História a Význam Úcty k Bolestnej Matke v Šaštíne
B.V. Archi.Diakoni Nitrien., Eccl. Vytlačená v Akademickej tlačiarni Societ. Najprednejšia príčina nášho písania je preukázať česť a chválu Matke toho Syna, ktorému povinná je česť a sláva.
Druhá: žeby náchylnosť a láska tvoja horiaca k Bohu a k jeho Bolestnej Matke, bola zapálená novým plameňom a pobožnosť, hoc už k Blahoslavenej Panne starodávna, vrúcnejšie bola rozmnožená.
K nej teda s dôvernosťou, akože k najdobrotivejšiemu trónu milosti smelo pristúp mariánsky ctiteľu, ona sama láskavo nás k sebe skrz mudrcov privoláva: poďte ku mne všetci, ktorí ma žiadate a od splnení mojich naplnení budete (Kaz 24), akoby chcela povedať: všetci, ktorí pracujete a ste obťažení, ja vás občerstvím (Mt 21).
Všetci, ktorí lačniete a žíznite po spravodlivosti, všetci, ktorí ste biedni a potupení, vo mne česť a bohatstvo sa nachádza (Prís 8). Poďte ku mne všetci zarmútení, lebo blízko som ja tým, ktorí sú zarmúteného srdca a ponížení duchom, spasím ich a pomôžem im v zármutku (Ž 34).
Poďte ku mne hriešnici, k vášmu útočišťu, lebo môj plášť materskej ochrany a moje veľké milosrdenstvo prijíma hriešnikov (Lk 15). Poďte ku mne všetci nemocní, lebo moje hotové spasenie a uzdravenie je blízke (Iz 58). Poďte ku mne všetky pobožné a bohabojné duše, k vašej Matke sa priviňte; lebo ja som Matka pekného milovania a milujem tých, ktorí mňa milujú (Sir 24, Prís 8).
Preto s veľkou nádejou a dôvernosťou mariánsky čitateľ, ponáhľaj sa k Bolestnej Matke a iste skúsiš, čo pred tým mnohí, totižto: v bolestiach tvojich úľavu, tvojim ranám užitočné vyliečenie, v protivenstvách potešenie, v nebezpečenstve útočište a v úzkostiach istú obranu.
A prosím, čo bys nemal od nej očakávať? Čo nedúfať? Vidiac, aká láskavá, aká milosrdná, zvlášť v biednych a núdznych terajších časoch v šaštínskom obraze sa preukázala.
A koľko rozličných nemocí uzdravila! Ako mnohých zatvrdilých hriešnikov k spravodlivému pokániu naklonila! Ako milostivo všelijaké nedostatky od milovníkov svojich odvrátila! Čože zreteľne uvidíš v niže opísaných jej účinkoch.
Mnohé lásky a milosti svojim milovníkom preukázala a omnoho väčšie preukáže, ak s plnou nádejou sa budeš k nej utiekať; lebo jej rozkošou je so synmi ľudskými spolupracovať a až do skončenia sveta s nimi dobročinne zostávať.
Máš nakoniec, mariánsky čitateľ vedieť, že v tejto knihe, nie sú spísané všetky milosti a zázraky, ktoré boli oznámené, pretože mnohé také predniesli, ktoré alebo zreteľne nevyložili alebo s hodnoverným svedectvom nepotvrdili.
Preto len také účinky najdobrotivejšej Matky a zázraky (a to síce s najlepšou vierou) na svetlo vydávame, u ktorých sa nenachádza žiadna pochybnosť. Lebo ako hovorí svätý Bernard : Česť Kráľovnej miluje spravodlivosť; Panna Kráľovská falošnej chvály nepotrebuje, naplnená súc cťou a chválou (List 174).
Mesto Šaštín, kedysi nazývané Šašvár (maďarsky) alebo Schosberg (nemecky), leží v Nitrianskej stolici, v Arcibiskupstve Ostrihomskom. V dávnych dobách bolo toto územie majetkom významného rodu grófov Cobor de Czobor Szent-Mihály.
Pristúpme už bližšie k nášmu predsavzatiu. Roku tisíceho päťstého šesťdesiateho štvrtého panoval na šaštínskom panstve pán gróf Imrich Czobor, ako bohatstvom tak z vicepalatínskej hodnosti vznešený s osvietenou svojou manželkou Angelikou Bakwič, niekedy vychýreného Woganského vodcu Pavla Bakwič, výbornou dcérou. (O čom obšírnejšie Istfanus píše vo svojej Kronike.)
Stalo sa v tom čase, že tento gróf so svojou grófkou jazdiac, keď boli práve na mieste, kde teraz milostiplný obraz Bolestnej Matky si s obzvláštnou milosťou ctíme, neviem z akej príčiny hnevom príliš pohnutý, poručil svojej panej vystúpiť z vozu spolu s jej služobnou.
Poslúchla bez otáľania rozkaz svojho pána: ale toto potupenie spôsobilo nie malú bolesť v jej srdci; odtiaľ nemajúc žiadneho ľudského potešenia vo svojom žalostnom stave, s vrúcnou náchylnosťou k Bolestnej Božej Matke sa utiekala.
Pre tú trpkosť, ktorá prerazila jej materinské srdce, keď svojho najmilšieho Syna zmodralé telo z kríža zložené držala na svojom lone, s veľkou horlivosťou žiadajúc, aby terajší zármutok na radosť ráčila obrátiť.
K tomu sa zaviazala aj sľubom, že na večnú pamiatku tak obdržanej milosti, ku cti a chvále Bolestnej Matky na tom mieste dá vystaviť jej obraz. Ajhľa! Sotva tento sľub vo svojom srdci vykonala, hneď našla, čo tak žiadostivo hľadala: Lebo najdobrotivejšia Rodička Božia, nielen tak hnevlivé pohnutie v srdci svojho pána skrotila, ale aj k predošlej manželskej láske naklonila tak ďaleko, že on, ľutujúc svojho činu, z hradu vystavaného odtiaľ voz pre ňu poslal a prichádzajúc so zvláštnym znamením lásky privítal.
Pobožná pani zanechajúc iný rozhovor, svojho pána oboznámila so svojim sľubom. On rád so sľubom súhlasil a sám tiež sa usiloval tak príjemný sľub splniť. Preto bez veľkého otáľania, roku už predmenovaného, svätý tento obraz Bolestnej Matky blízko hradu na peknej lúke do trojhrannej kaplnky so zvláštnou úctou vložili: ktorý bol urobený umelecky z dreva, podľa svedectva všetkých, ktorí ho videli, pre najtrúchlivejší svoj obličaj, velebnosť a dôstojnosť, jedného každého k nejakému spasiteľnému strachu, k vnútornému spoluutrpeniu, k bolesti a hojným, však ale k užitočným, slzám pohybuje.
Tak velebný tento obraz Bolestnej Matky je vyložený, hneď s veľkou horlivosťou mariánskymi ctiteľmi je navštevovaný a čím viac rástla k nemu láska verných, tým omnoho viac rozmnožovala sa prívetivosť najdobrotivejšej Panej.
Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne
Úpadok a Obnovenie Úcty počas Vojnových Čias
Zatiaľ ale cez ukrutné turecké vojny, prenasledovania a nešťastlivé roztržky v Uhorskom kráľovstve, všetka úctivosť, pobožnosť a láska, ktorá pred tým k svätému obrazu kvitla, je zvädnutá.
Aby teda svätý obraz v týchto vojnových búrkach bol zachránený od všetkých neúctivostí, bol prenesený zo svojho miesta do kaplnky šaštínskeho hradu založenej svätému Imrichovi, kde tiež vo veľkej hodnosti a úctivosti bol dotiaľ držaný, dokiaľ jej obzvláštnymi ctiteľmi exelenciou, pani grófkou Barborou Erdódy de Monyorokerék, jeho exelencie pána grófa Adama Czobor najmilejšej manželky, na predošlé miesto znova bol vyložený; k tomuto milosti plnom obraze, výborná tá pani s horlivou pobožnosťou (ktorú ešte vo svojom mladom veku od osvietených svojich predkov ako najlepšie dedičstvo dostala) s mnohými svojimi dvoranmi pristupovala často, zvlášť ale v dňoch zasvätených najblahoslavenejšej Matke Božej loretánskymi litániami ju vrúcne vzývala.
To tiež rozprávajú starší šaštínski obyvatelia, že roku tisíceho šesťstého osemdesiateho piateho v morovej rane mnohí boli zbavení života, boli pochovaní pri mariánskom stĺpe, pri tom tiež v časoch nepokojov Rákoczziho, roku tisíceho sedemstého piateho, okolo sedemsto jazdcov z regimentu Stainvilliánskeho zamordovaných, pri svätom stĺpe jedna strana, druhá v záhrade neďaleko hradu, bola zahrabaná do jám.
Odtiaľ, podľa mojej domnienky pochádza, prečo po nejakom čase na tomto mieste po nociach mnohokrát je počuť rozličné kvílenie a strašlivé nariekanie : ako to dosvedčuje Jozef Wacek, predtým obročník šaštínskeho panstva, ktorý s mnohými inými obyvateľmi hradu takýto plač nie raz počul; áno, aj osvietenú pani grófku Barboru napomenul, aby počúvla takéto smutné plakanie. O tom bola všeobecná povesť, žeby pre to kvílenie mŕtvi žiadali nejaké poľahčenie od živých.
Obmedzenie Prístupu k Obrazu a Ľudový Odpor
Zatiaľ roku tisíceho sedemstého osemnásteho Jozef Leeb, správca tohože panstva, poručil rozšíriť záhradu pre bažantov, čím jak obecná cesta tak tiež i svätá statua bola ohradená, príchod k Bolestnej Matke nedopustila. Ó, aká veľká bola žalosť milovníkov MÁRIE, to jeden každý s láskou k najsvätejšej Panne horiaci si môže rozvážiť.
Aj keď osobné sprístupnenie k svätému obrazu nebolo dovolené; avšak vrúcne zo srdca vzdychy a pobožné žiadosti k milostivej Matke nemohlo byť zakázané. Áno, mnohé bohabojné matróny, ktorým bolo dovolené vojsť do záhrady, usilovali sa so svojimi deťmi s veľkou úctivosťou navštíviť častokrát obraz Bolestnej Matky.
Toto teda je, čo sme sľúbili predložiť, tebe mariánsky čitateľ, o prvopočiatkoch prevelebného obrazu, z ktorých prvších akože starodávnejších tradíciou ako z ruky do ruky od starších našich sme sa dozvedeli, posledné potom z vierohodnými svedkami potvrdené sme predniesli.
V predmenovanom roku na slávny deň svätého Jána Nepomuckého, zvláštneho ochrancu od hanby a zlej povesti, šaštínski obyvatelia, podľa chvályhodnej obyčaje z farského kostola k soche premocného tohože takmer celého sveta zástupcovi sa vybrali so sprievodom alebo s procesiou.
Predtým ona bola vystavaná vedľa rieky nazývanej Myjava, z tej strany hradu, ktorá k východnej strane patrí, teraz však pre väčšiu česť obecného patróna a pre lepšiu príležitosť pobožného ľudu je vyložená pri ceste oproti obecnému mlynu.
Keď teda k svätej tej soche vykonávali svoju pobožnosť; všetkých tu prítomných obkľúčila nejaká vnútorná bolesť, že už mnoho rokov k najsladšej svojej ochrankyni Bolestnej Matke je zahradené sprístupnenie.
Preto zapálení s veľkou horlivosťou a pobožnosťou jednomyseľným srdcom a úmyslom pozdvihnúc zástavy a praporce svoje k milostiplnému obrazu Bolestnej Matky, rýchle pospiechali a rozbúrajúc ohradu, cestu všetkým verným otvorili k najláskavejšej svojej Panej.
Týmto spôsobom po dlhom čase k milostivému obrazu navrátení, radostnými slzami, akože svojej úprimnej lásky svedkami, oplývajúc, s veľkou náchylnosťou, sa zaväzovali pobožnými vzdychmi a vrúcnymi sľubmi, veselo prespevujúc ju zvelebovali, pokorne žiadajúc, aby Bolestivá Pani zatiaľ všetkým k nej sa utiekajúcim preukázala sa milostivou Matkou.
Keď sa toto v Šaštíne deje, rýchle tak radostný pôvod miesto najlepšieho posla nie len v Uhorskej krajine, ale aj v Rakúskej, Moravskej a v Českej zemi sa rozšíril.
Tieto teda veci a príliš veľké množstvo zo všetkých strán prichádzajúceho ľudu, k najvyššiemu a cti najhodnejšiemu kráľovstva Uhorského prímasovi, svätej rímskej ríše kniežaťu, Imrichovi z grófov Eszterházy de Galanta, z nášho rádu, arcibiskupovi ostrihomskému sú mu oznámené: on potom, aby snáď obecný ľud nejakým bludom nebol zvedený, podľa povinnosti svojej pastierskej (v ktorej vždy najväčšiu starostlivosť preukazuje) opatrne niektorým duchovným osobám poručil, aby milostivý mariánsky obraz na také miesto preniesli, ktoré by jeho vysokosti, vážnosti a hodnosti bolo slušné: pri tom, aby pod prísahou, podľa ustanovenia svätého Tridentského zhromaždenia vyhľadávali, či je tomu tak, ako obecná povesť o milostiach a zázrakoch ďaleko sa rozhlásila; a to síce k tomu koncu, aby po nájdenej istote zjavná sila najsvätejšiemu obrazu bola vyrieknutá.
Vyrozumiac najvyššieho a cti najhodnejšieho kniežaťa rozkaz velebný pán Juraj Imrich Agnelli, rodený zo Šaštína, na ten čas farár holíčsky a kraja šaštínskeho vicearcidekan, ktorý je arcibiskupstva ostrihomského hlavnej cirkvi kanonik, povolajúc so sebou veľa dôstojných pánov Jána Šena, dekana šaštínskeho, Martina Barcaja, farára štefanovského, spolu aj veleb. otca Rajmunda z rádu svätého Františka Serafínskeho zo skalického kláštora, najvyššieho a cti najhodnejšieho arcibiskupa nariadenie náležite vyplnili.
A pre odvrátenie nejakého rozporu medzi obecným ľuďom, usilovne všetkých vyučili, že preto jedine obraz ten svätý musí byť prenesený, aby podľa nariadenia cirkevného lnquisicia, to jest vypytovania, sa vykonalo.
Tak teda drahý tento šaštínsky poklad roku Pána tisíceho sedemstého tridsiateho druhého, dňa dvadsiateho štvrtého mesiaca augusta, keď slnko k západu už sa ponáhľalo, duchovnými hore uvedenými osobami do krytého vozu vložený, s veľkým zástupom ľudu pobožného s najväčšou úctivosťou do chrámu Pána šaštínskeho prenesený a na hlavný oltár slušne je vyložený. Potom na noc do kaply loretánskej od osvietenej rodiny Czoborovskej ku kostolu pristavenej s opatrnou tajnosťou uložený.
Domnievaš sa snáď, pobožný čitateľ, že obydlie starodávne Bolestnej Matky, ako od obrazu, tak tiež od ctiteľov mariánskych je opustené? Nie: lebo máš vedieť, že veľké množstvo ľudu každodenne pri svätom mieste s vrúcnou pobožnosťou sa nachádzalo. A hoc veľkou ľútosťou bolo nevidieť svätý obraz, hojné však nič menej sú obsiahnuté zvláštne milosti v rozličných nemociach a položeniach.
Medzi tým, majúc starostlivosť o šaštínsky poklad, vo dne v noci zbrojnoši strážili okolo archy. Naposledy osvietený a cti najhodnejší pán Pavel Spacay, vyvolený biskup urbinský, najvyššej svätej Rímskej ríše kniežaťa arcibiskupa ostrihomského v duchovných všeobecný námestník, poručil velebným a ctihodným pánom Jurajovi Imrichovi Agnellimu hore prednesenému, Martinovi Puč, farárovi jablonickému, teraz kanonikovi ostrihomskému a Štefanovi Leopoldovi Szent-Gyórgyi, farárovi senickému, toho kraja vice-arcidekanovi, Svätého písma učiteľom, do Šaštína sa ustanoviť a duchovnú inquisiciu vykonať; čo tiež dňa štvrtého septembra, ako šťastlivo začali, tak v nasledujúcich dňoch výborne ku koncu doviedli. V týchto predivnej bolesti našej Matky účinky a vznešené zázraky s prísažnými svedkami potvrdené, tebe mariánsky čitateľ, s plnou vierou predkladáme[3].
Prišiel už ten od vekov ustanovený čas, v ktorom Spasiteľ náš Ježiš Kristus svoju najmilejšiu Bolestnú Matku a prevelebný jej obraz šastínsky s veľkým potešením a s nevysloviteľnými milosťami si osvojiť ráčil, aby sme rozumeli, že častokrát bolesť a zarmútenie je hojné semeno radosti a veselosti.
Zjavenie a Obrátenie
Roku Pána tisíceho sedemstého tridsiateho druhého Jozef Walter, strážny bažantov šastínskeho panstva, v posledné masopustné dni, vojdúc popoludní do záhrady, priblížiac sa k Mariánskemu stĺpu, lebo ešte nejaká iskierka lásky k Blahoslavenej Panne z mladosti zostala zakorenená v jeho srdci, padol na kolená a nejaké modlitby začal hovoriť, a keď s väčšou usilovnosťou na svätý obraz sa podíval, ajhľa divná vec! S otvorenými očami, prísnou a hroziacou tvárou sa mu ukázala.
Ó, šťastlivý hnev! v ktorom bola skrytá najväčšia láska najdobrotivejšej Matky, ktorá nič menej tento zatvrdilý človek pokladal za málo, ľahko také strašné videnie vypudil zo svojho srdca; ale prívetivosť najláskavejšej Matičky nedopustila, tohto hoc nevďačného od svojej lásky odvrhnúť: pretože po malom čaše, totiž v deň piaty mesiaca apríla, pred slávnosťou Bolestnej Rodičky Božej, o ôsmej hodine vyčer mu prepožičala tú milosť, že bol hodný vidieť obraz ten svätý jasnosťou osvietený.
Až odtiaľ nejakým spasiteľným strachom pohnutý a naplnený, urobil stály sľub, že svoj život polepší a pre spravodlivé pokánie (ktoré už celý rok bol zanedbal) svoju hriešnu dušu si očistí: čo tiež neodkladal skoro vyplniť, lebo majúc prvú príležitosť v malackom kláštore rádu svätého Františka Serafínskeho si vykonal s veľkou horlivosťou.
Vznešená milosť a láska bola preukázaná tiež po malom čaše najdobrotivejšou Matkou Ondrejovi Fišerovi: tento ako s veľkou starostlivosťou ozdoboval svoju záhradu, tak veľmi zlú starosť mal o spasenie svojej duše; lebo celých dvanásť rokov zanedbal sa vyspovedať zo svojich hriechov, nič menej najmilostivejší Nebeský Otec (ktorý nežiada smrť a zatratenie žiadneho hriešnika, ale aby sa obrátil a bol spasený), tomu tiež dal vnútorné vnuknutie tak zatvrdil…
Táto kniha si nekladie za cieľ spísať všetky milosti a zázraky, ktoré boli zaznamenané, pretože mnohé z nich neboli dostatočne jasne zdokumentované alebo podložené dôveryhodnými svedectvami. Preto sa zameriava len na tie prejavy dobrotivej Matky a zázraky, pri ktorých nie sú žiadne pochybnosti. Ako hovorí svätý Bernard: "Česť Kráľovnej miluje spravodlivosť; Panna Kráľovská falošnej chvály nepotrebuje, naplnená súc cťou a chválou." (List 174).
Súčasná Reflexia a Výzva k Radosti
Radosť evanjelia napĺňa srdce a život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu, smútku, prázdna a izolácie. S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť.
Pápež František v exhortácii Evangelii Gaudium zdôrazňuje, že kresťania by nemali podliehať sebeckému smútku a horúčkovitému vyhľadávaniu povrchných radostí. Vnútorný život by sa nemal uzatvárať do vlastných záujmov, ale otvárať sa druhým, chudobným a Božiemu hlasu. Aj veriacim hrozí riziko, že sa premenia na hnevlivých a nespokojných ľudí bez života.
Každý kresťan je pozvaný na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom a na každodenné hľadanie Krista. Nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú daruje Pán. Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním. On sám odpúšťa sedemdesiatsedemkrát a stále sa vracia, aby si nás naložil na plecia. Knihy Starého zákona predpovedali radosť spásy, ktorá priam prekypovala v mesiášskych časoch. Prorok Izaiáš pozýva obyvateľov Siona, aby prijali Mesiáša so spevmi. Celé stvorenie má účasť na tejto radosti zo spásy. Zachariáš pozýva všetkých, aby pozdravili Kráľa, ktorý prichádza. Sofoniáš predstavuje samotného Boha, ktorý svojmu ľudu chce odovzdať spásonosný výkrik.
Evanjelium nás naliehavo pozýva radovať sa. Anjel pozdravuje Máriu slovami: "Zdravas' - Raduj sa!" Máriina návšteva u Alžbety spôsobila, že Ján poskočil radosťou v lone svojej matky. Sám Ježiš "zaplesal v Duchu Svätom". Jeho posolstvo je prameňom radosti. Naša kresťanská radosť vyviera z prameňa jeho prekypujúceho srdca. Po vzkriesení sa učeníci zaradovali. Kade učeníci prešli, tam "nastala veľká radosť" a oni uprostred prenasledovaní "boli naplnení radosťou".
Existujú kresťania, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci. Radosť nemožno žiť rovnako vo všetkých etapách života, ale vždy zostáva prítomná - aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme milovaní. Aj uprostred ťažkostí musíme dať priestor radosti z viery - ako skrytej, ale istej dôvere aj uprostred najhorších trápení.
Pokušenie sa často prejavuje vo výhovorkách a sťažnostiach. Technologická spoločnosť znásobila príležitosti na potešenie, ale len veľmi ťažko dokáže vyvolať radosť. Najkrajšie radosti zažívajú chudobní ľudia, ktorí si aj uprostred náročných povinností dokážu zachovať veriace, štedré a jednoduché srdce. Tieto radosti vyvierajú z veľkej Božej lásky, ktorá sa prejavila v Ježišovi Kristovi.
Len vďaka stretnutiu s Božou láskou sa oslobodzujeme od izolovaného svedomia a od zameranosti na seba samých. Plnohodnotnými sa stávame, keď Bohu dovolíme, aby nás vyviedol za hranice nás samých. Z toho pramení evanjelizačné úsilie.
Evanjelizácia a Šírenie Radosti
Dobro má vždy tendenciu šíriť sa. Každá autentická skúsenosť pravdy a krásy chce rásť a každý človek, ktorý prežíva hlboké oslobodenie, získava väčšiu citlivosť na potreby druhých. Ten, kto túži žiť dôstojne a plnohodnotne, nemá inú možnosť, než všímať si druhých a snažiť sa o ich dobro. "Lebo nás ženie Kristova láska" (2 Kor 5, 14); "Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!" (1 Kor 9, 16).
Naozaj najviac dokážu využiť možnosti života tí, ktorí opustia istý breh a nechajú sa nadchnúť pre poslanie sprostredkovať život druhým. Cirkev pozýva na úlohu evanjelizovať, pretože kresťanom ukazuje pravý dynamizmus ich osobnej realizácie: náš život rastie a dozrieva v takej miere, v akej ho dávame k dispozícii životu druhých. Hlásateľ evanjelia by sa nemal stále tváriť ako na pohrebe. Objavme znovu a posilnime horlivosť, "sladkú a potešiteľnú radosť z evanjelizácie, a to aj vtedy, keď treba siať pomedzi slzy."
Nové hlásanie ponúka veriacim, aj vlažným a nepraktizujúcim, novú radosť z viery a evanjelizačnú plodnosť. Jeho centrum a podstata zostávajú rovnaké: je nimi Boh, ktorý prejavil svoju veľkú lásku v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Kristus je "večné evanjelium" (Zjv 14,6) a je "ten istý včera i dnes a naveky" (Hebr 13, 8), ale jeho bohatstvo a krása sú nevyčerpateľné. Ježiš Kristus dokáže prelomiť nudné schémy, v ktorých sa ho niekedy pokúšame uväzniť, a vie nás prekvapiť svojou neustálou Božou tvorivosťou.
I keď si dané poslanie vyžaduje intenzívne úsilie, celé toto dielo je predovšetkým Božie a presahuje všetko, čo my dokážeme objaviť a pochopiť. Ježiš je "prvý a najväčší hlásateľ evanjelia". Pri každej forme hlásania evanjelia prvé miesto patrí Bohu, ktorý nás povolal, aby sme s ním spolupracovali, a povzbudzuje nás silou svojho Ducha.
Novosť tohto poslania nesmieme vnímať ako vytrhnutie koreňov alebo zabudnutie na živé dejiny, ktoré nás obklopujú a hýbu vpred. Pamäť je rozmerom našej viery. Radosť z hlásania evanjelia stále žiari na pozadí vďačnej pamäti: je to milosť, o ktorú nám treba prosiť.
Nová Evanjelizácia a Oblasti Pôsobenia
Synoda biskupov v roku 2012 pripomenula, že nová evanjelizácia povoláva všetkých a uskutočňuje sa v troch oblastiach:
- Riadna pastorácia, oživovaná plameňom Ducha, rozohňujúceho srdcia veriacich, ktorí pravidelne navštevujú spoločenstvo a stretávajú sa v deň Pána.
- Pokrstené osoby, ktorých životy však nezodpovedajú požiadavkám krstu.
- Ohlasovanie evanjelia tým, ktorí nepoznajú Ježiša Krista alebo ho odjakživa odmietali.
Kresťania majú povinnosť hlásať evanjelium bez toho, aby kohokoľvek vylučovali - nie však ako tí, ktorí nútia dodržiavať nové povinnosti, ale ako tí, ktorí spoločne prežívajú radosť, poukazujú na nový, krásny horizont a ponúkajú výbornú hostinu.
Svätý Ján Pavol II. nás pozýva, aby sme si uvedomili, že "nemôžeme strácať zápal pre ohlasovanie" tým, ktorí sú vzdialení od Krista, lebo toto je "prvoradou úlohou Cirkvi".
tags: #otvárať #ústami #ako #ryba #príčina
