Vzťahové prídavné mená: Príklady a charakteristika

Prídavné mená (adjektíva) sú plnovýznamový slovný druh. Pomenúvajú vlastnosti osôb, zvierat, vecí, prírodných a spoločenských javov. Sú ohybný slovný druh, ktorý sa skloňuje a spresňuje, a zároveň konkretizuje význam podstatných mien.

Na prídavné mená sa pýtame otázkami aký, aká, aké v jednotnom čísle a v množnom čísle akí, aké, aké. Ich gramatické kategórie určíme podľa príslušného rozvitého podstatného mena.

Adjektívum pomenúva statický príznak substancie, teda relatívne stálu, časovo nevymedzenú vlastnosť, ktorej nositeľom je vec pomenovaná substantívom. Vec a jej vlastnosť sú nerozlučne spojené. Keďže je vlastnosť na veci vždy prítomná, aj slovo, ktoré pomenúva vlastnosť, je v obojstrannom úzkom spojení so slovom pomenúvajúcim vec.

Význam adjektíva je všeobecný a rozplývavý, ohraničuje sa až v spojení so substantívom v súlade s jeho významovou štruktúrou a jej konkretizáciou v danom kontexte. Substantívum sa stáva sémanticky nadbytočným, pôvodné združené pomenovanie sa „ekonomizuje“ iba na adjektívnu formu celkovej štruktúry, to znamená, že adjektívum sa osamostatňuje z pôvodného združeného pomenovania a následne sa substantivizuje.

Delenie prídavných mien

Prídavné mená delíme na:

• Akostné
• Vzťahové
• Privlastňovacie

Akostné prídavné mená vyjadrujú akosť (čistú vlastnosť) a vlastnosť môže svoju intenzitu zvyšovať, stupňovať. Medzi akostné prídavné mená patria slová ako dobrý, zlý, pekný, škaredý, tupý, silný, zbabelý. Stupňovanie patrí k tvoreniu slov, nie k ohýbaniu slovných druhov, pretože sa pomocou prípony tvorí odvodené slovo. Stupňovanie môže byť pravidelné (základ slova sa nemení, napr. sladký - sladší - najsladší) alebo nepravidelné (základ slova sa mení, napr. malý, veľký, dobrý, zlý, pekný).

Charakteristická je pre ne aktuálna alebo potenciálna apreciatívnosť, neodvodenosť a možnosť prejavu kvality v intenzite. Tá sa prejavuje pri akostných adjektívach na morfologickej rovine ich stupňovateľnosťou (vyšší, menší), na slovotvornej rovine možnosťou tvorenia tzv. modifikačných adjektív (vysokánsky, malilinký), na syntaktickej rovine spájateľnosťou s príslovkami miery (veľmi vysoký, dosť pekný). - vytváranie antonymických a synonymických radov (múdry - hlúpy, múdry - inteligentný).

V skupine akostných adjektív možno vyčleniť skupinu adjektív, ktoré sa nedajú stupňovať kvôli svojej sémantike (bosý, nahý, slepý, hluchý, mŕtvy, chorý), a adjektíva, ktoré sa nestupňujú, pretože vyjadrujú tzv. absolútny stupeň - elatív: prastarý, primladý.

Vzťahové prídavné mená vyjadrujú vzťah k podstatnému menu, z ktorého sú odvodené. Sú odvodené od substantív (horský, drevený), slovies (bodný, ťahací), prísloviek (dnešný, domáci), zámen (tunajší, tamojší), združených pomenovaní (vysokonapäťový, vysokoškolský). Nedajú sa stupňovať. Patria sem desubstantíva (daždivý, zúbkatý) a deverbatíva (skúšobný, volebný), ako aj adjektivizované činné príčastia slovies (rozhodujúci, osviežujúci).

Kondenzátmi, konkurujúcimi adnominálnym pádom, ktoré sú presnejšie, explicitnejšie než adjektívum, sú vzťahové adjektíva s denotačnou funkciou, ktoré vzťah vyjadrujú len všeobecne: doktorský podpis, detský plač, záhradný plot, podnikové peniaze, dvojmetrová šírka, autobusový výlet.

Vzťahové živočíšne prídavné mená vyjadrujú vzťah k zvieraciemu podstatnému menu, z ktorého sú odvodené (slon - sloní, medveď - medvedí, ryba - rybí). Tieto prídavné mená nie je možné stupňovať.

Privlastňovacie prídavné mená sa tvoria od osobných a zvieracích mien a vyjadrujú, komu patrí osoba, zviera, vec. Tvoria sa od názvov osôb príponami -ov/-ova/-ovo a -in/-ina/-ino. Nedajú sa stupňovať.

Delia sa na individuálne a druhové:

• Individuálne privlastňovacie prídavné mená pomenúvajú vzťah príslušnosti, ktorý sa môže konkretizovať ako vlastníctvo (otcov klobúk), podobnosť (Má Beckerov úder.), totožnosť (otcov obraz = obraz, na ktorom je otec). Stoja blízko genitívu: otcova čiapka = čiapka otca.
• Druhové privlastňovacie adjektíva sa tvoria od názvov zvierat (rybí, žabí, páví, teľací), v menšej miere od názov osôb (človečí, boží, babí, stridží) pomocou transflexnej prípony -í alebo sufixálnej prípony -ací (pri pomenovaniach mláďat stredného rodu). Vyjadrujú druhovú kvalitu ako vlastnosť vyplývajúcu z príslušnosti nie ku konkrétnemu indivíduu, ale k druhu (porovnaj mamin pohľad - materinský pohľad, zajacov chvost - zajačí chvost).

Vlastníctvo odvodené od vlastného podstatného mena, píšeme na začiatku s veľkým písmenom (Petrova kniha).

Príklady:

• Privlastňovacie prídavné mená: Hviezdoslavova báseň, Štúrov prejav.
• Vzťahové prídavné mená: hviezdoslavovský verš, štúrovský pravopis.

Gramatické kategórie prídavných mien

Gramatické kategórie prídavných mien sú:

• Rod: mužský, ženský, stredný
• Číslo: jednotné (singulár), množné (plurál)
• Pád: nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál

Vzory pre skloňovanie sú pekný, cudzí, páví, otcov.

Skloňovanie adjektív a počet gramatických tvarov v paradigme vyplýva z kategórie kongruencie. Adjektíva nemajú vlastné kategórie rodu, čísla a pádu, len zhodu v rode, čísle a páde s nadradeným substantívom alebo substantívnym pronomen.

Skloňovacie typy:

1. Skloňovací typ platný pre kongruentné slová s významom individuálnej príslušnosti, t. j. pre privlastňovacie adjektíva typu otcov/matkin a privlastňovacie zámená môj, tvoj, náš, váš, svoj. Je pre ne charakteristická nulová relačná morféma v N Sg mužského rodu, -a v ženskom, -o (pri zámenách -e) v strednom rode, -i, -e v N Pl a aglutinačné (čiže zhlukovanie) pripájanie relačných morfém -ho, -mu v G, D a živ. A mužského rodu. Možno tu hovoriť o posesívnom kongruentnom skloňovaní.
2. Skloňovanie ostatných adjektiválií možno vymedziť ako kvalitatívne kongruentné skloňovanie.
3. Vzor páví - osobitný typ, slovotvorne - tvorené od názvov zvierat osobitnými slovotvornými prostriedkami a postupmi, sémanticky - druhové privlastňovacie adjektíva, morfologicky - zakončenie bázy na „nie tvrdú“ spoluhlásku - okrem „mäkkých“ ešte perné b, p, m, v, f, sykavky s, z, sonóra r). Pri skloňovacích typoch pekný a cudzí možno ešte vyčleniť podtypy krásny, resp. rýdzi. Neutralizácia kvantity v relačných morfémach týchto podtypov vedie k úplnej fonickej totožnosti relačných morfém (krásn-eho - rýdz-eho); rodziel v grafickej podobre je len pravopisný. Nožno teda povedať, že skloňovacie typy pekný a cudzí sa z morfonologického hľadiska nelíšia, rozdiel medzi nimi je iba v realizácii dlhého nositeľa slabičnosti. Vzťah týchto skloňovacích typov je analogický ako v skloňovaní podstatných mien vzájomný vzťah skloňovacích typov žena - ulica, mesto - srdce. Rozdiel medzi skloňovacími typmi cudzí a páví je v uplatnení rytmického krátenia v type cudzí, v type páví dochádza k jeho porušovaniu. Skloňovací typ pekný je najproduktívnejší. Zaraďuje sa doň prevažná väčšina novoutvorených i prevzatých prídavných mien. Typ cudzí sa dopĺňa adjektívami iba z jediného, aj to iba stredne produktívneho slovotvorného typu (písací, žací, testovací), zaraďujú sa však doň komparatívy a superlatívy adjektív a činné príčastia slovies, pričom činné príčastie prítomné sa dá utvoriť teoreticky od každého nedokonavého slovesa (integrujúci, dirigujúci, spresňujúci...). Slovotvorný a zároveň skloňovací typ páví je teoreticky neuzavretý, ale v jazykovej praxi sa takéto tvorenie realizuje obmedzene. Typ otcov/matkin je takmer paradigmaticky produktívny; privlastňovacie adjektívum sa môže utvoriť od každého názvu osoby okrem typu Záborský a Goethe (smečiarov úder, Kvietikov výkon).

Pravidelné a nepravidelné stupňovanie prídavných mien

Akostné prídavné mená majú pravidelné stupňovanie (ľahký, ľahší, najľahší).

Isté vlastnosti sa vyskytujú na veciach v rozličnej miere, takže kvantita (alebo aj kvalita), resp. intenzita ich výskytu sa dá navzájom porovnávať: Cesta z Bratislavy do Zvolena je dlhá, do Popradu dlhšia a do Prešova najdlhšia.

Lexikálno-gramatická kategória stupňovania sa zakladá na porovnávaní intenzity vlasnosti pomenovanej akostným adjektívom. To znamená, že sa stupňujú len akostné adjektíva.

Typy stupňovania:

• Relatívne:
  • Katka je lepšia žiačka ako Betka.
  • Andrej je najlepším pracovníkom v podniku.
• Absolútne:
  • Odišiel na dlhšiu cestu.
  • Kupuje iba najlacnejšie šaty.

Základným typom je vzostupné relatívne syntetické stupňovanie. Zostupné stupňovanie je možné realizovať len ako analytické.

• Relatívne - väčšia miera vlasnosti v porovnaní s inou.
  • A + KOMP + ako/než B
  • Auto je rýchlejšie ako bicykel.
  • A + KOMP + od B
  • Jano je oveľa starší od svojej ženy.
• Absolútne - oslabenie príznaku vyjadreného pozivítom.
  • a + SUPERL + z A
  • Janko je najlepší žiak z triedy.
  • a1 + SUPERL + medzi/spomedzi (a1 + a2 + ... + an )
  • Janko je spomedzi vás najlepší.
• Absolútne - zníženie najvyššieho stupňa vlastnosti.

Medzi sekundárne (vzťahové) patria desubstantíva (daždivý, zúbkatý) a deverbatíva (skúšobný, volebný), ako aj adjektivizované činné príčastia slovies (rozhodujúci, osviežujúci).

Vzťahové adjektíva pomenúvajú príznak substancie vyplývajúci zo vzťahu k inej skutočnosti. Sú odvodené od substantív (horský, drevený), vérb (bodný, ťahací), adverbií (dnešný, domáci), prononím (tunajší, tamojší), združených pomenovaní (vysokonapäťový, vysokoškolský).

Privlastňovacie adjektíva sa delia na individuálne a druhové. Individuálne privlastňovacie prídavné mená pomenúvajú vzťah príslušnosti, ktorý sa môže konkretizovať ako vlastníctvo (otcov klobúk), podobnosť (Má Beckerov úder.), totožnosť (otcov obraz = obraz, na ktorom je otec). Stoja blízko genitívu: otcova čiapka = čiapka otca.

Druhové privlastňovacie adjektíva sa tvoria od názvov zvierat (rybí, žabí, páví, teľací), v menšej miere od názov osôb (človečí, boží, babí, stridží) pomocou transflexnej prípony -í alebo sufixálnej prípony -ací (pri pomenovaniach mláďat stredného rodu). Vyjadrujú druhovú kvalitu ako vlastnosť vyplývajúcu z príslušnosti nie ku konkrétnemu indivíduu, ale k druhu (porovnaj mamin pohľad - materinský pohľad, zajacov chvost - zajačí chvost).

Adjektíva majú osobitnú formu, ktorú majú aj iné slovné druhy, tzv. prononimá (aký, koľký, taký, onaký, ktorý, čí, čísi, ničí, číkoľvek).

Intenzíva sú jazykové prostriedky vyjadrujúce stupne intenzity vlastnosti alebo deja, a to derivačne - deminutíva, augmentatíva (pospať si, naspať sa, mladučký, prastarý, domček, domisko), resp.

Lexikálno-gramatická kategória gradácie intenzity má tri stupne - okrem pozitívu (starý, ostrý, nový) komparatív (starší, ostrejší, novší) a superlatív (najstarší, najostrejší, najnovší).

V slovenčine sa tvorí komparatív pomocou modifikačnej morfémy -š, ak je adjektívum zakončené na jeden konsonant okrem m, p, t a sykaviek: biely, nový, starý, mladý, bledý, tmavý, živý, tvrdý, dlhý, hrubý, studený.

Adjektíva zakončené na -k, -ok, -ek majú zánikovú alternáciu -k, -ok, -ek/Æ: vysoký - vyšší, tenký - tenší, hladký - hladší, sladký - sladší, hlboký - hlbší, mäkký - mäkší, riedky - redší.

Pred -ší je kvantitatívna alternácia V´/V: í/i, z/ž nízky - nižší, ú/u z/ž úzky - užší, ie/e riedky - redší, á/a krátky - kratší, krásny - krajší.

Pri relatívnom stupňovaní komparatív označuje väčšie mieru vlastnosti v porovnaní s inou alebo priemernou mierou (A + komparatív + ako/než B): Bol usilovnejší ako jeho brat., Bol usilovnejší ako zvyčajne.

Pri absolútnom stupňovaní má komparatív funkciu oslabenia príznaku vyjadreného pozitívom: mladší človek (= už nie celkom mladý), staršia žena (= ešte nie celkom stará).

Absolútny superlatív plní funkciu zníženia najvyššieho stupňa, vyjadruje sa ním optimálny, ale nie najvyšší stupeň: Radil sa s najlepšími lekármi.

Pri skloňovaní prídavných mien podľa vzoru páví neplatí pravidlo o rytmickom krátení.

tags: #peceny #vztahove #pridavne #mena #priklady

Populárne príspevky:

• Recepty na Koláč Bez Mlieka
• Výber proteínového koktailu
• Funkcie denného sporenia
• Sladké a slané recepty z bielkov
• Recenzia grilu Avenberg Vemont