Príbeh Dezidera Kišša-Kalinu: Od strojného mechanika k duchovnému a odbojárovi
Príbeh Dezidera Kišša-Kalinu je svojím spôsobom ojedinelý a nezvyčajný prípad. Veď trest smrti povrazom (!) mu vojenský súd uložil koncom januára 1945, teda v čase, keď ľudácky režim mal svoje dni už spočítané a každému súdnemu človeku to muselo byť zrejmé.
Detstvo a štúdium
Narodil sa 7. februára 1908 v Chynoranoch v rodine strojného mechanika Aladára Kišša. Po ľudovej škole študoval na gymnáziu v Nitre, maturoval však v Trnave. Napriek tomu, že Dežka od malička priťahovali stroje (najmä tie lietajúce) a túžil stať sa inžinierom, napokon si pre finančnú tieseň zvolil štúdium teológie. V neposlednom rade o tom rozhodlo želanie jeho mamy.
A tak štyri roky študoval bohoslovectvo v nitrianskom Malom seminári a na Katolíckej teologickej fakulte v Prahe. Po vysviacke o mesiac neskôr nastúpil ako pomocný kaplán do farnosti Horný Hričov. V nasledujúcich štyroch rokoch vystriedal šesť farností trenčianskeho a žilinského regiónu. Neskôr sám priznal, že za to mohlo jeho ľavicové zmýšľanie.
Duchovná služba a východný front
V polovici decembra 1934 sa Kišš úspešne podrobil skúške pre dôstojníkov duchovnej služby v zálohe. Túto etapu jeho života dôkladne preskúmal v svojej dizertačnej práci český cirkevný historik Jiří I. Laňka. Podľa jeho zistení sa Kišš vzhľadom na rastúce konflikty so svojimi predstavenými na Slovensku prihlásil do služby v duchovnej správe ministerstva národnej armády v Prahe. „Žiadosť mu biskupský úrad ako nepohodlnému duchovnému promptne potvrdil a odporučil,“ konštatuje Laňka.
Po rozbití ČSR a vzniku Slovenského štátu sa vrátil domov, kde mu priznali hodnosť stotníka duchovnej služby. Po vyhlásení vojny Sovietskemu zväzu poslali už majora Kišša ako poľného kuráta na východný front. Slovenská rýchla divízia mala značné straty. Ministerstvo rozhodlo, že na brehu Azovského mora pri meste Mariupoľ vybudujú pre padlých ukážkový vojenský cintorín. Kišš sa o to mal postarať.
Spočiatku malo ísť o 190 hrobov, neskôr o 250. Cintorín však nedokončili. To už Červená armáda hnala Nemcov od Stalingradu a na ústup sa dali aj spojenci wehrmachtu.
Калина морщинисто-листная/Kalina vrascitolista/ Калина Пражская
Osobný život a odbojová činnosť
Ako si Vladimír Chlebo zapamätal Kišša? „Bol to zvláštny katolícky kňaz. Tí, čo niečo také o svojom dušpastierovi pošepky rozširovali, ani neboli ďaleko od pravdy. Kišš v tom čase už tajne žil s vdovou Jozefínou Solčányiovou. Dokonca čakali príchod na svet spoločného potomka. Aby toho nebolo málo, pani Jozefína bola Židovka. Katolícky kňaz a ľúbostný vzťah so Židovkou?
Z druhého svojho pôsobenia na východnom fronte sa pplk. Kišš vrátil ako presvedčený antifašista. V tom čase už bol otcom malej Márie a vďaka svojím kontaktom dokázal zachrániť rodinu Jozefíny (vrátane jej syna z prvého manželstva) pred deportáciou do nacistického koncentráku. Dostali výnimku v hodine dvanástej.
Po návrate z frontu sa Kišš zapojil do protifašistického odboja. Zrejme ho ovplyvnilo aj vyčíňanie hitlerovcov na území okupovanej Ukrajiny. Informoval o tom vrchnosť na ministerstve aj v cirkvi. Niektoré reakcie ho rozčarovali a len utvrdili v odhodlaní nenechať to tak. „S činiteľmi odboja udržiaval také živé styky ako nijaký iný dôstojník slovenskej armády,“ napísal o ňom historik Jozef Jablonický. Pre odboj úspešne získaval spolupracovníkov z radov armády aj žandárstva.
Účasť v Slovenskom národnom povstaní
Po vzniku ilegálnej Slovenskej národnej rady a jej vojenského ústredia sa Kišš aktívne zúčastnil príprav na ozbrojené povstanie. Kľúčovou bola bratislavská. Mala likvidovať ľudácke vedenie už v prvých hodinách Povstania. To predpokladalo vyhodiť mosty na Dunaji a Morave, odrezať prístupové cesty, obsadiť rozhlas, telegraf, vládne budovy a aspoň tri dni držať mesto.
Dohodnuté heslo „Začnite s vysťahovaním!“ ako signál pre vypuknutie SNP sa 29. augusta 1944 ku Kiššovi od povstaleckého generála Jána Goliana nedostalo. Naopak, jeho rozkaz na vyhlásenie najprísnejšej pohotovosti a na okamžitú aktivizáciu obrany posádok zachytili dôstojníci nezasvätení do celej veci. Tí ho služobným postupom odovzdali vyššie.
Začiatok okupácie Slovenska Nemcami znamenal, že sa spúšťa náhradný, takzvaný defenzívny variant Povstania. Kišš prispel v ďalších dňoch k zapojeniu do bojov topoľčianskej posádky a o to isté sa pokúsil v Nitre, kde chcel navyše oslobodiť politických väzňov.
Od 1. septembra 1944 sa stal veliteľom pešieho pluku, zúčastnil sa s ním bojov pri Žarnovici a Zlatých Moravciach. V tom čase tiež vstúpil do komunistickej strany. Koncom septembra ho ustanovili do funkcie prednostu osobného oddelenia na veliteľstve povstaleckej armády.
Po potlačení Povstania o ňom viackrát písala ľudácka tlač. Samozrejme, ako o dezertérovi a zradcovi. Vikár Buzalka o ňom s neskrývanou zlobou informoval v liste arcibiskupovi Karolovi Kmeťkovi: „Ide o onoho nešťastného kňaza Kišša, ktorý podľa povesti tu roztrúsených dobrovoľne sa prihlásil k svetskému vojsku v Banskej Bystrici, búriacemu sa proti zákonitej autorite Slovenskej republiky,“ napísal.
Po ústupe povstalcov do hôr bol Kišš príslušníkom a od januára 1945 zástupcom veliteľa 2. československej paradesantnej partizánskej brigády. Zúčastnil sa bojov v priestore Nízkych Tatier a tiež povestného „pochodu smrti“ cez Chabenec.
Trest smrti a povojnový život
Práve v tom čase ho vojenský súd v Bratislave odsúdil v neprítomnosti na trest smrti povrazom. Išlo o dvojnásobne potupný trest, vojakov predsa popravovali zastrelením. „Odsúdil ho pre zločin úkladov o Republiku a zločin dezercie k nepriateľovi.
Stal sa otcom druhého potomka, Jozefína mu porodila Katku. S deťmi sa musela skrývať u Kiššových priateľov, obnovili sa totiž deportácie Židov a už neplatili žiadne výnimky.
V júli sa mohol konečne oženiť s o rok mladšou Jozefinou. Vo viacerých životopisoch sa uvádza, že prijal jej priezvisko Kalina. To však nie je pravda. „Otec si v septembri 1945 zmenil priezvisko podľa názvu prvej oslobodenej obce na území ČSR, a tou bol Kalinov,“ vysvetľuje syn Ivan, ktorý sa narodil o dva roky neskôr.
V prvých povojnových rokoch sa mu naozaj darilo a v októbri 1948 ho ustanovili za veliteľa 9. pešej divízie v Trenčíne. Vrchol kariéry dosiahol Kišš-Kalina o dva roky neskôr, keď ho povýšili na brigádneho generála.
Perzekúcia a koniec života
Ale už 1. augusta 1951 ho náhle a nečakane prepustili z armády a poslali „k lopate“. Čo sa vlastne stalo, veď bol nositeľom 26 slovenských, československých i spojeneckých radov a medailí za vojnovú činnosť? Ako armádny dôstojník v mierových podmienkach mal takisto skvelé hodnotenia. Jediné, čo mu vyčítali, boli „náboženské predsudky“ a známosti medzi klérom.
Až po povýšení do generálnej hodnosti sa hodnotenie prudko zmenilo. Kišša-Kalinu zrazu začali vykresľovať ako priaznivca Tisovho režimu a Hlinkových gárd. "Išlo preukázateľne o nepodložené a krivé obvinenia,“ konštatuje Laňka. Podľa vyjadrenia Jablonického stihol Kišša-Kalinu osud mnohých povstaleckých veliteľov na začiatku 50. rokov.
Mama kúpila takú barabizňu bez vody a kanalizácie. Otec často chorľavel, dlho ležal v nemocnici. Komplikovalo sa ochorenie, ktoré chytil ešte ako povstalec v horách. Zomrel na vysoký tlak a mozgovú príhodu.
A čo vtedy naša mama dokázala! Išla na vojenskú správu a zariadila, aby na pohrebe boli aj vojaci a dokonca vypálili čestné salvy.
tags: #torta #strojneho #mechanika #recept
