Prečo šampiňóny žltnú a ako ich rozoznať?

S príchodom leta a jesene sa mnohí nadšenci prírody vydávajú do lesov, aby si spríjemnili prechádzku zberom húb. Zber húb je obľúbeným koníčkom, no prináša so sebou aj riziká. Národné toxikologické informačné centrum (NTIC) každoročne zaznamenáva desiatky otráv hubami, pričom medzi obeťami sú často aj deti. Preto je mimoriadne dôležité vedieť rozlíšiť jedlé a jedovaté huby a dodržiavať základné zásady bezpečného hubárčenia.

Koncom apríla sa na presvetlených okrajoch lesov, lúkach, pasienkoch a poliach začínajú objavovať obľúbené pečiarky (Agaricus). Vyhľadávajú predovšetkým hnojenú pôdu, a preto ich nachádzame na miestach ovplyvnených ľudskou činnosťou, no aj všade tam, kde sa často zdržiava zver. Pestované „šampiňóny“, ktoré predstavujú bielu i hnedú varietu pečiarky dvojvýtrusnej (Agaricus bisporus), patria do prvej päťky druhov húb s najvyššou svetovou produkciou.

Ale pozor, nie všetky pečiarky sú jedlé! Mnohí hubári si mylne myslia, že všetky pečiarky sú jedlé. Pravda je taká, že na Slovensku rastie päť mierne jedovatých druhov pečiarok.

Rozlišovanie jedovatých, nejedlých a jedlých pečiarok

Vytriediť z košíka sa však dajú pomerne ľahko. Stačí poznať ich rozlišovacie znaky a tie sú dosť zrejmé. V prvom rade si treba všímať sfarbenie dužiny po rozrezaní či poranení. Poďme sa pozrieť na to, ako ich rozlíšiť.

Jedovaté pečiarky

Dužina jedovatých pečiarok sa najmä v spodnej časti hlúbika v priebehu niekoľkých sekúnd sfarbuje výrazne do chrómovožlta. Aby bolo možné tento znak pozorovať, je nutné preštudovať celé plodnice, teda by nemali mať odrezanú spodnú časť hlúbika.

V prípade, že je hlúbik odrezaný, žltnutie sa dá sledovať ešte aj na otlačenom prsteni či na poranenom okraji klobúka. Tam však nemusí byť vždy také výrazné ako v dužine hlúbika. Nehovoriac o tom, že staršie plodnice so suchšou dužinou už nemusia vôbec reagovať. Ďalším znakom jedovatých pečiarok je nepríjemná vôňa, pripomínajúca karbol, atrament či nemocničnú chodbu. Ak pečiarka nemá príjemnú mandľovo-anízovú vôňu, nemožno ju odporučiť na konzumáciu.

Naším najznámejším druhom z tejto skupiny je bielo sfarbená pečiarka páchnuca (Agaricus xanthodermus), často sa však stretávame aj s hnedastosivou pečiarkou Pilátovou (Agaricus iodosmus) alebo s pečiarkou perličkovou (Agaricus moelleri), ktorá má celý klobúk posiaty drobnými černastými šupinkami.

Najznámejší jedovatý šampiňón zápašný (pečiarka páchnuca - Agaricus xanthodermus) s bielym hladkým klobúčikom, ktorá rastie na lúkach i v parkoch, môže vyvolať zvracanie a žalúdočné kŕče.

Rozlišovacie znaky muchotrávky zelenej:

• Blanitá voľná pošva na báze hlúbika
• Prsteň na hlúbiku
• Čisto biele lupene
• Variabilné sfarbenie klobúka (zelené odtiene, sivobelavá)
• Dužina je biela a pevná, na reze nápadne sírovo žltne, najmä v spodnej, zhrubnutej časti
• V dospelosti zápach surových starých zemiakov

Nejedlé pečiarky

Druhy s nie veľmi príjemnou vôňou dužiny, ktoré nežltnú, môžeme považovať za nejedlé. Patrí sem napríklad pečiarka hnedoškvrnitá (Agaricus impudicus) s výraznou vôňou po hube pestrec obyčajný (Scleroderma citrinum).

Jedlé pečiarky

Niektoré druhy pečiarok žltnú veľmi pomaly, nikdy nie v priebehu niekoľkých sekúnd. Tieto majú zvyčajne príjemnú, mandľovo-anízovú vôňu a sú jedlé. V bučinách býva veľmi častá pečiarka hájová (Agaricus sylvicola) s hľuzovito zakončeným hlúbikom, na lúkach pečiarka ovčia (Agaricus arvensis), ktorá je podobne bielo sfarbená, no hlúbik má bez odsadenej hľuzy.

Príjemne vonia a zároveň pomaly žltne aj veľmi výdatná pečiarka obrovská (Agaricus augustus), ktorá má šupinkatý klobúk. Aj ďalšie pečiarky s príjemnou vôňou môžeme považovať za jedlé. Do tejto skupiny patria rôzne biele i hnedo šupinkaté druhy s nemennou i červenejúcou dužinou, napríklad pečiarka poľná (Agaricus campestris), ktorá má veľmi krátky hlúbik, či pečiarka obyčajná (Agaricus bitorquis) s dvojitým prsteňom.

Rozlišovacie znaky pečiarky:

• Prsteň na hlúbiku (chýba pošva)
• Lupene sú v mladosti bledé, v dospelosti čiernohnedé
• Klobúk biely až jemne žltý

Zásady bezpečného hubárčenia

Dodržiavanie týchto zásad znižuje riziko otravy hubami:

• Zbierajte len tie huby, ktoré bezpečne poznáte. Ak si nie ste istí, radšej hubu nechajte v lese.
• Nezbierajte huby do plastových tašiek, ale do vzdušného košíka. V plastovej taške sa huby môžu zapariť a znehodnotiť.
• Plodnice vykrúťte tak, aby sa nepoškodilo podhubie.
• Plodnicu očistite hneď v lese.
• Neničte huby, ktoré nechcete zozbierať. Aj jedovaté huby majú v prírode svoj význam.
• Nezbierajte prestarnuté alebo červivé huby.
• Nezbierajte huby v blízkosti ciest, priemyselných oblastí a skládok odpadu.
• Huby spracujte čo najskôr po zbere.
• Surové, zle skladované alebo nedostatočne tepelne upravené huby vyvolávajú tráviace ťažkosti.
• Pri ochutnávaní surových plodníc a konzumácii šalátov zo surových húb môže nastať ľahká otrava, aj keď išlo o jedlé huby.

Príznaky otravy hubami

Prvé príznaky otravy hubami sa môžu objaviť už do pol hodiny po konzumácii, ale aj po viacerých dňoch.

Ak máte po konzumácii húb tráviace ťažkosti, vyhľadajte lekársku pomoc. Dôležité je doniesť so sebou nespracované zvyšky húb, jedlo z húb alebo zvratky, ktoré pomôžu identifikovať hubu, ktorá spôsobila otravu, čo je nesmierne dôležité pre liečbu.

tags: #prečo #šampiňóny #žltnú

Populárne príspevky:

• Získajte informácie o delení a spracovaní zveriny
• Vzor lekárskeho receptu s modrým pruhom
• Tradičný Slovenský Recept
• Výroba tekvicového oleja
• Recepty pre diabetikov zo zemiakov