Dopad 2. svetovej vojny na obyvateľstvo: Hlad, strach a bieda

Druhá svetová vojna, ktorá zúrila v rokoch 1939 až 1945, bola globálnym konfliktom s rozsiahlymi dôsledkami. Hoci sa niektoré oblasti vyhli priamemu vojenskému stretu, dopady vojny boli citeľné takmer všade. Jedným z najvýraznejších dôsledkov bola všeobecná bieda, hlad a drahota, ktoré postihli mnohé krajiny, vrátane Slovenska.

Prvá svetová vojna a jej dopad na Malacky

Pred 90 rokmi sa prvá svetová vojna chýlila ku koncu a v Prahe už bola vyhlásená Československá republika. Hoci sa vojna priamo nedotkla Malaciek, mesto výrazne poznačila. Ľudia trpeli chorobami a zomierali na podvýživu.

Revolučné udalosti v Malackách v roku 1918

Situácia sa začala meniť koncom októbra 1918. Začali sa šíriť správy o pripravovanej revolúcii a maďarskí úradníci sa začali báť. Niektorí v obave z nadchádzajúcich udalostí opustili mesto, iní sa skrývali priamo v meste.

Prevrat sa začal v sobotu 2. novembra. Z frontu sa vlakmi vracali vojaci a chceli sa odplatiť za neprávosti uplynulého obdobia. Podľa V. Fraasa strieľali už z okien vlaku a aj potom v meste „za veselého spevu vybíjali okná. Kedy-tedy padol aj výstrel. Nastalo rabovanie, ktoré bolo zamerané najmä proti židovským obchodníkom a maďarským úradníkom. Rabovali tých, ktorí vojnou zbohatli a žili si na vysokej nohe, úradníkov, ktorí neľudsky jednali s občanmi, židovské obchody a liehovary.

Kronikárka, sestra Helena Oriešková z rádu milosrdných sestier sv. Vincenta, zaznamenala: „Kostol bol prázdny, na ulici bola tma, len ulice boli plné liehového a rumového vzduchu… Po uliciach množstvo ľudu, sklepy jeden po druhom vyrabované. Ulice boli plné skla, zo sklepov povyhadzované veci. Sudy povyvaľované, krik, plač a božekanie…“

Sestra Helena Oriešková o rabovaní písala, že ľudia chápali prichádzajúcu slobodu tak, že všetko je dovolené, aj slobodne kradnúť. Na druhej strane uviedla aj príčiny konania ľudí a prevratu: „Ako všetko i on mal svoje príčiny. Najväčšia a najmohutnejšia z príčin bola, že bol šliapaný zákon jestvovania toho, akého Boh komu dal.“

Rabovači sa chystali aj na pálffyovský zámok. Podľa Fraasa sa tomu nedostali, „lebo boli tak spití, že sa stali neschopní akejkoľvek akcie.“ Na druhej strane pamätníci tvrdia, že predsa len zámok rabovaný bol a časti nábytku zo zámku potom zdobili mnohé malacké domácnosti. Knieža Mikuláš XIII.

Tieto udalosti prebiehali bez väčšieho krviprelievania, o život prišli dvaja ľudia - jeden robotník a čatár Bubla z vojenskej stráže. V nedeľu 3. novembra skoro ráno prišli z Moravy do Malaciek vojaci pod vedením nadporučíka Gustava Ripku a situáciu v meste upokojili. K výraznejšiemu narušeniu poriadku v meste už neprišlo, ak nerátame príchod pancierového vlaku s maďarskými vojakmi o tri dni neskôr.

V Malackách sa zároveň utvoril národný výbor, obdoba obecného zastupiteľstva, ktorý mal zabezpečovať poriadok v meste a v rámci možností plniť funkcie orgánu samosprávy. novembra večer prišli do mesta členovia dočasnej vlády Anton Štefánek, Ivan Dérer, Pavel Blaho. Privítali ich predstavitelia mesta, zhromaždenie prebiehalo pred kláštorom za hojnej účasti Malačanov. Politici ozrejmili občanom mesta politickú situáciu a oznámili vznik nového štátu, ktorý bol prijatý s nadšením. Ďalšie dni prebiehali bez väčších problémov, do konca roka bol pokoj v celom regióne. Mesto sa spamätávalo z vojny a pripravovalo sa na rozvoj, ktorý ho čakal v nasledujúcich rokoch.

Národný výbor, ktorý prevzal správu Malaciek počas prevratu, skončil svoju existenciu v januári 1919. Svoju funkciu splnil, no medzitým sa situácia podstatne zmenila a bolo potrebné zabezpečiť, aby fungovalo riadne obecné zastupiteľstvo.

Poľnohospodárstvo Malaciek stálo pred zložitými úlohami. Nutnosťou sa stalo vyprodukovať dostatok základných potravín. Všetko im to sťažovala prebiehajúca pozemková reforma, dozvuky dedičského uhorského práva, nárast počtu súkromne hospodáriacich roľníkov.

Obyvatelia Malaciek pracovali na poliach a v lesoch. V meste pôsobili v časoch 1. ČSR Slovenská ľudová banka v Bratislave, filiálka Malacky, Bratislavská I. sporivá banka, filiálka Malacky, Živnostenský úverný ústav, Roľnícka vzájomná pokladnica.

Ako Veľká hospodárska kríza ovplyvnila zvyšok sveta? (Krátky animovaný dokument)

Veľká hospodárska kríza a jej dopady

Pred 90 rokmi zasiahla Európu Veľká hospodárska kríza plnou silou, spôsobila enormný nárast nezamestnanosti, biedu, hlad, vysťahovalectvo, nástup fašizmu a nacizmu a napokon vyústila do 2. svetovej vojny s katastrofálnymi následkami. V západnej literatúre názov Veľká hospodárska kríza nie je bežný.

Krach na newyorskej burze v októbri 1929 sa označuje za začiatok Veľkej depresie, ktorá v USA trvala až po 2. svetovú vojnu.

Kultúrny rozmach a hospodársky rast

Prvá svetová vojna pre štáty ako Francúzsko, či Nemecko mala také devastačné účinky, že ľudia chceli čím skôr na ňu zabudnúť. Atmosféra dvadsiatych rokov známych ako „zlaté roky“ v Nemecku nebola ojedinelá. „Années folles“ prípadne tzv. bláznivé roky boli v Paríži ešte extravagantnejšie ako v Berlíne. Kultúrny rozmach v Paríži nadobúdal nové vrcholy: Naplno sa rozvinul umelecký smer známy ako art déco a avantgardné umelecké hnutia ešte spred prvej svetovej vojny ako postimpresionizmus, kubizmus, fauvizmus a v slovesnom umení dadaizmus a vznikli nové - ako surrealizmus.

Po konci 1. svetovej vojny tam nastalo obdobie veľkých technických inovácií, hospodárskeho rastu a nových demokratických slobôd. Devätnásty prídavok Ústavy USA v auguste roku 1920 poskytol hlasovacie práva americkým ženám.

Spojené štáty americké vyšli z prvej svetovej vojny ako veľmoc, z druhej ako hegemón. V priebehu a počas Veľkej vojny sa stali kľúčovým veriteľským štátom, od ktorého záviseli najväčšie európske krajiny.

Dvadsiate roky boli pre USA úspešné i finančne. Dividendy v nových odvetviach rástli závratným tempom, stúpajúce ceny akcií lákali domácich a zahraničných investorov a úroky zo zahraničných úverov a zahraničné investície nafukovali zásoby amerického zlata. Eufória bola všeobecná a nevyhla sa ani drobným Američanom. Kupovali všetko a na úver. Až takmer do výšky 100 percent si požičiavali, aby si mohli kúpiť automobil, dom či investovať na burze. Vidina rýchleho zisku bola lákavá. Nikto nechcel zostať bokom.

V týždni medzi 24. a 29. októbrom 1929 však už ceny na newyorskej burze skolabovali úplne. 24. október 1929 vošiel do histórie ako Čierny štvrtok a 28. október ako Čierny pondelok.

Dôsledky krachu na burze

Historické zdroje o tragických dôsledkoch krachu na burze v New Yorku nie sú jednoznačné. Počet samovrážd sa zrejme zveličoval. Nákaza najskôr zasiahla ďalšie akciové trhy v USA a vzápätí v Kanade a postupne preskočila do Európy: Nemecka, Rakúska, atď. Najskôr zasiahla finančný sektor a čoskoro sa rozrástla do celého hospodárstva.

Herbert Hoover, ktorý sa stal prezidentom USA pol roka pred začiatkom Veľkej depresie, dúfal v zastavenie hospodárskeho poklesu mobilizáciou podnikateľského sektora. Až keď začiatkom roka 1932 nezamestnanosť dosiahla 23 percent, odhodlal sa na intervencie vlády, ktoré mali rozpumpovať hospodárstvo.

Roosevelt známy svojím Novým údelom (v skutočnosti išlo o prvý a druhý New Deal) boj proti Veľkej depresii postavil ako zápas proti vtedajšej podobe kapitalizmu, ktorý vyústil do krachu burzy v roku 1929 a do najväčšej depresie, akú Spojené štáty vôbec kedy zažili. Reformy počas jeho vlád sa nedotýkali iba intervencií do obnovy hospodárskeho rastu, ale postavili na hlavu dovtedajšie modly - zlatý štandard, nulový deficit, upravovali vzťahy medzi prácou a kapitálom uzákonením minimálnej mzdy a odborov a zákazu detskej práce. Zákonom o sociálnej starostlivosti, ktorý zaviedol po prvýkrát univerzálny dôchodok, podporu v nezamestnanosti a niektoré sociálne dávky, založil americký sociálny štát.

Kým Hoover svojím otáľaním už nebol schopný pribrzdiť rozmáhajúcu sa depresiu, nemecký kancelár Heinrich Brüning k zhoršeniu depresie v Nemecku výdatne napomohol a vydláždil tak cestu k nástupu nacizmu.

Hovorí sa, že učiť sa treba z histórie. Bohužiaľ, o histórii hospodárskeho života aj absolventi elitných univerzít vedia málo. Na vznik obidvoch kríz s veľkým K ktosi upozorňoval, ale mainstream nepočúval. Nikto nechcel počúvať varovania šéfa U. S. Steelu Myrona C. Taylora, bankára Paula Warburga alebo štatistika a matematika v jednej osobe Rogera Babsona.

Príčinami obidvoch kríz s veľkým K neboli ani „neprimerané nadšenie“, ani „pažravosť“, čo neznamená, že ich treba úplne ignorovať. No príčiny obidvoch kríz sú iné. V prvom i druhom prípade to bol finančný sektor, ktorý sa rozrastal už pred rokom 1929 a neskôr dosiahol astronomické rozmery. Inovatívne finančné produkty, tzv. deriváty v r. 2008 viac ako desaťnásobne prevýšili globálny HDP.

Pred rokom 1929 i pred začiatkom finančnej krízy 2007 / 2008 rástol do astronomických výšok aj dlh. Na rozdiel od štandardných predstáv to však nebol vládny dlh, ale súkromný dlh. Vládny dlh USA v r. 1929 predstavoval 16 percent HDP a dokonca i pred...

Obraz 2. svetovej vojny v dielach slovenských prozaikov

Slovenskí prozaici sa vo svojich dielach venovali aj téme 2. svetovej vojny a jej dopadom na obyvateľstvo. Medzi významné diela patria:

  • Hrdinovia od Boženy Slančíkovej Timravy,
  • Živý bič od Mila Urbana,
  • Námestie svätej Alžbety od Rudolfa Jašíka.

Hrdinovia od Boženy Slančíkovej Timravy

Bola popri Hviezdoslavových Krvavých sonetoch najvýznamnejším slovenským dielom s jednoznačným protivojnovým postojom. Zachytáva obraz slovenskej dediny počas I. svetovej vojny. Hlavná myšlienka diela: vyjadrenie odporu voči vojne a zápas ľudskosti s antihumánnou podstatou 1. svetovej vojny. Slovenský ľud prijíma vojnu s odporom, kým hŕstka tamojšej buržoázie jasá radosťou a opovrhuje ľudom, keď vidí, že neprejavujú radosť z vojny.

Práve v súvislosti s ním je názov novely myslený ironicky, pretože o hrdinstve len rozpráva, a keď ho má dokázať, je zbabelý. Podnotár Štefan Širický je jeho protikladom. Od začiatku vojnu odsudzuje, uvedomuje si jej nezmyselnosť a následky. Je však pasívny, pretože svoje presvedčenie nevie zmeniť na uvedomelý čin.

Živý bič od Mila Urbana

Je sociálno-psychologický román o 1. svetovej vojne a jej dopade na civilné obyvateľstvo. Autor sa sústredil na vnútorný svet ľudí. Na rozdiel od iných vojnových románov, ktorých dej sa odohráva priamo na frontoch, román Živý bič podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Jeho dejiskom je hornooravská dedina Ráztoky, ležiaca „pánubohu za chrbtom“, ďaleko od dejiska bojov, ale prežíva vojnu v plnej hrôze.

Vo vývoji deja autor odhaľuje príčiny a pôvodcov vojny, ktorých v románe predstavuje dedinská vrchnosť: notár Okolický, krčmár Áron, žandári, vojenská čata - oni posielajú chlapov na vojnu, odoberajú dobytok pre armádu, ich sa Ráztočania boja. Zvláštnosťou románu je, že hlavný hrdina je KOLEKTÍVNY - je ním dedinský ľud Ráztok, ktorý koná ako jedna bytosť, expresívne vyjadruje svoje pocity.

Živým bičom sa v románe myslí VOJNA, ktorá bičuje, zasahuje do ľudských osudov - vojna bez rozdielov ovplyvňuje psychiku a konanie jednotlivcov.Román sa skladá z 2 častí, ich názvy sú symbolické, ako aj názov samotného románu: Stratené ruky a Adam Hlavaj - jeho meno symbolizuje vzburu, obe časti spolu úzko súvisia.

Stratené ruky symbolizuje bezmocnosť vtedajšieho človeka voči vrchnosti a jeho neschopnosť vzbury. Symbolizuje chýbajúce ruky na poliach, ale aj fyzickú stratu, rany z vojny a beznádej Adam Hlavaj nie je tradičný hrdina, stáva sa ústrednou postavou až v 2. časti a svojím konaním symbolizuje živelný odpor ľudu proti vojne, vrchnosti a sociálnemu útlaku.

Adam zbehne z východného frontu (odpor a nesúhlas s vojnou) a skrýva sa v Ráztokách, kde notár proti nemu rozpúta prenasledovanie. Dedina Ráztoky prechádza prudkým uvedomovacím procesom a to od pokory - v úvode k vzbure - v závere, keď sa celá dedina postaví proti nenávidenému notárovi Okolickému, a končí záverečnou scénou rabovania a zapálením krčmy Žida Árona. Dovtedy pasívni Ráztočania sa menia v závere na symbolický živelný živý bič.

Námestie svätej Alžbety od Rudolfa Jašíka

V druhom románe NÁMESTIE SVATEJ ALŽBETY (1958) - zobrazil pomery v malom slovenskom meste v prvých rokoch existencie slovenského štátu. Román PSYCOLOGICKÝ a SPOLOČENSKÝ (sociálny) = spája intímny príbeh a vážny spoločenský problém, ktorý má lyrizujúci charakter (biblická symbolika v názvoch kapitol, symbolika lásky, lyrické opisy, dialóg s neživými predmetmi - slnkom, vežou, gaštanom).

Láska v Jašíkovom chápaní nie je len citový vzťah medzi dvoma ľuďmi, znamená preňho trvalú hodnotu, ktorú človek stavia proti smrti. Román o tragickej láske je obžalobou krutosti a neľudskosti fašizmu a odsúdením rasovej diskriminácie. Láska Igora a Evy symbolizuje nezničiteľné hodnoty života.

Dej románu sa odohráva v slovenskom malomeste v NITRE ako „MESTO POD VINIČNÝM VRCHOM “ od konca leta do začiatku jesene 1941.V príbehu lásky židovského dievčaťa Evy Weimannovej a 18 - ročného Igora Hamara ožíva tragická atmosféra vojnových rokov, kedy nemeckí fašisti na Slovensku likvidovali Židov. Vo svete krutého fašizmu, zabíjania a vraždenia, nemá ich láska priaznivé vyhliadky a končí sa tragicky pri odsune Židov do koncentračného tábora zastrelí Evu nemecký dôstojník.

Na predmestí Nitry - Námestí svätej Alžbety, bývajú najmä chudobní, menej majetní obyvatelia, medzi nimi i mnoho Židov. Tu bývajú i hlavné postavy románu: Igor, Eva, Samko, Maxi, holič Flórik, obuvník Maguš a Žltý Dodo.

Igor a Eva sa majú radi. Po večeroch sa stretávajú vo veži kostola na Námestí svätej Alžbety. V tom čase vyjde nariadenie, že každý Žid musí nosiť žltú Dávidovu hviezdu. Eva má strach, veľmi sa bojí. Igor nechce, aby ju ...

Násilie a znásilňovanie počas vojny

Ak bolo kradnutie a ilegálny obchod vážnym problémom v celej Európe, potom všadeprítomná hrozba násilia bola krízou. Už som spomenul, že extrémne násilie bolo pre mnohých bežnou dennou záležitosťou. Koncom vojny si ľudia v Nemecku zvykli na denné i nočné bombardovanie: mŕtvoly medzi rozvalinami boli normálnym obrazom každodennosti. To isté sa v menšej miere dá povedať o Británii, severnom Francúzsku, Holandsku, Belgicku, Čechách a Morave, Rakúsku, Rumunsku, Maďarsku, Juhoslávii a Taliansku. Ďalej na východe bolo obyvateľstvo svedkom toho, ako delostrelectvo rozmetalo ich mestá na prach a spolu s nimi aj ľudské bytosti.

Aj ďaleko od bojovej zóny bolo násilie rovnako brutálne a ne­konečné, akurát v osobnejšej rovine. Väzňov v tisíckach táborov nútených prác po celej Európe každý deň kruto týrali. Židia vo východnej Európe sa stali štvanou zverou a boli zabíjaní. Popravy kolaborantov v severnom Taliansku spúšťali nekonečný kolobeh represálií a protirepresálií, ktoré niekedy nadobúdali podobu osobnej pomsty - vendetty. Šíritelia poplašných správ boli v ríši väznení a bití, dezertéri vešaní a každý, koho názor či etnický pôvod nezod­povedal predstave väčšiny ľudí z okolia, mohol očakávať, že bude zbitý, uväznený alebo aj zabitý. Koncom vojny sa všetko toto stalo bežnou rutinou.

Netreba veľa predstavivosti, aby sme si uvedomili, že tí, ktorí sa stali obeťami bežného násilia, mali sami väčší sklon páchať rovna­ké násilnosti. Generálplukovník Sir Frederick Morgan, bývalý riaditeľ UNRRA pre západné Nemecko vyjadril v roku 1946 svoje obavy, týkajúce sa niektorých židovských lídrov, ktorí boli oslobodení z koncentrač­ných táborov: „Títo židovskí lídri sú zúfalí muži, ktorí sú schopní všetkého. Prakticky všetko, čo sa môže stať živému človeku, sa im stalo a preto nepripisujú ľudskému životu žiadnu hodnotu.“ To isté platilo o nemeckých pracovných otrokoch.

Koncom vojny partizáni, zainteresovaní do čoraz násilnejšieho boja proti Nemcom ovládali väčšinu Grécka, celú Juhosláviu, časť Slovenska, väčšinu severného Talianska, podstat­né oblasti pobaltských štátov a rozsiahle rozlohy Poľska a Ukrajiny. Vo Francúzsku hnutie odporu samo oslobodilo minimálne pätnásť départementov. Vo väčšine týchto krajín - obzvlášť v Juho­slávii, Taliansku a Grécku - však nebolo vojnové násilie zamerané proti Nemcom, ale proti domácim fašistom a kolaborantom.

Mnohí z tých, ktorí spáchali zverstvá v mene nacistov a ich spo­jencov, sa stali vojnovými zajatcami, no rovnako mnohí z nich sa sami stali zavlečenými osobami, prípadne sa jednoducho stratili medzi civilným obyvateľstvom. Šlo o desaťtisíce ľudí a boli rovnako psychologicky poznačení ako ich obete. Je dôležité mať na pamäti, že väčšina tých vojakov, ktorí spáchali nejaké násilie, neboli psycho­pati, ale na začiatku vojny patrili k obyčajným členom spoločnosti.

Znásilňovanie počas vojny symbolizuje zneužívanie vojenskej sily a bezdôvodné používanie násilia proti bezmocnému civilnému obyvateľstvu. Počas II. svetovej vojny sa z toho vyvinul fenomén, ktorý prerástol všetky dovtedy známe proporcie: počas tejto vojny a najmä v jej záverečnom štádiu došlo k väčšiemu počtu znásilne­ní, než v akejkoľvek inej vojne v histórii. Hlavným motivačným faktorom, najmä okamžite po boji, bola pomsta - lenže problém sa vymkol z rúk, nakoľko tu zlyhali inštitúcie oboch znepriatele­ných armád.

K najhorším prípadom znásilnení došlo v záverečných fázach II. svetovej vojny v oblastiach najintenzívnejších bojov. Štúdie dokazujú, že vojnové znásilňovanie je obzvlášť brutálne a obzvlášť rozšírené tam, kde existujú väčšie kultúrne rozdiely medzi okupačnými vojskami a civilným obyvateľstvom. Osobitne smutnú reputáciu si vyslúžili francúzski vojaci z kolónií v Bavorsku.

Kultúrne rozdiely boli faktorom aj na východnom fronte. Pohŕ­danie, ktoré prechovávali mnohí nemeckí vojaci, čo sa zúčastnili na invázii do Sovietskeho zväzu, voči východným untermenschom, sa bezpochyby prejavovalo aj na násilnom zaobchádzaní s ukrajinský­mi a ruskými ženami, ktoré sa im dostali do rúk.

Keď sa vlna obrátila a Červená armáda postupovala do stred­nej a juhovýchodnej Európy, aj jej vojaci boli ovplyvnení rasovými a kultúrnymi motívmi. Napríklad v Bulharsku v porovnaní s inými susednými krajinami nedochádzalo takmer k žiadnym znásilneniam. Čiastočne preto, lebo sovietska armáda v čase vstupu do Bulharska bola oveľa disciplinovanejšia, než iné, no tiež preto, lebo Bulharsko zdieľalo s Ruskom podobnú kultúru a jazyk. Obe krajiny prechová­vali po stáročia medzi sebou priateľské vzťahy.

Naopak, Rumunsko malo veľmi odlišný jazyk a kultú­ru v porovnaní so Sovietmi, navyše viedlo so Sovietmi veľmi krutú vojnu. V Maďarsku a v Rakúsku bol údel žien oveľa horší, v niektorých oblastiach dokonca vskutku hrôzostrašný. Znovu išlo o značné kul­túrne rozdiely medzi obomi stranami, no v tomto prípade bol soviet­sky antagonizmus ešte znásobovaný faktom, že Maďari a Rakúšania na rozdiel od Rumunov boli v čase príchodu Červenej armády zo ZSSR ešte stále vo vojnovom stave.

No k najväčšiemu počtu znásilnení došlo v Nemecku. Vo východ­nom Prusku, Sliezsku a v Pomoransku boli znásilnené desaťtisíce žien a potom zabité v orgiách nefalšovaného stredovekého násilia. Nemecké projekty orálnej histórie, cirkevné archívy i nemecká vláda zhromaždili tisícky podobných príbehov. Aj sovietske zdroje tieto historky potvrdzujú.

V niektorých častiach strednej Európy nebolo zná­silňovanie zhlukom náhodných incidentov, ale masovou skúsenosťou celej ženskej populácie. Vo Viedni podľa hlásení kliník a lekárov bolo znásilnených 87-tisíc žien. V Berlíne to bolo ešte horšie, údaje ho­voria o 110-tisícoch znásilnených obetí. Na východe krajiny, najmä v oblastiach neďaleko sovietskych kasární trvala hrozba útokov až do konca roku 1948.

Dôsledky sexuálneho násilia a vykorisťovania po vojne boli ob­rovské. Veľké množstvo žien sa nakazilo venerickými chorobami - v niektorých oblastiach ich bolo až 60 percent. Vo všeobecnosti sa nedali liečiť, pretože cena za jednu injekciu antibiotík v Nemecku v auguste 1945 sa rovnala cene kila pravej kávy. K fyzickým problémom pribudli aj problé­my emocionálne a psychologické - a nielen tých žien, ktoré trpeli priamo, ale žien ako takých. Keď si ženy uvedomili, že sa vlastne stali vojnovou korisťou, pochopili, že už nikdy nebudú v bezpečí a že vo svete, v ktorom dominujú muži, budú považované iba za vec.

Nesmieme však zabúdať, že tento masový fenomén sa dotkol aj mužov. Mnoho z nich sa muselo pozerať, ako im pred očami znásil­ňujú manželky, matky, sestry a dcéry. Tí, ktorí sa pokúsili zasiahnuť, boli často zastrelení. Mnoho nemeckých mužov sa však len trpne prizeralo a potom sa sužovalo výčitkami za svoju neschopnosť.

Aj preto neboli v Maďarsku, Rakúsku a v Nemecku zážitky z masového znásilňovania násilnými a degradujúcimi skúsenosťami len žien, ale týkali sa aj mužov. Dotklo sa to dokonca aj tých mužov, ktorí boli počas oslobodzovania ďaleko o...

V tabuľke sú uvedené odhady počtu znásilnených žien v niektorých mestách a krajinách počas a po 2. svetovej vojne:

Mesto/Krajina Odhadovaný počet znásilnených žien
Viedeň 87 000
Berlín 110 000
Maďarsko 50 000 - 200 000

tags: #2. #svetová #vojna #hlad #strach #bieda

Populárne príspevky: