Zemianska Dedina: Putovanie históriou od praveku po súčasnosť

Zemianska Dedina, obec s bohatou históriou, sa nachádza na území Slovenska. Jej príbeh sa začína v hlbokom praveku a pokračuje cez stredovek až do súčasnosti. V tomto článku sa ponoríme do dejín tejto pozoruhodnej obce, od prvých stôp osídlenia až po udalosti, ktoré formovali jej identitu.

Praveké osídlenie a rímska doba

Prítomnosť pravekého človeka na území dnešnej Zemianskej Dediny dokazujú archeologické nálezy. Dôkazom, dnes však už zničeným, bola archeologická lokalita Skalka. Skalka sa nachádza v polohe za Ostražicou na ľavej strane cesty vedúcej do Zemianskej Dediny. Ešte pred začatím ťažby vápenca tu bola zistená praveká úprava vrcholu kopca.

Na ploche o rozmeroch 4 x 7 m tu boli zistené stopy ľudského zásahu. Išlo predovšetkým o kamennú podmurovku z pieskovcových kameňov, uložených v troch vrstvách nad sebou. Boli tu nájdené aj zvyšky pravekej keramiky. Najskôr mohlo ísť o rozšírenú obrannú pozíciu halštatského sídliska na Ostražici.

Za ďalší dôkaz prítomnosti pravekého človeka na území dnešnej Zemianskej Dediny možno pokladať nálezy dvoch hlinených popolníc a bronzových predmetov. Tieto dve nádoby, ktoré v minulosti slúžili na uchovávanie kremačných ľudských pozostatkov, boli nájdené pri regulácii miestneho potoka Hldočín v rokoch 1948 až 1949. Tu možno s určitosťou povedať, že išlo o artefakty, zatiaľ komplexne nelokalizovaného pravekého pohrebiska.

Uvažuje sa, že sídlisko na Ostražici malo vlastné pohrebisko niekde na južnom, alebo juhovýchodnom úbočí. Na základe tohto predpokladu môžeme pohrebisko v Zemianskej Dedine chápať aj ako súčasť samostatného pravekého osídlenia ležiaceho niekde na území dediny. Z rímskej doby (0 - 400 n. l.) treba spomenúť nálezisko zlomkov okružia zásobníc v Nižnom poli v katastri obce Zemianska Dedina. Odtiaľto pochádza okrajový zlomok okružia červenej farby, ktorý sa dostal na povrch hlbokou orbou.

Poloha Slovenska v Európe

Založenie obce a zemiansky stav

Zemianska Dedina je jednou z tých obcí, ktoré vedia presný dátum svojho založenia. Bolo to 12. novembra 1355, kedy uhorský panovník Ľudovít I. (1342-1382) vydal listinu, ktorou dal Dominikovi a Dionýzovi z Revišného do užívania toto územie a to z dôvodu, že sa im už nedostalo zeme v Revišnom. Išlo o presne vymedzené územie šiestich popluží medzi potokom Hldočín a vrchom Javorovô. Touto listinou ich zároveň povýšil do zemianskeho stavu s vojenskou povinnosťou voči panovníkovi.

Dominik a Dionýz boli synovia Botura, jedného z troch synov Hocymera. Hocymer bol zakladateľom rodu Revických a okrem Botura mal ešte dvoch synov a to Lodana a Mikuláša. Za zakladateľa osady „Dedina Nobilium“ a tiež rodu Dedinských sa považuje Dionýzov brat Peter. Ešte v tom istom roku (r. 1355) udelil kráľ Ľudovít I. dvanásť popluží lesa a zem medzi potokom Hldočín a vrchom Javorovô Blažejovi, synovi Mikuláša. V priebehu krátkej doby sa tu postupne usadili aj ďalší členovia rodu Revických.

Po ňom sa tu postupne usadili aj iní členovia zemianskej rodiny z Revišného. Bol to napríklad Ján, zakladateľ vetvy Csutka. Ten v roku 1391 predal svoj podiel v Hldočíne svojim bratancom Dionýzovi a Mikulášovi. Všetci sa vtedy podpisovali „de Hotochyn“ (Hldočín). Ešte aj v roku 1422 sa Mikuláš podpisoval ako Nicolaus de Hodocsin.

Vtedy si už majitelia „Dediny Nobilium“ písali za meno prímenie „de Hotochyn“. V roku 1422 sa Mikuláš uvádza ako „Nicolaus de Hodocsin“. Jeho syn Martin sa v polovici 15. V roku 1550 najváženejším človekom v obci bol Juraj Dedinský, ktorý bol povýšený na sudcu zemianskej stolice. V roku 1595 je vlastníkom dediny „Benediktus Dedinszky“. Potvrdené je to aj v roku 1598, kedy sa uvádza, že osada pod názvom Dedina de Hodocsin patrí rodine Dedinských. V roku 1604 je dedina označovaná ako osada zemanov v ktorej sa nachádza jedna obývaná usadlosť. V roku 1608 má dedina dve zemianske kúrie (sídla nižšej šľachty). V tomto období sa mohla populácia v Zemianskej Dedine pohybovať v počte okolo 20 osôb.

Erb zemianskeho rodu

Život v zemianskej dedine

Prví oravskí zemania, ktorí prišli na územie južnej Oravy, vtedajšieho pohraničia, pochádzali zo susedného Liptova. O zemianskych majetkoch zo začiatku 14. stor. Na území Oravskej župy, počas jej kolonizácie, sa z početných donácií vytvorili mnohé zemianske dediny. Ich územie, vyčlenené z pôdy patriacej hradu a zároveň vyňaté aj spod jej právomoci, bolo v celosti alebo sčasti darované šľachtickým alebo pošľachtičeným rodinám za rozličné služby a zásluhy.

V zemianskych dedinách pomer poddaných k zemepánom pôvodne nebol upravený písomne. Úprava nastala len pod vplyvom tereziánskeho urbára z roku 1767 a zákonov vydaných na jeho základe. Keď sa v roku 1784 začal uskutočňovať súpis obyvateľstva, šľachta bola číslovaním svojich kúrií a kaštieľov prinajmenšom pobúrená. Najviac demonštratívne odmietala výsledky v nasledujúcom roku z vypracovania daňového katastra a vymerania pôdy.

Po zániku zemianskej právomoci v roku 1848 urbársko - poddanský pomer prestal, ale v majetkových pomeroch nespôsobil žiadne zmeny. Kuriálne pozemky sa drobili len delením dedičstva, prípadne predajom.

Chotárne hranice a predstavitelia obce

V roku 1612 pri stanovovaní hraníc Nižnej a Krásnej Hôrky boli ustálené a vymedzené aj hranice Zemianskej Dediny. V popise chotára Zemianskej Dediny sa objavujú významnejšie názvy ako napríklad: potok Hldočín, vyklčovaná pôda nazývaná nad Úplazem, potok Kliník, jarok Javorový, jarok Javorov, dolina Javorník, lúka Javorové. Do roku 1631 rodiny Revický, Dedinský, Žuffa, Kupčo, Kanderka, Burian, Čutka a Matejec užívali Revišné a Zemiansku Dedinu spoločne.

Na základe údajov z obecnej kroniky je možné urobiť aspoň čiastočný prehľad predstaviteľov Zemianskej Dediny v čase od jej vzniku. V jej počiatkoch sa spomínajú predovšetkým vlastníci pôdy a neskôr dediny. Títo občania mali hlavne majetnícky vzťah k tomuto územiu. V tomto období sa o spoločnú pôdu delilo viacero rodových členov. Preto tu uvádzame len tie mená, ktoré sa nachádzajú v kronike.

V neskoršom období, ide hlavne o 19. storočie, sa na pozíciu prvého muža v dedine dostáva volený úradník - richtár. Ten bol volený z radov obyvateľov Zemianskej Dediny. Voľby predstavenstva obce sa uskutočňovali každý rok, podľa kroniky obce išlo o richtára, notára, podrichtára, prísažného a boženíkov. Plat mali pevne stanovený na celý rok. Richtár mal plat 20 zlatých, notár taktiež 20 zlatých, prvý prísažný 10 zlatých, druhý prísažný nemal žiaden plat.

Druhý prísažný bol zároveň poverený funkciou prehliadať mŕtvoly, ak v obci niekto zomrel, pretože len po tejto „obhliadke“ mohol byť mŕtvy pochovaný. Pre obec Zemiansku Dedinu bola úradne poverená aj babica, ktorá pomáhala ženám pri pôrodoch.

Až do druhej svetovej vojny boli volení richtári. Po vojne sa začali tvoriť národné výbory. Aj v obci Zemianska Dedina bol založený Miestny národný výbor, známy pod skratkou MNV. Administratívnu samostatnosť si Zemianska Dedina udržala do 31. decembra 1984. Od 1. januára 1985 je súčasťou Nižnej. Stalo sa tak uznesením miestneho zastupiteľstva, ktoré pod istým nátlakom, v rámci prebiehajúcej integrácie menších obcí do väčších celkov, nakoniec súhlasilo s pripojením sa k Nižnej.

Pohromy a živelné udalosti

Za najväčšiu pohromu, ktorú si ľudia z rozprávania starých rodičov pamätajú, bola považovaná cholera. Zo záznamov z kroniky v Liesku a z rozprávania Johanny Žuffovej (nar. 1866) možno predpokladať, že to bola cholera v roku 1831- 1832, ktorej podľahlo mnoho ľudí nielen v Zemianskej Dedine, ale na celej Orave a v iných oblastiach Slovenska.

V roku 1683, podobne ako väčšina oravských dedín, aj Zemianska Dedina bola spustošená litovskými vojskami Jána III. Sobieskeho. Poľský panovník sa vtedy ponáhľal na pomoc Turkami obkľúčenej Viedni. Rabovanie a pálenie vojakmi si vyžiadalo nemálo ľudských obetí. Mnohé dediny na Orave sa po tejto udalosti museli vystavať od základu.

V roku 1881 sa uvádza 45 obývaných domov. Všetky domy v obci, okrem kaplnky, boli drevené, čo bolo typické pre oravské dedinské prostredie. Drevená architektúra domov bola podobná dreveniciam stavaným v susednej Nižnej. Prvé murované domy sa tu začínajú stavať až po požiari v roku 1893. Tomuto živlu vtedy padla za obeť takmer celá dedina. V roku 1913 postihol dedinu opäť požiar. Počas neho zhorelo 10 domov, čo bola asi tretina obce. Drevené zrubové domy v nasledujúcom období vytláčajú čoraz viac murované stavby. Z novších dejín je známy požiar z 12. júna 1981, kedy zhoreli zadné stavy Jozefa Dedinského-Maderu. Posledný požiar bol v júni 1995, kedy zhorel družstevný senník.

Animácia požiaru

Ľudia si ešte dlhý čas pamätali veľkú prietrž mračien, ktorá prišla na Turíce v roku 1888. Hovorili si, že prišiel „súdny deň“. Voda sa valila zo všetkých strán. Suchý potok sa tak rozvodnil, že voda zmietla krčmu, ktorá tam bola postavená a aj pílu, ktorá bola postavená na druhej strane. Voda zatopila nielen pivnice, ale aj maštale. Nanešťastie to nebolo naposledy, čo voda v Zemianskej Dedine narobila škody.

Dňa 18. júla roku 1934 sa neustály dážď postaral o ďalšiu povodeň. Bola to najväčšia zaznamenaná povodeň. Potok Hldočín a rieka Orava narobili vtedy veľké škody. Úroda na poliach bola zničená. Po povodni prišiel zase veľký ľadovec, a tak, čo nezničila voda, dokončil ľadovec, ktorému sa medzi ľuďmi hovorí aj „kamenec“. Vymlátil všetko obilie a ľudia pociťovali veľký nedostatok. Podobne to bolo aj začiatkom júla 1997, kedy prišli obrovské prívaly vody, ktoré narobili veľké škody. Odborníci hovorili o tzv. storočnej vode, spôsobenej rekordným množstvom zrážok. V obci sa rozvodnil potok Hldočín a tiekol po okolitých záhradách. Ľuďom, ktorí majú záhrady blízko potoka, voda zničila vo väčšej časti aj úrodu.

Židovská komunita

Koncom 18. storočia prichádzajú do dediny obyvatelia židovského vierovyznania. Nakoľko im nebolo dovolené usadiť sa priamo v dedine, postavili si svoje obydlia na okraji obce, na mieste zvanom „Klin“. Žilo tu asi 18 židov. Táto komunita mala v nasledujúcom období značný podiel na hospodárskom rozvoji obce. Bola tu vybudovaná píla na vodný pohon. Voda z potoka Hldočín bola stiahnutá vybudovaným náhonom - „jazom“ až k píle. Toto miesto sa dodnes volá ,,Jazy“.

Pílu vlastnil Kalman Meisel. Drevo na pílenie kupoval od miestnych ľudí. O vynaliezavosti niektorých obyvateľov Zemianskej Dediny svedčí aj zmienka v kronike. Stalo sa napríklad, že potom ako Meiselovi predali drevo, v noci ho znovu vzali a neskôr mu ho opäť ponúkli na predaj. Židia si tu vybudovali aj pálenicu liehu. Pálenku „okovidku“, ako ju ľudia nazývali, mali povolené predávať obyvateľom v krčmách, ktorých tu bolo postupne otvorených až päť.

Kronika spomína aj nelichotivé následky pôsobenia tejto podnikateľskej činnosti. Mnoho ľudí totiž podľahlo alkoholickej neresti až tak, že sa zadĺžili a prišli o majetky. Ďalšou oblasťou podnikania židovských obyvateľov v Zemianskej Dedine bol chov hovädzieho dobytka a obchod s mäsom. Na Kline mali postavené maštale a vybudované pivnice. V pivniciach uskladňovali okrem mäsa aj liehoviny, pivo a víno. Touto činnosťou sa zaoberali tiež Meiselovci.

Židia pôsobili v dedine do roku 1888. V tomto roku na Turíce prišla, už spomenutá, veľká búrka a následne povodeň. Potok sa vtedy natoľko rozvodnil, že zmietol krčmu aj pílu. Pivnice na Kline zaplavila voda, ktorá sa valila z okolitých lúk. Po povodni už tieto usadlosti nikto neobnovil a židovskí spoluobyvatelia sa z dediny odsťahovali. Napriek tomu sa našiel doklad, že 19. mája 1889 práve Kalman Meisel dostal do árendy parcelu v Plotoch.

Pečenie chleba v domácej pekárni

V súčasnosti sa teší veľkej obľube pečenie domáceho chleba. Domáce pekárne sa stali bežnou súčasťou domácností a ponúkajú možnosť upiecť si vlastný chlieb s minimálnou námahou. Diskusie na internetových fórach a v online komunitách sa často zameriavajú na skúsenosti s rôznymi zmesami na pečenie chleba, vrátane tých z Lidla. Mnohí používatelia zdieľajú svoje recepty a tipy na vylepšenie chuti a kvality domáceho chleba.

Medzi obľúbené témy patrí aj použitie rôznych druhov múky, semienok a korenín na dosiahnutie jedinečnej chuti a textúry. Niektorí pekári experimentujú s celozrnnými múkami, špaldovou múkou alebo ražnou múkou, zatiaľ čo iní uprednostňujú tradičné recepty s hladkou múkou T650, ktorá je známa svojím vysokým obsahom lepku.

Pečenie chleba v domácej pekárni sa tak stáva nielen spôsobom, ako si zabezpečiť kvalitný a chutný chlieb, ale aj kreatívnou činnosťou, ktorá umožňuje experimentovať a objavovať nové chute.

V nasledujúcej tabuľke uvádzame prehľad základných surovín a ich pomerov pre prípravu domáceho chleba:

Domáci kváskový chlieb

tags: #predaj #pouzitych #robotov #na #miesenie #chleba

Populárne príspevky:

• Tradičné jedlá a moderné dezerty
• Hurmikaki: Sprievodca konzumáciou
• Lahodný koláč na vode
• Kvalita sladkostí v Lidli
• Delikatesy z hlbín oceánov