Starodávne Nádoby na Varenie na Slovensku: Pohľad do História Kuchyne

Väčšina riadu v dedinských domácnostiach pochádzala z domáckej alebo remeselnej výroby. Na výrobu tradičného kuchynského riadu sa používalo najmä drevo, hlina, slama, liatina a plech. Tento riad slúžil na prípravu, jedenie a ukladanie stravy.

Tradičná slovenská keramika.

Varenie na Ohnisku a Sporáku

Na otvorenom ohnisku sa varilo v kotloch, ktoré viseli nad vatrou alebo v hlinených hrncoch - variakoch, šerpenkách, rajtopoch, ktoré sa k ohňu pristavovali. Hrnce sa do ohňa kládli aj na liatinové podstavce - drajfúzy, nôžky, koníky. Používali sa tiež nádoby s nožičkami a rúčkou.

Po tom, ako bolo v domoch otvorené ohnisko nahradené sporákom - šporheltom, mašinou - s kovovou platňou na varenie, zmenil sa aj riad. Hlinené vystriedali železné liatinové hrnce a panvice.

Pečenie v Peci

Pri pečení na otvorenom ohnisku sa používali železné ražne a rošty, pri pečení v peci drevená lopata, ktorou sa chlieb alebo koláče sádzali a vyberali z pece, ohreblo na posúvanie žeravých polien, metla na čistenie pece a niekde aj kovový držiak s drevenou rúčkou na zasúvanie hrncov.

Chlebové cesto sa zarábalo vo väčšom drevenom koryte, ktoré mávalo podstavce. Cesto sa nechávalo kysnúť v drevených korýtkach - vahanoch alebo v okrúhlych či oválnych - slamienkach. Na pečenie koláčov a menšieho pečiva sa používali plechy - ťapše, bľachovce, brotvany, na pečenie hydiny alebo mäsa hlinené alebo liatinové pekáče.

Jedlá sa pražili na panviciach - pauňach, pražiakoch. Na mútenie masla bol v každej domácnosti mutovník.

Spracovanie Obilia a Korenín

Obilie na krúpy sa spracúvalo v ručných alebo nožných stupách alebo v ručných kamenných mlynkoch - žarnovoch. V žarnovoch sa podomácky mlela aj hrubá múka, jemnejšia sa nechala zomlieť v mlynoch. Na drvenie maku, soli, cukru, korenín sa používal kovový mažiar.

Na preosievanie slúžili sitá, prípadne riečice rôznej hustoty. Na dávkovanie surovín sa používala závesná váha - mincier.

Pomôcky pri Príprave Jedál

Cesto sa spracovávalo na drevených lopároch rôznych veľkostí a tvarov, jedlá sa miešali drevenými varechami a habarkami, naberali naberačkami a vyberali veľkými varechami s dierami. Používal sa i drevený valček na vaľkanie cesta a drevený tĺk na pučenie zemiakov.

Plechové pomôcky do kuchyne - naberačky, cedáky, strúhadlá, ružice na vyprážanie, podstavce pod hrnce a pod., predávali drotári. Na porciovanie a krájanie sa používali sekáčiky a nože. Kapusta sa rezala pred nakladaním na drevených strúhadlách so železnými nožmi.

Stolovanie a Pitie

Na jedenie sa pôvodne používali hlboké misy a drevené lyžice. Až keď sa jedenie viac individualizovalo, začali sa aj na dedinách používať plytké i hlboké taniere a príbory. Na pitie slúžili hlinené alebo plechové hrnčeky a sklenené poháre rôznych tvarov, na pálenku štíhle cievniky, rumplíky.

Žinčica, kyslé mlieko, srvátka sa pila z dreveného črpáka.

Ukladanie Potravín

Súčasťou inventára kuchyne boli i rôzne predmety na ukladanie potravín a kuchynského náčinia. Soľ sa držala v drevených soľničkách, korenie v koreničkách, ocot a olej v hlinených nádobách s úzkym hrdlom. Lyžice sa ukladali do dreveného lyžičníka. Na ukladanie chleba slúžil v komore špeciálny stojan v tvare rebríka, v ktorom stáli pecne tak, aby sa nedotýkali.

Vo väčších drevených nádobách - geleta, bočka sa držala bryndza, nakladaný tvaroh, topené maslo, nasolené mäso a pod. Múka, krúpy a strukoviny sa ukladali v sudoch alebo truhlách - štrichoch. Na mlieko bývali vysoké hlinené mliečniky - dluháne, kozáky, stupky.

Hrnčiarstvo a Kachliarstvo

Hrnčiarstvo patrí k remeselným špecializáciám, pri ktorom môžeme hovoriť ako o tradičnom remesle nie len v zmysle použitého materiálu, tvaru, techniky výroby či technológie a dekóru, ale v zmysle bezprostredného prenosu informácií z otca na syna z učiteľa na žiaka. Hľadanie nových ciest pri využívaní starých skúseností aplikuje hrnčiarstvo a keramická výroba počas celej svojej histórie a je len samozrejmé, že hľadanie sa neskončilo používaním nádob z umelých hmôt, práve naopak, estetická a emocionálna rovina, ktorou disponujú hrnčiarske a keramické výrobky, hľadanie jej miesta v súčasnom živote umocňuje.

Počiatky kachliarstva sú úzko späté s hrnčiarstvom na základe rovnakej používanej suroviny a príbuzných výrobných postupov. Hrnčiarstvo, zaoberajúce sa výrobou úžitkových keramických predmetov, je známe už z Čias neolitu. Najstaršie nálezy keramiky v okolí Nitrianskeho Pravna sú z konca doby bronzovej na Vyšehrade, vytvorené ľuďmi lužickej kultúry, pre ktorých bolo hrnčiarstvo jedným z hlavných zamestnaní. Lužické obyvateľstvo si na Vyšehrade postavilo hradisko, ktoré si pre svoje potreby neskôr prispôsobovali ďalšie kultúrne skupiny. Práve typy keramiky pomáhajú rozlišovať pôsobenie jednotlivých kultúr.

Kachlice na stavbu kachlí sú známe v Európe od 13., u nás od 14. storočia, spolu s nástupom kachlí, ako vyhrievacích telies, do interiérov panských sídel. Vývojovo najstaršie boli kachlice miskové, ktoré sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu a vtláčali do foriem, kde získavali požadovaný štvorcový alebo obdĺžnikový tvar dolného obvodu, smerom hore zúženého. Princíp ich výhrevnosti bol založený na zväčšení styčnej plochy. Používali sa na kachle s murovaným podstavcom a formovali sa do tvaru kopule.

Komorové kachlice boli tvarované opačným smerom ako miskovité. Vyhrievací otvor viedol do telesa kachlí, a naopak, čelná plocha bola uzavretá. Odtláčali sa do foriem a komora tvarovaná na hrnčiarskom kruhu sa k základu priliepala. Ploché čelné steny umožnili ich výtvarné stvárnenie. Z nich stavané kachle mali hranolový alebo kockovaný tvar s ukončením profilovanou rímsou. Tretí typ kachlíc boli jednoduché oblúkové neglazované doštičky, tzv. „bahríky”, z ktorých sa stavali pece kruhového pôdorysu s kupolovým vrcholom, následne omazané hlinou a obielené vápnom.

Z obdobia stredoveku sa na Vyšehrade našlo okrem množstva inej keramiky aj veľa neglazovaných komorových, cibuľových a hruškových kachlíc.

V 16. storočí v regióne ešte kachliarska produkcia nebola rozvinutá, no už v 17. storočí hrnčiari vyrábali a stavali kachle so zelenou polevou a biele kachlice, tiež kachlice v rámci renty odovzdávali bojnickému panstvu, ktoré nakupovalo výrobky chýrnych hrnčiarov v Nitrianskom Pravne. Tovar odovzdávaný do zámku musel byť na úrovni, vyhovovať kvalitou i vonkajšou úpravou.

V Nitrianskom Pravne bol založený hrnčiarsky cech, známy od roku 1634, ktorého majstri boli aj kachliari. Knihu majstrov začal viesť od roku 1650.

Hrnčiarskym remeslom sa v Nitrianskom Pravne zaoberali najchudobnejšie vrstvy sedliakov, želiarov a hofierov, pre ktorých hrnčiarstvo bolo hlavným zdrojom obživy. Pri práci im pomáhali rodinní príslušníci, prípadne mohli prijať učňa alebo tovariša. Výroba prebiehala najmä v zimných mesiacoch, pretože mnohí výrobcovia boli aj roľníkmi. V ostatnej časti roka sa venovali tiež predaju zhotoveného tovaru.

Cech zabezpečoval privilegované postavenie nitrianskopravnianskym hrnčiarom pred cudzími, od ktorých vyberali poplatky za prístup na trhy. Sami tiež chodili na trhy do Prievidze i vzdialenejších miest.

V Nitrianskom Pravne sa hrnčiarstvo a kachliarstvo rozšírilo aj o tehliarstvo. Rozširovaniu výroby prispievalo zlepšenie technickej výbavy dielní.

Do konca 18. storočia bývali pece vyhĺbené do svahu. Poľné pece, ktoré stáli vedľa budov, mohli byť otvorené alebo zatvorené. V mestách boli pece súčasťou dielne. V Nitrianskom Pravne boli pece homolovitého tvaru v hornej časti vystužené obručou, so štyrmi výhrevnými otvormi na kladenie ohňa pri základni.

V polovici 19. storočia sa niektorí hrnčiari začali venovať výlučne výrobe a stavaniu kachieľ. O predaj výrobkov sa staral majster sám. Ľudia si pri objednávaní v dielni určili veľkosť, farbu i vzor kachlí.

Koncom 19. storočia remeslo v obci upadá a evidovaný je len 1 hrnčiar. V 20. storočí na tradičnú remeselnú kachliarsku výrobu nadviazala družstevná a továrenská výroba. Vznikla parná Palehnerova tehelňa, kachliarska dielňa a keramická továreň, ktoré reprezentovali tehliarsky a keramický priemysel.

Kachliari sa zamerali na stavbu kachlí, kupovali sa továrenské kachlice, z nich stavali kachle a opravovali staršie. Kachliarsku dielňu založil pred 1. svetovou vojnou Ernest Zeisel. Vo výrobe používali kachliarsku hlinu z Poltára, kaolín z Čiech, červenú hlinu z Chvojnice. Hlina sa už spracovávala strojmi a odlievala do sadrových foriem. Používaná belasá, hnedá a zelená glazúra sa tiež kupovala pripravená v prášku, len sa rozrobila vodou. Vedúci dielne Michal Gajdoš, absolvent keramickej školy v Užhorode, vyrábal kachliarske formy sám.

Po zoštátnení okrem kachlí vyrábali izolačné trúbky pre Novácke chemické závody a ozdobné terakotové dosky pre stavebníctvo. Dielňa na výrobu kachlí pretrvala až do roku 1962.

Keramiku rôzneho druhu vyrábala aj keramická dielňa založená v roku 1942, ku ktorej sa zriadila aj nemecká odborná keramická škola. Nadviazala na domáce tradície s využitím tunajších ložísk hliny, no zameraním čerpala z modranskej umeleckej a užitej keramiky. Stavebnú, úžitkovú aj umeleckú keramiku a tehly vyrábali pomocou elektrických strojov a pecí. Už po vojne škola zanikla a rozostavanej továrne bez strojového zariadenia sa ujalo družstvo na výrobu tehál a keramiky, založené na tento účel. Výroba sa obmedzila na stavebnú keramiku.

Továreň na keramický tovar, úč. spoločnosť Nitrianske Pravno, budovaná od roku 1941, bola v roku 1948 rovnako ako aj tehelňa skonfiškovaná a začlenená do Slovenských tehelní, ktoré dnes pôsobia pod značkou Tondach.

Zanikajúce hrnčiarstvo a kachliarstvo v Košeci pri Ilave. Starý ľudový priemysel’, hrnčiarstvo na Slovensku, začiatkom tohoto stor. takmer úplne zaniknul. Udržuje sa sice miestami veľmi skromnej miere, avšak v dohľadnej dobe je odsúdený konkurenciou továreň, hoc i všemožne podporovaný, k úplnému zaniku. Ich výrobky, ako obyčajne sú riady pre potrebu dedinského ľudu.

Terajší hrnčiari remeselníci, zväčša pre živobytie, zaobierajú sa i roľníctvom poprípade prešli v typické zamestnan...

Príklady Starodávnych Nádob

Orcio Capasone Pugliese: Veľká terakotová amfora alebo hlinený hrniec pôvodom z talianskeho regiónu Apúlia (Puglia), tradične vyrábané v mestečkách ako Grottaglie.
Hlinené neglazované nádoby: Staršie dekoratívne nádoby z neglazovanej keramiky - modranská keramika bez povrchovej úpravy.
Kameninové nádoby: Zbierka kameninových nádob, vrátane krčahov a mini panvičiek.

Výroba keramiky - vždyť je to tak snadné.

tags: #starodávne #nádoby #na #varenie #Slovensko