Ján Hus: Život, dielo a odkaz
V nemeckej Kostnici bol 6. júla 1415 upálený muž, obvinený z kacírstva, najmä z obhajoby zavrhnutých spisov „hereziarchu“ Johna Viklefa. Ján Hus je ešte aj dnes považovaný za nekompromisného obhajcu názorov Johna Viklefa, a skutočne s tým môžeme súhlasiť, hoci niekedy sa tento fakt možno až prehnane prízvukuje.
John Viklef bol anglický filozof a teológ 14. storočia, ktorý sa snažil o reformu cirkvi v duchu návratu k základným pravdám evanjelia. Kritizoval hriechy, prepych a bohatstvo kléru, ktorý bol v zásade chápaný ako „niečo viac“ než obyčajní veriaci, účastniaci sa bohoslužieb. Okrem kritiky kléru sa Viklef venoval tiež prekladu Biblie do jazyka zrozumiteľného verejnosti. Anglické preklady pochádzajúce z rokov 1382-1394 sa dodnes nazývajú Viklefovou Bibliou. V dobe, o ktorej je reč, bolo Písmo dostupné len v latine a v latine prebiehali aj omše napriek tomu, že bežní ľudia mohli poznať maximálne pár slovíčok.
Veľký rozruch spôsobil Viklef tiež svojimi názormi týkajúcimi sa práve eucharistie. Od roku 1215 katolícka cirkev oficiálne formulovala učenie o transsubstanciácii - teda o prepodstatnení. Viklefove názory na túto tému sa postupom času menili a ku koncu svojho života už bol zjavne presvedčený o radikálnej remanencii. To znamená, že chlieb a víno považoval len za symboly tela a krvi Krista, pričom podstata je nezmenená.
Hus totiž do značnej miery vychádzal aj z odkazu zárodkov miestneho reformného hnutia reprezentovaného hlavne Matejom z Janova a Milíčom z Kroměříže. S niektorými Viklefovými názormi Hus dokonca evidentne nesúhlasil, mnohé z nich však považoval za pravdu, ktorú sa oplatí brániť.
Jan Hus
Život Jána Husa
Ján Hus sa narodil niekedy okolo roku 1370 najskôr v Husinci pri Prachaticiach v južných Čechách. Po tom, čo absolvoval farskú školu (zrejme v Prachaticiach), odišiel študovať do Prahy na Karlovu univerzitu. Roku 1393 dokončil základné trojročné štúdium - trivium. O tri roky neskôr mal za sebou úspešne aj quadrivium, čím získal titul majstra slobodných umení. Od roku 1398 už viedol vlastné prednášky a pokračoval štúdiom na teologickej fakulte. Práve niekedy v tejto dobe sa začal spolu s niekoľkými ďalšími kolegami zaujímať aj o myšlienky Johna Viklefa.
Kňazské svätenie získal v roku 1400 a od tejto chvíle začína aj kázať. O dva roky neskôr je už menovaný správcom Betlémské kaple na pražskom Starom meste. Kázal v zrozumiteľnom jazyku a získaval si mnohých stúpencov. Ubytovanie mal k dispozícii v dome priamo pri kaplnke a získal tak istotu živobytia, akú dovtedy nemal. Ako sa zdá aj zo slov samotného majstra, je možné, že na cirkevnú dráhu sa dal jednoducho zo zištných dôvodov, aby vždy mal čo jesť a čo si obliecť.
Neskôr však zrejme zažil duchovné obrátenie. Vo svojich kázňach, podobne ako Viklef, nešetril kritikou bohatého kléru, ktorý nedbá na zachovávanie Kristovho zákona. Jasne zaujal stanovisko mnohokrát pri obhajobe spisov Johna Viklefa alebo kritike niektorých konkrétnych a aktuálnych udalostí. Hus zašiel tak ďaleko, že v roku 1412 skritizoval bulu pápeža Jána XXIII., ktorou hlava cirkvi (v tej dobe jedna z troch) vyhlásila krížovú výpravu proti neapolskému kráľovi. Za vojenskú účasť na nej, ako bolo zvykom, pápež Ján sľuboval odpustky. Ako odpoveď Ján uvalil na Husa kliatbu a predvolal ho pred súd.
Hus sa proti tomuto predvolaniu (pochopiteľne v rozpore s cirkevným právom) odvolal k najvyššiemu Sudcovi - ku Kristovi. Onedlho bol nad Prahou vyhlásený interdikt (úplný zákaz bohoslužieb a vysluhovania sviatostí) a Hus ušiel na vidiek, kde sa venoval kázaniu evanjelia a písaniu svojich najcennejších diel vrátane svojho slávneho spisu De ecclesia (O cirkvi), v ktorom z veľkej časti čerpá priamo od Viklefa.
Jeho odporcovia, ktorých ku koncu nebolo vôbec málo, mu vytýkali vzpieranie sa autoritám cirkvi reprezentovanej pápežom a biskupmi a tiež to, že svoj osobný výklad Písma stavia nad tieto autority. Kritizovali jeho, samozrejme, nie príliš pochvalné názory na odpustky, pápeža a dokonca eucharistiu, hoci akékoľvek eucharistické herézy Hus jednoznačne popieral a zdalo sa, že v tejto otázke je celkom „pravoverný“.
Ohľadom eucharistie boli Husove názory skutočne buď celkom ortodoxné alebo oveľa pravdepodobnejšie zastával umiernenú remanenciu podľa vzoru svojho učiteľa Stanislava zo Znojma. Stanislav bol spočiatku Husov blízky priateľ a stúpenec. Postupom času sa však situácia stupňovala a on sa rozhodol ustúpiť. Keď bol roku 1406 predvolaný pred arcibiskupa, aby sa zodpovedal za myšlienky v jeho traktáte o eucharistii, chápané ako kacírske, rozhodol sa odvolať. Obhájil sa tým, že ich predniesol len v rámci akademickej debaty a v druhej časti traktátu ich má v pláne vyvrátiť - túto druhú časť potom skutočne vypracoval.
Koncil v Kostnici
V roku 1414 bol do mesta Kostnice zvolaný koncil, ktorý mal raz a navždy vyriešiť už od roku 1378 trvajúcu schizmu a očistiť cirkev. Tento problém mal riešiť už koncil v Pise roku 1409, kde mal byť jednomyseľne zvolený nový pápež, pričom vtedajší dvaja sa mali vzdať funkcie. Tí to však neurobili, a tak mala cirkev pre istotu troch pápežov súčasne. Rozkol bol vyriešený až v Kostnici roku 1417.
Hus bol povolaný do Kostnice, aby hájil svoje učenie. Naivne veril, že dostane možnosť obhajovať svoje názory na verejnej dišputácii. Krátko po príjazde mu došlo, že na koncile pôjde skôr o súdny proces, na ktorého konci bude vyhlásený rozsudok. Boli spísané kacírske tézy vyňaté z Husových spisov, ktoré mal odvolať. Hus však tvrdil, že odvolá, len ak mu z Písma dokážu, že sa mýli. Toto snem chápal ako urážku, pohŕdanie autoritou a pýchu.
Mnoho z článkov, ktoré mal Hus odvolať, však evidentne ani nikdy nehlásal, čo sám zdôrazňoval a odmietal sa kajať z niečoho, čo neučinil a nepovedal. Trval na tom, že texty vytrhnuté z kontextu vysvetlí a objasní ich vo svetle, v akom boli myslené. Husove zdĺhavé reči začínali byť pre mnohých už unavujúce.
Sudcovia sa napriek tomu snažili dospieť k rozumnému a miernemu riešeniu celého procesu a Husovi bol predložený značne zredukovaný a upravený zoznam téz, ktoré mal odvolať. Neodvolal. 6. júla sa konalo zasadanie snemu za účelom vynesenia rozsudku. Majstrovi Jánovi už nebolo umožnené sa ďalej hájiť, znova ho však požiadali, aby odvolal. Neučinil tak, a tým si podpísal rozsudok smrti. Jeho spisy boli spálené a ako zatvrdený kacír a Viklefov učeník bol odovzdaný svetskej moci, ktorá mala rozsudok vykonať.
Keď ho priviazali k hranici, dostal ešte poslednú možnosť zachrániť si život - stačilo jedno slovo: „Odvolávam“. Ani tvárou v tvár ohňu to však nepovedal.
O Husovom procese a upálení zachoval cenné svedectvo najmä Peter z Mladoňovic. Hus dostal dostatok možností na to, aby odvolal. Snem, ktorý ho súdil, veľakrát preukázal vôľu zachrániť ho, len ak odvolá. Hus totiž de facto nezomrel pre samotnú skutočnosť, že hlásal „bludy“, ale preto, že tieto domnelé bludy odmietol odvolať a podrobiť sa cirkevnej autorite. Staval sa tak do pozície nenapraviteľného heretika, ktorému niet pomoci.
Hus sa odlišoval od mnohých iných reformných kazateľov, ktorí sa nakoniec cirkevným autoritám podrobili a odvolali. Odlišoval sa od tých, ktorí v záujme zachovania poslušnosti cirkvi opustili pravdu, ktorej uverili.
Na základe úradných dokumentov sa usudzuje, že Husov otec sa volal Michal. Sám Hus vo svojich spisoch sa niekoľkokrát v náznakoch zmieňuje o svojej matke, v listoch zase o bratovi a jeho synoch. Prvé vzdelanie získal pravdepodobne vo farskej škole pri kostole sv. Jakuba Staršieho v Prachaticiach. Úradné záznamy existujú až z jeho štúdií v Prahe na artistickej fakulte (tzv. Na jeseň roku 1393 bol Hus promovaný bakalárom a roku 1396 majstrom. Rozhodol sa tiež študovať na teologickej fakulte, kde dosiahol hodnosť bakalára. Následne sa zapojil do fungovania artistickej fakulty, najprv ako vyučujúci, následne na zimný semester 1401 až 1402 bol zvolený aj dekanom fakulty. V roku 1400 bol vysvätený za kňaza a začal kázať. Najprv kázal v kostole sv.
Ešte ako študent sa Hus zoznámil s dielom majstra z Oxfordu Johna Wyclifa (asi 1320 - 1384), teológa a stúpencu reformy cirkvi, jedného zo zástancov realizmu v spore o univerzalite. Kým väčšina českých majstrov bola prowyklifovská, nemeckí a ďalší cudzí majstri sa hlásili skôr k nominalizmu. Nebol to jediný spor, ktorý medzi sebou mali jednotlivé univerzitné národy.
Rozkol prinieslo aj predvolanie ku koncilu do talianskej Pisy, ktorý podporoval kráľ Václav IV. a česká časť univerzity - naproti tomu nemeckí majstri sa postavili proti účasti na koncile. Kráľ sa zamiešal do vnútorných záležitostí univerzity a prerozdelil hlasy pri rokovaní univerzity Dekrétom kutnohorským v januári 1409 (tri hlasy získava česká strana, cudzinci získavajú len jeden spoločný hlas). Hoci bude Husovo meno s dekrétom spájané, predovšetkým jeho odporcami, Hus sám bol v čase vydania ťažko chorý a nemohol sa zúčastniť na rokovaniach. Cudzinci z univerzity na protest odišli.
Hus ako intelektuál a verejne činná osoba priťahoval pozornosť jednak bežných veriacich rôznych sociálnych skupín (jeho kázne navštevovali nielen mešťania a študenti, ale aj šľachta, členovia kráľovského dvora, dokonca aj sama kráľovná Žofia), jednak odporcov z radov kléru a univerzitných majstrov. Spor o Wyclifovo učenie a spisy eskaloval na prelome rokov 1409 a 1410 po vyhlásení buly pápeža z Pisy Alexandra V., ktorý zakázal akékoľvek držanie Wyclifových spisov.
Pražský arcibiskup Zbyněk Zajíc z Hazmburku (posmešne zvaný Abeceda) nechal v júni 1410 zhromaždiť a spáliť Wyclifove knihy na dvore svojho Malostranského paláca. Hus podal odvolanie k pápežovi proti zákazu kázania v kaplnkách a spáleniu kníh. Týmto aktom dal dôvod na proces pred rímskou kúriou, ktorá Husa predvolala na súd. Pre povinnosti na univerzite sa však nedostavil (bol kvodlibetárom, riadiacim majstrom na rok 1411). V roku 1412 nový pápež Ján XXIII. vyhlásil predaj plnomocných odpustkov. Predaj v Čechách podporoval kráľ Václav IV., ale Hus a jeho prívrženci proti nim vystúpili.
V októbri 1412 zostril pápež kliatbu nad Husom a vyhlásil interdikt nad miestami, kde sa zdržiaval. V súlade s prianím kráľa Václava IV. opustil Hus Prahu a odišiel na vidiek, kde naďalej pôsobil, kázal a spisoval svojej práce. Vyhnanstvo na vidieku pre Husa neznamenalo zastavenie práce. V Žatci a neskôr na Kozom Hrádku, kde prežíval začiatok svojho núteného exilu, sa venoval literárnej činnosti. Práve vo veľmi krátkom rozmedzí rokov 1412 až 1413 môžeme sledovať vznik všetkých Husových v češtine písaných diel, ktoré sú plné živého jazyka a aktualít zo života dobovej spoločnosti.
Spísal tiež latinský teologický traktát De ecclesia (O církvi), ktorý zohral v Husovom živote významnú úlohu, pretože sa stal súčasťou Husovej kauzy v Kostnici a na základe z neho vybraných článkov bol vyhlásený za kacíra. Hus vystaval svoj traktát na základe niekoľkých Wyclifovych spisov a dokončil ho na konci mája 1413. Začiatkom júna 1413 ho v Betlehemskej kaplnke manifestačne diktovali opisovačom a následne rozoslali Husovým priaznivcom.
V 23 kapitolách sa systematicky zaoberá cirkvou ako spoločenstvom predurčených na spasenie, ktorú postavil do protikladu k inštitucionálnej cirkvi. Hus hlavou cirkvi stanovil nie pápeža, ale samého Ježiša Krista.
Po krátkom a tajnom pobyte v Prahe presídlil do mestského paláca v Sezimovom Ústí a potom v júli 1414 do Rakovníka či na Krakovec. Zrejme tu sa rozhodol, že sa veľkého cirkevného koncilu zúčastní a pred koncilom a pápežom obháji svoje učenie. Koncil bol zvolaný na 1. Hus 11. októbra 1414 odchádza z hradu Krakovec v sprievode Václava z Dubé, Henricha Lacemboka z Chlumu, jeho synovca Jana z Chlumu (zvaného Kepka), pisára Petra z Mladoňovíc a majstra Jana Kardinála z Rejnštejnu.
Okrem jazdcov na koňoch sprevádzali skupinu ešte dva vozy: jeden vezúci zásoby a batožinu, druhý naplnený knihami na Husovu obhajobu. Cestovali cez Tachov, Norimberg, Ulm a Biberbach; z Meersburgu sa pravdepodobne preplavili do Kostnice, kam dorazili 3. novembra. Hus sa ubytoval u vdovy Fridy (Fidy) Pfisterovej na ulici sv. Pavla (dnes ulica nesie Husovo meno). Pre chorobu pápeža Jána XXIII. sa koncil začal až 5. novembra 1414 slávnostným sprievodom mestom a v katedrále slúžili slávnostnú bohoslužbu, ktorej sa zúčastnilo 15 kardinálov, 23 arcibiskupov a 27 biskupov.
Kardináli vyzvali 28. novembra 1414 Husa na účasť na rokovaní, krátko potom ho však zadržali. Najprv ho väznili v dome riaditeľa chóru kostnickej katedrály, po ôsmich dňoch ho previezli do prízemnej kobky v dominikánskom kláštore na ostrove pri Bodamskom jazere.
Večer 24. marca 1415 Husa previezli na neďaleké sídlo kostnického biskupa Gottlieben (v češtine nazývané Gotleby). Rokovanie koncilu ďalej prebiehalo v refektári františkánskeho kláštora, kde sa 5., 7. a 8. júna konal Husov výsluch. Prerokúvaniu Husovej kauzy predchádzalo odsúdenie Wyclifovho diela ako kacírskeho na základe zavrhnutých 260 vybraných článkov. Proti Husovi vybrali články z jeho spisov O církvi, Proti Páleči a Proti Stanislavovi. 15. júna koncil zakázal prijímanie Večere Pánovej „pod obojím“ (hostiu aj víno), 18. a 23. júna zavrhli všetky Husove latinské aj české spisy.
Hus v žalári očakával rozsudok, 5. júla ho navštívilo v cele veľa jeho priateľov, ale aj predstaviteľov koncilu, ktorí ho vyzývali, aby odvolal predložené články. V kostnickej katedrále 6. júla 1415 siedmi biskupi Husa odsvätili; na hlavu mu nasadili papierovú korunu s vyobrazenými čertmi a s latinským nápisom, že je kacír. Koncil tým odňal všetky atribúty kňazského práva a zveril Husovu dušu diablovi; telo potom odovzdal svetskej spravodlivosti. Kráľ Žigmund sa obrátil na ríšske knieža Ľudovíta a pokynul mu, aby sa Husa ujal. Následne ríšske knieža Ľudovít privolal kostnického richtára a nariadil mu, aby vykonal rozsudok.
Husa sa ujala štvorica zbrojnošov a vyviedli ho Geltingenskou bránou pred kostnické hradby. Na lúkach za mestským opevnením, čo je dnes už súčasť mesta, ktorá sa nazýva Paradies (Raj), postavili hranicu. Keď Hus zbadal hranicu, pokľakol. Papierová čiapka mu vraj týmto pohybom spadla z hlavy a zbrojnoši mu ju ihneď nasadili späť. Spoveď odmietol, ale chcel nemecky prehovoriť k okolostojacim. To mu ríšske knieža neumožnilo a dalo pokyn na vykonanie popravy.
Husa priviazali k drevenému kolu na hranici. Napokon k nemu prichádza ríšske knieža Ľudovít a dvorný úradník Hoppe z Pappenheimu, aby mu dali poslednú možnosť zachrániť si život odvolaním svojho učenia. Podľa Petra z Mladoňovíc Hus predniesol toto: „V tej pravde evanjelia, ktorú som písal, učil a kázal zo slov a výkladov svätých doktorov, dnes veselo chcem zomrieť.“ Ríšske knieža dalo pokyn na zapálenie hranice. Už v roku 1416 sa 6. júla v Čechách oslavoval sviatok svätých mučeníkov Jana Husa a Jeronýma Pražského, ktorého upálili 30. mája 1416 pri Kostnici.
Dielo Jána Husa
Ján Hus sa považuje za predchodcu protestanstva. Písal prístupným jazykom s jasnou kompozíciou, predovšetkým traktáty, ale aj rozsiahlejšie diela. Pre cirkev písal po latinsky, pre prostý ľud po česky.
- O cirkvi (po latinsky, De ecclesia) - Hus kritizuje cirkev, za príslušníka cirkvi považuje toho, kto nespáchal žiadny hriech. Hlavou cirkvi by v jeho ponímaní nemal býť pápež, ale Kristus. Zároveň tým pokúšal dokázať, že veriaci nie je povinný poslúchať pápeža, ak sú papežove nariadenia v rozpore s Bibliou, každý kresťan má právo kontroly náboženského učenia. Opiera sa o učenie anglického reformátora Johna Wycliffa.
- Proti bule pápežskej (po latinsky) - vystupuje proti predávaniu odpustkov, priamo útočí na pápeža. Tento spis viedol k tomu, že Hus bol vyhostený z Prahy a začal pôsobiť na vidieku, tu prispôsobil jazyk prostému ľudu.
- O českom pravopise - (po latinsky, De orthographia bohemica) - Aby mohol svojimi spismi preniknúť čo najrýchlejšie medzi širšie vrstvy, zaviedol diakritický pravopis, významne zasiahol do vývoja českého jazyka.
- Dcérka - nadväzuje na Štítného, vysvetľuje ženám, ako správne žiť.
Páteř znamená modlitba, jedná sa o základný výklad bohoslužobných textov a modlitieb (Verím v Boha, Desatoro a Otčenáš). Na výklade týchto modlitieb sa Hus dostáva k úvahám o mravnom živote a ku kritike spoločenského stavu.
Najostrejšie Husovo dielo, kritika súdobej cirkvi, dielo napísal po zákaze pôsobenia v Betlemskej kaplnke. Za svätokupectvo považoval to, že cirkev brala za obrady, pohreby, atď. peniaze. Je pre odobranie majetkov cirkevným hodnostárom, neurčuje ale, komu by mali patriť.
(česky) súbor kázní, vznikol po jeho nútenom odchode z Prahy, považuje sa za vrchol jeho kazateľskej a spisovateľskej činnosti. Zamýšľa sa nad vzťahom medzi cirkvou a svetom. Napísal ju v dvoch verziách (latinská bola objavená v r. 1945 na stenách Betlehemskej kaplnky).
Odkaz Jána Husa
Každá doba rozpráva príbeh života a diela Jána Husa po svojom. Pre Luthera a stúpencov reformácie bol Hus myšlienkovým predchodcom, pre národných buditeľov 19. storočia bol chrabrým vlastencom a obrancom Čechov proti Nemcom, pre Františka Palackého bol Hus veľkou osobnosťou českých dejín, pre Tomáša G. Masaryka bol zosobnením mravnej sily národa a národnej emancipácie, pre Zdeňka Nejedlého bol Hus predovšetkým sociálnym revolucionárom a pápež Ján Pavol II. v roku 1999 označil Husa za jedného z reformátorov cirkvi a vyzval katolíckych veriacich, aby Husovo dielo študovali. Súčasný pápež František vyjadril ľútosť nad Husovým upálením.
Už v roku 1416 sa 6. júla v Čechách oslavoval sviatok svätých mučeníkov Jana Husa a Jeronýma Pražského, ktorého upálili 30. mája 1416 pri Kostnici.
