Čo pomáha pri vyhadzovaní sa z jedla: Riešenie problému plytvania a kompulzívneho hromadenia

Sú dve veci, na ktoré som ako katolíčka mimoriadne citlivá. Keď niekto vyslovuje meno Božie nadarmo, a keď niekto plytvá jedlom. Zvlášť ma to irituje, keď to robia veriaci ľudia a (verím, že len) z nevedomosti neprikladajú týmto veciam dôležitosť, aká im prináleží. Ak dovolíte, podelím sa s vami o to, prečo mi tak veľmi záleží na tom, aby sa tento neduh aspoň z našich radov odstránil.

Globálny problém plytvania potravinami

Plytvanie potravinami je dlhodobý problém, ktorému ľudstvo čelí. Vyspelé krajiny nadmerne plytvajú jedlom, zatiaľ čo v rozvojových krajinách ľudia bojujú s chudobou a hladom. Európska únia by chcela zamedziť plytvaniu potravín a zároveň pestovať zdravé potraviny, ktoré nebudú poškodzovať zdravie obyvateľov.

Napríklad aj stratégiou Z farmy na stôl, aby členské krajiny malými krokmi zavádzali ekologickejšie postupy, ako napríklad darovali potraviny cez potravinové banky ľuďom v núdzi. Dôležitú úlohu v celom procese zohráva človek, či už farmár, spotrebiteľ alebo politik. Prečo? Každoročne sa v EÚ vyhodí 88 miliónov ton potravín, čo predstavuje zhruba 170 kilogramov na osobu. Čo sa týka Slovenska, z hľadiska vyhadzovania potravín na tom nie sme najhoršie.

No napriek takémuto enormnému plytvaniu sú na svete stále milióny ľudí, ktorí hladujú, čo z tejto nerovnováhy robí aj etický problém. Treba podotknúť, že k plytvaniu potravín dochádza v celom potravinovom reťazci, od farmára až po spotrebiteľa - od výrobcu po konzumenta, pričom najviac plytvajú práve spotrebitelia. K plytvaniu potravín dochádza z rôznych príčin, pri nesprávnom skladovaní potravín alebo nesprávnej preprave úrody, následkom čoho sa produkty znehodnotia a musia sa zlikvidovať. Ďalším, priam nepodstatným dôvodom plytvania potravín v potravinových reťazcoch je neesteticky vyzerajúce ovocie a zelenina.

Európska únia by tak chcela do roku 2030 znížiť plytvanie potravinami o polovicu. Ako by to chcela docieliť? Uľahčením procesu darovania nepredajných potravín a redistribúcie ľudom v núdzi. Slovenskí obchodníci nemajú povinnosť darovať nepredané potraviny ľuďom v núdzi. Týmito nastavenými pravidlami preto zaostávame za európskymi krajinami ako je Francúzsko alebo Česko, v ktorých už niekoľko rokov platí zákon, aby veľké supermarkety ponúkli nepredané potraviny potravinovým bankám, ktoré slúžia ako sprostredkovateľ a odovzdané potraviny odovzdajú charitatívnym organizáciám, čím zabraňujú plytvaniu potravín.

Preto by sme sa aj my sami mali zamyslieť nad našimi stravovacími návykmi a poprípade ich prehodnotiť. Nenakupujme väčšie množstvo potravín, aké sme schopní skonzumovať.

Extrém v Amerike a situácia v Európe

Plytvanie potravinami tam dosiahlo rozmer, aký inde vo svete neuvidíte. Zistilo sa, že cena vyhodeného jedla v Štátoch dosahuje ročne asi 240 miliárd dolárov. Amerika je však v tomto smere extrém. Na jednu domácnosť to prepočítali na 1866 dolárov ročne. Ľudia tam vyhodia teda približne 30 - 40 % zakúpeného jedla.

Aby sme však nekrivdili Američanom, ani Európania nie sú práve vzorom šetrenia. Podľa informácií z Európskej únie končí každoročne v koši 88 miliónov ton úplne dobrého a čerstvého jedla v sume približne 143 miliárd eur. Na Slovensku je to na obyvateľa ročne asi 40 - 60 kilogramov zbytočne vyhodeného jedla. Paradoxom je, že kým u nás žije už približne milión ľudí na hranici chudoby, tak pred šiestimi rokmi vyhodilo 5 obchodných reťazcov približne 15 000 ton (!) potravín, ktoré sa ešte dali zužitkovať a neboli pokazené.

Globálny problém hladu

Ale kým sa v najbohatších krajinách sveta s jedlom a potravinami nehorázne plytvá, 805 miliónov ľudí na svete ho nemá dosť a hladuje. To je každý deviaty človek. Hlad zabíja na svete ročne viac ako AIDS, malária a tuberkulóza dohromady. Myslime na to, prosím, keď pôjdeme najbližšie nakupovať. Alebo keď navaríme viac, ako dokážeme zjesť.

Psychologické aspekty vyhadzovania jedla

Ide o psychický stav charakteristický pretrvávajúcimi ťažkosťami s vyhadzovaním vecí alebo zhromažďovaním spotrebiteľských produktov bez ohľadu na ich skutočnú hodnotu. Prejavuje sa úzkostnou potrebou tieto veci chrániť a zväčšovať ich množstvo. Osoba postihnutá týmto ochorením prežíva intenzívne pocity strachu pri myšlienke zbavovania sa takto nadobudnutých predmetov. Postihnutý si takéto správanie neuvedomuje a považuje ho za prirodzené. V skutočnosti tento stav pôsobí na emočnú aj fyzickú, sociálnu a finančnú stránku života postihnutého a jeho príbuzných.

Tento stav je často dôsledkom nutkavej potreby nakupovať nové veci (kompulzívne správanie), prípadne sa takýmito vecami obklopovať ich zhromažďovaním bez míňania finančných prostriedkov (letáky, použité šatstvo, odpadky). Choroba sa niekedy začína ako koníček, jedinec pociťuje nutkavú potrebu hľadať a zhromažďovať dokonalé, prípadne jedinečné veci (často dekoratívneho charakteru). Neskôr, pod vplyvom sociálnych, zdravotných, ekonomických a iných spúšťačov, takéto správanie prerastá do patológie a k predmetom úžitkovej hodnoty pribúdajú predmety bez estetického, ekonomického a emocionálneho významu, ktoré často predstavujú skôr odpadové produkty (použité kartóny, krabice, fľaše, noviny, jedlo, oblečenie), v niektorých prípadoch dokonca zvieratá.

V takýchto podmienkach dochádza k prieniku možných zdrojov infekcií v podobe hlodavcov, hmyzu a iných živočíchov aj k obmedzeniu plochy obývateľného priestoru postihnutého i jeho okolia. Hoci príčiny vzniku poruchy nie sú známe, vyšší predpoklad, že sa rozvinie, majú jedinci, u ktorých sa takéto správanie vyskytlo v rodinnej anamnéze. V niektorých prípadoch sa tento stav vyvinie ako následok poškodenia mozgu v dôsledku mechanického úrazu, nádoru a podobne. V niektorých prípadoch je dôsledkom obsesívno-kompulzívnej poruchy, poruchy pozornosti, depresie, poruchy príjmu potravy, psychózy alebo stareckej demencie.

Príznaky a diagnostika

Medzi časté príznaky prepuknutia ochorenia patrí neschopnosť a neochota zbaviť sa vecí, ktoré prestali plniť svoju funkciu, prípadne ťažké rozhodovanie pri organizovaní hmotných vecí, spojené s prežívaním intenzívneho pocitu úzkosti, rozpačitosti, trápnosti. Tento stav je často sprevádzaný depresiou, ADHD a alkoholizmom. V niektorých prípadoch sa dostavuje paranoidný pocit prenasledovania a odcudzovania nahromadených vecí alebo nutkavá potreba predzásobenia sa, ktorá má nelogický charakter.

Postihnutý často kontroluje odpadkové koše a smetiská, čo vedie k izolácii zo strany príbuzných a spoločnosti, k zániku partnerského života, pracovnej morálky, strate zamestnania a vzniku mnohých zdravotných komplikácií (časté infekcie tráviaceho traktu, kožné problémy, problémy s parazitmi). Tento stav má chronický priebeh - neustále sa zhoršuje. Vyvíja sa už v pomerne skorom období, priemerný vek nástupu prvých príznakov je 13 rokov. Ak rodičia, prípadne pedagógovia zachytia takéto správanie, je dôležitá komunikácia s detským psychológom.

V prípade rozvinutia stavu ako následku poškodenia mozgu je dôležité prostredníctvom zobrazovacích metód (MRI, CT) preveriť stupeň poškodenia CNS. Lekár tiež vykoná psychologické hodnotenie. Okrem otázok týkajúcich sa emocionálneho stavu preverí schopnosť jedinca uložiť/vytriediť veci. Vhodná je kombinácia psychoterapie a užívania liekov.

Kompulzívne hromadenie

„Ide o chorobné nutkanie. Je to neovládateľná potreba, ktorú neviete skrotiť rozumom ani vôľou. Niekedy sa začne tým, že musím ísť skontrolovať, či som dobre vypla vodu a či netečie kohútik. Postupne sa z toho môže vyvinúť situácia, keď kohútiky kontrolujem hodinu a bez toho nedokážem odísť z domu.

Kompulzívne zhromažďovanie, nazývané aj hoarding, je psychickou poruchou, ktorú niekedy spozorujeme len ťažko alebo sa prejaví až v neskoršom veku. Azda každý z nás v istom životnom období niečo zbieral. Keď zbierame umenie, porcelán či platne zo záľuby, tak platí, že nám na týchto veciach záleží. Ak ide o patologické, teda nezdravé hromadenie, tak je zberateľovi jedno, ako sú sviečky, noviny či obrazy vystavené a koľko ich je. Stačilo mu dostať ich tam, kam potrebuje. Nie je to jeho koníček ani srdcová záležitosť. Nie nutne. Hoarderovi nejde o to, koľko vecí má, samy osebe preňho nič neznamenajú.

Áno. Hromadenie niekedy prekladáme aj ako „škrečkovanie“ či „syslenie“. Nejde o to, kde a ako sú tieto veci uložené a ako je o ne postarané. Dôležité je len, že sú v priestore, kde ich potrebuje mať. Pretože mu beriete niečo, čo mu zapĺňa jeho prázdnotu. Tie veci pre neho symbolizujú istotu. Ak mu chcete niečo presunúť, upratať či vyhodiť, je to pre neho nabúranie osobného priestoru. Aj preto sa hoarderi začnú postupne izolovať, prestanú do svojich priestorov púšťať priateľov či príbuzných. Nemusí však ísť len o predmety, niekedy sú objektom hromadenia aj zvieratá.

Hoardera si často predstavujeme ako staršieho človeka obklopeného knihami či súčiastkami. Aj keď hoarding vyzerá, že je záležitosťou stredného veku okolo päťdesiatky, môžeme ho pozorovať aj u detí. U autistických, úzkostných či depresívnych detí je dôležité sledovať, či vás do svojej izbičky pustia, čo majú pod posteľou a či si nezačali robiť zbierky. Neskôr v živote ide o akési zberateľské vlny. Tak ako u o mnohých iných psychických ťažkostí, častejšie sa vyskytujú v záťažovom období, pri otvorení traumy a podobne. No nemusí to tak byť. To je veľmi individuálne. Nájsť kľúč k spúšťačom a zdrojom tohto správania je práve to najťažšie. U niekoho sa to podarí a u iného klienta nie. Závisí to aj od toho, v akej fáze rozvoja poruchy sa klient nachádza.

Liečba kompulzívneho hromadenia

Kompulzívne hromadenie ešte stále skúmajú klinickí psychológovia a aj psychiatri kvôli tomu, ako tento problém riešiť farmakologicky. Nie každý človek, u ktorého sa toto nutkanie objaví, však musí byť psychiatrický pacient. Presne tak. Sú ľudia, ktorí nikdy nemali žiadne problémy, nepotrebovali vyhľadať psychologickú pomoc, no zrazu sa u nich nutkanie na hromadenie objaví. Mnohí ho dokážu pomerne dlho schovávať a pre okolie vyzerajú, že fungujú normálne.

U medikovaných pacientov sa stav niekedy zlepší natoľko, že si domov pustia rodinného príslušníka a dokážu komunikovať o tom, čo treba vyhodiť. Nechajú sa presvedčiť, aby sa umyli a zbavili byt zvyškov jedla. Čo hoarder zažíva, keď si novú vec zaobstará či kúpi? Ide o pocit akejsi istoty, ktorou si nahrádza to, že ju vlastne v živote nemá. Vytvára si tým priestor bezpečia. Niekedy si doslova vystavia hradby z časopisov či krabíc a medzi nimi cestičky, ktorými sa pohybuje. Hoarder môže byť inteligentný, vysokoškolsky vzdelaný človek, ktorý má vysokú pozíciu a je vynikajúco technicky či IT zručný. No zistil, že nemá žiadny súkromný život, že mu chýba rodina, nedokáže si udržať partnerku či partnera. Možno zažil tragickú udalosť a uzavrel sa do svojho sveta.

Najmä zo začiatku sú to často ľudia, ktorí majú štýlové bývanie, a začína sa to jednou izbou, v ktorej si dovolia takto hromadiť. Dostanú sa do zajatia tejto potreby. To, či sa naplní alebo nie, je pre nich bojom o život. Áno, môže byť vo fáze, ktorá je veľmi nenápadná. Maminka vám povie, že má v jednej miestnosti sklad, nepustí vás do nej a zbytok domu vyzerá výborne. Nemáte šancu zistiť, že tam nie sú len veci na upratovanie. Je to tak. Niekedy hoarder do svojej päťdesiatky funguje normálne, a keď sa porucha prejaví, tak to partner a deti nesú veľmi ťažko.

Komunikácia s hoarderom je mimoriadne dôležitá, no musíte ju prispôsobiť konkrétnej situácii. Ak je otec introvert, nechoďte naňho s rodinnou poradou či upratovacou službou. Ak je maminka učiteľka, zvyknutá celý život viesť, nemôžete s ňou hovoriť ako s dieťaťom. Ide o pocit akejsi istoty, ktorou si hoarder nahrádza to, že ju vlastne v živote nemá. Prídete k otcovi na kávu, všetko monitorujete očami. Vidíte aj cítite, čo v tom priestore je, no bavíte sa o tom, ako sa má. A len nenápadne vložíte vetu: „Necítiš tu niečo?“ A počkáte na reakciu. Možno sa bude ošívať alebo nezareaguje vôbec, tak pokračujete v rozhovore. Neskôr môžete povedať: „Počuj, tie knihy, čo tam máš, môžem si ich požičať? Vrátim ti ich.“ Tak rýchlo zistíte, ako hlboko je v tom už ponorený. Ak začne byť fyzicky alebo slovne agresívny, je to vyššia miera závislosti.

Má to viacero výhod. Nemusíte mu to vysvetľovať sami a nie ste pri tom, keď si ho číta. Väčšinou nezareaguje, no otvorí si ho. V tej skoršej fáze sa skôr hanbí, v tej neskoršej to berie ako útok. Nechajte tému desať či štrnásť dní na pokoji a spýtajte sa ho: „Oci, je tu tento problém, sú rôzne cesty, čo s tým môžeme robiť. Pre takého človeka je to koniec sveta. Nehovorím, že takýto radikálny prístup u niekoho nezabral. No o mesiac môže byť domácnosť opäť v tom istom stave. Stalo sa mi, že šesťdesiatročnému otcovi dcéra so synom za víkend upratali, kúpili mu novú posteľ aj matrac. Ten pán sa psychicky zrútil, nebol schopný rozhovoru. Niekedy funguje, keď dcéra povie mame: „Chodím na psychoterapiu, riešili sme tam aj vzťah k mame, bolo by dobré, keby si tam išla so mnou.“ Stane sa, že takýmto spôsobom bez strachu nadviažeme prvý kontakt, vybuduje sa dôvera a môžeme pracovať. Alebo môže človeka na psychiatrické vyšetrenie poslať obvodný lekár, to zvyknú klienti rešpektovať. Často sú to lieky zo skupiny antidepresív SSRI.

Keď sa o seba prestáva starať: zanedbáva osobnú hygienu, čisté WC i kúpeľňu aj pranie bielizne. Mala som klienta, ktorý zbieral jachty, mal ich ukotvené pri Stredozemnom mori. Keď sa mu rozpadlo manželstvo, prestal na more jazdiť, no začal nakupovať rôzne jachtárske diely, ktoré uskladňoval vo svojom byte. Neskôr si kvôli tomu prenajal sklad a vyčerpal všetky svoje finančné možnosti. Nakoniec museli všetko rozpredať a žije v malom domčeku na vidieku. Niekedy to pomáha, pretože hoarder vie, kde môže naplniť svoju nutkavú potrebu. Áno. Sú hoarderi, pre ktorých je dôležitá haptika, musia sa veci najskôr fyzicky dotknúť a online nakupovanie pre nich nie je témou. Niekedy sa hoarding prepája so závislosťou od nakupovania, ktorá je typická pre ženy. Nedokážu sa vrátiť domov bez toho, žeby si niečo nekúpili. Keď človek zanedbáva osobnú hygienu, čisté WC i kúpeľňu aj pranie bielizne, to sú signály, že je to za hranicou.

Diagnostikovať, o čo presne ide, je veľmi zložité. U žien ide často o otázku prijatia svojho vlastného tela, zvyknú sa pridružiť poruchy príjmu potravy, prehnaná starostlivosť o seba, zlý vzťah s mamou a k tomu sa objaví nutkavé hromadenie. Pri staršej generácii často býva iniciátorom stretnutia niekto z blízkych. U mladých je to iné. Ak začnú u seba niečo pozorovať, vyhľadajú si o tom informácie na nete a zapoja sa do diskusných fór. Nie je výnimkou, že za mnou príde klientka a povie mi, čo si sama zdiagnostikovala. Mladí ľudia od šestnásť do dvadsaťpäť sa dnes snažia štylizovať do nejakej roly, je trendom dávať si rôzne diagnózy. Skôr im poviem, že ja tam poruchu nevidím, no že sa o tom môžeme ďalej rozprávať. A že by to možno mal zhodnotiť psychiater. Niektorým sa uľaví, že diagnózu nemajú.

Na liečenie hoardingu sa využíva kognitívno-behaviorálna terapia (KBT). Základom je vytvorenie vzťahu s terapeutom a pocitu bezpečia. Aj keď tam fyzicky nie som, je takmer cítiť „vôňu“ toho priestoru. A vidíte, čo všetko tam hrozí. Môže ísť o riziko samovznietenia a požiaru alebo že predmety človeka zavalia. Keď sú tie fotky takéto šialené, často sa so mnou spojí aj niekto z rodiny. Potom s dcérou riešime, ako pracovať s maminkou, ako často ju navštevovať. Či skúsiť niečo vyhodiť alebo či lepšie znesie, keď jej pomôže umyť kuchynskú linku. V terapii sa snažíme rozkrývať dôvody, prečo sa hromadenie deje. Psychické týranie, násilie v rodine, iná psychická porucha či nízke sebavedomie, neúspech v partnerskom živote.

Ak klient spolupracovať chce, či už priamo, alebo cez rodinného príslušníka či sociálneho pracovníka, veci sa pomaly menia. Niekedy musí dôjsť k nedobrovoľnej hospitalizácii. Mojou skúsenosťou je, že kompulzívne hromadenie nevieme vyliečiť úplne. Niekde v človeku tento mechanizmus zostáva. No klientom vysvetľujem, že sa návratu nemusia báť. Pracovať s hoardermi nie je jednoduché. Keď má klient zázemie a rodinu, ktorá sa stará, je tu šanca, aby takýto človek mohol opäť žiť plnohodnotný život. To mi dáva zmysel a baví ma. Terapia býva zo začiatku intenzívna, niekedy aj hodinu týždenne.

Ako šetriť olejom

Ceny potravín za posledné roky vystrelili prudko nahor a mnohé domácnosti musia premýšľať, ako šetriť bez toho, aby sa vzdali chutného a kvalitného jedla. Zvyčajne sa sústredíme na mäso, pečivo či mliečne výrobky, no v skutočnosti sa dá ušetriť aj na drobnostiach, ktoré používame denne - napríklad na rastlinnom oleji.

Olej je surovina, bez ktorej si varenie len ťažko vieme predstaviť. Používame ho pri smažení, pečení, do šalátov, na marinády či dokonca na konzervovanie. No práve preto sa míňa rýchlo - a pri súčasných cenách vie výrazne zaťažiť rodinný rozpočet. Dobrá správa je, že stačí pár jednoduchých zmien v kuchyni a spotrebu oleja dokážete znížiť na polovicu. Navyše tým prospejete aj svojmu zdraviu, pretože menšie množstvo tuku znamená ľahšie a menej kalorické jedlá.

Prečo sa oplatí šetriť olejom?

  • Finančne - liter kvalitného oleja dnes rozhodne nie je lacná položka. Pri nesprávnom používaní môže zmiznúť z fľaše doslova za pár dní.
  • Zdravotne - nadmerne mastné jedlá zaťažujú trávenie, spôsobujú pálenie záhy či priberanie. Ak olej dávkujeme rozumnejšie, jedlo zostáva chutné, ale nie ťažké.
  • Ekologicky - menšia spotreba oleja znamená aj menej odpadu. Použitý olej nie je jednoduché zlikvidovať a pri nesprávnom vyhadzovaní môže znečistiť kanalizáciu aj životné prostredie.

Tipy na šetrenie olejom

  • Nepodceňujte plastovú zátku vo fľaši - Pri otvorení novej fľaše oleja väčšina ľudí plastovú zátku vyhodí. To je však chyba. Stačí do nej prepichnúť malý otvor ihlou a olej bude vytekať pomaly, v presnom množstve. Už sa vám nestane, že vám pri rýchlom naklonení vytečie pol fľaše. Tento drobný trik ušetrí desiatky mililitrov pri každom varení.
  • Šikovné nanášanie oleja - Namiesto liatia priamo na panvicu skúste tieto metódy:
    • Silikónová mašľovačka - pár kvapiek rozotriete po celom povrchu. Účinok je rovnaký, ale spotrebujete niekoľkonásobne menej.
    • Rozprašovač na olej - praktická pomôcka, do ktorej olej nalejete a následne ho nastriekate vo veľmi jemnej vrstve. Vhodné aj na šaláty.
    • Kuchynská servítka alebo papierová utierka - ak nemáte po ruke štetec, môžete olej naliať na papier a jemne potrieť panvicu.
  • Najväčší „žrút oleja“ - fritovanie - Hoci sú hranolky či vyprážané rezne chutné, fritovanie je nielen drahé, ale aj nezdravé. Olej sa musí pravidelne meniť a veľké množstvo tuku nasiakne priamo do jedla. Ak si doprajete takéto jedlá príliš často, škodíte peňaženke aj zdraviu.
  • Alternatívy:
    • pečenie v rúre na papieri na pečenie,
    • grilovanie na panvici s minimom tuku,
    • využitie horúceho vzduchu v teplovzdušnej fritéze, kde stačí len pár kvapiek oleja.
  • Dá sa olej použiť opakovane? - Áno, ak sa neprepálil. Po vychladnutí ho preceďte cez sitko alebo gázu a uskladnite v uzatvárateľnej nádobe. Najlepšie je použiť ho na rovnaký typ jedla - napríklad olej zo smaženia rezňov na ďalšie rezne. Pozor však na hygienu: olej by sa nemal používať viac ako dvakrát a treba ho skladovať v chlade, aby nezačal žltnúť či zapáchať.
  • Využite tuk, ktorý už máte doma - Naše babičky vedeli šetriť aj bez drahého oleja. Pri mäse nikdy nevyhadzovali tuk - vyškvarili ho a používali namiesto oleja. Dnes to mnohí zanedbávajú, no ide o skvelý spôsob, ako mať po ruke vlastný domáci tuk bez konzervantov. Navyše dodá jedlám typickú chuť, ktorú rastlinný olej nenahradí.
  • Pečenie namiesto smaženia - Ak túžite po rezňoch alebo fašírkach, skúste ich pripraviť v rúre. Jemne ich potrite olejom a pečte dozlatista. Výsledok bude chrumkavý, šťavnatý, no oveľa menej mastný. Podobne môžete pripraviť aj zeleninu, zemiaky či ryby. Ušetríte desiatky mililitrov oleja pri každom jedle.

Bonusové tipy na šetrenie oleja

  • Kupujte menšie fľaše kvalitného oleja - pri veľkých baleniach máme tendenciu plytvať.
  • Skúšajte rôzne druhy tukov - maslo, bravčová masť, kokosový tuk či ghee môžu niekedy olej nahradiť.
  • Dávkujte odmerkou - namiesto „od oka“ si zvykajte používať lyžicu. Uvidíte, že zvyčajne stačí oveľa menej, než by ste naliali bežne.

Zhrnutie

Šetrenie olejom je kombinácia finančného rozumu a zdravého životného štýlu. Ak sa naučíte s olejom narábať opatrnejšie, rozdiel uvidíte veľmi rýchlo - v peňaženke, na tanieri aj na zdraví celej rodiny. Nie je potrebné vzdať sa chutných jedál, stačí len zmeniť zaužívané návyky. Malé zmeny v kuchyni môžu priniesť veľké výsledky.

Ako prestať plytvať jedlom a ušetriť peniaze

Čo robiť, ak máte problém s prejedaním

Ak máte problém s prejedaním, je dôležité vyhľadať odbornú pomoc. Taktiež môžete skúsiť nasledujúce tipy:

  • Identifikujte spúšťače prejedania.
  • Naučte sa zvládať stres inými spôsobmi ako prejedaním.
  • Jedzte pravidelne a nevynechávajte jedlá.
  • Vyhýbajte sa potravinám, ktoré vás spúšťajú prejedanie.
  • Cvičte a hýbte sa pravidelne.
  • Doprajte si dostatok spánku.

tags: #čo #pomáha #pri #vyhadzovaní #sa #z

Populárne príspevky: