Kto bola žena na Poslednej večeri? Leonardo da Vinci a skryté významy

Jeden z najznámejších kresťanských obrazov je Posledná večera. Ježiš sediaci pri stole a spolu s Ním dvanásť učeníkov.

Niekedy si myslím, že naše pochopenie Biblie pochádza skôr z obrazov, viac ako z Biblie. Bol tam Ježiš a dvanásť učeníkov, lebo nikto iný s Ním nebol, nie? Z tých učeníkov potom boli apoštoli a oni všetko “založili”. Toto je možno informačný level jedna. Level dva sú ľudia, ktorí sa možno o Bibliu už niekde niekedy potkli a tušia, že s Ježišom v tie roky, čo verejne pôsobil, neboli len dvanásti učeníci. Tých učeníkov a nasledovníkov bolo viac… a tiež vieme, že Ho sprevádzali aj nejaké ženy. To je už informačný level tri, lebo ak sa pozriete na akékoľvek zobrazenia z takmer akejkoľvek časti jeho života, zvyčajne vidíte len mužov.

No z Biblie vieme, že ženy tam boli. No nie pri Poslednej večeri. V cirkvi (v akejkoľvek) stále natrafíte na skupinu ľudí, čo sa zasmejú - ach, tie ženy, stále nemajú dosť! A v duchu si myslia, nech sú rady, že sme im dovolili hovoriť! Ale takíto ľudia zvyčajne nečítajú tento blog, teda, vy ostatní, vitajte. V prvom rade, samozrejme, že pri Poslednej večeri boli muži. A samozrejme, pozornosť sústredila na dvanásich učeníkov. Mali pred sebou veľa vážnych úloh (o ktorých ešte ani sami netušili) a bolo ich treba na to pripraviť. Preto prví traja evanjelisti (Matúš, Marek a Lukáš) to tak veľmi zdôrazňujú.

Evanjeliá však spomínajú nielen dvanástich, ale učeníkov všeobecne. To bola širšia skupina Ježišových nasledovníkov, z ktorej práve tí dvanásti boli vybratí. No to neznamená, že tí ostatní sa odpojili.

Úvahy o prítomnosti žien pri Poslednej večeri

Po prvé, Ježišove slová o tom, že “jeden z dvanástich ma zradí”. Ak by v miestnosti boli len tí dvanásti, mohol by spokojne povedať, “jeden z vás”. No On to povedal inak. Toto nie sú detaily, ktoré by sme mali len tak ignorovať, myknúť plecom a povedať, Marek asi ešte nemal kávu, keď to písal. Po druhé, je tu tá vec s emauzskými učeníkmi. Stretli Ježiša po Jeho vzkriesení, ale chvíľu nevedeli, že je to On. Kráčali s Ním, rozprávali sa a potom ho pozvali do domu. Kto zvyčajne býval spolu? Manželia alebo rodina. Teda ak sa chceme silou mocou držať presvedčenia, že títo dvaja učeníci boli muži, môžme povedať, že to boli bratia. Ale má to háčik! (vy viete, že áno…). Jeden z tých učeníkov sa volal Kleofáš. O ňom síce nevieme viac, ale vieme viac o jeho žene! Volala sa Mária.

Lebo síce ani vtedy neboli ľudia perfektní, ale z toho, čo čítame, je jasné: muži nezabúdali byť mužmi. A žiaden muž by svoju manželku v takejto situácii nenechal samú. A prečo to spomínam? Lebo títo dvaja učeníci - po tom, ako vzkrieseného Ježiša pozvali do svojho domu - Ho spoznali podľa lámania chleba, čo je výraz používaný pre to, čo sa dialo pri Poslednej večeri. Keď s nimi zasadol k stolu, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. Vtom sa im otvorili oči a spoznali Ho. Čítate?

Čo to bolo za večeru - teda okrem toho, že bola posledná? Slávila sa Pascha, pamiatka na vyjdenie z Egypta. Úloha žien pri sederovej večeri je rovnaká ako úloha mužov - rozprávať, diskutovať a ponoriť sa do zázraku Exodu a do toho, ako to súvisí s nami dnes. Určite by mali čítať z Hagady (tradičný text k sviatku) a môžu prevziať vedúcu úlohu pri sederovej večeri, pri vysvetľovaní Hagady a pri diskusii o komentároch k nej. V tomto neexistuje rozdiel medzi mužom a ženou. Toľko ku všetkým námietkam, že tradične na Blízkom východe ženy nejedávajú s mužmi a podobne. Pascha bola rodinný sviatok a pri sederovej večeri sa zišli všetci. Sederovú večeru mal Ježiš so svojimi učeníkmi. V evanjeliách je napísané, že On ich bral ako rodinu.

Tiež si uvedomujem, že my si tak v cirkvi povieme všetci, bez ohľadu na to, či sa ako bratia a sestry k sebe správame. Často ani nie. Toto oslovenie je formalita. Nie však pre Ježiša. Zabudnite na to, že Ježiš bol formálny! Tiež - v tom čase bola medzi učeníkmi Ježišova mama. Doslova Jeho rodina. Ozaj si myslíte, že by ju z tohto spoločenstva vylúčil? Ak ju sledujeme pod krížom, mali by sme ju vidieť aj pri tom istom stole s jej Synom. Nie, nebolo to obvyklé, a možno veľa ľudí, čo z Poslednej večere vylučuje ženy, nerobí tento omyl naschvál. To, že medzi učeníkmi akéhokoľvek vtedajšieho učiteľa boli aj ženy, to prekračovalo vtedajšie zvyklosti. Ježiš sa príliš nedával zväzovať formálnosťou, to ste si už možno všimli.

Na druhej strane, nežil v nejakej naivnej predstave, že svet je pre ženy mimo ich zaužívaných miest dobré miesto (a niekedy svet nie je dobrý pre ženy ani na zaužívaných miestach, ale o tom inokedy). Neposielal ich napríklad do situácií, ktoré by pre ne ako pre ženy nemuseli dopadnúť dobre. Viete, Blízky východ a patriarchálna spoločnosť. A preto na ne nedával ani to najväčšie gro zodpovednosti. Ale aj po tom všetkom, stále tu budú ľudia, čo povedia, že Ježiš spomenul učeníkov, nie učeníčky. V prvom rade, ženy sa tradične nemenovali, a ak sa aj spomenuli, tak sa nerátali. (hej, táto veta aj mňa nesmierne povznáša na duchu.) Pozrite sa na príbeh nasýtenia zástupov, kde je vyslovene uvedené, že počet nasýtených ľudí zahŕňa len mužov, bez detí a bez žien.

A potom je tu jazyk. Gréčtina to má s rodmi podobné ako slovenčina - pre skupinu mužov aj žien sa používa mužský rod. Teda učeníci nemusia byť v zásade len muži. Toto všetko sa odohralo v deň, ktorý voláme Zelený štvrtok. Na Veľký piatok Ježiš zomiera na kríži; všetci muži (jj, tá dvanástka) až na Jána Ho opúšťajú a pod krížom, hoci aj s rizikom, že sa to môže obrátiť proti nim, stoja ženy. Ženy sú tie, čo v nedeľu ráno idú pomazať Jeho telo na pohreb a hrob nájdu prázdny. A potom ich znova nachádzame v hornej miestnosti, presne v tej, v ktorej slávili sederovu, alebo Poslednú večeru. Tam sú už spomenuté jasne. Naozaj nikde nevidím racionálny biblický dôvod, prečo by pri Poslednej večeri ženy neboli.

Takže Poslednú večeru pripravovali muži. A blahoslavení všetci ostaní muži, čo sa rovnako vedia obracať v kuchyni. Matúš 26,20: Keď sa zvečerilo, zasadol s Dvanástimi k stolu. Marek 14,17: Keď sa zvečerilo, prišiel s Dvanástimi. A u Lukáša už sú spomínaní ako apoštoli. Tiež vieme, že pri Poslednej večeri boli viac ako tých dvanásť, čo sa tradične maľuje (Leonardo, diky). Keď na začiatku Skutkov apoštolov vyberali náhradníka za Judáša, mal to byť niekto, kto bol s nimi po celý čas (Skutky 1,21).

Argument proti - že síce rodiny jedli spolu, ale keď bol prítomný iný muž, tak nie, používajú ako príklad Martu v kuchyni a Máriu pri Ježišových nohách. Nepresné. Inak - rozmýšľali ste nad tým, že Ježiš sedí u svojich drahých priateľov, Marty, Márie a Lazara (Marta bola hlava domácnosti), povie, že Mária Ho pomazala na pohreb… a oni Ho nechajú ísť len tak? Samého? A takisto taká jednoduchá logická vec - táto celá partia spolu nejedla prvý krát.

Veľa rímskokatolíckych stránok hovorí, nie, ženy ta neboli - väčšina tých textov, čo som prečítala, neboli dosť pozorné čo sa týka evanjelií a vychádzali skôr z tradície. Napríklad hovoria, že to bolo len mužské, lebo to bolo ustanovenie kňazstva. Najlepšie biblické (!) argumenty o tom, že tam ženy boli, som našla u jednej výbornej írskej katolíckej historičky.

Inak, napadlo vám, že ak ženy boli pri Poslednej večeri, tak pravdepodobne aj im Ježiš umýval nohy? Ak chcete príklad doslova šokujúceho prekračovania hraníc, tak to je toto. Muž, ktorý sa na verejnosti dotýka ženy ktorá nie je Jeho príbuzná.

Obraz "Posledná večera" od Leonarda da Vinciho

Obrazy „Poslednej večere“ boli v 15. storočí často zobrazované stále v nových variantách a stali sa ústrednou témou kresťanskej ikonografie. Vrcholné dielo jedného z najvýznamnejších umelcov Leonarda da Vinci je považované za najdokonalejšie zobrazenie daného námetu (a spolu s Monou Lisou ho preslávilo ako maliara). Objednávateľom sa stal v roku 1494 Lodovico Sforza.

Leonardo začal s realizáciou tejto veľkorozmernej nástennej maľby v roku 1495 a trvalo mu dva roky, kým ju dokončil (rozmery sú štyri metre na výšku a osem metrov na šírku). Namaľované bolo nie príliš trvanlivou, vlastnoručne vyrobenou temperovou farbou na stenu, ktorá bola pokrytá zložitým podkladom v dvoch vrstvách.

Maliar znázornil dramatický moment evanjelia, kedy jeden z učeníkov zradil Ježiša, celkom novým spôsobom. Prvý raz od stredoveku v histórii zobrazovania „Poslednej večere“ nesedí Judáš pred stolom, ale za ním. Zachytáva chvíľu, ako Ježiš hovorí apoštolom, že ho jeden z nich zradí a jeho slová ich zasiahli ako blesk. Maliar dokázal jemným spôsobom vyjadriť nielen vonkajšie prejavy, ale i vnútorné reakcie každého z apoštolov, ktoré sú štúdiou ich charakterov. Všeobecné rozrušenie je stvárnené veľmi premysleným spôsobom.

Vrchol florentskej perspektívy predstavuje začlenenie výjavu do reálneho priestoru. Maľba zaberá celú stenu refektára. Leonardo vytvoril pomocou perspektívy hlbokú miestnosť, ale zároveň poprel dojem priestoru. Dlhý stôl umiestnil krížom cez miestnosť a ani na jednom konci už nezostalo miesto pre stoličky. Učeníci sa tiesnia pri jeho vzdialenejšej strane.

Leonardo zobrazil „Poslednú večeru“ ako scénu usporiadanú podľa pravidiel centrálnej perspektívy. Línie perspektívy sa stretávajú v Kristovom pravom oku, čo samo o sebe zdôrazňuje jeho ústrednú polohu. Kazetový strop vedie priamo von z refektára a zdá sa, akoby pokračoval cez lunety za rímsu.

Maliar znázorňuje najdramatickejší okamih večere, kedy sa Ježiš Kristus obracia k apoštolom. Majstrovskou kompozíciou je dielo zrozumiteľné i pre ďalšie generácie. V spodnej časti obrazu čelom k pozorovateľovi sa rozprestiera veľký stôl, takže divák stojí priamo oproti Kristovi a apoštolom. Jeho postava je umiestnená v centre kompozície a vyznačuje sa dôstojnou statickosťou a vyrovnanosťou. Toto umiestnenie pomáha zdôrazniť jeho dôležitosť. Úbežník ležiaci na jeho čele stelesňuje nekonečno. Nad prostredným oknom sa nachádza guľatý oblúk, ktorý možno chápať ako Kristovu svätožiaru včlenenú do architektúry (Leonardo nemaľoval svojim postavám svätožiare, bol presvedčený že by to odvádzalo pozornosť). Do tohto bodu nad Ježišovou hlavou sa zbiehajú všetky perspektívne línie priestoru, obzvlášť línie kazetového stropu a nástenných kobercov.

Apoštoli sediaci z jednej strany stola sú sústredení do skupiniek po troch a symetricky rozmiestnení po oboch bokoch Ježiša Krista. Traja a traja sa nachádzajú po Kristovej pravici a po ľavici, ktorý tvorí dejový i formálny stred obrazu. Rozdelením do skupín tak zvýšil umelec napätie v už dosť vypätej atmosfére scény. Kládol dôraz na priestorovú hĺbku a tým vyzdvihol postavu Ježiša, ktorého centrálnu pozíciu umocňujú živo gestikulujúci apoštolovia, zoskupení v skupinkách. Dokonalou a dôvtipnou kompozíciou Leonardo ignoroval reálny priestor. Učeníci sú vedľa seba tak tesne zoskupení, že by v skutočnosti nemohli sedieť všetci za jedným stolom.

Leonardo da Vinci poznal dokonale každú podrobnosť ľudského tela. Mal snahu o zachytenie aj celkom zvláštnych gest a výrazov tváre. Podľa jeho prípravných prác, skíc, kresieb i komentárov jeho súčasníkov vieme, že prehľadával celé Miláno a okolie, aby našiel mimoriadne výrazné typy tvárí, ktoré by mohol použiť pri zobrazovaní učeníkov. Študoval výrazový potenciál ľudskej tváre a dokázal chodiť aj celý deň za človekom, ktorý ho zaujal nejakou zvláštnosťou a potom ho spamäti namaľoval. Vypracoval množstvo fyziognomických štúdií, aby dosiahol u tvárí apoštolov čo najväčšej rozmanitosti. Kresba postavy Judáša je z týchto štúdií najvýraznejšia.

Pri maľovaní sa Leonardo sústredil na okamih, kedy Ježiš usadá so svojimi učeníkmi ku stolu. Takmer všetci prejavujú reakciu na oznámenie blížiacej sa zrady širokou škálou gest, prekvapením a hrôzou. Celý obraz ovládajú tmavé, majestátne odtiene, ktoré korešpondujú s religióznym výjavom. Uprostred kompozície sedí takmer sám a bez pohybu Ježiš. Jeho symbolické orámovanie tvorí okno vzadu. Kristova ruka je roztvorená do dlane akoby kládla otázku. Všetci apoštolovia sú evidentne pobúrení, okrem Judáša, ktorý sedí nehybný, osamelý, akoby duchom neprítomný. U ostatných panuje zdesenie pohybom, v posunkoch, u iných na perách či v očiach. Z tvárí môžeme ľahko prečítať prekvapenie, hnev, rezignáciu, nedôveru či smútok.

Identifikácia apoštolov nie je určená Leonardom, ktorý sa nápisom tohto druhu vyhýbal (podľa neho rušili účinok obrazu, mená učeníkov sú založené na starej kópii Poslednej večere v Ponte Capriasku). Od Ježiša tretí vľavo (z pohľadu diváka) je Judáš, čo bolo na svoju dobu pomerne odvážne rozhodnutie. Judáš bol totiž tradične zobrazovaný na konci stola ďaleko od Ježiša a ostatných učeníkov. Sedí v tieni a je jediným z apoštolov, ktorý nedáva najavo emocionálnu reakciu. Všetci ostatní apoštolovia sú evidentne pobúrení. Na ľavom konci stola vstáva zo stoličky rozčúlene Bartolomej. Apoštol Ondrej so zodvihnutými zdvihnutými rukami a dlaňami otočenými smerom k pozorovateľovi vyzerá, akoby zaháňal niečo nepríjemné. Tak ako Filip si priťahuje ruky k prsiam. Peter vstáva a nahnevane pozerá do stredu obrazu. Pred Petrom je zradca Judáš, ktorý sa zdesene zakláňa, ale pravou rukou nahmatáva mešec s peniazmi, odmenu za zradu Krista. Umiestnený je bezprostredne vedľa Jána, ktorý pozerá pred seba a má zložené ruky.

V hornej časti refektára nad hlavami učeníkov sa nachádzajú tri lunety (luneta - klenba polmesiačikového tvaru), ktoré ovplyvňujú rytmus skupín postáv pod nimi. Do lunet nad Poslednou večerou umiestnil Leonardo erby Sforzovej rodiny (skupiny učeníkov odrážajú svojim rozdelením rytmus tvorený tromi lunetami). V strede, pod najväčšou lunetou, je namaľovaná postava Ježiša. Lunety samy o sebe obsahujú erby obklopené rastlinami a heraldickým ornamentom. Učeníci na koncoch stola sú pod dvomi menšími oblúkmi, zatiaľ čo dve vnútorné skupiny a Krista zastrešuje stredný oblok. V pozadí sa nachádzajú tri okná s výhľadom do krajiny.

Dielo bolo veľakrát opravované, reštaurované a premaľovávané. Prvý raz bolo reštaurované v roku 1726 Michelangelom Belottim, ktorý sa ale mylne domnieval, že Leonardo použil iné farby. Jeho zásahom došlo k poškodeniu. V roku 1770 sa do rozsiahleho premaľovania pustil Giuseppe Mozza, ktorý sa nedržal dôsledne Leonardovej koncepcie. V roku 1821 sa pokúsil Stefano Barezzi maľbu sňať, čo je u fresky možné. Leonardo však použil iný postup maľby, ako Barezzi predpokladal. Na odstránenie nedostatkov predošlých zásahov a obnovenie pôvodnej podoby sa zamerali reštaurátori v 90. rokoch 20. storočia.

Vysoké rozlíšenie fotografie maľby Posledná večera, ktoré zverejnili milánski kunsthistorici na webe, umožňuje odborníkom skúmať detaily nástennej maľby z 15. storočia, čo by inak nemohli robiť. Môžu študovať aj čiary náčrtu, ktorý Leonardo nakreslil predtým, ako začal dielo maľovať. Toto rozlíšenie umožňuje divákom prezerať si detaily tak, akoby stáli iba niekoľko centimetrov od umeleckého diela - na rozdiel od bežných fotografií, ktoré sú zrnité, keď sa objektív príliš priblíži. Môžete vidieť, že Leonardo namaľoval čaše priehľadné, čo pri bežnom pohľade nemôžete vidieť. Dielo nachádzajúce sa v milánskom kostole Santa Maria delle Grazie zreštaurovali s vynaložením obrovského úsilia, pričom práce sa skončili v roku 1999. Ich cieľom bolo odstrániť škody na slávnom diele napáchané za pol tisícročia.

Aj keď ľudia pricestujú do Milána, majú veľké problémy dostať sa k Poslednej večeri. Návštevníkom sťažujú situáciu sprísnené opatrenia na ochranu maľby. Každých 15 minút pustia k dielu iba 25 záujemcov, takže ročne si ho obzrie približne 320 000 divákov.

Tabuľka: Apoštoli na Poslednej večeri a ich charakteristiky

Mária Magdaléna na Poslednej večeri?

Kniha Dana Browna Kód da Vinci vyvolala celý rad dohadov. Podľa autora je na maľbe vedľa Krista po jeho pravici Mária Magdaléna a nie apoštol Ján. Odborníci na fresky da Vinciho hovoria, že postava skutočne pripomína ženskú postavu. Ženskosť však možno nájsť aj v iných mužských postavách na freskách da Vinciho, ako napríklad na freske Ján Krstiteľ.

Dan Brown, aby vysvetlil neprítomnosť Jána, obracia pozornosť na postavu Petra. Vraj ten bol nespokojný s prítomnosťou Márie Magdalény a rukou ukazuje, že je ochotný podrezať jej hrdlo. Na freske je totiž zobrazená ruka, záhadne „nikoho“ s nožom. Čia je to ruka?

Tajná večera bola namaľovaná okolo 1498 roku. Existujú však dôkazy, že v roku 1556 na stene kostola Santa Maria del Gracia v Milane bolo možno vidieť detaily tohto obrazu, ktorý sa neskoršie niekoľkokrát reštauroval. Preto tvrdenie, že dnes Posledná večera je presne tá istá, ako ju namaľoval da Vinci, je príliš smelé.

Stanislav Lajda a jeho rekonštrukcia

Akademický maliar Stanislav Lajda zo Žiliny zasvätil svoj život štúdiu Poslednej večere Leonarda da Vinciho. Ako jediný na Slovensku kompletne zrekonštruoval toto dielo, aby si uctil renesančného génia. Keď mal desať rokov, otec mu priniesol čiernobiely obrázok Poslednej večere, a to mu zmenilo život. Akademický maliar Stano Lajda zo Žiliny je odvtedy spätý s dielom Leonarda da Vinciho a oprávnene si vyslúžil aj meno „Slovenský Leonardo“. Celoživotné skúmanie jeho Poslednej večere - praktické aj teoretické - ho priviedlo k vytvoreniu vernej rekonštrukcie tohto diela. Predstavil ho pri príležitosti 500. výročia úmrtia renesančného génia Leonarda da Vinci. Kniha s názvom Posledná večera Leonarda z Vinci vyšla v apríli roku 2019 vo vydavateľstve Artforum a stala sa knihou roka. Po čitateľskom úspechu a získaní viacerých ocenení ostala vypredaná.

tags: #zena #posledna #vecera #kto #bola

Populárne príspevky:

• Recepty na zemiakovo-cuketové placky
• Rýchla náprava manažmentu zmeny
• Aktuálna situácia s cenami vajec
• Recept na kuracie nugetky
• Bravčové karé a pomaranč: Klasická kombinácia