Masaker v Kamenci-Podolskom: Tragédia Židov počas holokaustu

Prvá písomná zmienka o Židoch v Kamenci-Podolskom sa datuje do 15. storočia. O dve storočia nato v meste našlo úkryt mnoho Židov počas Chmeľnyckého povstania. Kamenec bol dôležitým náboženským a politickým centrom ukrajinskej židovskej obce. V 18. storočí sa mesto stalo baštou chasidizmu.

Na počiatku 20. storočia sa mnoho Židov politicky organizovalo v rôznych náboženských, sionistických, či socialistických organizáciách. Začiatkom prvej svetovej vojny mnoho Židov opustilo Kamenec. V čase vzniku Sovietskeho zväzu väčšina miestnych Židov boli obchodníkmi, remeselníkmi, úradníkmi či robotníkmi. Do 30-tych rokov, kedy bolo súkromné podnikanie už podstatne obmedzenejšie, Židia boli väčšinou zamestnaní v priemysle či remeslách.

V meste boli školy s vyučovacím jazykom Jidiš a takisto súdy, kluby či knižnice pracujúce či poskytujúce informácie v tomto jazyku. Toto obdobie vo všeobecnosti charakterizovala ubranizácia (presun zo židovských osád - štetlov - do menších miest a z menších miest do väčších).

Kamenec obsadili nemecké a maďarské vojská 11. júla 1941, Niekoľkým Židom sa však krátko predtým podarilo ujsť. Nedlho po obsadení bolo v starom meste zastrelených okolo 60 Židov (56 podľa vtedajšieho svedka Nikolaja Turského, *1871). Samosprávy sa ujali Nemcami určení ukrajinskí ultranacionalisti, ktorí zakrátko nato rozbehli protižidovskú propagandu a opatrenia. Tie zahŕňali registráciu židovského obyvateľstva, menovanie členov židovskej rady a povinnosť nosiť Dávidovu hviezdu na oblečení.

Koncom júla 1941 začali maďarské okupačné vojská s deportáciou Židov z Podkarpatskej Rusi do Kamenca. Do konca augusta sa miestne geto rozšírilo o 10-tisíc takýchto nútených migrantov, ktorých potom 26.08.1941 zastrelili. Nasledovalo ich ďalších desaťtisíc miestnych Židov, ktorých zavraždili 27. a 28. augusta. Potvrdzuje to aj úryvok z telegrafnej správy miestneho šéfa polície a SS Friedricha Jeckelna nemeckému vedeniu z dňa 30. Vojaci roty zastrelili ďalších 7 000 Židov.

Zvyšných päťtisíc kameneckých Židov premiestnili do nového geta vo štvrti Poľské Folvarky (Польські фільварки), v areáli bývalého chemického inštitútu. Tu sa k nim pridali Židia so špeciálnymi schopnosťami, ktorí boli vďaka tomu ušetrení od masakru. V lete 1942 bolo zavraždených ďalších 800 židovských detí a starcov.

V druhej polovici 1942 zvyšných Židov premiestnili do bývalej sovietskej vojenskej základne pohraničníkov. Na prelome októbra a novembra toho istého roku zahubili zhruba 4-tisíc ďalších Židov z geta. Vraždenie pokračovalo aj v roku 1943. Celkovo padlo za obeť nacistickej genocíde v Kamenci až temer 30 000 Židov. Mesto bolo oslobodené Červenou Armádou 27.

V utorok, 26. Podľa svedectva N. H., Židom najprv nariadili vyzbierať spomedzi seba zlato, resp. Tam ich zamkli a strážili dva dni s tým, že čakajú na transport (vlak). Ako spomína Kateryna Ginčuk (*1892), istý Veinblatt sa im pokúsil priniesť v noci vodu, ale stráže ho zabili. Na tretí deň ráno o piatej vyhnali všetkých Židov z kasární von, bez svojej batožiny. Na nástupišti ich nečakal sľubovaný vlak domov či do Palestíny, ale stráže s obuškami a bičmi, aby ich zbili. Časť Židov sa musela vyzliecť a ľahnúť si na brucho do vykopanej jamy, aby ich vzápätí policajné a špeciálne jednotky popravili strelou do tyla, pričom mnohých hodili do masového hrobu ešte živých. Ich mrazivé neľudské výkriky a ostré, prenikavé náreky boli počuť až do okruhu jedného kilometra.

Jeden z priamych účastníkov, Hermann K. (člen Jeckelnovho veliteľského štábu), o tom vypovedal 22. Na ďalší deň - v stedu 27. augusta - miestni a nemeckí policajti skoro ráno vyhnali kameneckých Židov zo svojich domov, údajne za účelom presídlenia. Namiesto toho však, už tušiac svoj osud, pochodovali na miesto svojej smrti. Starších Židov, ktorí nevládali a zaostávali, ubili špeciálne jednotky, čo ich sprevádzali, na smrť. Ako pokračuje Ksenia Prodančuk (*1925), tieto mŕtvoly potom pozbierali z cesty a doviezli vozmi tiež na popravisko, k muničnému skladu. Nasledovala ich kolóna nákladiakov na korbe tiež s miestnymi Židmi.

Tí Židia, ktorí transport prežili, sa museli vyzliecť a odovzdať svoje cennosti, aby ich nechali napochodovať v desaťstupoch alebo naskákať do otvorených jám. Po tom, ako skončila streľba, zobrali nás k jame, kde ležali zavraždení Maďari [maďarskí Židia] a prikázali nám ich pochovať. Strašný obraz sa mi naveky vypálil do pamäte - toto bol výsledok fašistickej brutality. Niektorí ľudia v hrobe ešte žili. Doteraz neviem zabudnúť na jedno maďarské dievča, vari 14 ročné, ležala v hrobe pod ďalším mužom, hoci obaja boli ešte nažive. Prikázali nám vykopať z hrobu trochu zeminy a ustúpiť nabok. Nemci z popravčej čaty ich vytiahli, zastrelili ich a vhodili naspäť. Muž ešte stále vládal zdvihnúť hlavu; prosil nás, aby sme ho zabili a nepochovali zaživa. […] Ak niekto z nás v šoku prestal v zakopávaní hrobu, prinútili ho pokračovať bitkou.

V jeden moment, ku koncu popráv, podľa svedectva Wilhelma W. (člena polície) zo 4. Pozrite sa na tohto muža. Masaker pokračoval aj na ďalší deň, štvrtok 28. augusta. Na úsvite vyhnali Židov zo svojich bytov, pričom si mali zobrať so sebou len tie najcennejšie veci. Na námestí nás obkľúčili Nemci a Maďari. Kto mal so sebou batoh, toho zmlátili a jeho batoh odhodili. Potom nás zoradili do šesťstupu až osmestupu a povedali nám, že cesta bude náročná a dlhá, preto nemá význam si brať so sebou veľa batožiny. Zanedlho sa však skupina rozdelila - jedna časť pokračovala cez most smerom na Poľské Folvarky [k popravisku], zatiaľčo my sme pred mostom zastali a posadali si, niektorí si aj ľahli. Strážili nás Nemci s guľometmi a samopalmi, ako aj pár miestnych policajtov.

Jej skupinu potom vzali naspäť do starého mesta. Krátko popoludní nás zhromaždili v strede starého mesta. - Kde je tá druhá časť ľudí? Potom sme pokračovali smerom na Poľské Folvarky. Po ceste nám svitlo, že nás idú zastreliť. Keď už sme stáli pri jamách, Nemci nám prikázali vyzliecť sa. Naše topánky, peniaze, zlato a iné cennosti sme mali nechať o čosi ďalej od hrobov. S každou minútou, ako sa rad približoval k hrobom, vzrastala hrôza a kriky silneli. Nemci nás umlčali údermi pažieb po hlavách. Ja som sa tomu chcela vyhnúť, a tak som sama pristúpila k svojmu hrobu. Jeden nemecký vojak ma udrel pažbou po pleci, no ja som zdvihla svoju ruku voči nemu. Nemecký dôstojník mi uveril a nechal ma ísť.

Ako pri neskoršom výsluchu uviedol miestny policajt a priamy účastník v týchto masových popravách Ivan Čajkovskij (*1904), tí Nemci, ktorí strieľali Židov, si sami privlastnili ich cennosti. Ešte niekoľko dní po tom sa z jám ozývali strašidelné zvuky. Pokračujúce vraždy v druhej polovici 1942 (keď miestni Židia žili v gete na území bývalej sovietskej vojenskej základne) sa diali o čosi bližšie k železničnej stanici, resp. k mestu, stále však neďaleko územia, resp. Každú sobotu napochodovala časť obyvateľov geta na svoje popravisko a boli takisto zastrelení. Podľa vojaka Červenej armády Semiona Faingolda všetky deti, ako aj niektorých dospelých, hádzali do hrobov živých. V masových hroboch ležali stovky nahých tiel. Jeho uzimenú a vyhladovanú matku popravili tiež na tomto mieste, 31.

V ten osudný deň sa „pracovný deň“ začal ešte pred svitaním. O štvrtej nadránom dorazil Zaloga so svojimi mužmi, tzv. schutzmänner (miestna kolaburujúca pomocná polícia), na policajnú stanicu, kde sa vyzbrojili puškami a strelivom. Odtiaľ sa presunuli k miestu plánovaného masakra - kasárňam - aby očakávali ďalšie rozkazy od Nemcov. Po necelej polhodine začali postupne prichádzať vozidlá s Nemcami, ich žandármi a pohraničníkmi. Neskôr dorazili aj nemeckí vojaci a príslušníci železničnej polície. Našou úlohou bolo vytvoriť druhý, vonkajší kordón, čím sme jednak mali zabrániť úteku odsúdených na smrť a jednak uzavrieť miesto pred prístupom miestnych obyvateľov a Nemcov.

Odpoveď: Prišli sme do geta s prázdnym nákladiakom, otvorili korbu a Nemci nariadili civilistom nastúpiť. Ktorí odmietli, tých sme tam natlačili násilím. Pri samotnom prevoze bolo našou povinnosťou strážiť ľudí, zabrániť, aby zoskočili a ušli. Na mieste popravy sme ich vyložili a vrátili sa s prázdnym autom späť do geta po ďalšie obete. Ja som sa otočil asi štyrikrát, vždy s 30-35 ľuďmi na korbe. Hneď ako sme ustanovili kordón, začali prichádzať prvé transporty. Na začiatku z troch nákladiakov vystúpilo 50-60 Židov spolu s policajnou ostrahou, žandármi a špeciálnymi jednotkami. Odviedli ich na miesto, kde sa mali vyzliecť. Tieto transporty pokračovali až do večera, čiže zhruba 12 hodín. Nemci ich odpravovali na smrť v skupinách po 40-60. Gestapáci sa striedali pri vykonávaní popráv, aby sa cez prestávky, podobne ako nemeckí žandári, posilnili jedlom a pitím, najmä však vodkou.

Odpoveď: Masové vraždenie mierumilovných sovietskych občanov [sic] bolo organizované nasledovne: Ľudí z nákladiakov priviedli k dvom masovým hrobom. Tu sa museli vyzliecť a v skupinách po 5 až 7 zišli do hrobu [jamy]. Ľahli si na tvárou dole na mŕtvoly pod nimi, aby ich dvaja Nemci usmrtili strelou zo samopalu do zátylku. Okolo popraviska stáli dva kordóny. Vnútorný, rovno pri hroboch, tvorili Nemci. Tí tak mohli priamo pozorovať Židov, ktorí sa museli vyzliekať pred svojou popravou. Vonkajší bol asi 100 až 150 metrov od vnútorného a tvorili ho miestni schutzmänner. Správa ďalej pokračuje tým, že zo 16 otvorených hrobov štyri boli masové, pričom špecifikuje, že v prvom bolo pochovaných 43 detí vo veku 2-12 rokov a v druhom 37 obetí (detí aj dospelých).

Podobný osud stihol ďalšiu trojstovku Židov na tom istom mieste na konci roku 1942 a opäť sa tomu venuje ZŠK vo svojej správe z 19. V 1942 som videl deti, ženy a mužov, ako ich prevážali na židovský cintorín […] Celkovo sa dalo narátať 300 ľudí. Prinútili ich vyzliecť sa a váľať sa v snehu 20-30 minút. Potom im prikázali pristúpiť k hrobu, aby ich zastrelili a oni spadli do hrobu. Malé deti tam nahádzali živé, ako keby to boli len lopty.

Po vojne sa kameneckí Židia snažili rôznymi spôsobmi pripomenúť si členov svojich rodín zavraždených v holoakuste. V auguste 1946 sa pokúsili uskutočniť stretnutie na počesť 5. výročia masového vraždenia Židov v Kamenci. Miestne úrady však takéto stretnutie prísne zakázali. V roku 1946 sme predložili primátorovi žiadosť, ktorá vychádzala z hĺbky duše stoviek Židov, aby nám umožnil pripomenúť si tragický deň bolestnej straty, keď naše nevinné matky, otcovia a deti boli umučené na smrť a masovo zavraždené, ale on to odmietol…

Ešte od 1944 kamenecká kehila [kongregácia] žiadala primátora, aby nám umožnil symbolicky vyznačiť masové hroby, kde naši otcovia a rodičia boli pochovaní, miesta kde desiatky tisíc našich rodičov, bratov, sestier a detí bolo pochovaných zaživa, miesta, kde sa zem triasla strachom a hrôzou. O rok už nebudeme vedieť nájsť miesto, kde v 1941 nemeckí vrahovia spáchali katastrofu, ktorá nemá obdobu v ľudskej histórii. Jamy zarastajú tŕním a trávou. 23 600 mužov, žien a detí popravili na tomto mieste fašisti 26., 27. a 28. augusta 1941. Boli to Židia - občania Kamenca a tiež deportovaní z Maďarska. Nech títo zavraždení nevinní odpočívajú v pokoji.

Číslo 23 600 sa prvýkrát objavilo v Správe o operačnej situácii č. 80 z 11. Na pamiatku našich bratov, maďarských Židov a tých, ktorí utiekli do Maďarska v r. 1941. Vtedajšia maďarská vláda a neľudská nacistická nenávisť ich vyhnali na smrť. Nech ich pamiatka žehná. Maďari si to asi potrebujú žehliť. Podľa Encyklopédie holokaustu krátko po vyhlásení vojny Nemeckom Sovietskemu Zväzu v júni 1941 sa tamojšia fašistické vláda rozhodola deportovať všetkých ruských a poľských Židov zo svojho vtedy územia (vtedy to zahŕňalo aj Podkarpatskú Rus). V júli k zhromaždeným pridali aj množstvo maďarských Židov, z ktorých niektorí nedokázali preukázať svoje maďarské občianstvo, lebo nemali pri sebe platné papiere.

Na Podkarpatskej Rusi vyvlastnili celé židovské komunity pod zámienkou, že ide o „židovských cudzincov“. Všetci títo „cudzinci“ boli potom zatknutí, natlačení do dobytčiakov a deportovaní na hranicu s Nemcami ovládanou Ukrajinou. Do konca augusta 1941 sa tak v rukách SS ocitlo 18 000 Židov. Po prechode hranice pokračovali do Kolomyje, odkiaľ pešo pochodovali do Kamenca. Z 23 600 obetí tragédie asi 14- až 16-tisíc bolo z maďarského územia.

Táto séria článkov je spočiatku voľným prekladom anglickej stránky Yad Vashem o Kamenci-Podolskom, načo nasleduje moja fotodokumentácia pamätných miest a zakončím to návštevou romanticky pustnúceho židovského cintorína.

Tabuľka: Prehľad udalostí v Kamenci-Podolskom počas holokaustu

Volyňský masaker a jeho vplyv na poľsko-ukrajinské vzťahy

Ukrajina nemôže byť prijatá do EÚ, kým úrady v Kyjeve nevyriešia otázky súvisiace s exhumáciou tiel a uctením pamiatky obetí volynského masakru. V roku 1943 príslušníci Ukrajinskej povstaleckej armády* brutálne zabili 50 000 až 60 000 Poliakov na Volyni a v ďalších regiónoch. V poľskej Domostave (dedina na juhovýchode Podkarpatského vojvodstva) osobitný verejný výbor odhalil pamätník obetiam volyňského masakru. V budúcnosti sa plánuje vedľa pamätníka vybudovať Múr pamäti: budú na ňom umiestnené pamätné tabule s názvami všetkých miest, kde sa odohrali masové zločiny proti Poliakom. Inštaláciu pamätníka financovala verejnosť.

Umiestnenie pamätníka v Domostawe aktivisti zdôvodňujú poukazom na “spoločné vojenské osudy” obyvateľov týchto miest a obyvateľov “východných Kresov”, ktorí sa stali obeťami masakry. V okolí Domostavy sa nachádzajú aj pohrebiská obetí zločinov spáchaných hitlerovskými okupantmi spolu s ukrajinskými kolaborantmi. Na oslavách sa zúčastnili desaťtisíce ľudí. Predstavitelia poľskej vlády však na slávnostnom otvorení chýbali, no Ukrajinci žijúci v Poľsku sa rozohnili - pamätník sa im nepáči V mene svojich krajanov vystúpil predseda Zväzu Ukrajincov v Poľsku Miroslav Skurka. Povedal, že pamätník je “určený na vyvolávanie a udržiavanie nenávisti v poľsko-ukrajinských vzťahoch”. Skurka obvinil tých Poliakov, ktorí nechcú zabudnúť na túto tragédiu, že “robia (z udalostí vo Volyni - pozn. VZGLYAD) predstavenie na posilnenie nenávisti”.

Okrem toho podľa neho kroky, ako je inštalácia pamätníka v Domostave, “môžu mať negatívne dôsledky na medzinárodné vzťahy a dokonca ovplyvniť stabilitu v Európe”. Skurka je presvedčený, že “podnecovanie napätia a zvyšovanie antagonizmu medzi Poľskom a Ukrajinou je nielen nežiaduce, ale aj nebezpečné”. Podľa jeho názoru Poliaci buď prejavujú “absolútne nepochopenie”, alebo veria “absolútnym polopravdám o tom, čo sa stalo na Volyni”.

Poľské orgány "zametajú pod koberec" spomienku na Volyňský masakerPoľsko, 16. september 2023 (AM) - V Poľsku žije mnoho potomkov tých, ktorí sa stali obeťami zločinov ukrajinských nacionalistov počas druhej svetovej vojny, a pre týchto ľudí je to mimoriadne bolestivá záležitosť, uviedol expert. Poľské orgány, najmä v období od roku 2014, “strčili pod koberec” spomienku na Volyňský masaker a zločiny, ktoré boli vtedy spáchané, uviedol riaditeľ Nadácie pre pomoc aktuálnemu historickému výskumu “Historická pamäť” Alexander Djukov.

Pred inštaláciou pamätníka v Domostave sa na jednom z najväčších ukrajinských portálov objavil text ukrajinskej propagandistky Natálie Iščenkovej, ktorá napísala, že diskutovať o volynskom masakri je pre Ukrajincov “poburujúce” - najmä teraz. Iščenková trvá na tom, aby Poľsko pri komunikácii s “ukrajinskými partnermi” bralo do úvahy “mimoriadne okolnosti”. Zdôrazňuje, že “príbehy tých, ktorí v dvadsiatom storočí bojovali za nezávislú Ukrajinu, sú súčasťou súčasného boja za slobodu a nezávislosť”. V reakcii na tieto požiadavky ukrajinský historik a publicista Alexander Zinčenko napísal, že “nemá zmysel” ospravedlňovať sa Poľsku za volynský masaker.

Zinčenko pripomenul, že v roku 2016 vtedajší ukrajinský prezident Petro Porošenko položil kvety k pamätníku obetiam volynského masakru vo Varšave. “Sú tieto ospravedlnenia už zabudnuté? Nedávny prieskum verejnej mienky na Ukrajine ukázal, že len 1 % Ukrajincov si myslí, že je potrebné ospravedlniť sa Poľsku za Volyň. Treba pripomenúť, že v marci minulého roka vtedajší poľský premiér Mateusz Morawiecki uviedol, že dostal osobné uistenie od ukrajinského prezidenta Vladimíra Zelenského, že Kyjev umožní exhumáciu obetí volynského masakru. Táto otázka je veľmi aktuálna, keďže v roku 2022 poľský Inštitút národnej pamäti odhadol, že pozostatky približne 55 000 etnických Poliakov a 10 000 Židov “stále ležia v jamách smrti na Volyni a čakajú na svoje odhalenie, exhumáciu a pohreb”.

V novembri 2023 námestník poľského ministra zahraničných vecí Pawel Jablonski povedal, že bez vyriešenia otázky exhumácie poľských obetí na území Ukrajiny nemá Ukrajina o vstupe do Európskej únie čo snívať. Poľsko teraz nevylučuje, že pamätník v Domostave sa môže stať predmetom útokov Ukrajincov a miestnych “Zaukrajincov”. Preto sa plánuje ochrana pamätníka. Dôvody obáv nie sú vymyslené: na sociálnych sieťach sa objavujú správy, že pamätník môže byť zmasakrovaný. Meno jedného z autorov týchto hrozieb je známe - poľský právnik David Denert, veľký fanúšik kyjevského režimu.

Denert vyhlásil, že urobí všetko pre to, aby bol pamätník demontovaný, a hľadá na to “právne dôvody”. “Napriek tomu, že táto strašná tragédia zostáva jedným z najbolestivejších miest v historickej a kultúrnej pamäti Poliakov, úrady to zrejme myslia vážne, aby sa o nej mlčalo, a zastavili všetky pokusy o exhumáciu mŕtvych a ich dôstojné pochovanie. Masové, koordinované vyhladzovanie poľského obyvateľstva nebolo nijako potrestané a zdá sa, že čoskoro sa naň úplne zabudne. V poslednom čase sa hlavným argumentom zástancov názoru, že ” nie je potrebné hrabať sa v minulosti”, stalo - “teraz je to na pozadí ruskej agresie voči Ukrajine predčasné”. Podľa bývalého poľského premiéra Leszka Millera je však potrebné pripomínať si brutálne zavraždených Poliakov na Volyni a vo východnej Haliči nielen kvôli faktu genocídy, ale predovšetkým kvôli kultu zločincov z OUN, UPA a divízie SS “Halič” podporovanej na Ukrajine.

Bývalý premiér zdôrazňuje, že nejde len o to, čo robili “naši susedia” počas vojny, ale aj o to, čo robia dnes. Ako Miller poznamenáva, dnes sa títo vrahovia stali na Ukrajine hrdinami a nacionalizmus sa stal oficiálnym trendom. Tak 23. júla šéf ministerstva obrany Władysław Kosiniak-Kamysz (predseda Poľskej ľudovej strany) vyhlásil, že Ukrajina nemôže byť prijatá do EÚ, kým úrady v Kyjeve nevyriešia otázky súvisiace s exhumáciou tiel a uctením pamiatky obetí volynského masakru. “Musíme jasne povedať: k vstupu Ukrajiny do EÚ nedôjde, pokiaľ sa nevyrieši otázka volynského masakru,” odsekol politik. Podľa Kosiniaka- Kamysza by si ukrajinské orgány mali uvedomiť, že ďalšie európske vyhliadky Kyjeva budú závisieť od splnenia poľských požiadaviek v tejto otázke.

“Sú tu dve možnosti. Prvá - Ukrajina zostane taká, aká je, a bude ďalej budovaná na ideológii ukrajinského nacionalizmu s Banderom a Šuchevyčom ako svetlými osobnosťami. V súlade s tým Poliaci Ukrajinu do EÚ nepustia. Druhá - Ukrajina dobrovoľne alebo nedobrovoľne podstúpi denacifikáciu, zriekne sa Šuchevyča a Banderu, oľutuje masaker na Volyni a požiada Poliakov o odpustenie. V súlade s tým táto Ukrajina sama do EÚ nepôjde, pretože ju už nechce. Ako môže krajina, ktorá znovuobjavila svoju identitu víťaza nacistického Nemecka, usilovať o vstup do EÚ? Ukrajinská genocída Poliakov na Volyni nie je zabudnutá. Banderovcom sa to nepáčiPoľsko, 17. júl 2024 (AM) - Zväz Ukrajincov v Poľsku pobúrený pamätníkom obetiam volyňského masakru.

Predseda Zväzu Ukrajincov v Poľsku (ZUVP) Miroslav Skurka kritizoval nový pamätník obetiam volynského masakru z roku 1943 v Domostave (Podkarpatské vojvodstvo). Takéto pamätníky podnecujú nenávisť v poľsko-ukrajinských vzťahoch a môžu poškodiť bezpečnosť oboch štátov, povedal Skurka. Zdôraznil, že Poľsko o udalostiach na Volyni hovorí len polovicu pravdy. Šéf ZUVP sa snaží vymazať skutočnosť, že páchateľmi masakry, pri ktorej zahynulo približne 100 000 Poliakov vrátane mnohých detí, žien a starcov, boli bojovníci OUN-UPA.

tags: #masaker #v #ktorom #poľskom #meste

Populárne príspevky:

• Tradičná veľkonočná plnka
• Kompletný sprievodca odstránením náteru
• Pizza v Šaštíne
• Návod na zaváranie marhúľ
• Exkluzívne misy