Francúzske typické kroje: História a súčasnosť

Máloktorá krajina sa môže pochváliť takým bohatstvom krásnych a rozmanitých ľudových odevov, akými sa pýši Slovensko. Veď nie nadarmo sa hovorí: „Čo dedinu prejdeš, to iný kroj nájdeš.“ Sviatočné i všedné ženské, mužské a detské kroje...

Ľudový kroj je pomenovanie oblečenia obyčajného ľudu žijúceho na dedine (v minulosti poddaného) s charakteristickými tradičnými výrazovými prvkami. Kroj sa delil podľa spôsobu určenia na pracovný, teda určený na bežné nosenie a slávnostný. Zvláštnu kategóriu tvorili kroje obradové - napríklad svadobné. Na to, ako kroj vyzeral malo vplyv veľa rôznych aspektov, od veku, pohlavia, stavu (deti, slobodní, ženatí, vydaté, vdovci a vdovy) cez náboženstvo, zamestnanie alebo kraj. Každý kraj mal určité znaky, ktoré sa potom preniesli aj do výzoru kroja.

Pre obec Viničné to bola typická výšivka s kvetmi nevädzí, ruží, tulipánov, štvorlístkov a vtáčikov. Táto výšivka sa používala najmä na ženské slávnostné čepce, ženské slávnostné rukávce a mužské slávnostné košele. Viničniansky ženský slávnostný kroj sa skladal z rukávcov, prucleku, spodnice, vrchnej sukne, zástery a čepca.

Ako prvé sa obliekali rukávce, väčšinou boli vyrábané z domáceho plátna alebo z bavlnenej látky v bielej farbe. Rukávy na pleciach boli štedro vyšívané farebnou výšivkou, prevládali prevažne kvetové vzory dopĺňané rôznymi geometrickými vzormi. Vyšívalo sa „krivou ihlou“ (kostka, nemecká ihla). Konce rukávcov (niekedy taclové) bývali ukončené paličkovanou čipkou. Čipky v tejto lokalite dostali názov „slovenskogrobské“ a datujú sa od konca 19. stor. Z bavlnených, z hodvábnych, zo žihľavových i z kovových nití plietli pásikové (typické bielo-žlté s motívmi husacej šľapy, srdca, prstačky, panenkové a i.) a mnohopárové čipky (základ v kosej mriežke s pavúčikmi, osmičkami, ploštičkami, vlnovkami, zúbkam a i.) Rovnako sa paličkovaná čipka používala aj na „krézl“(golier okolo stojačika na rukávcoch).

Na rukávce sa obliekal „pruclek“ (krátka vesta), v rôznych farebnostiach, vždy bohato zdobený. Vyrábal sa najmä z brokátu a kašmíru. Ku krku sa viazala veľká mašľa, biely podklad s kvetovaným farebným motívom. Keď boli oblečené rukávce a pruclek, obliekala sa spodnica - spodná sukňa, ktorá bývala zvyčajne naškrobená. Spodnica (rubáš) bola vo väčšine jednoduchá, iba s miernym zdobením, spravidla v bielej farbe. Na spodnicu sa obliekala vrchná sukňa, táto už bývala ušitá z bielej látky s farebnými ozdobami. Na vrchnú sukňu sa viazala čierna zástera, po bokoch a naspodku zdobená čiernou čipkou. Zástera bola obyčajne vyrobená z glotu alebo listeru. Okolo pása sa viazala široká saténová čierna stuha, vzadu na mašľu, s visiacimi koncami stuhy. Ako posledný sa zakladal čepiec, bohato ozdobený najmä zlatou alebo farebnou výšivkou so špecifickými ornamentmi pre Viničné.

Mužský slávnostný kroj nosiaci sa vo Viničnom, sa skladal z košele, nohavíc, prucleku a klobúka. Košeľa bývala vyrábaná z plátna alebo bavlnenej bielej látky. Pri krku a na hrudníku bola hojne zdobená výšivkou, výnimkou neboli ani iniciály nositeľa. Pri výšivke sa opakovali motívy zo ženského slávnostného kroju, ale v menšej miere. Golierik sa taktiež vyšíval farebnými motívmi. Z goliera vychádzala mašľa, ktorá sa viazala pri krku. Pri mužoch bola jednoduchá, biela bez ozdôb. Na konci rukávov sa používala čipka, samozrejme oveľa menej bohatá ako pri ženách. Nohavice sa nosili tmavé, zvyčajne čierne, vyrábané z hrubej bavlny bez zdobenia. Pruclek býval taktiež z farebného brokátu alebo kašmíru. Disponoval vreckom na každej strane, výrazné bývalo taktiež obšitie gombíkových dierok.

Bežný pracovný odev býval oveľa jednoduchší, aj čo sa týka materiálov či zdobenia. Meniace sa hospodárske, spoločenské a politické udalosti 20. storočia, no najmä obidve svetové vojny a ich dôsledky, urýchlili postupný prechod od tradičného kroja k mestskému odevu.

V dnešnom období, môžeme pôvodné ľudové odevy sledovať už len v niektorých dedinkách Slovenska, hlavne na staršej generácií obyvateľstva.

Šujtáš/sutaška/soutache ako lemovacia technika v minulosti zdobila odevy v mnohých krajinách sveta. Názov pochádza z maďarského slova sujtás, čo v preklade znamená mohér. Medzinárodne používaný názov je francúzsky výraz soutache - vrkoč. Ide o textilnú šnúrku - prámik, ktorá je splietaná z niekoľkých tenučkých vláken do tvaru vrkoča - rybej kosti. V strede vzniká linka, v ktorej sa šujtášky k sebe zošívajú. Na výrobu sa používajú tak prírodné materiály hodváb či vlna, ako aj syntetické vlákna. Zaujímavosťou je, že šujtašky používané na zdobenie vojenských uniforiem v minulosti obsahovali i kovové vlákna. Farebná škála je veľmi široká. Prvá zmienka o šujtáši pochádza z Francúzska 16. storočia. Ako už bolo spomenuté, v minulosti sa používala najmä na zdobenie odevov, na vojenských uniformách ňou napríklad označovali hodnosti. Zdobila tradičné, no i módne oblečenie a doplnky v mnohých častiach sveta ako Čína, Afrika, Maroko, Južná Amerika a Európa. Uplatnenie si však našla aj v interiérových dekoráciách ako sú závesy a pod. Na Slovensku sa šujtáš používala pri výrobe krojov, kde ju ručne a neskôr aj strojovo prišívali, aby vytvárali nádherné a rozmanité vzory. Ukážka kroja z obce Ďurkov v okrese Košice.

V súčasnosti sa čoraz väčšej obľube tešia šité šujtášové šperky. Výroba šperkov touto technikou je mimoriadne náročná tak na zručnosť a trpezlivosť, ako i na čas. Aby stal výsledok za to, je treba dbať na presnosť a všetky detaily vyhotoviť veľmi precízne. Šujtášky sa kombinujú s rôznymi druhmi kabošónov, minerálov, kryštálov, korálok a iných materiálov. Jemným, no pevným šitím sa vytvárajú šperky rôznorodých tvarov a veľkostí. Mnohých možno prekvapí, že aj mohutnejšie šperky vyrobené touto technikou sú zvyčajne veľmi ľahké a príjemné na nosenie.

Ako prvá prišla s využitím šujtáše v šperkárstve Izraelčanka Dori Csengeri v roku 1987. Dodnes je považovaná za ikonu šperkárok používajúcich túto techniku a pre mňa osobne je čosi ako šujtášovou kráľovnou. Jej jedinečný rukopis je originálny a rozoznateľný na prvý pohľad. Tvorí šperky, ktoré hýria farbami i kúsky v zemitých tónoch. Táto vyštudovaná architektka sa venuje tvorbe šperkov už niekoľko rokov a v Poľsku patrí medzi najznámejšie šujtášové šperkárky. Rodená Dánka momentálne žije a pôsobí v Izraeli. Venuje sa nielen technike soutache, ale aj šitiu korálkových šperkov. Najznámejšia francúzska šujtášová umelkyňa je autorkou mnohých návodov a niekoľkých kníh o tejto technike. Výrobe šperkov sa začala venovať v roku 2008. Victoria sa narodila a vyrástla na Ukrajine. Odmalička mala blízko k umeniu, venovala sa kresleniu a maľovaniu. Jej tvorba je dodnes ovplyvnená umeleckými smermi a unikátnou architektúrou v Turkmenistane a Uzbekistane. Je typická rozmanitosťou farieb a hravosťou. V súčasnosti žije v Kanade.

V Poľsku sa roku 2012 uskutočnil jedinečný projekt, v ktorom spojilo svoje tvorivé sily 50 tvorkýň šujtášových šperkov z celého Poľska a dve Talianky, aby vytvorili náhrdelník s názvom TĘCZAK. Tento výnimočný kúsok vážil cca 400 gramov.

„Bunad”, alebo tradičný nórsky kroj, je viac než len odev. Je to umelecké dielo, ktoré spája minulosť s prítomnosťou, odráža bohatú históriu a kultúrne dedičstvo jednotlivých regiónov Nórska a zároveň slúži ako symbol národnej identity. Korene bunadu siahajú hlboko do minulosti, do obdobia, keď sa nórsky ľud živil prevažne poľnohospodárstvom. Každý región mal svoj vlastný, jedinečný odev, ktorý odrážal miestne zvyky, materiály dostupné v okolí a klimatické podmienky v danej oblasti. Tieto tradičné odevy sa postupom času vyvíjali a v 19.

Dnes je bunad neodmysliteľnou súčasťou nórskej kultúry. Je symbolom národnej hrdosti a patrí medzi najobľúbenejšie odevy Nórov. Bunad sa nosí pri rôznych príležitostiach, od sviatkov a osláv, až po každodenné životné udalosti. Najčastejšie ho však uvidíte počas národného sviatku 17. mája, keď si Nóri pripomínajú prijatie svojej ústavy. Bunad je tiež obľúbeným odevom na svadbách. Mnohé nevesty sa rozhodnú pre svadobný obrad v tradičnom nórskom kroji, ktorý dodá ich veľkému dňu osobitý šarm. Boli by ste prekvapení aké množstvo neviest má počas obradu oblečený práve tento národný odev. Jeho výroba je časovo náročný proces, ktorý si vyžaduje zručnosť a precíznosť. Bunad je ušitý prevažne z teplej kvalitnej vlny a je ozdobený krásnymi tradičnými výšivkami. Jeho súčasťou sú aj strieborné doplnky a tradičné šperky ako sú strieborné brošne, náhrdelníky a náušnice.

Preto sa cena bunadu pohybuje niekde medzi 2 000 až 10 000 eur. Ľudia v Nórsku nosia svoj tradičný kroj akoby nosili svoje najkrajšie šaty alebo oblek. V porovnaní s tým, ako iné krajiny používajú svoje ľudové kroje, je to celkom jedinečné.

Malokarpatská oblasť je od pradávna spájaná s vinohradníctvom a dobrým vínom. Najstaršie písomné zmienky o vinohradníctve v tejto oblasti pochádzajú z 13. storočia, ale vinič sa tu pestoval oveľa skôr. S vinohradníctvom sa rozvíjali aj rôzne remeselné činnosti, ktoré boli potrebné na pestovanie, spracovanie hrozna a výrobu a uskladnenie vína (hrnčiarstvo, debnárstvo, kováčstvo, nožiarstvo, sklárstvo). V minulosti sa hroznová šťava uskladňovala v hlinených nádobách (amforách) alebo v kožených vakoch, kde sa skladovala a postupne kvasila. Postupom času si na dokvášanie a skladovanie vína získal obľubu iný materiál, a tým bolo drevo. Nešlo o hocijaké ale konkrétne o dubové, ktoré dodávalo vínam ideálnu chuť a vôňu. Táto zmena podnietila remeslo, akým bolo debnárstvo. Debnári, ako odborníci na výrobu drevených sudov, kadí, putní, vedier a iných výrobkov, si tak našli uplatnenie vo vinohradníckych oblastiach. V stredoveku bola pivnica s veľkými nákladnými a umelecky zdobenými sudmi pýchou svetských a duchovných zemepánov, ktorí navzájom bojovali o prvenstvo v originalite sudov vo svojich pivničných hospodárstvach.

Významnou udalosťou pre progres vo vinohradníctve bol príchod nemeckých kolonistov a chorvátskych prisťahovalcov, ktorí zaľudnili spustošenú oblasť po tatárskom plienení pod Malými Karpatmi. So sebou priniesli aj pokrokovejšie poznatky a metódy pestovania viniča a kvalitnejšie sorty viniča hroznorodého. Vinohradníctvo teda zohralo dôležitú úlohu vo vývoji malokarpatskej oblasti a jej nasledujúcom smerovaní. Bratislava, Trnava, Jur pri Bratislave, Pezinok a Modra sa postupne (14. - 16. storočie) sformovali do mestskej vinohradníckej oblasti a vína z tejto oblasti sa stali žiadaným tovarom nielen na domácom trhu (mestá, šľachta), ale zaplnili aj zahraničný trh (Čechy, Morava, Sliezsko, Poľsko a nemecké krajiny). Najväčší rozmach malokarpatského vinohradníctva prebiehal od polovice 16. storočia do začiatku 18. storočia. V tomto období mal pozitívny vplyv aj na vývoj miest spod Malých Karpát, ktoré sa stali slobodnými kráľovskými mestami (17. stor.), a to najmä vďaka svojej produkcii kvalitného vína, ktoré chutilo vznešeným hlavám na cisárskom dvore (najmä Račianska frankovka).

Úpadok vinohradníctva nastáva v 18. storočí, kvôli historickým zmenám (vytlačenie Turkov z Uhorska, obnova ekonomiky Dolnej zeme), nepriaznivým zahraničnopolitickým udalostiam, prekážkam v exporte do Pruska, Sliezska, Poľska a nemeckých oblastí, a nasýtenosti domáceho trhu. Pod úpadok v Uhorsku sa podpísali aj zastaralé spôsoby pestovania viniča a zaostalá technológia dorábania a ošetrovania vína, oproti zahraničným vyspelým vinohradníctvam. Ďalšou ranou pre vinohradníctvo ku koncu 19. storočia bolo zasiahnutie vinohradov chorobami, najmä fyloxérou, ktoré boli dovezené do Európy z Ameriky. Mnohí vinohradníci dokonca upustili od pestovania viniča a začali sa venovať rôznym remeslám, po ktorých bol dopyt. Toto ochorenie nakoniec prinútilo malokarpatských vinohradníkov ku zásadným zmenám v pestovaní viniča a spracovávaní hrozna, čím vznikol zrod moderného vinohradníctva, ktorý sa opieral o vedecké poznatky a technické vymoženosti. V podobných šľapajach napreduje dodnes, o čom svedčia výborné výsledky na medzinárodných výstavách a obľúbenosť malokarpatských vín na trhu doma i v zahraničí. Vinohradníci a vinári oživujú staré vinohradnícke tradície prostredníctvom vinobraní, rôznych výstav vín, dní otvorených vínnych pivníc, degustácií a zriaďovaním vínnych spolkov.

Po ére hlinených nádob, krčahov a drevených sudov sa na uskladnenie a transfer vína ku zákazníkovi začali používať sklenené fľaše, ktoré produkovalo sklárske remeslo. S týmto remeselným odvetvím súvisela aj výroba sklených heverov na vyťahovanie vína zo sudov, ale aj výroba demižónov na nakvášanie a skladovanie vín. So začatím plnenia a uzatvárania vína do fliaš, vznikla potreba aj špeciálneho tesniaceho systému, akým bola korková zátka, nakoľko sa dovtedy víno skladovalo a distribuovalo výhradne v sudoch, a džbán slúžil na transport vína zo suda na stôl. Angličania sa stali do konca 19. storočia majstrami v spracovaní vína do fliaš, tým že boli veľkými obchodníkmi a obchodovali s mnohými krajinami, ako napríklad Portugalskom, ktoré bolo hlavným stredomorským producentom korku...

Predajňa Detvianskeho ľudového umenia bola založená v roku 1968 na podnet Veroniky Golianovej, známej vyšívačky, folkloristky a zberateľky. Predajňu viedla 20 rokov. Po odchode do dôchodku prevzala žezlo jej dcéra Vilma Hojčová a následne vnučka Veroniky - Iveta Smileková. Iveta Smileková je majiteľkou od roku 1995. Stále pokračuje z započatom diele starej mamy a venuje sa tradičnej Detvianskej výšivke krivou ihlou. Detvianske výšivky zdobia príbytky ľudí po celom svete, veď kľučku dverí si podalo neskutočné množstvo návštevníkov z USA, Kanady, Austrálie, Nemecka, Rakúska, Belgicka, Francúzska, Juhoslávie, Švajčiarska, Holandska, Anglicka, Škótska, Švédska, Fínska, Nórska, Španielska, Japonska, Sýrie, Kolumbie a mnohých ďalších.

Tabuľka: Porovnanie slovenských ľudových krojov

Slovenské ľudové kroje z obce Čičmany.

Nórsky kroj Bunad.

tags: #francúzske #typické #kroje #história #a #súčasnosť

Populárne príspevky:

• Návod na výmenu špirály v rúre Zanussi
• Rýchly a chutný recept na cestoviny
• Chrumkavé uhorky bez sterilizácie
• Nutričné hodnoty McToastu
• Správny výber náhrady mlieka pre šteniatká