločnosti vysvetľovali osobným i národným sklamaním . . . Syn Jána Samuela Lilgeho Karol, brat môjho otca, štu¬ doval preparandiu a vyhodili ho z nej preto, že našli u neho slovenské knižky. Zostal verný, nedal sa zlomiť. A keď ho predsa len nechali doštudovať v Kremnici, pre¬ nasledovali ho jeho maďarskí predstavení. Nakoniec bol nútený aj s rodinou emigrovať do Ameriky.

V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté kľúčové postavy z rodiny Lilgovcov a ich prínos:

Často sa ma deti pýtajú, čím si vlastne zarytý starý mládenec Klobása vedel získať srdce zarytej ježibaby. Nuž, bola to ľudová pieseň, milé deti! Ak vám niekto doteraz tvrdil, že ľudové piesne skladá ľud - neverte mu! Videl, že ľudu nie je do spevu, pretože nemá čo spievať. Keďže jemu do spevu bolo, ochotne poskladal postupne všetky ľudové piesne. Zachovalo sa ich veľmi veľa zásluhou prastarej mamy. V detstve chodila do ježibabej školy a v ježibabej škole sa učia ježibabiatka aj notové písmo. Normálne písmená prečítať nevedia, ale noty čítajú bez problémov. Keď zbadáte v kúte metlu, okolo ktorej sú roztrúsené noty, určite patrí ježibabe. Buďte opatrní a všímajte si, kto si tú metlu z rodiny berie večer so sebou von! Možno aj vy máte v rodine ježibabu, a neviete o tom.

Často sa ma deti pýtajú, čím si vlastne zarytý starý mládenec Klobása vedel získať srdce zarytej ježibaby. Nuž, bola to ľudová pieseň, milé deti! Ak vám niekto doteraz tvrdil, že ľudové piesne skladá ľud - neverte mu! Videl, že ľudu nie je do spevu, pretože nemá čo spievať. Keďže jemu do spevu bolo, ochotne poskladal postupne všetky ľudové piesne. Zachovalo sa ich veľmi veľa zásluhou prastarej mamy. V detstve chodila do ježibabej školy a v ježibabej škole sa učia ježibabiatka aj notové písmo. Normálne písmená prečítať nevedia, ale noty čítajú bez problémov. Keď zbadáte v kúte metlu, okolo ktorej sú roztrúsené noty, určite patrí ježibabe. Buďte opatrní a všímajte si, kto si tú metlu z rodiny berie večer so sebou von! Možno aj vy máte v rodine ježibabu, a neviete o tom.

Často sa ma deti pýtajú, čím si vlastne zarytý starý mládenec Klobása vedel získať srdce zarytej ježibaby. Nuž, bola to ľudová pieseň, milé deti! Ak vám niekto doteraz tvrdil, že ľudové piesne skladá ľud - neverte mu! Videl, že ľudu nie je do spevu, pretože nemá čo spievať. Keďže jemu do spevu bolo, ochotne poskladal postupne všetky ľudové piesne. Zachovalo sa ich veľmi veľa zásluhou prastarej mamy. V detstve chodila do ježibabej školy a v ježibabej škole sa učia ježibabiatka aj notové písmo. Normálne písmená prečítať nevedia, ale noty čítajú bez problémov. Keď zbadáte v kúte metlu, okolo ktorej sú roztrúsené noty, určite patrí ježibabe. Buďte opatrní a všímajte si, kto si tú metlu z rodiny berie večer so sebou von! Možno aj vy máte v rodine ježibabu, a neviete o tom.

tags: #nedaleko #temesvaru #heej #padla #baba #do

Populárne príspevky:

• Reštaurácie v Námestove
• Recept na jablkový koláč s makom
• Vajcia hydiny: Výživa a cena
• Parížska Torta s Malinami
• Tipy pre pečenie chleba pod hrncom