Výroba a export olivového oleja v Palestíne
Za zbierkou populárnych, vizuálne atraktívnych skrátených videoreceptov Pop Palestine stojí Fidaa Abuhamdiya, rodáčka z Hebronu, mesta nechválne známeho apartheidovou ulicou Shuhada či dokumentáciou palestínskych rodín žijúcich v domoch uzavretých v klietkach, na ochranu pred kameňmi, výlučkami a odpadkami, ktoré na nich beztrestne hádžu fanatickí osadníci pod ochranou okupačných vojakov.
Politologička z USA Laila El-Haddad pôsobila niekoľko rokov v rodisku svojich rodičov, v Gaze ako analytička a publicistka pre Al Jazeera English či BBC World Service. Spolu s antropologičkou Maggie Schmittovou cítili potrebu prelomiť stereotypné vykresľovanie ľudí v Gaze buď ako mýtických teroristov, alebo ako obetí izraelskej politiky či záujmov hnutia Hamas. Rozhodli sa im udeliť slovo v takom priestore, kde si sami vládnu, určujú svoju agendu a uspokojivo sa realizujú - v kuchyni. Z ich rozsiahleho terénneho výskumu vzišlo oceňované etnografické dielo The Gaza Kitchen: A Palestinian Culinary Journey. Popri štandardoch ako hummus a falafel obsahuje množstvo lákavých receptov na sýte a pestré jedlá, korenisté prívarky, ostré omáčky, aromatické šaláty či medom presiaknuté dezerty. Dopĺňa ich silná fotodokumentácia a príbehy poľnohospodárov, ekológov, obchodníkov, ale najmä žien, ktoré vždy pripravovali domácu stravu, a pritom zostávali neviditeľné.
Avšak, palestínski výrobcovia, vrátane výrobcov olivového oleja, čelia mnohým výzvam.
Poľnohospodárom bráni v prístupe na najúrodnejšie polia izraelská armáda, vyhlásila ich za bezpečnostnú nárazníkovú zónu a postrekuje ich herbicídmi. Rybárom v čase vydania knihy izraelské vojenské námorníctvo nedovoľovalo vyplávať ďalej ako tri námorné míle od brehu. Na jeseň 2018 im predĺžili povolenú vzdialenosť na šesť, miestami deväť námorných míľ - zatiaľ čo medzinárodné právo garantuje možnosť rybolovu až do dvesto námorných míľ od pobrežia. Nadmerný výlov drobných rýb pri pobreží má negatívny dopad na výživu ľudí v Gaze aj drastické ekologické následky. Palestínski rybári tiež bývajú terčom streľby, zatýkania či zabavenia majetku.
Výrobcom olivového oleja toľkokrát vyvrátili a vypílili staré, kvalitne rodiace olivovníky, že stoja pred rozhodovaním, či ešte zasadiť nové stromčeky. Izraelskí vládni predstavitelia v rámci spravovania blokády vypočítali minimálny príjem kalórií na hlavu s cieľom obmedziť import do Gazy tak, aby sa jej populácia mohla udržať tesne nad hranicou hladovania. V určitom období boli na zozname zakázaného tovaru aj koreniny, cestoviny, sladkosti, džemy, sušené ovocie… Nečudo, že aj v receptoch, ktoré sú dnes pre Gazu typické a sú aj súčasťou kuchárky The Gaza Kitchen, sa odráža izolácia úzkeho, umelo vytvoreného pásma od okolitého sveta vrátane zvyšku Palestíny.
Kuchyňu Gazy necharakterizuje iba núdza, ale aj bohatosť. V úzkom geografickom priestore sa spájajú zvyklosti typické pre rôzne regióny Palestíny, keďže viac ako sedemdesiat percent populácie pásma tvoria utečenky a utečenci, vysídlení zo svojich domovov zabratých Izraelom. Do Gazy si so sebou priniesli aj lokálne špecifiká prípravy podobných jedál.
Ich vyľudnené dediny buď obsadili židovskí osadníci z Európy, alebo ich zbúrali a ruiny Židovský národný fond (JNF) často zalesňoval, aby po nich neostala hmotná stopa a aby sa už nikdy nemali kam vrátiť. Maggie Schmitt a Laila El-Haddad hovoria, že tieto dediny už nemožno vidieť, ale ešte sa dajú ochutnať. V jednom z ich kuchynských príbehov spomína na „skutočné jedlo“ s nostalgiou osemdesiatdeväťročná utečenka Um Ibrahim: V dedine Beit Tima, vychýrenej ovocnými sadmi a bohatou úrodou zeleniny, bol jej otec starostom a ona sama obrábala pôdu a zakladala si na znalosti jedlých divokých byliniek. Na úteku pred sionistickými milíciami hľadali útočisko v blízkom meste al-Majdal (dnes Ashkelon), no vrátili sa ešte do Beit Tima uskladniť úrodu obilia. Našli tam mŕtve telá svojich susedov a susediek, s priestrelom medzi očami a odseknutými končatinami. Um Ibrahim si vzala zlato, ktoré si predtým ukryla v kuríne. V ten deň pochovali dvadsať ľudí. Všetko, čo zažila od tých čias, má v jej rozprávaní už iba farbu tieňa, ani jedlo vo vyhnanstve už nikdy pre ňu nebolo skutočným jedlom.
Pohľad Um Ibrahim je zaťažený osobnou traumou a nostalgiou, domáca kuchyňa v Gaze je naďalej považovaná za lahodnú.
Židovská populácia Izraela sa v Palestíne poschádzala z mnohých krajín a jej skladba musela prirodzene nájsť svoj výraz aj v rôznosti izraelských stravovacích zvykov. Prečo tak často počuť o typickom izraelskom hummuse a ikonickom izraelskom falafeli, zatiaľ čo zmienku o tradičnom izraelskom quichi, ba ani o ikonickom izraelskom boršči nenájdeme, napriek tomu, že vo Francúzsku, na Ukrajine či v Poľsku neodmysliteľne patria k tradičným židovským jedlám a pripravujú sa aj v Izraeli?
Na internetových stránkach My Jewish Learning sa dočítate, že „tak ako samotní Izraelčania, aj ich raňajkové menu je odvážne, s priebojnými, pikantnými chuťami. Predstavte si kôpku čerstvých chlebových placiek pita, čakajúcich na to, aby naberali hummus, labane (hustý jogurtový syr), olivový olej s ovocnou arómou a za’atar - esenciálnu izraelskú bylinku“. Predstaviť si, ako túto ódu na niečiu priebojnosť čítajú ľudia, ktorým sa stala osudovou, je oveľa menej príjemné. Tým menej, že je nadôvažok romantizujúco spájaná s atribútmi ich vlastnej kuchyne.
Za’atar je názov zmesi drvených sušených listov yzopu alebo tymianu a oregana a opražených sezamových semienok, ku ktorým sa pridávajú ďalšie prísady v závislosti od regiónu. V Palestíne sumach, v Sýrii aj rímska rasca, koriander a aníz. Táto zmes je tradičným delikátnym doplnkom k olivovému oleju a plackám arabského chleba. Pre Palestínčanov a Palestínčanky nesie symboliku spätosti s ulúpenou poľnohospodárskou pôdou. Izraelskosť za’ataru sa odvodzuje od biblických zmienok o yzope lekárskom (hebr. ajzov).
Podobne falafel je na webe My Jewish Learning označovaný za „Israel’s signature food“ alebo „the ultimate Israeli food“, teda poznávacie znamenie izraelskej kuchyne. Publicistka Vered Guttman sa v izraelskom denníku Haaretz pýta: „Židia po stáročia konzumovali falafel v Egypte - neoprávňuje ich to azda k tomu, aby ho jedli vo vlastnej mladej krajine?“ Chýbajúcu súvislosť medzi falafelom a prisťahovalcami zo zakarpatského štetlu netematizuje, a zjavne ju nezaujíma ani skutočnosť, že egyptský falafel sa nepripravuje z cícera, ale z bôbu.
Židovskú cestu blízkovýchodnej kuchyne na izraelský stôl vedecky spochybnil profesor na Kolumbijskej univerzite Joseph Massad. Vo svojej knihe The Persistence of the Palestinian Question uvádza, že takéto vysvetlenie „naráža na skutočnosť, že v Izraeli je len veľmi málo sýrskych, palestínskych či libanonských Židov (väčšina sýrskych a libanonských Židov sa prisťahovala do USA a Latinskej Ameriky, najmä do Mexika, kým palestínskych arabských Židov je celkovo veľmi málo). Prevažná väčšina arabských Židov v Izraeli pochádza z Maroka, Iraku a Jemenu - teda z krajín, kde sa hummus a falafel nejedávajú“.
Podobne je to aj s ďalšími obľúbenými, pôvodne blízkovýchodnými jedlami izraelskej kuchyne. Založenie štátu Izrael sprevádzalo vytvorenie vykorenenej, izraelskej identity prisťahovalcov a prisťahovalkýň. Zachovanie prevažujúcich kultúrnych väzieb na lokálne špecifickú kultúru svojich židovských komunít v rodných krajinách by oslabilo súdržnosť novovzniknutého izraelského národa. Každá zo zachovaných tradičných kuchýň by naviac bez homogenizácie pozitívnym „dochutením identitou nového domova“ po generácie niesla podobnú sladko-boľavú symboliku domova strateného, akú dnes nesie pre vykorenené Palestínčanky a Palestínčanov. Bez nej by sa priblížili cíteniu tých európskych Židoviek a Židov, ktorí sa nestotožnili so sionistickým hnutím a obávali sa jeho súladu s antisemitským presvedčením, že ako židovské obyvateľstvo nepatria do svojej rodnej krajiny, ktorú považovali za svoju jedinú vlasť.
Pre nových Izraelčanov a Izraelčanky bolo dôležité do Palestíny skutočne patriť. Úspešnosť tohto procesu bola daná aj tým, že bol vo veľkej miere intuitívny. Ešte aj dnes ho možno sledovať na ľuďoch, ktorí sa rozhodnú pre aliju (využiť právo na presídlenie do Izraela na základe svojho židovského pôvodu): po zlomovom životnom rozhodnutí entuziasticky zvliekajú svoju starú identitu a nahrádzajú ju izraelskou, čo ich životom dodáva svieži impulz konverzie, prerodu, „krstu“.
Prevládajúce xenofóbne predsudky židovských občanov a občianok Izraela voči palestínskemu obyvateľstvu (či už s izraelským občianstvom, alebo bez neho) potvrdil aj nový decembrový prieskum izraelskej televíznej stanice Channel 10. Na rozdiel od emócií, ktoré prechovávajú voči ľuďom arabského pôvodu v spoločnej vlasti, arabské jedlo úprimne milujú. Necítia sa ním ohrození, etnologické súvislosti ich nezaujímajú, považujú ho za svoje dedičstvo.
Izraelský historik Ilan Pappé použil vo svojej knihe The Ethnic Cleansing of Palestine (2006) na označenie systematického potierania lokálnej palestínskej kultúry, ktoré sa stalo pre Izrael štátotvorným, výraz „memoricída“, teda vyhubenie pamäti. Zahŕňa napríklad nahrádzanie arabských názvov ulíc a miest hebrejskými a pseudobiblickými menami. Hoci ešte aj samotná sionistická agitácia pozývala európskych Židov a Židovky na presídlenie „do Palestíny“, po roku 1948 sa z Jeruzalema v Palestíne stal Jeruzalem v Izraeli - a to aj napriek tomu, že podľa medzinárodných dohôd Jeruzalem súčasťou štátu Izrael nie je.
Komplexný proces memoricídy je výsledkom kombinácie vedomej, dôsledne plánovanej a realizovanej bezohľadnosti sionistického projektu v Palestíne voči miestnym ľuďom a realizácie hlboko osobnej potreby identity u jeho individuálnych účastníkov a účastníčok.
Kultúrna apropriácia nie je fenoménom unikátnym pre Izrael. Shari Huhndorf, ktorá pôsobila ako profesorka etnológie na viacerých univerzitách v USA a zameriava sa na interdisciplinárne štúdiá o pôvodných amerických populáciách, označuje preberanie ich kultúrnych znakov prisťahovalcami z Európy za proces, pomocou ktorého sa oni „stávajú domorodými“ (Going Native, Indians in the American Cultural Imagination).
Argument, že najtypickejšími receptami do eklektickej židovskej izraelskej kuchyne prispeli blízkovýchodní Židia (sefardskí, mizrachimskí), je nielen historicky nepodložený, ale aj cynický, vzhľadom na to, že izraelská politika bola vždy založená na popieraní dvoch druhov židovských identít: diasporálnej a blízkovýchodnej. Mizrachovia boli hneď od založenia Izraela vystavení tvrdej homogenizujúcej doktríne. Pred viac ako šesťdesiatimi rokmi o nich povedal izraelský diplomat a akademik Abba Eban: „Musíme si stanoviť cieľ vštepiť im západnú dušu, nenechať ich, aby oni nás vtiahli do neprirodzeného Orientu.“ Od blízkovýchodných Židov a Židoviek sa žiadalo, aby sa zriekli svojej menejcennej arabskej identity.
Aktuálna petícia viac ako päťdesiatich mizrachimských osobností proti nedávno prijatému Základnému zákonu o Izraeli ako štáte židovského národa a protesty plánované na marec, kedy sa ňou má Najvyšší súd zaoberať, ukazujú, že snahy o asimiláciu neboli celkom úspešné. Mizrachovia vyhlasujú, že zákon, ktorý ako národnú hodnotu ustanovuje zakladanie a rozvoj (výlučne) židovského osídlenia a odoberá arabčine štatút oficiálneho štátneho jazyka, ich pripravuje o kultúrne dedičstvo a upevňuje nespravodlivosť, ktorej sa im dostáva podobne ako dvadsiatim percentám občanov a občianok Izraela palestínskeho pôvodu.
Joudie Kalla si po vydaní Palestine on a Plate povzdychla, že v Londýne pribúda prevádzok s blízkovýchodným jedlom nazvaných izraelská reštaurácia. Aj v Bratislave minulý rok otvorili dve prevádzky, ktoré majú v názve Tel Aviv. V takýchto izraelských reštauráciách pripravujú spravidla z plnohodnotných zdravých surovín jedlá s arabskými názvami: hummus, falafel, baba ghanoush, labne, kuskus, tabouli, musakhan, maqlooba, shawarma, knafeh… Na otázku, či by sa ich zákazníci a zákazníčky mohli dozvedieť, že tradícia ich prípravy siaha ďaleko pred založenie štátu Izrael, pritom reagujú podráždene.
Podobné tsunami prevažne výsmešných reakcií vyvolal pred štyrmi rokmi článok na webe Forward, významného židovského periodika v USA. Pod titulkom „Izraelská odpoveď na horúcu čokoládu dobýva New York“ pravidelný prispievateľ Michael Kaminer rebrandoval sahlab, horúci mliečny nápoj alebo riedky puding s ružovou vodou, tradične podávaný počas ramadánu, na izraelský. Otomanskú a arabskú históriu tohto dezertu dôkladne vymazal.
Správy o pozoruhodnej pittsburskej take-away reštaurácii The Conflict Kitchen dorazili aj na Slovensko. Fungovala od roku 2010 so špecifickou zásadou podávať výlučne jedlá krajín, s ktorými sú USA v konflikte. Spolu so sprievodnými podujatiami tak postupne predstavili kuchyne krajín, ako sú Irán, Afganistan, Kuba, Severná Kórea, Venezuela. Kontroverzia okolo The Conflict Kitchen vypukla v roku 2014, keď začali servírovať palestínske jedlá. Reštaurácia bola obvinená z „protiizraelskosti“, informačné letáky a palestínske umelecké diela boli označené za číre nenávistné prejavy. Po prijatí listu s vyhrážkami smrťou prevádzku na niekoľko dní zatvorili. Jeden z dvojice jej zakladateľov a majiteľov, Jon Rubin (sám Žid), vysvetľoval: „Pre niekoho môže byť ťažké stráviť, že Palestínčanov a Palestínčanky neteší politika Izraela a konanie niektorých jeho občanov.
Noviny Haaretz raz ponúkli ľahké zamyslenie: „Keby v našom regióne vládol mier, nik by sa pravdepodobne nehádal, komu patrí falafel. Čo keby sme sa radšej sústredili na skutočné problémy? Ale na druhej strane, práve boje (len) o pôvod jedla môžu byť tou lepšou voľbou.“
V každom zápase o dekolonizáciu, ktorá je podmienkou dôstojného prežitia, zohráva kľúčovú úlohu udržanie si kultúry a jej revitalizácia. V tomto zmysle jedlo nikdy nebolo iba prostriedkom zasýtenia. Je aj jedným z nástrojov nadvlády. Vymaniť sa spod nej nie je jednoduchý reverzný proces, ale to isté jedlo v ňom môže zohrávať posilňujúcu úlohu. Spochybňovať prirodzenosť či oprávnenosť výpožičiek, osvojovania a fúzie medzi „národnými“ kuchyňami by isto nebolo správne.
Výroba extra panenského olivového oleje
Napriek výzvam, palestínski výrobcovia olivového oleja pokračujú vo svojej práci a prispievajú k miestnej ekonomike a kultúre. Ich odhodlanie a vášeň pre kvalitný olivový olej sú inšpirujúce.
| Výzvy pre palestínskych výrobcov | Dopady |
|---|---|
| Obmedzený prístup na úrodné polia | Znížená produkcia a kvalita olivového oleja |
| Vyvracanie a pílenie olivovníkov | Strata cenných stromov a úrody |
| Obmedzenia rybolovu | Nedostatok výživy a ekologické škody |
| Importné obmedzenia | Obmedzený prístup k základným potravinám |
tags: #olivový #olej #palestína #výroba #a #export
