Slepacia polievka pre dušu: Príbehy o otcoch a synoch a budovaní vzťahov

Kniha je najvernejším priateľom človeka. Príbehy píše sám život. Tie skutočné rovnako, ako vymyslené.

Kresťanské knihy majú silu nielen pomáhať pri štúdiu Písma, ale aj prehriať myseľ unavenú zimou alebo smútkom. A práve knihy zo série Slepačia polievka pre dušu sú známe svojou schopnosťou prinášať útechu a inšpiráciu. Tento článok sa zameriava na recenzie knihy Slepačia polievka pre dušu s podtitulom Otec a syn, pričom sa opiera o dostupné informácie a rozširuje ich o ďalšie relevantné aspekty.

Blížili sa Vianoce, sviatky pokoja a aby som ten pokoj naozaj aj zažil, povedal som si, že darčeky kúpim v predstihu a nebudem bojovať o akciové ponuky v preplnených obchodných centrách ako Sagan v záverečnom špurte. Ešte by niekto pri mne spadol a ja by som bol vylúčený z nákupu. Nakoniec sa mi podarilo kúpiť knihu Slepačia polievka pre dušu s podtitulom Osobná motivácia (alebo tak nejako podobne). Kým sa kniha dostala zabalená pod stromček k ponožkám a dezodorantu, tak som si prečítal pár strán, možno aj nepár, nepočítal som ich presne.

A vo všetkých tých príbehoch išlo v princípe o jedinú vec, ktorá sa dá zhrnúť nasledovne: Postav sa pred zrkadlo, povedz si, že to dokážeš a Ty… to dokážeš. Podnikanie, nájsť si životného partnera, schudnúť… čokoľvek, len si ver, mysli pozitívne a všetko už pôjde. Čo som prečítal, to som prečítal, a čas plynul ďalej.

Teraz vážne, nemám problém s tým, že sa niekomu niečo podarilo, ale mám problém s tým, že sa píše o niečom, čo je ojedinelé a výnimočné, ako o niečom bežnom. Človek si prečíta Slepačiu polievku, strávi dvadsať minút na záchode u známych bez mobilu a zrazu môže mať pocit, že aj on môže zbohatnúť, že aj on chce a hovorí si to do zrkadla a veď predsa ten jeho podnikateľský nápad je tiež celkom fajn.

Moja manželka sa vrátila domov z prechádzky s deťmi. Bola to prechádzka typu „všetky mamičky zo sídliska so všetkými deťmi sa stretnú na ihrisku a vyzerajú ako nebezpečný a dobre organizovaný gang s odkazom toto ihrisko je naše“. Rozprávala mi príhodu jednej mamičky (nazvime ju Oľga). Oľgin syn si totiž naposledy domov doniesol pavúka a keď ho chcela Oľga zlikvidovať, tak jej 3-ročný syn povedal: „Nezahadzuj ho, to je môj nový kamarát a iného nemám“.

Oľga nie je vdova, nie je slobodná matka ani rozvedená. Je manželkou úspešného podnikateľa s dobre rozbehnutou firmou. Aby bol zvyšok príbehu zrozumiteľný, treba spomenúť, že Tibor pracuje ako poisťovák, ale taký ten poriadny, poctivý a kariérne vypracovaný. Môj kamarát potreboval havarijnú poistku na auto, tak sme spolu zašli za Tiborom. Popri poistke na auto začal kamošovi ponúkať aj poistku na život, investičné sporenie, poistku pre deti a ešte veľa iných produktov. Už tam chýbal len aloe vera gél a chia semiačka na chudnutie.

Ja som pomedzi tieto ponuky sucho nadhodil otázku, koľko vlastne zarába. Vyplývala z toho, že som videl, aké auto mu parkuje pred kanceláriou, aký ma oblek a v neposlednom rade aj všetky možné plakety a diplomy za 1. miesto neviem v čom všetkom. Odpoveď ma prekvapila. „Z toho, čo zarobím, si nechám len nevyhnutnú časť pre rodinu a všetko zvyšné investujem do firmy, lebo do piatich rokov sa mi to vráti niekoľkonásobne.

Večer v ten istý deň som šiel hrať futbal. Neviem či hrať, skôr sa pokotúľať po palubovke a vytvoriť si tak dobrú zámienku pre občerstvenie v podobe piva a aspoň raz za dva týždne si trochu prečistiť hlavu niekde vonku s kamošmi. Keď som sa vrátil z piva, teda z futbalu, a ľahol som si do postele (máme takú veľkú 2x2m, kde spávame aj s dvoma našimi deťmi a je to super), tak mi manželka rozprávala, že náš starší syn (nazvime ho Alan) dlhšie zaspával.

Alan sa pred spaním pýtal mamy, že kde je tato (ja) a že sa na mňa teší. Alanovi pomohlo zaspať manželkino uistenie, že keď sa zobudí, tak tato už bude doma. Bývame v podnájme, malom byte, rodinný dom si nikdy zrejme nepostavíme, ale môj syn má za najlepšieho kamoša mňa, nie pavúka z ihriska.

Kto je inšpiráciou pre redaktora Profitu? Tibor. Kto je inšpiráciou pre syna? Snáď ja. Vzťahy sa budujú časom, nie peniazmi.

Pred časom som medzi deťmi v centre voľného času urobila malý prieskum zameraný na spoločné stravovanie v rodine a zistila som, že deti milujú spoločné obedy s rodičmi, milujú ten pocit byť všetci spolu ako rodina. Spýtala som sa ich, čo sa im v spojení so spoločným obedom vybavuje a každému z nich sa rozprestrel na tvári úsmev. Rozprávali príhody, uvádzali smiešne situácie, tradičné jedla, ktoré u nich rozvoniavajú a spomínali na to príjemné, čo si pamätajú.

Spoločné obedy a večere doma majú svoje osobité čaro, prinášajú všetkým členom rodiny niečo pozitívne a čo si málokto uvedomuje, tento rituál má i určitú ochrannú funkciu. Priestor a blízki ľudia okolo jedálenského stola tvoria akúsi ochrannú zónu, ktorá vyvoláva pocit bezpečia, ku ktorému je možné vrátiť sa v prípade problémov či životných kríz. I keď je potrebné tento pocit posilňovať najmä u malých detí, ktoré doslova vyžadujú blízkosť a istotu najbližších, spolupatričnosť potrebujú cítiť i dospievajúce deti.

Existuje množstvo štúdií, najmä zahraničných, v ktorých sa potvrdzuje pozitívny vplyv spoločného stolovania na prevenciu rizikového správania u dospievajúcich - fajčenia, užívania drog, agresivity, alebo na elimináciu vzniku depresií. Spoločné stolovanie vytvára prostredie, ktoré môže výrazným spôsobom prispieť k zlepšeniu vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Môže sa stať komfortným priestorom na komunikáciu v rodine. Ak sa takáto komunikácia stane pravidelnou, rodičom je ľahšie rozpoznávať a identifikovať zmeny, ktoré sa s dieťaťom dejú.

Zdieľanie spoločného jedla dáva rodičom možnosť a ideálnu príležitosť poskytnúť deťom modelové úlohy a vzorce správania, koučovať sociálne a kultúrne očakávania. Deti sa spoločným zdieľaním tohto rituálu učia, že správne rodinné jedlo sa podáva doma na určenom mieste, je čerstvé a kvalitné a že je produktom celkom náročnej kultúrnej činnosti, ktorej sa hovorí varenie a ktorá si vyžaduje čas a úsilie zo strany toho, kto jedlo pripravuje.

Toto poznanie je základom nielen získania určitých zručností, ale i prehĺbenia úcty a vďačnosti k rodičom.

Je zvláštne, že i napriek všetkým pozitívam, ktoré spoločné stolovanie prináša, vôňu slávnostnej slepačej polievky, ktorá kedysi každú nedeľu voňala celým domom, vymieňajú dnešné mladé rodiny za ťažký, nič nehovoriaci vzduch v čínskych reštauráciách, kde sa narýchlo usadia na kvázi rodinný obed počas víkendovej nákupnej turistiky. Každý si dá iné jedlo, otec číta časopis, mama sa kochá novými topánkami, dcéra má na ušiach slúchadla a syn sa hrá s tabletom. I keď sa rodina nachádza spolu pri jednom stole, je vlastne každý z nich sám.

Nemalou mierou k zániku tohto rituálu prispievajú i niektoré povolania, ktoré sú rodičia povinní vykonávať počas víkendov. A tak maminy a ockovia namiesto toho, aby jedli spoločne so svojimi deťmi aspoň jeden deň v týždni, blokujú v pokladniach alebo šoférujú autobus.

I keď je možné konzumáciu jedla chápať veľmi pragmaticky, vecne a chladne (veď je to len také obyčajné uspokojovanie ľudskej potreby, mohol by niekto namietať), zdá sa, že rodinné jedlo a rodinný stôl je možno chápať i v iných súvislostiach: ako prvé a najdôležitejšie miesto, kde dieťa získava pozitívny vzťah a postoj k jedlu, ako prostredie príjemne prežitých spoločných chvíľ a posilnenia rodinných väzieb, ako priestor, kde sa odovzdávajú rodinné tradície, zvyky, ako malé laboratórium, ktoré ukája detskú zvedavosť pri skúšaní nových chutí, nových jedál, ako priestor určený na relaxáciu, kde sa pri dobrom jedle dieťa spája samo so sebou a zároveň sa delí o svoje zážitky s ostatnými, ako plánovacie stredisko, kde vznikajú plány, vízie a ideály rodiny, ako učebňu, kde dieťa získava nové informácie a učí sa rôznym zručnostiam, ako divadelné predstavenie, kde dieťa môže sledovať a napodobňovať dospelých, učiť sa slušnému správaniu, rozširovať si slovnú zásobu, hovoriť prosím, ďakujem, ako rituál, ktorý sa navždy uchová v pamäti, ako pozitívna spomienka na seba a na svoju rodinu.

Prieskumu sa zúčastnilo 13 detí vo veku do 10 rokov, z toho 2 deti nezažili nikdy spoločné stolovanie s rodinou.

Niekde na začiatku ľudských dejín stál homo sapiens, ktorý si chránil svoj kus mäsa v úzadí jaskyne či prístrešia a i napriek prítomnosti svojho spoločenstva ho konzumoval sám.

Kresťanské knihy dokážu viac než len pomôcť so štúdiom Písma. Knihy totiž vedia krásne prehriať priestor, a kvalitné kresťanské knihy - naozaj dobrá náboženská literatúra - to dokážu aj s mysľou, ktorú unavila zima alebo smútok.

tags: #slepacia #polievka #pre #dušu #príbehy #otec

Populárne príspevky:

• Bravčové stehno so šampiňónmi
• Recepty z cíceru
• Losos pečený na soli
• Zdravé recepty na šaláty
• Ako pripraviť lahodnú bravčovú panenku