Stabilizácia Strely z Hladkej Hlavne: Princípy a Kontext
Dejiny Ruska a ruského národa nie sú o nič viac deterministické ako akékoľvek iné. Rusko prešlo a prechádza možnosťami voľby ako každá iná krajina. Je tiež v rovnakej miere vystavené dejinným náhodám.
Ruské dejiny sú mätúce aj preto, že ich nevyhnutne a koniec koncov právom čítame ako súčasť príbehu kresťanskej, teda západnej civilizácie, a tým pádom sa ich snažíme interpretovať v západných pojmoch. Rusko nebolo a nie je Západ, nie je ani „nedokonalý“ či „pokazený“ Západ. Vyrastá z odlišných starobylých tradícií.
Geografické a Klimatické Faktory
Prvým faktorom sú vzdialenosti. V ére lietadiel, televízie a internetu je to oveľa menší problém ako predtým, stále ho však nemožno zanedbať. S tým súvisí druhý problém, ktorým je kritický nedostatok prístavov a prístupu k moru. Nedostatok prístavov tiež vždy obmedzoval ruské kontakty so západným svetom, voľnú výmenu tovaru a myšlienok. Prispel k ruskej izolácii.
Treťou veľkou slabinou je neexistencia prirodzenej západnej hranice. Armáde, ktorá by tadiaľto postupovala, nestoja v ceste ani pohoria, ani iná väčšia prírodná prekážka. Tým sa však geopolitické problémy nekončia. Tie ďalšie sa týkajú výživy a potravinovej sebestačnosti.
Podnebie je celkovo slabinou Ruska. Okrem malej časti severozápadu tam prevláda kontinentálna klíma: sucho, teplé letá, ľadové zimy. V porovnaní s Európou má väčšina Ruska kratšie vegetačné obdobie, a tým pádom aj kratšiu sezónu poľných prác (a obdobie, keď sa dobytok môže pásť vonku).
V Rusku bola táto otázka vyhrotenejšia než v Európe nielen pre krátku sezónu, ale aj v dôsledku zlej úrodnosti. Ako je vidieť, na vysvetlenie väčšiny ruských špecifík nepotrebujeme čítať Dostojevského a skúmať „hlbiny ruskej duše“. Dajú sa vysvetliť úplne prízemne pomocou geografických a ekonomických podmienok, ktorými je život v Rusku vymedzený. Znova však pripomeňme, že geografia nie je pevne daný osud.
Územná Rozloha a Osídlenie
Rusko je najväčšia krajina na svete. V čase svojej najväčšej územnej expanzie zaberalo ruské impérium sedemnásť percent všetkej súše na planéte. V Rusku žije asi 146 miliónov ľudí, teda v priemere deväť na štvorcový kilometer. Podobný počet obyvateľov ako Rusko má napríklad Bangladéš, ktorého územie je však len trojnásobkom územia Slovenska. Dôvod nepomeru je očividný: na veľkej časti ruského územia nežije vôbec nikto.
Hlavnou severo-južnou osou Ruska je pohorie Ural. Tvorí hranicu medzi Európou a Áziou. Bez riek Irtyš, Ob, Jenisej, Dolná Tunguzka, Lena, Jana a Amur - aby sme vymenovali aspoň tie najdôležitejšie -, by nebolo možné osídlenie ani tej malej časti Sibíri, kam ľudia z Európy prenikli.
Tundra je bezlesá rovina, kde sa holé kamene striedajú s machmi a lišajníkmi, tu a tam rastú veľmi odolné trávy a nízke kríky. Južne od tundry leží pás lesov: na západe zmiešaný les, na východe hustá sibírska tajga - ihličnatý prales. Na juhu prechádza tajga najprv do lesostepi a potom v otvorenú step, bezlesú trávnatú krajinu.
Zďaleka nie všetci obyvatelia Ruska sú Rusi. Druhou významnou menšinovou skupinou sú severokaukazské národy, medzi nimi predovšetkým Čečenci a Inguši. Treťou skupinou sú národy hovoriace uralskými jazykmi príbuznými fínčine - Mordvinci, Marijci a niekoľko ďalších. Štvrtú skupinu, veľmi rôznorodú, predstavujú pôvodní obyvatelia Sibíri.
Ekonomická Situácia
Na Západe je zvykom Rusko podceňovať, často dosť okato. Ruská ekonomika je šiesta najväčšia na svete (podľa HDP prepočítaného v parite kúpnej sily), hospodársky silnejšia je len Čína, USA, India, Japonsko a Nemecko (prípadne namiesto neho EÚ ako celok). Podľa nominálneho HDP je Rusko na jedenástom mieste.
Rusko má dlhodobo kladnú obchodnú bilanciu a nízky zahraničný dlh. Z hľadiska ruskej politiky je dôležité, že krajina je hospodársky viac-menej sebestačná. Giniho koeficient nerovnosti príjmov podľa Svetovej banky predstavuje v Rusku 0,375. S pomerne vysokým priemerným HDP ostro kontrastuje očakávaný vek dožitia pri narodení. V Rusku nájdeme viac extrémneho bohatstva i viac žalostnej chudoby ako vo väčšine ostatných rozvinutých krajín.
Historické Aspekty
Slovanské kmene prenikli na územie dnešného Ruska, Bieloruska a Ukrajiny podľa všetkého v polovici 7. storočia. Podobne ako v tom čase inde v Európe (Francúzsko, Anglicko) aj tu sa do roly vládcov dostali bojovní Severania, Vikingovia. V dvoch kľúčových bodoch tejto cesty vznikli najstaršie mestá východoslovanských území: na sever Novgorod pri Ilmenskom jazere, na juhu Kyjiv na Dnipre.
Keď Rurikovi potomkovia ovládli Novgorod a Kyjiv, začali v ich okolí zakladať ďalšie sídla. Ruskí dejepisci v 19. storočí zaviedli termín Kyjivská Rus, ktorý je mätúci, pretože naznačuje, že išlo o jednotný štát. V skutočnosti bol zväzok kniežatstiev veľmi voľný, vznikali medzi nimi dočasné spojenectvá a nepriateľstvá, centrálna vláda neexistovala.
Relatívna prosperita Rusov nemala dlhé trvanie. V 12. storočí väčšina ich kniežatstiev ochudobnela natoľko, že prestali raziť vlastné mince. K úpadku Rusi prispela udalosť, ktorá s ňou zdanlivo nemala nič spoločné. V roku 1198 vyhlásil pápež Inocent III. ťaženie do Jeruzalema - štvrtú križiacku výpravu.
V polovici 13. storočia vpadli na Rus Mongoli. Viedol ich Batuchán, vnuk Džingischána. Rýchlo a krvavo dobyli všetky kniežatstvá Kyjivskej Rusi. Išlo o prvú zo štyroch ničivých invázií, ktoré sú dôležitou súčasťou historickej pamäti Ruska: ďalšie nasledovali v roku 1610 (Poliaci), 1812 (Napoleon) a 1941 (Hitler).
V bohatých dobytých krajinách - Perzii a najmä Číne -, sa Mongoli usadili a splynuli s ich elitami. O život na Rusi však nemali záujem. V Zlatej horde postupne nadobudli nad Mongolmi prevahu.
Všetky ruské kniežatá potvrdzoval v ich funkcii vládca Zlatej hordy. Hlavnými predpokladmi získania jarlyku, ako sa tento súhlas nazýval, bola podliezavosť, presné plnenie rozkazov, schopnosť intrigovať proti konkurenčným záujemcom a ochota vyžmýkať zo spravovanej krajiny čo najvyššie poplatky. Vzburu Mongoli tvrdo trestali, lojalitu odmeňovali. Postupom času sa pod ich nadvládou niektoré kniežatá presadili lepšie než iné, čo viedlo k centralizácii moci.
Alexander bol jedným z prvých ruských vládcov - zďaleka nie posledným -, ktorý si volil medzi Východom a Západom. Ruština rozlišuje medzi názvami Moskva (mesto) a Moskovija (kniežatstvo), podobne ako to je v angličtine (Moscow, Muscovy).
Moskovské kniežatá, počínajúc Ivanom I. (1288 - 1340), získali výhradné právo na styk s hordou. Ostatní smeli s nadriadenou ríšou komunikovať iba ich prostredníctvom. Potomkovia Ivana Kalitu zjednotili krajinu tým, že si ju kúpili, prípadne im pripadla ako záruka dlhu. Preto sa cítili byť jej majiteľmi, nie panovníkmi v západnom zmysle slova. To sa však týkalo len dnešného Ruska, nie Ukrajiny a Bieloruska. Tamojšie kniežatá zaujali voči Mongolom trochu nezávislejší postoj. Dejiny následníckych štátov Kyjevskej Rusi sa tak rozdelili.
Moskovia sa Tatárov - v tom čase už naozaj iba ich, nie Mongolov -, definitívne zbavila až v roku 1480 v bitke, ktorá ani bitkou nebola. Moskovské knieža Ivan III. (vládol v rokoch 1462 - 1505) sa cítil natoľko silný, že štyri roky predtým prestal Tatárom platiť. Poliaci však do boja ani nezasiahli.
"Dva Rímy padli, tretí stojí, štvrtý nikdy nebude; tvoje kresťanské kráľovstvo už žiadne iné nenahradí," napísal Filofej, predstavený kláštora v Pskove, Vasilijovi III., synovi Ivana III. a otcovi Ivana IV.
| Krajina | HDP (parita kúpnej sily) | Nominálny HDP |
|---|---|---|
| Čína | Najvyšší | - |
| USA | Vysoký | - |
| India | Vysoký | - |
| Japonsko | Vysoký | - |
| Nemecko | Vysoký | - |
| Rusko | Šiesta najväčšia | Jedenáste miesto |
DEJINY RUSKA III. s prof. Jánom Šafinom🇷🇺
tags: #stabilizácia #strely #z #hladkej #hlavne #princíp
