Vladimír Ferko a Zákon Smotany: Pohľad na slovenskú spoločnosť
Vladimír Ferko bol priekopníkom literatúry faktu na Slovensku. V súvislosti s touto nezabudnuteľnou postavou slovenskej žurnalistiky a publicistiky si pripomíname sté výročie od jeho narodenia. Vždy keď je reč o literatúre faktu v oddaných službách slovenskej vlasti, rozhodne nemožno obísť reportéra a spisovateľa Vladimíra Ferka. Rozhľadeného, kultivovaného, pracovitého a skromného rozprávača, propagátora slovenských triumfov a analyzátora strastí. Muža ochotného putovať za témami oslňujúcimi, ale aj skromnými, ktoré oslnia až po odplavení hlušiny klamných predstáv. Nositeľa prestížnej Ceny Egona Ervína Kischa.
Vladimír Ferko (* 10. augusta 1925 Veľké Rovné - † 24. októbra 2002 Bratislava) pôsobil ako redaktor Smeny v rokoch 1950 - 65, redaktor Predvoja a neskôr Nového slova v rokoch 1965 - 69 a naostatok ako reportér Smeny v rokoch 1969 - 85. Za reportáže publikované v roku 1968 nemohol v čase normalizácie písať pod vlastným menom. Jeho reportáže tak čitatelia Smeny na nedeľu poznali pod pseudonymami Matej Haľabica, či Andrej Kadák. Dominantnou témou jeho tvorby bolo Slovensko, jeho príroda a súčasnosť.
Medzi jeho významné diela patrí aj kniha Zákon smotany, ktorá predstavuje zbierku publicistických esejí na rôzne témy. V týchto esejach sa Ferko zaoberá rôznymi aspektmi slovenskej spoločnosti, históriou, kultúrou a vzťahmi medzi ľuďmi.
Jeho knihy sú zmesou popularizačného výkladu, reportáže a eseje. Knižne debutoval Vladimír Ferko po deviatich rokoch intenzívnej novinárskej práce.
Napísal a vydal tieto knižné diela:
- Tajfún je dobrý vietor (1959)
- Veno z praveku (1962)
- Konopný kríž (1970)
- Kniha o Slovensku (1978)
- Svetom, moje, svetom (1978)
- Láska na Slovensku (1988)
- Slovensko, moja vlasť (1996)
- Zákon smotany (2000).
Publikoval v denníkoch Smena, Pravda, Práca, Slovenská Republika, Nový deň, v časopisoch Slovenské pohľady, Literárny týždenník a v obrázkových časopisoch. Písal scenáre pre film a televíziu.
Pri príležitosti storočnice Vladimíra Ferka si môžeme pripomenúť rozhovor, ktorý s ním uverejnila Marta Moravčíková v Smene na nedeľu 24. marca 1989 o jeho knihe Láska na Slovensku. Možno by sa pri storočnici tohto pána novinára malo hovoriť o jeho celoživotnej brázde v novinárčine a literatúre, a predsa, téma rozhovoru vypovedá o danej dobe, o jej hodnotách a dnes kladie pred tých, čo ešte rozmýšľajú, nové a nové otázky, o ktorých autorka a jej respondent nemohli mať ani tušenia. Tak sa začítajte.
Knihu Zákon smotany si môžete požičať v 15 knižniciach po celom Slovensku, čo svedčí o jej dostupnosti a záujme čitateľov.
Vladimír Ferko zomrel 24. októbra 2002 v Bratislave.
Poloha Slovenska v Európe
Drotárstvo v tvorbe Vladimíra Ferka
Jeho hlboký reportérsky a spisovateľský ponor do drotárskej problematiky sa zvyčajne zdôrazňuje. Nepochybne oprávnene. Jeho knižná populárno-vedecká tvorba sa nie vždy dostatočne spomína a analyzuje. A to je škoda, metodické nevyužitie pre takto orientovaných autorov a vo vzťahu k Ferkovi nespravodlivé opomenutie. V súvislosti s drotárskou problematikou sú dominantné najmä dve knižné diela: Odborníkmi charakterizovaná „drotárska biblia“, kniha s názvom Svetom, moje, svetom a románová syntéza drotárskych tradícií v podobe knihy Ako divé husi, ktorú napísal so synom Andrejom a ktorá sa dočkala aj filmového spracovania.
Ferkovi sa podarilo vo výraznej miere vymýtiť predsudky a povery okolo drotárstva. Vykonal veľa prospešného pre „imidž“ slovenského drotára dávnych čias. Odpovedal na zásadnú otázku: Čím drotár vlastne bol? Bol to zaznávaný žobrák - alebo uznávaný majster? Rozhodujúcu úlohu má topografia tejto otázky: Čím boli drotári u nás doma, v rakúsko-uhorskej monarchii, prípadne ešte aj v predvojnovej ČSR, a čím boli vo svete, v zahraničí? Ferko svojím dramaticko-historickým a dokumentárne rozhľadeným ponorom do drotárskej problematiky ukázal a dokázal, že boli napospol úspešní vo svete, ktorý s uznaním prijal ich služby.
Aj v drotárskej histórii sa osvedčila pravdivosť príslovia o tom, že doma málokto môže byť prorokom a málokto sa dočká uznania a vďaky. Doma sa na našich drotárskych vyslancov najmä zbohatlíci a „úspešnejší poddaní“ pozerali cez prsty, ale mohli v tom byť aj prímesi závisti a zloby z poznania, že slovenskí drotári doma zaznávaní, obstáli vo svetovom testovaní. Pravdaže, chudobní ľudia v slovenskej domovine boli drotárom vďační za ich pomoc, za ich „remont“ poškodených vecí v časoch, keď na nové zariadenia, nástroje a riad nedostávalo sa prostriedkov. Pre chudobných bol drotárov príchod neraz východiskom z ťažkostí.
Slovenskí drotári sa vonku zbavili príťaže domácich predsudkov i nedôvery. Ukázali, čo vedia, a brány pragmatického, najmä západného sveta sa pred nimi čoraz viac otvárali. Pragmatizmus neholduje predpojatým zábranám, riadi sa praktickým heslom „ak vieš, tak dostaneš“, prípadne „ak vyriešiš problém, zatlieskame a vhodíme mince do klobúka“. Isto našim drotárom vo svete pomáhal aj šporovlivý kopaničiarsky návyk nič nezahadzovať, čo sa dá ešte trpezlivosťou alebo nejakým fígľom opraviť. Drotári potvrdili známy postreh: Ak Slovák dostane naozajstnú príležitosť, dokáže zázraky!
Drotárska problematika je zaujímavá aj zo súčasných, moderných hľadísk. Azda to najzaujímavejšie v nej je spomínaná úcta k veciam a konštruktívna šporovlivosť, v čom dávni drotári ako keby predbehli dobu. Veď to je vlastne hlavný motív súčasného, moderného, environmentálneho prístupu k životu a svetu. Aj slovenskí drotári pomáhali svojimi aktivitami zastaviť zlozvyk odhadzovania starých vecí už pri ich prvom, ľahkom poškodení. Praktizovali a svojím príkladom učili svet trpezlivo opravovať staré veci nespočetnekrát! Iste, sčasti ich k tomu dohnala bieda, ale sčasti aj povestný zdravý „sedliacky rozum“. Aj z tohto aspektu Ferko vo svojom knižnom i novinovom diele ukazuje a dokazuje, že slovenskí drotári boli - z hľadiska etických a ekologických kritérií dneška - obdivuhodne moderní už v starých časoch. Z tohto hľadiska pozoruhodne rezonovali s dneškom.
Drotári na svojej púti svetom obstáli a všeličo dokázali vyriešiť, renovovať, zachrániť, ba aj vylepšiť. A ako pracovití a vynaliezaví aj akumulovať kapitál! Ferko nám ukázal, že v drotárskych skúsenostiach - napriek masarykovskému podceňovaniu „dráteníkov“ - sa skrýva všeličo cenné, len to treba naďalej trpezlivo vyhľadávať a prerozprávať v jazyku a súradniciach súčasnej praxeológie. S citlivým pohľadom a vlasteneckým zástojom, tak ako to práve on, majster reportérskeho pera, znamenite vedel.
Vklad Vladimíra Ferka do slovenskej kultúry
Nepochybniteľný, výrazný a významný bol a naďalej je vklad Vladimíra Ferka do slovenskej knižnej kultúry vo sfére literatúry faktu. V súčasných temnotách bibliofóbnej pandémie by reedície Ferkových majstrovsky napísaných a čitateľsky atraktívnych kníh zasvietili ako majáky. Lenže súčasné davy smartfónov, ktoré tu strašia namiesto ufónov, by takéto reedície ani trochu neosvietili. Im knižnice - v duchu inovovaného aforizmu Victora Huga - slúži tak ako eunuchom hárem.
Medzi najzaujímavejšie knižné diela Vladimíra Ferka by som osobne zaradil populárno-vedeckú knihu Žltý diabol, žltý boh. Text knižného diela Žltý diabol, žltý boh (fascinujúci a pozoruhodne výstižný názov) sa zaoberal pozitívnymi i negatívnymi funkciami a dôsledkami zlata v ľudských dejinách, resp. pozitívnymi i negatívnymi vzťahmi ľudí k tomuto vzácnemu kovu. Autor napísal vlastne populárnu sociológiu, psychológiu i etiku ľudských väzieb na zlato, no predstavil tento vzácny a ušľachtilý kov aj v neemociálnych súvislostiach: ako technický, finančný a ekonomický fenomén.
Nenásilnou cestou viedol čitateľa k poznatku, že zlato samo osebe nemá etickú hodnotu, nie je ani dobré ani zlé. Etickú hodnotu, kladnú alebo zápornú, majú len rozmanité vzťahy ľudí k tomuto kovu, motívy, ciele a zámery spojené s týmto drahým a vzácnym kovom, spolupôsobiacim spolu s inými (aj významnejšími) faktormi na dejiny ľudstva.
Základnou väzbou tejto knihy bol vzťah ČLOVEK a ZLATO, čo znamenalo jednak to, že vrcholným hodnotiacim kritériom pre hodnotenie tohto legendárneho kovu bolo blaho, alebo naopak, utrpenie ľudstva, a jednak to, že hlavný hrdina tejto knihy, neživé zlato, mal a naďalej má sústavné prepojenie na ľudský faktor a odpovedá na otázku o význame zlata pre ľudstvo i pre jednotlivca. Je to väzba veľmi konkrétna a sugestívna, ľudsky vzrušujúca.
Už v čase samotného vydavateľstvu ponúkaného textu som pokladal rodiacu sa knihu za azda až ideálny produkt pre jeho úctyhodný informatívny globál, jasné a citlivé výchovné vyznenie pre mladého čitateľa, pre čitateľsky atraktívne mystériá, drámy, grotesky i kuriozity. Úspech sa dal predvídať a čitateľská obec získala lákavú knihu.
Rozhovor s Vladimírom Ferkom (1994)
V roku 1994 Milan Kenda realizoval rozhovor s Vladimírom Ferkom, kde sa dotkli mnohých tém, od jeho novinárskych začiatkov až po pohľad na kultúru a spoločnosť.
MILAN KENDA: Prezraď, ako sa z novinára metamorfuje autor knižnej literatúry faktu? Dokonca autor krásnych, pútavých a všade rešpektovaných knižných titulov?
VLADIMÍR FERKO: Zrejme je to z veľkej miery záležitosť letory i blízkosti novinárskej a spisovateľskej tvorby. Priam tak ako je fakt stavebným materiálom literatúry faktu, je aj stavebným prvkom novín - dennodenne pracujú s tisícami faktov - informácií. Noviny však žijú jeden deň. Ich efemérnosť a diktát z nej vyplývajúci sa po čase môže zmeniť na krunier, aj rakovi je tesno v starom pancieri. Kdesi tu vzniká túžba sám sebe zdvihnúť latku.
Ktorá z tvojich kníh je ti najmilšia a - pokiaľ sa to dá rozumovo alebo citovo zdôvodniť - prečo?
Takéto najmilšie mám hneď tri: Kniha o Slovensku, Láska na Slovensku a monografia o drotároch - Svetom, moje, svetom. Práve táto tretia má však niekoľko osobitostí, takže zostaňme pri nej... Už v odpovedi na prvú otázku som sčasti odpovedal aj na túto. Fakt, že som ešte zažil čas, hoci dožívajúcej drotárskej slávy, že som osobne poznal mnohých drotárov, ich dramatické osudy, bizarné príbehy, víťazstvá i prehry a smútky mi sprvu nebadane a potom čoraz nástojčivejšie pripomínal povinnosť voči rodnému kraju i voči mojim blízkym, veď dedo i otec prežili kus života v Gruzínsku ako drotári. A keď som si uvedomil, že drotárstvo upadáva do zabudnutia, že sa o ňom hovorí len v súvislosti so psotou a biedou, že o hospodárskom zázraku, ktorým drotári premenili najchudobnejšiu stolicu na najbohatšiu, nevedia nič ani na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, tak voľba mohla byť len jedna. Keď som sa po rokoch stretol na besede vo Veľkom Rovnom s krajanmi, prišli tam aj dve vyše osemdesiatročné babky a jedna z nich mi povedala - Vladko môj, veď túto knihu si už mohol napísať len ty. Tá uznanlivá veta ma doslova omráčila a, pravdaže, už spätne mi pripomenula povinnosť posledného svedka. Niekde v nej je aj úplná odpoveď na túto otázku.
Aké najvýznamnejšie ceny za literatúru faktu si získal?
- Cena Fraňa Kráľa (1985)
- Dve Ceny Zväzu slovenských spisovateľov za Svetom, moje, svetom a Lásku na Slovensku.
- Cena Egona Ervína Kischa z októbra 1993, ktorá sa udeľuje za celoživotné dielo.
Tvoje najlepšie a najhoršie skúsenosti s vydavateľstvami?
Nemôžem sa sťažovať, zväčša som mal s vydavateľstvami dobré skúsenosti. Najlepšie patria minulosti, najhoršie ma zrejme ešte len čakajú. Pre autora patrí medzi najhoršie skúsenosti vari to, ak vydavateľstvo odmietne rukopis, ktorý stál niekoľko rokov roboty. To je prípad mojich drotárov. Istá teta, vtedy vedúca redakcie v Smene, sa mi povýšenecky usmiala do tváre a povedala iba dve slová: „Vlado, drotári?“
Isto nie som jediný, kto automaticky spájal zmenu totalitného režimu za slobodný so všeobecnou zmenou možností slovenských autorov výrazne k lepšiemu. Dnes som presvedčený, že slovenský autor je ešte väčší otrok a terč živelných pohybov, nálad a módy v trhovom hospodárstve, než bol otrokom a sluhom niekdajšej ideológie triedneho boja. Ako sa na to pozeráš ty?
Ja som politické prepólovanie Európy v našich končinách nikdy nespájal so všeobecným zlepšením podmienok pre kultúru. Kapitalizmus nie je nijakým rajom spravodlivosti. Kultúru odsúva do ponižujúcej role prosebníka a neraz aj žobráka. Ak ju aj demokraticky nenúti klaňať sa novému božstvu, tak ju totalisticky donucuje rešpektovať ho, a...
Kniha Zákon Smotany
Kvalita elít a inteligencia
V súvislosti s inteligenciou vyvstáva aj problematika elity, na absenciu ktorej upozornil šéfredaktor Demko (Demko 2006). Pojem elita je latinského pôvodu (z lat. eligere - vyberať, vyvoliť). Pôvodne bol tento pojem používaný v súvislostiach s predmetmi a výrobkami vysokej kvality a až na prelome 18. a 19. storočia sa začal používať v súvislosti s ľuďmi.
Rôzni humanitní vzdelanci vytvorili náuky (tzv. teórie) o elitách, ktoré sú poväčšine venované politickým mocenským špičkám. Najvýznamnejšími klasickými predstaviteľmi takýchto náuk o elitách sú C. H. Saint-Simon, F. Nietzsche, K. Marx, G. Mosca, V. Pareto, R. Michels. Tieto náuky o elitách vychádzajú z faktu, že ľudia sú si biologicky a psychologicky nerovní. Táto prirodzená nerovnosť je základom nerovnosti spoločenskej, ktorá je tiež prirodzená a večná.
Dôsledkom je hierarchické rozvrstvenie každej spoločnosti. Hlavným činiteľom hierarchickej stratifikácie spoločnosti je fenomén moci a tá delí spoločnosť na dve základné časti - vládnucu triedu, t. j. elitu a ovládanú triedu, t. j. ne-elitu. Podľa náuky o elitách je rozdelenie spoločnosti na elitu a non-elitu prítomné v každej spoločnosti. A väčšina „teoretikov“ elít tvrdí, že elita si zachováva svoje dominantné postavenie prostredníctvom kombinácie nátlaku a manipulácie. Relatívne malý počet príslušníkov elity umožňuje jej členom jednať spoločne, vedome a súdržne.
Kvalita elít i inteligencie vôbec by mala byť posudzovaná podľa „úžitkových“ vlastností pre spoločnosť - podľa ich prínosu k humánnemu rozvoju spoločnosti. K takýmto vlastnostiam patrí schopnosť preniknúť k podstate veci či javu, čo niektorí vzdelanci charakterizujú ako duševný zrak. Táto schopnosť je ovplyvnená inteligenciou, inteligenčným kvocientom, pričom brilantná inteligencia je vlastnosťou skôr výnimočnou ako všeobecnou. Lenže aký prínos pre spoločnosť reprezentuje vysoko inteligentný jedinec s amorálnymi vlastnosťami? Preto treba ku kvalite elít priradiť požiadavku humánnej etiky. A k humánnej etike sa priraďuje aj odborná etika.
tags: #vladimir #ferko #zákon #smotany #vysvetlenie
