Život a dielo Pavla Országha Hviezdoslava
Pavol Országh (Vyšňanovie) pochádzal zo slovenského zemianskeho rodu. Narodil sa 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne manželom Terézii Országhovej, rodenej Medzihradskej a Mikulášovi Országhovi. Mal päť súrodencov, z ktorých dvaja zomreli už v detstve. Dobrý vzťah mal s bratom Mikulášom a sestrou Máriou. Po smrti brata Mikuláša sa Pavol Országh s manželkou starali o jeho deti. Doopatrovali aj Pavlovu sestru Máriu. Keď umreli rodičia aj súrodenci, ich dátumy si básnik napísal na obal Rankovho nemeckého slovníka.
Ešte za života si Pavol Országh prial, aby bol jeho rodný dom zachovaný a bolo v ňom vybudované múzeum.
Vzdelanie a štúdiá
Základné vzdelanie získaval Pavol Országh vo Vyšnom Kubíne (1855-1856), Jasenove (1856-1857) a v Leštinách (1857-1860). V Leštinách učil malého Paľka učiteľ Adolf Medzihradský, ktorý výrazne zasiahol do jeho života. Naučil ho spievať veľké množstvo nábožných piesní a priučil ho aj piesňovej rytmike, či skladaniu modlitieb. Vzbudil v ňom aj sklon ku kazateľstvu. Už počas študentských rokov Pavol Országh kázaval a po celý život mal rád aj dobrých kazateľov. V škole patril medzi najlepších žiakov. Bol ľahko chápavý, pilný, dobrých mravov.
Vďaka učiteľovi Adolfovi Medzihradskému, Pavol Országh študoval na nižšom gymnáziu v Miškovci, ktoré bolo čisto maďarským mestom. Býval tam u slobodného a bezdetného strýka Pavla. Bol výborným žiakom. Ako vtipne hovoril iba druhý v triede, „prvým po honore musel byť direktorov syn“. Školské miškovské prostredie malo pozitívny vplyv na rozvoj literárneho nadania mladého študenta: najmä na jeho orientáciu v dobovej maďarskej a svetovej romantickej literatúre.
V Kežmarku študoval päť rokov a tam i maturoval. Profesori ho mali veľmi radi, spolužiakom za príklad stavali, trebárs boli tiež všakoví. I tam bol každoročne štipendistom, často i viacnásobným. Po maturite, na jeseň roku 1870 prišiel Pavol Országh študovať právo na právnickú akadémiu do Prešova. Tam sa zapojil do práce v literárnom združení slovenských študentov „Kolo“. Stretol sa tu s vrstovníkmi, ktorí mali tiež literárne ambície. Spriatelil sa s Kolomanom Banšellom, autorom básní publikovaných v Sokole a v almanachu Minerva. Na jar roku 1871 vychádza ich almanach Napred - prvý spoločný zborník literárnych prác mladej, nastupujúcej generácie.
Počas pobytu v Prešove vytvoril osobitný súbor básní, ktorý nazval „Piesne“, 1870.V roku 1872 ukončil právnickú akadémiu a stal sa advokátskym pomocníkom u Antona Nádašiho v Dolnom Kubíne.
Pracovný život
Pavol Országh od 1. augusta 1872 nastúpil na svoje prvé pracovné miesto do Dolného Kubína. Pracoval ako advokátsky praktikant u dolnokubínskeho advokáta Antona Nádašiho. Po mesiaci odišiel k advokátovi Žigmundovi Melfelberovi do Martina, kde pôsobil tri mesiace. V roku 1874 začali zákroky uhorskej vlády proti existencii slovenských národných inštitúcií, proti gymnáziám a Matici slovenskej. Za záchranu revúckeho gymnázia bojoval aj Pavol Országh. Vystúpil s prejavom proti takémuto postupu, bolo proti nemu začaté vyšetrovanie, a preto musel opustiť dolnokubínsky súd. Od 1. septembra 1875 si otvoril samostatnú advokátsku kanceláriu v hornooravskom mestečku Námestovo. Ako advokát riešil rôznorodé právnické prípady. V júni roku 1899 sa presťahoval opäť do Dolného Kubína, kde pracoval až do roku 1902. Potom sa vzdal tejto práce a venoval sa už len vlastnej literárnej činnosti a prekladateľstvu. V roku 1904 sa stal vedúcim filiálky Tatra banky v Dolnom Kubíne.
Pri príležitosti 70. narodenín, (1919) mu udelili v Námestove čestné občianstvo a pomenovali po ňom ulicu, na ktorej býval.
Osobný život a vzťahy
Prvý raz sa stretol Pavol Országh s Ilonou Novákovou keď mal devätnásť rokov a Ilona dvanásť. Bližšie sa zoznámili v ochotníckom divadle v Dolnom Kubíne pri skúškach hry Skrotená divoška, kde Ilona Nováková hrala Katu a Pavol plukovníka Hromového. Počas pôsobenia Országha v Námestove, prišiel zámerne štyri razy do Dolného Kubína, aby požiadal o ruku Ilony jej rodičov. Ale ani raz sa na to nedokázal odhodlať. Konečne sa osmelil a požiadať o jej ruku v liste adresovanom jej otcovi Samuelovi Novákovi, 16. októbra 1875. Ešte koncom toho roku sa slávnostne zasnúbili. Z Hviezdoslavovej ľúbostnej korešpondencie sa zachovalo tridsaťdva listov. Súčasťou listov bolo aj 28 básní. Zosobášili sa 15. mája 1876 na deň Žofie, keď Ilonina matka mala meniny a otec Samuel Novák 40. výročie kňazskej činnosti.
Ako koncipient vykonával Pavol Országh advokátsku prax v kancelárii Žigmunda Melfelbera od 30. septembra do 21. decembra 1872. Ten mladého právnika zoznámil s činiteľmi Matice slovenskej a s predstaviteľmi Slovenského národného memoranda. V tomto období napísal báseň V desaťročie Memoranduma, ktorú r. Žigmund Melfelber bol ľudomilom, podporovateľom každej šľachetnej a dobročinnej akcie, podporoval slovenské študentstvo, najmä študentov a profesorov revúckeho gymnázia. Bol medzi členmi - zakladateľmi Matice slovenskej. Pavol Országh si obľúbil aj martinské ochotnícke divadlo. Počas krátkeho pobytu v Martine sa zapojil do činnosti Slovenského spevokolu. Ako ochotnícky herec tu naštudoval postavu Lajka Kalinu vo veselohre V. Podolského (pseudonym Viliama Pauliny-Tótha) Kocúrkovský bál, ktorá mala premiéru v matičnej Národnej svetlici 14.
Vzťah Pavla Országha k Martinu sa zintenzívňoval aj prostredníctvom korešpondencie so Svetozárom Hurbanom Vajanským, s Jozefom Škultétym, s Jozefom Gašparíkom Leštinským, s Andrejom Halašom, s Otom Škrovinom. Hviezdoslavove knihy vydával v Martine Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, od roku 1915 aj zmluvne, neskôr práva prevzala Matica slovenská. V roku 1909 pri príležitosti 60-tych narodenín básnika, martinskí ochotníci usporiadali slávnostný večierok, ktorého vrcholom bola dramatizácia Hájnikovej ženy. 5. augusta 1919 sa Hviezdoslav osobne zúčastnil na valnom zhromaždení znovuobnovenej Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine, kde pred mnohotisícovým davom predniesol pozdravnú báseň pod názvom K znovuotvoreniu Matice slovenskej z balkóna I. budovy Matice slovenskej. Hviezdoslav prehovoril aj na martinskom námestí. Členovia Matice slovenskej ho zvolili za jedného z jej štyroch predsedov. Ešte v ten pamätný deň v Národnej svetlici vystúpil Slovenský spevokol s Hviezdoslavovou tragédiou Herodes a Herodias za autorovej osobnej účasti.
Vajanský a Hviezdoslav boli dobrými priateľmi. Pavol Országh Hviezdoslav považoval Jozefa Škultétyho za svojho literárneho kritika. Začal si s ním písať 13. mája 1879. Škultéty mu pochválil Ilonu Žltovlas a Oblaky. Podporoval ho v tvorbe, hlavne v písaní balád. Jozef Škultéty sa stal sprostredkovateľom medzi Hviezdoslavom a Kníhtlačiarskym účastinárskym spolkom. V roku 1910, oslovil Hviezdoslav Škultétyho, aby mu pomohol nájsť byt v Martine. Škultéty mu chcel postaviť dom podľa Hviezdoslavových požiadaviek.
Rok 1895 sa stal v živote Hviezdoslava pamätným. Absolvoval náročnú zahraničnú cestu do Nemecka a k moru. Uskutočnil ju so svojím švagrom, dolnokubínskym evanjelickým farárom Pavlom Novákom. Z Oravy sa vydali na cestu 8. júla 1895 a prvú zastávku mali vo Viedni, potom navštívili Salzburg, Mníchov, Štutgart. 22. júla bol Hviezdoslav na ostrove Helgoland, kde sa prvý raz plavil po mori. Na spiatočnej ceste sa vracali cez Berlín, Lipsko, Drážďany a Prahu.
Vzťah k českej kultúre
Dielo P. O. Hviezdoslava vzniklo v dotyku s inonárodnou literatúrou a kultúrou. Osobitnú kapitolu v básnikovom literárnom živote tvorí česká kultúra a literatúra. V roku 1873 absolvoval prvú cestu do Prahy na oslavy stého výročia narodenia Josefa Jungmanna. Jeho česko-slovenské kultúrne povedomie sa postupne dotváralo príjmom odbornej a časopiseckej literatúry umenovedného charakteru a kontaktmi s osobnosťami českej kultúry (Svatoplukom Čechom, Jaroslavom Vrchlickým, Antonínom Sovom, Vítězslavom Hálkom, Josefom Svatoplukom Macharom, Petrom Bezručom, Adolfom Heydukom, Albertom Pražákom). Prostredníctvom časopisu Naše doba sa zoznámil s politickou filozofiou Tomáša Garrigua Masaryka. Svoj pozitívny vzťah k prvému československému prezidentovi vyjadril nielen ďakovnými listami za knihy, ktoré mu posielal, ale aj prostredníctvom básne, ktorú mu venoval pri príležitosti jeho sedemdesiatych narodenín. V roku 1918 Hviezdoslav absolvoval svoju druhú cestu do Prahy. V máji 1918 viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia položenia základného kameňa na stavbu budovy Národného divadla. S manželkou a účastníkmi slávností konaných pri príležitosti 50. výročia vzniku Národného divadla v Prahe v dňoch 15. - 18. 5. 1918 a s delegáciou zo Slovenska na zámku v Krči počas slávností 50.
Úmrtie
Od začiatku roku 1920 Hviezdoslav prechorieval. Letné mesiace trávil v ľubochnianskych kúpeľoch. Pavol Országh Hviezdoslav umrel včasráno 8. novembra 1921 vo svojom byte v Dolnom Kubíne. Pohreb určili na nedeľu, 13. novembra, aby sa na ňom mohlo zúčastniť čo najviac oravského ľudu.
Literárna tvorba
Mladý Hviezdoslav vyrastal v evanjelickom prostredí, v ktorom liturgický a literárny jazyk biblickej češtiny bol prirodzenou súčasťou jazykového vedomia všetkých členov jeho rodiny. Najmä Biblia a Tranovského kancionál sa mu stali, ako to sám viackrát potvrdil, prameňom básnickej inšpirácie i prvou učebnicou estetiky a poetiky slovesného textu. Od roku 1877 sa pod svoje prvé literárne práce podpisoval: O, P. Literárne začal tvoriť počas štúdií v Miškovci, v Kežmarku a v Prešove. Z kežmarského obdobia pochádzajú ľúbostné básne, z prešovského aj vlastenecké. Talent mladého Országha zaujal mnohých, najmä Janka Matúšku a bratov Makovických z Ružomberka. Prvé slovenské básne posielal z kežmarského štúdia učiteľovi Adolfovi Medzihradskému. V roku 1868 vyšla Országhovi básnická prvotina Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Venoval ich Andrejovi Sládkovičovi. Redaktorom a vydavateľom sa stal Viliam Pauliny-Tóth. V roku 1871 Országh uverejnil v almanachu Napred okrem básní i hru Otčim. Z roku 1872 pochádza jeho dráma Svätopluk - veliký kňaz ruský. Na rozhraní rokov 1874 - 1875 roztvára tematiku „nočnohviezdnych“ priestorov. Básne publikoval v Slovenských pohľadoch a v Černokňažníku. Ako kritika si vážil Jána Donovala (Tichomíra Milkina), ktorý podľa osobnej interpretácie, najhlbšie prenikol do jeho poézie. Za svoje najlepšie dielo sám považoval Prvý záprah. Balada Topeľci, bola poslednou básňou, ktorú napísal. Začal ju písať v Dolnom Kubíne, dopísal ju v Ľubochni. Najviac času strávil nad historickou skladbou Alžbeta Thurzová. Niektoré básne zhudobnili.
Hviezdoslav sa vo svojej tvorbe venoval lyrike, epike aj dráme. Počas života mu vyšlo niekoľko desiatok básnických zbierok - Básnické prviesenky Jozefa Zbranského (1869), Ilona Žltovlas (1879), Čierny tok (1888), Mlyn v Tatrách (1888), Na obnôcke (1889), V žatvu (1890), Poludienok (1891), Obed a večera (1892), Stužková (1909), Dozvuky (1911). Zbierka Krb a vatra z roku 1880 zostala len v rukopise. Z epiky bolo počas života Hviezdoslava prvo vydaných 8 diel - Agar (1882), Hájnikova žena (1884/1886), Bútora a Čútora (1888), Ežo Vlkolinský (1890), Gábor Vlkolinský (1884/1886), Ráchel (1892), Vianoce (1897), Sen Šalamúnov (1900). Zbierka Kain z roku 1900 nebola vydaná.
Hájnikova žena
Hájnikovu ženu začal písať 2. 2. 1884. V roku 1884 vyšlo v Slovenských pohľadoch šesť kapitol. Potom sa mu prestalo dariť a z druhej polovice chystanej epickej skladby nenapísal ani riadok. K pokračovaniu ho povzbudzoval Svetozár Hurban Vajanský. Nakoniec dielo dokončil 10. 10.
Proces splývania drobného zemianstva so sedliackym ľudom zobrazil v epických skladbách Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský. Cez obraz Vlkolína (Vlkolín je krycím názvom pre Vyšný Kubín) umelecky zachytil sociálnu realitu do veľkého epického celku. Básnik v zemianskom probléme poukázal na život v slovenských stoliciach na Orave, Liptove a v Turci. Sám Hviezdoslav pochádzal z tej spoločenskej vrstvy drobných zemanov, ktorých zobrazil vo Vlkolíne. Deje obidvoch diel prebiehajú takmer paralelne. Osou deja Eža Vlkolinského sa stala roztržka medzi Ežom a jeho matkou Esterou, zarytou a hrdou zemiankou, ktorá mu nechce dovoliť ženbu so sedliackym dievčaťom Žofkou Bockovie.
| Dielo | Rok vydania |
|---|---|
| Básnické prviesenky Jozefa Zbranského | 1869 |
| Ilona Žltovlas | 1879 |
| Čierny tok | 1888 |
| Mlyn v Tatrách | 1888 |
| Na obnôcke | 1889 |
| V žatvu | 1890 |
| Poludienok | 1891 |
| Obed a večera | 1892 |
| Stužková | 1909 |
| Dozvuky | 1911 |
| Agar | 1882 |
| Hájnikova žena | 1884/1886 |
| Bútora a Čútora | 1888 |
| Ežo Vlkolinský | 1890 |
| Gábor Vlkolinský | 1884/1886 |
| Ráchel | 1892 |
| Vianoce | 1897 |
| Sen Šalamúnov | 1900 |
tags: #ruské #básne #pre #deti #na #obed
