Mýtus o kozmickom vajci: Pôvod života a evolúcia

Od polovice 19. storočia tvorí teória evolúcie teoretické jadro biológie ako vedy. Svojím predmetom a... Vznik života na Zemi „stvorením“ vysvetľovali mnohí učenci až do 19. storočia. Vychádzali z predpokladu, že medzi živou a neživou prírodou je neprekročiteľná prekážka.

Stvorenie sveta podľa Michelangela

Vznikali prvé nové teórie, ktoré sa zakladali na presvedčení, že živý organizmus môže vzniknúť z neživej látky, a to bez vonkajšieho vplyvu. Toto presvedčenie pramení už z čias antiky, keď ľudia verili, že červy sa liahnu z pokazeného mäsa, úhory a ropuchy sa rodia z bahna. Nielen obyčajní ľudia, ale aj viacerí učenci verili na záhadnú životnú silu, ktorú nazývali „vis vitalis“. Tá mala premeniť neživú hmotu na živú.

Je známe, že tieto teórie vyvrátil francúzsky chemik a biológ L. Pasteur, ktorý svojimi pokusmi dokázal iba to, ako sa môžu rozmnožovať už existujúce živé organizmy. Teórie vzniku života z neživých látok nestratili nič zo svojej príťažlivosti a tajomnosti. Príkladom je „teória“ ruského biochemika A. I. Oparina, ktorá je v súčasnosti nazývaná „abiotická syntéza - bez života“ (Balthazar a kol.1999, s. 308). Posudzovaná prísnymi prírodovedeckými kritériami si ako jediná z hypotéz o vzniku života zasluhuje označenie „teória“, pretože je experimentálne overiteľná.

Názory vedcov sa zhodujú v jednom, že „pozemský život musel vznikať v podmienkach, v akých by dnes žiadny živý organizmus nemohol prežiť“ (Balthazar a kol. 1999,s. 308).Výbuchy sopiek, prudké búrky neprestajne otriasali našou planétou. Na zemský povrch prenikalo smrteľné ultrafialové žiarenie Slnka, pretože ešte neexistovala ochranná ozónová vrstva, ale ani atmosféra tak, ako ju poznáme dnes. Zo znečistenej atmosféry padali kyslé dažde, ktoré v preliačinách na povrchu Zeme vytvárali prvotný vriaci oceán - „prapolievku“, obsahujúcu organické látky. Je fascinujúce, že práve v takomto zložitom prostredí vznikal prvý život - „zázrak prírody“.

V päťdesiatych rokoch dvaja americkí chemici S. L. Miller a H. Urey svojimi priekopníckymi experimentmi priniesli rozhodujúci dôkaz pre túto teóriu. Po nich ju potvrdzovali aj mnohí ďalší vedci, ktorí súhlasili s touto teóriou, že rozhodujúce kroky na ceste k životu sa odohrali v najtmavších hlbinách morí.

Panspermia

Na úplne inú cestu vedúcu k poznaniu zrodu pozemského života - „panspermiu“, poukázal pol storočia pred Millerovými pokusmi švédsky chemik a fyzik S. Arrhenius. Podľa neho život na Zemi vznikol tak, že sa „zárodky života preniesli na Zem z niektorého vesmírneho telesa“ (Balthazar a kol.1999, s. 308). Dnes sa Arrheniova predstava pokladá za prekonanú.

Dovolím si konštatovať, že v súčasnosti sú si vedci vedomí, že cesta k vzniku živých organizmov a jej jednotlivé etapy sú dnes ešte stále neprebádané záhady. Vyslovenie hypotézy, že všetky živočíšne druhy, teda aj človek majú rovnaký pôvod a odlíšili sa až v priebehu vývinu, narušilo a vyvrátilo všetky výklady sveta človeka určované esenciálnym myslením a kresťanským výkladom o stvorení sveta.

Sto rokov pred Ch. Darwinom francúzsky prírodovedec G. L. L. Buffon opatrne naznačuje svoj názor o obmedzenej evolúcii, ktorou vysvetľuje odlišnosti i anomálie pri analogických druhoch (Stekauerová 2003,s. 22). Evolučné teórie, ktoré hovoria o fylogenéze druhov a dejinách civilizácie, ktoré platia a doznievajú s určitými zmenami ešte dnes, sú produktom 18. storočia.

Do popredia sa dostávajú evolučné teórie, ktoré sa zaoberajú dejinami civilizácie, zahrnuté filozofiou dejín pod heslom „pokrok a vývin”. Polemické ohlasy a nie veľmi prijateľný názor vyvolali fylogenetické evolučné teórie C. F. Wolffa, J. B. Lamarcka a predovšetkým Ch. Darwina. Konštatujem, že „si dovolili človeka - korunu tvorstva” zaradiť ako súčasť živočíšnej ríše.

Evolúcia človeka

Lamarck a Darwin

Práve J.B. Lamarck a Ch. Darwin sú dve významné mená mysliteľov 18. a 19. storočia, zaoberajúcich sa myšlienkou evolúcie živočíchov a rastlín. Zároveň predstavujú dve významné etapy v budovaní základov teórie evolúcie. Predstavu evolúcie ako procesu postupnej premeny jedného druhu na iný v závislosti od zmien vonkajšieho prostredia vytvoril ako prvý J. B. Lamarck, vychádzajúc z poznatkov paleontológie, zoológie a geografie zvierat.

Živé organizmy majú tendenciu k progresívnemu vývoju smerujúcemu od najjednoduchších organizmov po najzložitejšie, po človeka, pričom kritérium odlíšenia nižších a vyšších organizmov spočívalo v stavbe a fungovaní nervovej sústavy (Gálik 1996, s. 89). Lamarckovú teóriu evolúcie kritizovali mnohí myslitelia, medzi ktorých patril aj Ch. Darwin. Spájali ju s dvoma mýtmi. Za prvý mýtus považovali myšlienku potreby organizmu k zdokonaľovaniu a prispôsobovaniu sa meniacemu prostrediu a zároveň kritizovali, že J.B.Lamarck vo svojej teórii obdaril živé organizmy vôľou k vývoju a zdokonaľovaniu. Táto kritika sa ukázala ako neopodstatnená, pretože Lamarckov mechanizmus prispôsobovania bol založený „na zmenách v prúdení tekutín, vyvolaných zmenami vonkajšieho prostredia“ (Gálik 1996,s. 89).

Ucelené a obhájiteľné zdôvodnenie našej existencie zostavil anglický prírodovedec Ch. R. Darwin. Formuloval evolučnú teóriu „selekcie”, s vysvetlením, že evolúcia funguje na základe prírodného výberu, čo znamená, prežitie zdatnejšieho. Za najdôležitejšie faktory evolúcie pokladal prispôsobenie sa zmenám vonkajšieho prostredia spolu s mechanizmom prírodného výberu.

Prežijú jedinci a tým i druh, ktorí sú na to najlepšie prispôsobení v daných podmienkach. Vo výraze „boj o existenciu” myslí a používa ho v širokom a metaforickom zmysle. Zahŕňa doň závislosť jednej bytosti od druhej, život jedinca, ale aj jeho úlohu pri produkovaní potomstva.

Popri prírodnom výbere Ch. Darwin postuloval existenciu osobitného evolučného faktora, ktorým bol sexuálny výber. Domnieval sa, že sexuálny výber je príčinou viacerých bizarných vlastností zvierat, ktoré využívajú alebo im slúžia v čase dvorenia, či zastrašenia súpera. Sú to vlastnosti, ktoré sú v boji o prežitie skôr na škodu, než na prospech, a ktoré nemohol spôsobiť podľa Ch. Darwina prírodný výber. Príkladom je známy chvost - bremeno pestrého peria, ktoré sťažuje páviemu kohútovi život, ale v čase párenia mu prináša výhodu.

Ch. Darwin bol jediným významným biológom, ktorý počas svojho života upozorňoval na dôležitosť sexuálneho výberu (Williams 2002, s. 40). Dospieva k záveru o nevyhnutnosti existencie procesov, zákonite vedúcich k výberovému hynutiu jedných indivíduí a k rozmnožovaniu iných, čiže k prírodnému výberu.

Najväčšou Darwinovou zásluhou je to, že objasnil proces vývoja a existenciu druhov, odhalil mechanizmus evolúcie (Jablokov, Jusufov 1985, s. 30). Napriek svojej kontroverznosti Ch. Darwin svojou evolučnou teóriou a jej priaznivcami rozpútali diskusiu vo filozofickom a vedeckom svete, v ktorých nás spája túžba vyriešiť zložitú otázku - kto sme.

Vo svojej podstate teória prírodného výberu i naďalej zostáva vedeckou hypotézou a podľa Ľ. Stekauerovej sú tu najmenej tri dôvody: jej tajomstvá sú pochované v čase; jej fungovanie je veľmi pomalé; všetky vedecké teórie a hypotézy majú jedno spoločné - nemôžu dať odpoveď na všetko (Stekauerová 2003, s. 42). Nemôžeme popierať fakt, že Darwinova teória ovplyvnila etiku, antropológiu, psychológiu, sociológiu, biológiu a výsledok tohto vplyvu je zmena nášho nazerania na svet prírody a snaha odhaliť naše miesto v prírode (Stekauerová 2003, s.

Na teóriu prírodného výberu súčasne a nezávisle od Ch. Darwina prišiel A. R. Wallace, ktorý za východisko „svojej teórie“ pokladal existenciu neľútostného konkurenčného boja, rovnako ako Ch. Darwin. Avšak sa nezhodoval s názorom na sexuálny výber, priam zosmiešňoval predstavu jeho uplatnenia ako osobitného evolučného faktora (Williams 2002,s. 40). V dnešnej biológii sa s koncepciou sexuálneho výberu bežne operuje.

Vo všeobecnosti sa považuje za všetko ovplyvňujúci evolučný faktor, dôležitejší než ktorýkoľvek iný typ vnútrodruhového výberu, ale podľa súčasných názorov za špeciálny prípad sociálneho výberu a ten je podkategóriou prírodného výberu (Williams 2002,s.41). Evolučná teória rozpútala „kontroverzné diskusie”, ktoré trvali až do 20. storočia.

Mnoho protestov a nepochopenia vyvolala najmä v kruhoch veriacich, ktorí v nej videli ohrozenie božieho zjavenia. Práve viktoriánci nikdy neverili a nikdy neodpustili Ch. Darwinovi, že otriasol ich vierou a tento ich pocit s nezmenenou intenzitou pretrváva do súčasnosti (Pfeiffer 2000, s. 10). J.Pfeiffer o evolúcii hovorí, že je ešte bohatšia a širšia, ako si ju predstavoval sám jej zakladateľ.

Názor G. C. Williamsa je, že Ch. Darwin bol vysoko uznávaný viktoriánskou spoločnosťou, ale ako vedec a expert v prírodných vedách. Zároveň dodáva, že „iba nám retrospektívny pohľad odhalí, že sa mu vlastne nepodarilo presvedčiť ľudí o svojom názore, podľa ktorého prírodný výber je hlavnou silou adaptácie“ (Williams 2002, s. 41).

Zrod myšlienky o evolúcii, ktorá by mohla byť výsledkom prirodzeného výberu, sa podľa F. Huxleya zrodila u Ch. Darwina už v roku 1837. Obával sa jej skorého zverejnenia (neustále zhromažďoval fakty a svoju úlohu zohrala aj obava pred dôsledkami), ale okolnosti (nezávisle od neho prišiel s touto myšlienkou A. R. Wallace) ho prinútili, aby jasne formuloval svoju teóriu.

F. Huxley k Darwinovej teórii „vnáša“ konštatovanie o tom, ako „Darwin ohromil svet dvoma magickými slovami - „zvyk“, pod ktorým chápal dedičnosť i adaptáciu a „pôvod“, ktoré nemalo označovať nejakého spoločného predka, ale skôr konštantnú ekologickú funkciu. (Huxley 2000, s. 88). F. Huxley upozorňuje že väčšina jeho súčasníkov, ktorí mali na dedičnosť obmedzený pohľad, nepochopila jeho teóriu správne.

Evolučný prístup a zmýšľanie, ktoré je odlišné od ponímania Ch. Darwina, prejavil aj filozof, vedec, teológ a evolucionista P. Teilhard de Chardin, podľa ktorého je evolúcia kľúčom k pochopeniu pôvodu, štruktúry a zmyslu vesmíru, je proces, ktorý s dokonalou zručnosťou utvára nové možnosti, nové formy života, ktorých prostredníctvom dochádza k transformácii hmoty na ducha.

Pozornosť venoval aj tomu, že pre mnohých ľudí, dokonca aj pre intelektuálov zostáva evolúcia niečím záhadným, ťažko pochopiteľným pojmom. Reakciou na zistené nepochopenie sú jeho ďalšie vyjadrenia v prospech evolúcie, ktorú opisuje ako základný prúd smerujúci k štúdiu vývoja. Evolúcia, to nie je teória, systém ani hypotéza, ale je ďaleko viac, je to obecná podmienka, ktorej sa musia podriaďovať a vyhovovať všetky teórie, hypotézy a systémy ak majú byť mysliteľné a správne. (Teilhard de Chardin 1990, s.

H. Skolimowski chápe evolúciu ako proces kozmologickej evolúcie a tvorivej evolúcie. Proces neustáleho vznikania chápe ako presnejšie vyjadrenie antropického princípu. Skolimowského antropický princíp (tzv. silná verzia) znamená, že vesmír je domovom človeka, sme jeho legitímnymi obyvateľmi a v určitom zmysle sme jeho zdôvodnením.

Priebeh evolúcie vysvetľuje ako vykované dielo kozmologických konštánt v zmysle antropického princípu počas prvých 12 miliárd rokov kozmologickej evolúcie. Na rad prišla etapa evolúcie s novým prostriedkom na vyjadrenie života z osvedčených kozmologických a chemických pozícii.

Evolúcia ako tvorivá sila, ktorá neustále vyjadruje život v stále nových formách vedomia, nie je iba v súlade s antropickým princípom, ale je jeho nevyhnutným rozvinutím. Podľa H. Skolimowského sa antropický princíp prejavil prostredníctvom tvorivej evolúcie, ktorá je „pokračovateľkou” v pôvodnom diele síl kozmologických konštánt (Skolimowski 1999, s. 25).

Evolučný biológ S. J. Gould je presvedčený o mimoriadnom význame evolučnej teórie pre vedeckú interpretáciu sveta. Podľa jeho názoru má evolučná teória mnoho prívržencov a vďačí za to svojim trom rysom: v ustavičnom vývoji je dostatočne pevná, aby bola pokojná a vzbudzovala dôveru, ale je dômyselne nezavŕšená, aby mohla lákať tajomstvom neobjavených pokladov; nachádza sa uprostred pásma, ktoré siaha od vedných odborov skúmajúcich časovo neohraničené obecné javy až po odbory, ktorých záujmy sa priamo upierajú iba k jednotlivostiam vývoja; týka sa života nás všetkých (Gould 1988, s.

Horlivým zástancom evolúcie je aj vedúca osobnosť „bruselskej školy” I. Prigogine, ktorý o evolúcii hovorí, že ju vidíme a objavujeme kdekoľvek, kam sa pozrieme. Vidíme mnohotvárnosť foriem, nestabilitu a zisťujeme to na všetkých úrovniach ako v oblasti elementárnych častíc, v biológii, v astrofyzike s jej rozpínajúcim sa vesmírom a vytvorených čiernych dier (Šmajs 2000, s. 75). O klasickej vede hovorí, že tam, kde sa zdôrazňovala trvalosť, tam teraz odhaľujeme zmeny a evolúciu.

J. Šmajs rozlišuje evolúciu v dvoch rôznych formách, evolúciu prirodzenú - prírodnú a evolúciu umelú - kultúrnu. Prirodzená evolúcia je „protientropickým ontotvorným procesom vo vnútri vesmírnej skutočnosti podliehajúci priestorovému rozpínaniu ochladzovaniu a rozpadu“ (Šmajs 2005, s. 1). Týmto rozlíšením poukazuje na konflikt dvoch pozemských procesov a hľadá podmienky pre ich možnú a dlhodobú koevolúciu a kompatibilitu. Problém prirodzenej evolúcie je v tom, že sa nedajú dostatočne dobre pozorovať empiricky zistené evolučné zmeny z dôvodu odohrávania v oveľa dlhších časových periódach, ako je životný cyklus človeka.

V súčasnosti ani veda a filozofia nevedia spoľahlivo registrovať spontánne štruktúrne a procesuálne zmeny. Prirodzenú evolúciu vysvetľuje ako „spontánny konštitutívny proces vo vnútri súčasnej tendencie vesmíru k rozpínaniu a ochladzovaniu, k „amortizácii” pôvodnej koncentrovanej aktivity veľkého tresku” (Šmajs 2000, s. 79). Prirodzenú evolučnú tvorivosť pokladá za všeobecnú spontánne aktívnu skutočnosť, ktorá je viazaná nielen na zvláštne kozmické podmienky, ale aj na súbor zvláštnych pozemských podmienok.

Evolúcia spolupracuje s rozpadom, ale aj smeruje proti nemu, parazituje na ňom. Obrazne povedané, postupuje proti prúdu, proti rozpadu a na to potrebuje primeranú energetickú podporu výživu. Evolúcia sa neodohráva podľa predpísaného scenára. Práve naopak, ako veľmi zložitá dynamická interakcia informácie s prostredím, ako interakcia v štruktúrne usporiadanom látkovo-energetickom svete.

Evolučná tvorivosť kultúrnej evolúcie a jej spôsob aktivity už nepriamo dominovala v kultúre lovca - zberača, v podstate až do priemyselnej revolúcie. Jej druhý spôsob sa rozvíja v kultúrach technického typu, v ktorých sa podľa J. Šmajsa sama dostáva do stavu ohrozenia. Poriadok kultúrnej evolúcie v podstate víťazí nad poriadkom prírodnej evolúcie a do značnej miery si aj podriaďuje zložité prírodné štruktúry.

Rozmach silnej kultúrnej evolúcie začína priemyselnou revolúciou (Šmajs 2000, s. 88). Evolučná teória sa stávala súčasťou biológie, antropológie, paleontológie a stala sa trvalou súčasťou všeobecného vzdelania. Súčasná doba prináša so sebou mnohorakosť názorov a pohľadov na evolúciu.

Tieto názory súvisia s vierou, vzdelanosťou a túžbou po poznaní. Myslím si, že je na individuálnej úrovni na každom z nás, ako pristupujeme a uvažujeme o evolúcii, či je to pre nás podstatné, alebo sa tým vôbec nezaoberáme a nechávame to na iných. Od polovice 19.storočia tvorí teória evolúcie teoretické jadro biológie ako vedy a svojím predmetom a ...

tags: #reprodukcia #mýtus #kozmické #vajce

Populárne príspevky:

• Zdravá strava pre sliepky
• Recepty na obed
• Recept na narodeninovú tortu
• Objavte zdravý obed: Tempeh a batáty
• Tipy a triky pre modelovaciu čokoládu