Púchovský Mäsový Priemysel: História, Vlastníci a Súčasnosť

Púchovský mäsový priemysel, ktorý bol pred pádom do dlhov s pätinovým podielom trhovou trojkou, vybudoval, no neskôr aj vohnal do dlhov dlhoročný domáci mäsiar Anton Fabuš. Ako jediný dokázal vtedy na domácom trhu s mäsom viac konkurovať finančnej skupine Penta s jej spoločnosťou Mecom a aj veľkopodnikateľovi Milanovi Fiľovi s jeho firmou Tauris.

Po páde do dlhov sa v púchovskom podniku situácia dramaticky zmenila, aj keď jeho výrobky z trhu úplne nezmizli. Fabriku si totiž prenajal od konkurzného správcu so svojím podnikom Mäsokombinát Púchov jej bývalý manažér Pavol Farský. Prevádzku sa mu darí udržiavať na trhu aj preto, že obchodné reťazce vítajú, ak majú na výber mäsové výrobky od viacerých dodávateľov.

Snahy o Prevzatie a Konkurzné Konanie

O majetok skrachovaného Púchovského mäsového priemyslu sa v jeho konkurznom predaji začal zaujímať domáci podnikateľ Tomáš Spuchliak. Prvým krokom v tomto novom biznise boli z jeho strany predajne mäsa.

V treťom kole predaja majetku púchovskej firmy na prelome apríla a mája bola totiž Spuchliakova ponuka odmietnutá vo veriteľskom výbore najtesnejšou väčšinou. No v ďalšom kole môže presvedčiť Spuchliak len o niečo vyššou ponukou aj ďalších veriteľov. Prvé dve kolá predaja púchovského podniku, ktoré sa uskutočnili vlani, dopadli neúspešnejšie. V prvom neprišla žiadna ponuka.

Podnikateľské Ambície Tomáša Spuchliaka

Podnikateľ pochádzajúci z oravskej Rabče sa o prevzatie púchovského mäsokombinátu zaujíma po tom, čo pôvodne vyrástol v bratislavskom biznise so správou a prenájmom nehnuteľností. Aj jeho prvé aktívum v biznise s mäsom je dosť široké.

K mäsu pritom Spuchliaka priviedol jeho prvý realitný biznis. „Vysoké percento mojich klientov zo správy a prenájmu nehnuteľností tvoria práve potravinové siete. Práve vďaka komunikácii s potravinármi som začal stavať svoju víziu podnikania aj v tomto sektore. Dávalo mi zmysel rozložiť svoje portfólio, pretože jesť budeme stále,“ uviedol Spuchliak v komerčnom rozhovore časopisu Forbes.

V čase marcového rozhovoru pre časopis Forbes ešte síce podnikateľ o ambícii priradiť raz k predajniam aj výrobný závod nehovoril, no už vtedy boli jeho ambície dosť vysoké.

Úloha Pavla Farského a Možný Návrat Jána Počiatka

Ak sa teda Spuchliakovi podarí v ďalších kolách získať majetok skrachovanej firmy, úplne od piky s ňou začínať nebude. Aj Farský sa už zaujímal o odkúpenie skracovanej fabriky, no práve jeho ponuku v druhom kole konkurzného predaja veritelia odmietli, keďže vraj bola ďaleko za ich cenovými očakávaniami. Podľa informácií Denníka E mala jeho ponuka dosiahnuť iba dva milióny eur, aj keď celkové dlhy púchovskej firmy presahujú 20 miliónov eur.

Domáci mäsiarsky sektor Farského dlhšie vníma aj ako človeka blízkeho exministrovi financií a dopravy z čias vlád Smeru Jánovi Počiatkovi. V branži sa hovorí aj o tom, že práve cez Farského sa teraz Počiatek pokúsil do mäsokombinátu vrátiť.

Privatizácia na Slovensku

Príbeh privatizácie je u nás najmä príbehom krádeží a podvodov, ktoré pripravili ľudí o miliardy korún. Bola tu privatizácia veľká, malá, kupónová. Ako to vlastne bolo, kto na Slovensku privatizoval a ako? Podstatou privatizácie je premena štátneho majetku na súkromné spoločnosti, na čo sa v jednotlivých krajinách využívajú rôzne metódy.

V štandardnej ekonomike, napríklad vo Veľkej Británii, sa akcie štátnych podnikov predávajú cez burzu. Nikto zatiaľ nevymyslel spravodlivejší ekonomický mechanizmus ako trh s cennými papiermi. Československo sa rozhodlo pre kupónovú privatizáciu. Pôvodne sa plánovali dve vlny. Po rozdelení štátu sa však druhá vlna uskutočnila už len v Česku. Občania namiesto toho dostali dlhopis Fondu národného majetku.

Kupónová Privatizácia a Investičné Fondy

Na Slovensku sa v kupónovej privatizácii zaregistrovali 2 579 327 občanov. K akciám vymieňaným za investičné kupóny sa dostávali v elektronických aukciách. Štát zverejnil zoznam podnikov a veľkosť ich majetku rozdelenú na akcie. Každý občan dostal k dispozícii 1000 investičných bodov. Aukcia dostala pomenovanie kolo a každé malo štyri fázy.

Občania nemuseli kupovať akcie podnikov priamo, investičné body mohli zveriť investičným privatizačným fondom, ktoré boli založené kvôli účasti v kupónovej privatizácii. Pôvodná predstava tých, čo kupónovú privatizáciu pripravovali, bola, že väčšina držiteľov investičných kupónov bude investovať priamo do podnikov.

Nakoniec v prvej vlne kupónovej privatizácie figurovalo na Slovensku podľa Podniku výpočtovej techniky celkom 165 investičných privatizačných fondov (IPF), niekdajší Úrad pre finančný trh vo svojom vestníku tvrdí, že ich bolo ešte o dva viac. Vznik IPF povoľovali republikové ministerstvá financií. Zakladateľ investičného privatizačného fondu bol zároveň jeho správcom. Musel byť právnickou osobou so základným kapitálom (kmeňovým majetkom) vo výške milión korún pre každý ním zakladaný investičný privatizačný fond.

Z fondov sa stali dominantní hráči kupónovej privatizácie. Svedčia o tom aj reálne údaje. Celkom bolo zaregistrovaných necelých 8 miliónov 530-tisíc investičných knižiek, čo je 8,53 miliardy investičných bodov. Väčšina DIK-ov zverila investičné body fondom. Na samostatné investovanie zostalo v Česku 27 % bodov, na Slovensku 30 %.

Fondy tým získali 6,1 miliardy bodov, čo je 71 %, z toho české fondy získali 52 % a slovenské 19 % z celkového ponúkaného majetku IPF. Po rozdelení Československa IPF kontrolovali dve tretiny privatizovaného majetku na Slovensku. Tým významne ovplyvňovali dianie v podnikoch, ale aj v celej ekonomike.

Útoky proti Fondom a Presun Majetku

Po nástupe Vladimíra Mečiara k moci sa začali útoky proti fondom. Mal k nim dve hlavné výhrady. Prvou bolo, že fondy skoncentrovali veľkú časť privatizovaného majetku. Najväčším kritikom investičných privatizačných fondov bol štátny tajomník ministerstva financií Jozef Magula. Väčšina obvinení bola vyrieknutá bez akýchkoľvek argumentov a faktov a s princípom prezumpcie neviny sa nerátalo.

Výsledkom bolo podlomenie dôvery v kolektívne investovanie ako princíp zhromažďovania finančných prostriedkov. Je to niečo podobné, ako keby ste vyhlásili, že v banke XY pracujú podvodníci. Táto banka by za niekoľko dní skrachovala. Fondy sa v tejto situácii chceli dostať spod vplyvu dohľadu ministerstva financií a postupne odchádzali z trhu. Urobili to niekoľkými spôsobmi. Niektoré z nich zmenili stanovy tak, že z nich vypustili ustanovenia týkajúce sa kolektívneho investovania.

Okrem toho z fondov, ale aj z podnikov sa postupne majetok presunul na iné osoby. Ako sa to robilo? Prvým krokom v privatizovaných podnikoch, ale aj vo fondoch bolo získanie čo najväčšieho balíka akcií. Najlepšie sa to dá pochopiť na príklade, mená ľudí a názvy podnikov však vynecháme, lebo dnes sú to ctihodní podnikatelia.

Syn nakúpil akcie podniku XY za peniaze, ktoré mu na výhodný úrok požičala banka, v ktorej je jeho otec riaditeľom. Tie musia zohnať peniaze, aby mali z čoho zaplatiť za akcie, ktoré kúpia od syna. Dostanú ich od materskej firmy. Tá ich nemá, preto si požičia od banky, ktorá predtým požičiavala na skupovanie akcií. Peniaze pritečú do podniku, ten ich posunie na dcérske firmy a tie odkúpia od syna bankára akcie. Podnik skúpil sám seba.

Metódy Odsávania Majetku

Druhou jednoduchou možnosťou ovládnutia podniku manažérmi je zakladanie dcérskych obchodných spoločností. Jednu, povedzme, vo Švajčiarsku a druhú v Taliansku. Talianska firma výrobky predá za tú istú cenu firme vo Švajčiarsku. Tá patrí manažérom podniku a súčasne inkasuje oveľa vyššie zisky za predané výrobky. Za inkasovaný zisk sa dajú na trhu skúpiť akcie. Dá sa investovať aj do kúpy zámočkov, výstavby golfových ihrísk a do kúpy cigár najmenej po 100 USD za kus. Takto sa odsávajú peniaze z podniku.

Vo fondoch sa na vyberanie majetku používali iné, ale v podstate veľmi jednoduché metódy. Hodnotné akcie sa napríklad predávali za nízke ceny spriazneným firmám. Inou metódou bolo, že akcie, ktoré mali nízku hodnotu, napríklad 30 korún, kúpili zakladatelia fondu alebo s nimi spriaznená firma, a potom ich predali fondu za 1000 Sk. Najznámejším prípadom podobného postupu bola kúpa akcií Drůbežárny Prušovice. Investičný privatizačný fond za ne zaplatil miliardu, hoci ich hodnota bola podstatne nižšia. Peniaze odtiekli do firmy registrovanej v daňovom raji.

Najjednoduchším spôsobom bolo prevedenie akcií z fondu bez toho, aby sa za ne zaplatilo. Fondu zostala pohľadávka, na ktorú vytvoril opravné položky a majetok sa postupne vyparil. Majetok fondu sa tiež vymieňal za akcie firmy registrovanej v daňovom raji. Investičné privatizačné fondy využívali na získavanie majetku aj zakladanie dcérskych spoločností.

Všetky fondy sa postupne dostávali do likvidácie, alebo do polomŕtveho stavu, keď síce existujú, ale je to len obal, škrupina, v ktorej nič nie je. „Na konci tunela bude svetlo!" hovoril kedysi Vladimír Iľjič Lenin. Vodca proletárskej revolúcie sa zišiel ekonómom aj v kupónovej privatizácii. Všetky vyššie použité anglosaské ekonomické pojmy dostali jednoduché označenie - tunel.

Majetok z podnikov a fondov sa mohol postupne vypariť aj vďaka tomu, že keď sa spúšťala kupónová privatizácia, zákony boli veľmi deravé. S akciami umožňovali robiť čokoľvek bez toho, aby bol za to postih.

Osoh a Poučenie z Kupónovej Privatizácie

Aký osoh a poučenie mali z procesu kupónovej privatizácie obyvatelia niekdajšieho Československa či Slovenska? Ak niekto získal veľké množstvo akcií a predal ich v pravý čas, mohol na tom celkom dobre zarobiť. To sú, napríklad, majitelia akcií podniku SES Tlmače. Ak si akcie objednali v poslednom, piatom kole a predali ich v roku 1994, keď boli na kapitálovom trhu najvyššie ceny, mohli získať niečo vyše milióna. Dividend F. A.

Od januára 1990 do decembra 1992 sa na Slovensku vystriedali štyri vlády. Premiérom bol najprv Milan Čič, po ňom v júni 1990 nastúpil Vladimír Mečiar, ešte ako nominant Verejnosti proti násiliu, v apríli 1991 ho vystriedal Ján Čarnogurský a v júni 1992 sa k moci, a tentoraz už nadlho, vrátil Mečiar.

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa začala nielen kupónová privatizácia, ale aj vládne predaje. Podniky sa predávali buď vo verejnej súťaži, alebo vopred vybranému vlastníkovi.

„Investičné privatizačné fondy vedú v súčasnej situácii skôr k vzniku finančnej oligarchie, my však potrebujeme vybudovať najmä podnikateľskú vrstvu. To sú malé a stredné podniky. Okrem toho upozornil, že niektoré privatizačné fondy, najmä Prvá slovenská investičná spoločnosť, sú veľmi úzko napojené na ministerstvo privatizácie, konkrétne na členov Občianskej demokratickej únie - VPN.

Protimonopolný úrad vypracoval zoznam vyše 100 štátnych úradníkov, poslancov či ich najbližších príbuzných, ktorí figurujú v správnych orgánoch investičných fondov. Nebol to jediný politický konflikt, ktorý vznikol počas privatizácie.

Verejné Dražby a Ďalšie Formy Privatizácie

Majetok štátu po roku 1990 sa u nás rozpredával aj formou verejnej dražby. S ňou boli spojené dva druhy podvodov, pri ktorých sa cena majetku umelo znižovala, alebo naopak, zvyšovala. Ak chcel niekto potenciálnemu záujemcovi znepríjemniť život, zúčastnil sa na dražbe a umelo ju navýšil.

Tridsaťosem privatizačných komisií za tri roky svojho pôsobenia sprivatizovalo 9350 prevádzkových jednotiek približne za 14,2 miliardy. Ku koncu augusta 1992 predala vláda priamymi predajmi majetok v hodnote viac ako 10 miliárd Kčs. Fond národného majetku SR získal za predaj akcií asi tretinu tejto sumy.

Ekonóm Svetovej banky Anton Marcinčin v monografii Hospodárska politika 1990 - 1999 spomína, že z hľadiska podielu cudzincov na privatizovanom majetku bol najúrodnejším rok 1992. Zahraničným záujemcom sa predali podniky v účtovnej hodnote 4,7 miliardy za cenu 7,7 miliardy. O použití prostriedkov rozhodovala slovenská vláda.

Fond národného majetku prevzal oddlženie štátnych podnikov a záväzky na posilnenie základného úverového kapitálu bánk v SR v hodnote 15 miliárd. V tom čase bol fond akcionárom v 533 akciových spoločnostiach. Do 31. augusta prijal ponuky na 174 priamych predajov, z ktorých sa uzavreli zmluvy o predaji v 112 prípadoch. FNM či vláda uzavreli kontrakty s takými zahraničnými firmami ako Volkswagen, K Markt, Jacobs Suchard, Julius Meinl a IKEA.

Vláda si vyberala medzi firmami General Motors a Volkswagen, zmluvu však napokon 29. apríla 1991 podpísala s nemeckým investorom. V čase zakladania mal podnik základný kapitál 60 miliónov nemeckých mariek, Volkswagen v ňom vlastnil 75 % a počas dvoch rokov sa zaviazal preinvestovať v podniku 140 miliónov nemeckých mariek.

V privatizácii sa používala nielen jedna metóda, ale v niektorých prípadoch aj niekoľko metód paralelne. Týmto spôsobom sa privatizovala bratislavská čokoládovňa Figaro a Baliarne Bratislava.

Príklad Privatizácie Figaro

Pripomeňme si, ako vyzerala privatizácia podniku Figaro. V septembri 1992 upísal zahraničný partner ďalších 353 000 nových akcií a preniesol svoje práva na firmu Jacobs Suchard, čím získala 66,7 % celkového akciového kapitálu. Jednotlivci alebo privatizačné fondy získali 13 % akcií a približne 20 % akcií si podržal FNM.

AB Kozmetika

Zahraničný kapitál mal záujem aj o iné podniky. Jedným z nich bol štátny podnik AB Kozmetika zaradený do 1. vlny privatizácie. O AB Kozmetiku prejavil záujem manažment, ktorý na verejnosti zastupoval Peter Mačuka a Jozef Černák, a americká firma Colgate Palmolive, ktorá chcela s manažmentom vytvoriť spoločný podnik. Ten však amerických investorov odmietol.

Firma Colgate Palmolive prišla s projektom privatizácie dva mesiace po termíne. Za podnik AB Kozmetika chcela zaplatiť 107,9 milióna korún. Manažment ponúkal 207 miliónov. Hospodárska rada vlády odporúčala schváliť projekt manažmentu.

Ako zistil vtedajší reportér a spolumajiteľ týždenníka Trend Oliver Brunovský, manažment podniku AB Kozmetika bol lobovať na ústredí HZDS. V máji 1992 mala vláda schváliť privatizáciu v prospech manažérov, ale projekt podniku napokon stiahla. V pozadí bola intervencia veľvyslanectva USA a firmy Colgate, sťažujúcej sa na údajný neseriózny postup vedenia AB Kozmetika.

Vláda „horúcu kauzu" vrátila späť do hospodárskej rady, a to aj napriek tomu, že tá iba pred štyrmi dňami rozhodla úplne jednoznačne. Hospodárska rada vlády však rozhodla, že neprijme ani jeden z dvoch projektov. Odporučila vláde, aby dala podnik AB Kozmetika do verejnej súťaže. Po zmene vlády podnik získala skupina manažérov, ktorá svoju ponuku tiež navýšila. Firmu sprivatizovala v roku 1994 za 250 miliónov korún. Ako AB Kozmetika skončila? V marci 2003 sa firma dostala do konkurzu. Vyhlásil ho Krajský súd v Bratislave na návrh Fondu národného majetku. Manažéri precenili výkonnosť podniku.

Danubiaprint

V závere svojho pôsobenia v máji 1992 vláda rozhodla, že do privatizácie sa dostane aj podnik Danubiaprint, v ktorom sa tlačili všetky vtedajšie slovenské denníky. Nebola veľmi známa, existujú o nej len dobové informácie, že tlačí rôzne propagačné a umelecké materiály.

„Budúcnosť Danubiaprintu treba nevyhnutne riešiť s vydavateľmi periodík, ktoré z tamojších rotačiek vychádzajú. Žiaľ, to sa ani v najmenšej miere nestalo. Zvoliť metódu podobnú Českej republike. Základný projekt vedenia Danubiaprintu takúto možnosť nevylučoval, konzultovali sme na túto tému. Nič neviem o tom, že by podobne postupovala spoločnosť Ister. Výhrady nemali len vydavatelia, ale aj odborári.

Privatizácia podniku Danubiaprint sa nedokončila. Akcie sa nepreviedli na nového majiteľa. Bol to prvý precedens, keď nová vláda menila privatizačné rozhodnutie predošlej vlády.

„Je symbolické, že prvým činom novej vlády v oblasti privatizácie je zoštátnenie. Nepopieram právo novej vlády meniť rozhodnutia predchádzajúcej, ak ho podloží závažnou argumentáciou. Po prvé, neobstojí argument monopolného výrobcu. K privatizačnému projektu sa svojho času vyjadril slovenský Protimonopolný úrad. Podľa analýzy tá časť Danubiaprintu, ktorá sa mala predať spoločnosti Ister, bola tesne pod hranicou dominantného postavenia. Tvrdenie, že štátny monopol je lepší ako súkromný, si zaslúži, aby bol dodatočne zaradený do učebnice Politickej ekonómie socializmu. Zaráža, ak autorom je minister privatizácie.

Ako skončil Danubiaprint? Sprivatizoval sa počas druhej vlády Vladimíra Mečiara v auguste 1996.

O tom, že HZDS malo úplne iné predstavy o privatizácii, svedčí aj dobový článok Augustína Mariána Húsku. „Pravdepodobne bude treba na Slovensku rozhodnúť o ukončení kupónovej privatizácie prvým kolom. Potom bude treba vyčleniť zo štátneho majetku SR objem nominálneho podnikového imania v rozsahu asi 70 000 na každého dospelého obyvateľa SR (70 000 Kčs nominálnej hodnoty krát počet dospelého obyvateľstva v SR).

Takýto rozsah majetku sa vyčlení zo štátneho majetku v nominálnej hodnote pre odovzdanie obyvateľstvu pomocou tzv. Navrhol, aby občan nemohol tri roky voľne nakladať s akciami. Namiesto neho by to robila Slovenská pošta. Mala sa pri nej za úplatu (percentom z nominálnej hodnoty zverených talónov) vytvoriť špeciálna organizácia, ktorá by spravovala účastinný podiel každého dospelého občana (tzv. portfólio).

„Niektorí z vás dôverujete pánovi Mečiarovi a asi ho budete voliť. Tým zároveň vyjadríte dôveru aj jeho pravej ruke, podpredsedovi HZDS pánovi Húskovi a jeho neodbytným experimentom so Slovenskom. A to je to isté, ako keby ste vhodili 1000 Kčs do volebnej urny. Predstavy HZDS o privatizácii sa naplnili o niečo neskôr.

V roku 1994 začalo na Slove...

Súčasná Situácia Púchovského Mäsového Priemyslu

Púchovský mäsový priemysel mal donedávna na slovenskom trhu s mäsom, šunkami i salámami pätinový podiel a dával prácu 400 ľuďom. Aj keď ho konkurzný správca Bankruptcy & Recovery Service po dohode s veriteľmi už v prvom kole odpredaja ponúkal bez toho, že by museli záujemcovia ponúknuť minimálne nutnú cenu. Žiadne dno cenových ponúk určené nebolo. Žiadna ponuka však správcovi do 20.

„V lehote na doručovanie záväzných ponúk nebola do kancelárie správcu doručená žiadna ponuka na majetok Púchovského mäsového priemyslu. Prvé kolo ponukového konania na predaj podniku úpadcu bolo správcom vyhodnotené ako neúspešné,“ uviedla pre Denník E zástupkyňa Bankruptcy & Recovery Service Jana Pašková.

So speňažením mäsokombinátu, ktorý dostal hore, no neskôr aj do dlhov mäsiar Anton Fabuš, to tak jeho veritelia na čele s Poštovou bankou a ČSOB nebudú mať jednoduché. Podľa informácií Denníka E banky teraz uvažujú o tom, ako podnik predsa len speňažiť.

Výzvy na Trhu s Mäsom

Slovenský biznis s mäsom má veľmi nízke marže. Práve vlaňajšok bol pre mäsiarov ešte náročnejší, lebo Čína po veľkých problémoch s prasacím morom vykupovala bravčovinu po celom svete a výrazne tak zvýšila jej svetové ceny.

Mäsiarstvo Laprema rodiny Lančaričovcov zo Siladíc pri Trnave išlo v auguste do reštrukturalizácie pod ochranou súdov, keď len jeho dlhy na odvodoch činia takmer 320-tisíc eur. Ide pritom o podnik s 20-ročnou históriou, ktorý len pred pár rokmi prevzal iné mäsiarstvo - trenčiansku Mäsovýrobu Maroš - a dynamicky rástol. V auguste padol do konkurzu aj bartošovský mäsokombinát Vijofel plus rodiny Džubakovských s ročnými tržbami na úrovni siedmich miliónov eur.

Konkurencia a Možnosti pre Nového Vlastníka

V tomto čase by sa nový vlastník púchovskej mäsovýroby presadzoval na trhu ťažšie aj preto, že dvaja najväčší hráči prežívajú horšie časy lepšie, pomáha im rásť vypadávanie menších hráčov. Dvojka trhu - Tauris Milana Fiľa - vlani zvýšila svoje tržby z 91 na 101 miliónov eur a aj zisk zdvojnásobila na vyše dva milióny eur.

Pre púchovský výrobný areál sa nehľadá ľahko ani investor z inej priemyselnej brandže. Mäsiarske výrobné haly sú technologickým rozdelením také špecifické, že sa na inú výrobu tak ľahko prestavať nedajú. Investor z iného odvetvia by musel v danom areáli počítať s finančne náročnými prestavbami.

Čo, naopak, môže veriteľom pomôcť nájsť nového investora pre púchovský mäsopriemysel? To, že tam výroba stále beží a výrobky firmy sa z trhu nestratili. Od jari minulého roka má areál prenajatý a pokračuje tam v mäsiarskej výrobe s vyše 140 zamestnancami firma Mäsokombinát Púchov, ktorá ďalej využíva aj obchodnú značku úpadcu Baron.

Na trhu sa pritom očakávalo, že minimálne od tohto nájomcu by mohla prísť ponuka aj na odkúpenie samotného podniku. Mäsiarsky sektor tohto nájomcu sa už totiž dlhšie spája aj s jedným väčším investorom - bývalým ministrom financií a dopravy za Smer Jánom Počiatkom.

Ani od firmy Farského však napokon ponuka neprišla, aj keď z mäsokombinátu sa bude musieť vysťahovať hneď po tom, čo by ho kúpil iný investor. Teraz sa dá povedať len to, že Farský asi nemá dostatočnú finančnú silu na to, aby mohol získať mäsokombinát do vlastníctva. Inak by sa totiž snažil svoj biznis v jeho areáli udržať predložením ponuky.

Členovia Veriteľského Výboru

Členmi veriteľského výboru skrachovaného mäsokombinátu sú okrem tunajšej pobočky ČSOB a Poštovej banky aj štátny daňový úrad, UniCredit Leasing a nitrianska obchodná firma Novocasing Nitra. Tá patrí Popradčanovi Mikulášovi Bobákovi, ktorý vlastní konkurenčný svitský Mäsokombinát Nord Svit a aj najväčšiu domácu mliekarenskú skupinu Tami s troma mliekarňami v Nitre, Kežmarku a Senici. Bobák už skôr záujem o prevzatie púchovského podniku odmietol.

tags: #puchovsky #masovy #priemysel #majitel #história

Populárne príspevky:

• Všetko o šípkach
• Vhodný tvaroh pre deti
• Šetriaca diéta a zdravé trávenie
• Mexické recepty z bravčového mäsa
• Tradičný recept na kapustový prívarok