História Mestského divadla v Bratislave: Od otvorenia po Maxa Kmentta
V septembri sme si pripomenuli 130. výročie otvorenia Mestského divadla v Prešporku, dnešnej historickej budovy Slovenského národného divadla. Mestské divadlo v Prešporku predstavovalo typ staggionového divadla, ktoré mestská rada prenajímala divadelným riaditeľom a ich spoločnostiam na jednu divadelnú sezónu.
Špecifikom prešporského divadla bolo rozdelenie sezóny na nemeckú a maďarskú, boj o hegemóniu medzi Nemcami a Maďarmi v Mestskom divadle trval desaťročia. V roku 1886 mala Bratislava 50 000 obyvateľov, z toho, ako uvádza zakladacia listina, bolo 6/7 nemeckej národnosti a iba 1/7 (vrátane Slovákov) maďarskej.
Sezóna, vzhľadom na návštevnosť, sa začínala približne koncom septembra a pokračovala do apríla, resp. do začiatku mája. Mesto si z finančných dôvodov nemohlo dovoliť celoročnú prevádzku divadla a kratšia jarná sezóna prinášala riaditeľom problémy pri angažovaní umelcov. Členovia súboru boli angažovaní na jednu sezónu, atraktívnosť predstavení sa zvýšila pozývaním hostí. Z rozhodnutia mestskej rady patrila hlavná, tzv. zimná sezóna (október - január) nemeckým spoločnostiam a maďarské dostali tzv. jarnú (február - apríl).
V prípade kratšej jarnej sezóny mali divadelné spoločnosti k dispozícii arénu v Petržalke, v tzv. Pálffyovskom letnom divadle, postavenom v roku 1842 (na mieste prvej drevenej arény z roku 1828, a zároveň dnešnom Divadle Aréna). Tu, napr. ako mladý herec v roku 1893 debutoval významný nemecký režisér Max Reinhardt, neskoršie známy svojimi experimentmi v oblasti scénografie, svietenia a herectva. V Aréne sa mohlo hrať iba za priaznivého počasia a po viacerých poškodeniach povodňami postavili v roku 1899 novú divadelnú budovu. Zásluhou slovenského míma Milana Sládka bola obnovená v roku 1995 a v rámci osláv storočnice divadla odhalili v roku 2000 Maxovi Reinhardtovi pamätnú tabuľu (autorom tabule je Milan Sládek).
Po uzavretí dohody mestskej rady s Temešvárom pokračovali spoločnosti v sezóne ďalšie dva mesiace v tomto ekonomickom a kultúrnom centre Banátu (historické územie na území dnešného Rumunska a Srbska, obývané mnohými národnosťami, centrom bol Temešvár). Striedanie pokračovalo až do roku 1889, potom sa až do roku 1902 striedali nemecké a maďarské predstavenia denne.
Po otvorení Mestského divadla Erkelovou operou Bánk-bán (22. septembra 1886) pokračovali slávnosti v maďarskom duchu ďalších päť dní, denná prevádzka sa začala presne 30. septembra 1886 opäť v nemčine. V roku 1886 začal hlavnú sezónu 30. septembra nemecký riaditeľ Max Kmentt (1886 - 1890) a maďarský riaditeľ Károly Mosonyi až jarnú, od 1. apríla 1887. Takmer jedno desaťročie patrila hlavná sezóna nemeckému riaditeľovi Emanuelovi Raulovi (1890 - 1899) a jarná maďarskej spoločnosti Ignáca Krecsányiho (1888 - 1899). V roku 1899 si prenajal divadlo riaditeľ nemecko-maďarskej spoločnosti Iván Relle a do roku 1902 sa striedali nemecké a maďarské predstavenia denne. Po Relleho odchode sa v Prešporku opäť striedali nemecké a maďarské spoločnosti. Riaditeľ nemeckej spoločnosti Paul Blasel (1903 - 1917) si prenajímal divadlo každoročne.
Divadelným spoločnostiam zo zmluvy vyplývala povinnosť uvádzať všetky divadelné žánre, činohru, spevohru, operetu a operu. V repertoári dominovala viedenská opereta Johanna Straussa, Franza von Suppé a Karla Millöckera, uvádzal sa i Jacques Offenbach, po roku 1900 aj Franz Lehár a Emmerich Kálmán. V činohre boli obľúbené frašky so spevmi tzv. posse (Friedrich Raymund a Johann von Nestroy) a artistické vystúpenia. Nechýbali ani klasické hry (Friedrich Schiller, Johann Wofgang von Goethe, William Shakespeare i Henrik Ibsen) a moderné drámy (Gerhart Hauptmann, Hermann Sudermann). Počas prvej svetovej vojny sa na javiskách objavili predstavenie typu variete a revue.
Operná dramaturgia čerpala z tvorby prvej polovice 19. storočia a pohotovo siahala aj po najnovších operných dielach. V repertoári nechýbal Verdi a Wagner, Gounod či Weber, s výnimkou Mozarta a Beethovena absentovala tvorba z obdobia klasicizmu.
Prvá sezóna Maxa Kmentta (1886 - 1887)
Prvý riaditeľ a bývalý vynikajúci herec Max Kmentt mal v úvodnej sezóne 1886 - 1887 na repertoári predovšetkým činohru a spevohru, sporadicky aj opernú tvorbu. Do repertoáru zaradil v tom období úspešnú operu Viktora Nesslera Der Trompeter von Säkkingen (Trubač zo Säckingenu, 30.12.1886) iba dva roky po jej premiére v Lipsku. Libreto napísal Rudolf Bunge podľa rovnomennej populárnej poémy o láske trubača Wernera k bohatej barónovej dcére Marie od J. V. von Scheffela. Operu hudobne naštudoval Moritz Solling, trubača Wernera Kirchohefera spieval rakúsky barytonista George Schütte-Harmsen, baróna von Schönaua basista Moritz Rochel a jeho dcéru Mariu stvárnila Fanny Mora z viedenského divadla Carltheater. V náročných zborových scénach vypomáhalo spevácke združenie prešporského Typografického spolku (Gesangverein Typographenbund).
Po skončení prvej sezóny odišiel Kmentt so svojím súborom do Temešváru, odtiaľ sa vrátil do Prešporku a uviedol cyklus operných predstavení s dirigentom Josefom Grossmanom. Vo Verdiho Trubadúrovi mal mimoriadny úspech Giacomo Rawner ako Manrico, tenorista s fenomenálnym hlasovým materiálom, akého v Prešporku ešte nepočuli. Lunu spieval George Schütte-Harmsen, Leonoru Louise Ricchini a Azucenu Marie Rainer. Leonoru v ďalšej repríze spievala Therese Emmerich z Drážďan, sopranistka so zvučným, vo všetkých registroch vyrovnaným hlasom. Rawner sa zaskvel ako Eleazár v Halévyho Židovke, vedľa výborného basistu Eduarda Brandstöttera (kardinál) a Rechy v podaní Louise Ricchini. V Rossiniho Viliamovi Tellovi zaujali svojimi výkonmi Schütte-Harmsen v titulnej úlohe, Rawner (Arnoldo) a Anna Baier (Mathilde) z viedenskej Dvornej opery.
Z Viedne prišiel tiež ďalší hosť, mladý, ale už známy hrdinský tenorista Leo Gritzinger, pôvodom z Bukoviny. Spieval titulnú postavu vo Wagnerovom Lohengrinovi (13. mája 1887), jednu zo svojich najúspešnejších postáv, Telramundom bol Schütte-Harmsen, Elsou Ricchini a Ortrudou debutantka M. von Elblein z opery v Strasburgu. Najvyššie uznanie však patrilo dirigentovi Josefovi Grosmannovi za majstrovské prevedenie náročnej opery, ktorú zvládol naštudovať iba za tri dni. Obecenstvo ho na konci odmenilo neutíchajúcim potleskom. Z pohľadu kritiky boli výkony celého súboru, sólistov, zboru, orchestra i réžie herca Ignatza Liebhardta, vo všetkých zložkách kvalitné a vyrovnané.
Gritzinger spieval ešte Gounodovho Fausta, s Brandstötterom ako Mefistom a Margarétou J. Mick z Kráľovskej opery v Hamburgu. Ako Gounodov Faust a Wagnerov Lohengrin hosťoval tenorista Carl Zobel (v novembri toho istého roku debutoval v newyorskej MET ako Radames). Bol tiež Lyonellom vo Flotowovej Marte, lady Harriet stvárnila Anna Baier a Plumketta Brandstötter. V Nesslerovom Trubačovi zo Säckingenu spieval trubača Wernera eminentný nemecký barytonista z Dvornej opery vo Viedni Theodor Reichmann. Umelecky hodnotný operný cyklus uzavrel Kmentt Lortzingovou operou Cár a tesár (19. mája 1887) s dirigentom Moritzom Sollingenom a s Reichmannom ako Cárom Petrom.
Theodor Reichmann debutoval v Magdeburgu (Ottokar vo Weberovom Čarostrelcovi, 1869), potom bol angažovaný v Rotterdame, Kolíne nad Rýnom, Štrasburgu, v Hamburgu a v Mníchove, spieval Lunu v Trubadúrovi, Rossiniho Viliama Tella, Telramunda v Lohengrinovi a i. V roku 1881 debutoval vo viedenskej Dvornej opere, kam sa opäť vrátil po pôsobení v Krollovej opere v Berlíne a v Metropolitnej opere v New Yorku (1889 - 1891). V rokoch 1882 - 1902 ako wagnerovský interpret pravidelne vystupoval na festivale v Bayreuthe.
Historická budova SND v Bratislave
Druhá sezóna (1887 - 1888)
Druhú sezónu (1887 - 1888) začínal Kmentt s novým súborom, na repertoári boli iba operety (Millöcker: Gasparone a Žobravý študent, Strauss: Cigánsky barón, Noc v Benátkach a Netopier, Suppé: Bocaccio) a menej známe spevohry. V operetných inscenáciách pohostinsky vystupovala členka operety Theater an der Wien, vtedy veľmi populárna Gusti Zimmermann. V Cigánskom barónovi stvárnila Saffi, v Žobravom študentovi Lauru a v Netopierovi Rosalindu. Kmentt usporiadal aj niekoľko koncertov. Na jednom z nich sa predstavil barytonista Theodor Reichmann z Viedne s piesňovým recitálom z tvorby R. Schumanna, F. Schuberta a C. Loeweho. Až po návrate z Temešváru uviedol Offenbachove Hoffmannove poviedky (10. apríla 1888) s hosťom z viedenského Theater an der Wien Carlom Streitmannom, tenoristom s peknou farbou hlasu.
Sezóna 1888 - 1889
V sezóne 1888 - 1889 sa Kmenttovi podarilo angažovať do súboru kvalitných sólistov na čele s dirigentom Albertom Hartlom a mohol divákom ponúknuť rozmanitý a bohatý operný repertoár. Prvým predstavením bol Verdiho Trubadúr, s Georgom Weberom (Manrico), Leonoru spievala dramatická sopranistka Marie Bauer-Hellmer. V postave grófa Lunu debutoval v Prešporku mladý nemecký barytonista Joachim Kromer, ktorý zvládol nesmierne bohatý repertoár od hrdinského až po lyrický odbor, od svetovej klasickej až po modernú tvorbu. Prešiel viacerými nemeckými divadlami, pohostinsky vystupoval na prestížnych nemeckých scénach, v Londýne, Amsterdame a Lisabone. Vypracoval sa na úspešného wagnerovského speváka, v Bayreuthe s ním Cosima Wagner osobne naštudovala Albericha v Prsteni Nibelungov. Kromer spieval v Prešporku Mozartovho Dona Juana, Cára Petra I. v Lortzingovom Cárovi a tesárovi a tiež Rigoletta. V jednej z repríz Trubadúra spieval Manrica nie veľmi úspešný maďarský tenorista Béla Bállik, umelecky hodnotný zážitok ponúkla členka viedenskej Dvornej opery Rosa Papier-Paumgartner ako jedinečná Azucena (20. novembra 1888).
V Nicolaiových Veselých ženách windsorských sa ako Falstaff dobre uviedol basbarytonista Berthold Glesinger, ktorý spieval aj Gašpara vo Weberovom Čarostrelcovi. V Donizettiho Lucii di Lammermoor zaujala predstaviteľka hlavnej postavy, koloratúrna sopranistka Marie Jira (predtým pôsobila v Olomouci), Kromer bol Enricom. Edgarom Stefan Widman. Widman spieval titulnú postavu v prvom uvedení Flotowovej romantickej opery Alessandro Stradella (16. októbra 1888) na libreto Wilhelma Friedricha. Dirigoval Albert Hartl, Marie Jira spievala Leonoru.
Z tvorby zakladateľa nemeckého romantizmu Heinricha Marschnera uviedol Kmentt jednu z jeho najúspešnejších opier Hans Heilling (14. novembra 1888), libreto ktorej podľa mytologického príbehu bratov Grimmovcov napísal Eduard Devrient. Dirigoval Albert Hartl, titulnú postavu stvárnil Joachim Kromer. Heinrich Marschner v Prešporku istý čas pôsobil, bol učiteľom hudby grófa Gézu Zichyho (1817) a konala sa tu premiéra jeho opery Saidar und Zulima (1918). V repríze opery pohostinsky vystúpil viedenský interpret Hailinga, známy z prvej Kmenttovej sezóny, Theodor Reichmann (12. decembra 1888). Po stránke speváckej a výrazovej bol aj skvelým interpretom Wagnerovho Holanďana, obecenstvo uchvátil najmä v duete so Sentou v podaní Marie Bauer-Hellmer.
V Mozartovej Čarovnej flaute (19. decembra 1888) spievala Kráľovnú noci ako hosť sólistka viedenskej Dvornej opery Minna Walter, ku koncu sezóny vytvorila postavu Marie v Trubačovi zo Säckingenu (13. februára 1889) s Joachimom Kromerom v úlohe trubača Wernera a Josefom Bednarzom (Barón von Schönau). Minna Walter pochádzala zo speváckej rodiny, jej otec Gustav bol známym rakúskym operným i piesňovým interpretom a brat Raoul tenoristom.
Významnou udalosťou sezóny bolo benefičné predstavenie operety Johanna Straussa Netopier, ktoré pred vypredaným hľadiskom dirigoval skladateľ (23. novembra 1888). Špičkový výkon podala Marie Bauer-Hellmer v úlohe Rosalindy, výborný bol i Carl Entresser ako Einstein.
Novinkou sezóny bola romantická opera Conradina Kreutzera Das Nachtlager in Granada (Nočný tábor v Granade, 12. januára 1889) v hudobnom naštudovaní Alberta Hartla, réžiu mal spevák a režisér Berthold Glesinger. Postavu lovca pohostinsky spieval Paul Bulss z Drážďan, nemecký komorný spevák s mohutným hlasom a fenomenálnou vysokou polohou, Gabrielu a Goméza domáci sólisti súboru Gabriele Mrack a lyrický tenorista Leopold Trammer. Kmentt uviedol i prvú inscenáciu Donizettiho Lucrezie Borgie (18. januára 1889), Lucreziu brilantne spievala Marie Bauer-Hellmer, Kromer bol Donom Alfonsom, Widmann Gennarom a debutantka Christine Balci spievala pekným a zvučným hlasom Orsiniho. Ako Lucrezia Borgia mala veľký úspech Antonie Schläger (28. januára 1889), primadona s krásnym hlasom z Dvornej opery vo Viedni.
Antonie Schläger (vl. m. Lautenschlager) začínala v operete, od roku 1882, po skvelom debute ako Valentine v Meyerbeerových Hugenotoch, spievala vo viedenskej Dvornej opere a čoskoro sa stala jednou z najväčších primadon v dramatickom odbore (Leonora vo Fideliovi, Selika v Meyerbeerovej Afričanke, Verdiho Leonora v Trubadúrovi, Aida a Desdemona v Otellovi, Santuzza v Sedliackej cti a neskôr hlavne ako wagnerovská speváčka). V roku 1889 hosťovala v londýnskej Covent Garden ako Valentine v Hugenotoch a Leonora v Trubadúrovi. Pohostinsky spievala tiež v Lipsku, Rige, Budapešti a v Mníchove.
Po dlhom čase sa na repertoári objavila Beethovenova opera Fidelio (22. januára 1889) s vynikajúcim speváckym a hereckým výkonom Marie Bauer-Hellmer v postave Leonory. Mala aj skvelých partnerov, predovšetkým Joachima Kromera (Pizarro) a Georga Webera (Florestan). V inscenácii vypomáhalo štrnásť členov amatérskeho speváckeho zboru Typografického spolku (Gesangverein Typographenbund). V prvom uvedení Bizetovej Carmen (2. februára 1889), v kvalitnom hudobnom naštudovaní Alberta Hartla, spievala titulnú úlohu Marie Bauer-Hellmer, Josého Stefan Widmann a Escamilla Joachim Kromer. Na veľkom úspechu opery mala hlavný podiel primadona súboru Marie Bauer-Hellmer, ktorú obecenstvo odmenilo búrlivým potleskom. Spievala aj Maffia Orsiniho v Lucrezii Borgii, Donu Annu v Mozartovom Donovi Juanovi. Tenorista Jean Felix, známy aj z brnianskej scény, hosťoval vo Verdiho La traviate (13. decembra 1888) v úlohe Alfréda s Mariou Jira ako Violettou a ako Tamino v Čarovnej flaute.
Operetný repertoár dominoval aj v poslednej sezóne Maxa Kmentta (1889 - 1890). Výnimočne zaradil na repertoár jednu baletnú inscenáciu, pantomímu Josepha Bayera Puppenfee (Kráľovná bábik, 28. novembra 1889), v ktorej pohostinsky účinkoval sólista viedenskej Dvornej opery Ferdinand Rathner.
Záver sezóny patril opernému súboru z Linza pod vedením riaditeľa Juliusa Lasku, s oduševneným a temperamentným dirigentom Eduardom Steinböckom.
Bratislava - Nová budova SND (1968)
tags: #piesen #panenka #povodny #interpretacia #analyza
