Odkiaľ pochádza perník: Sladká história koreneného potešenia
Zákusky, koláče či buchty - každý z nás má svojho sladkého obľúbenca. A to platí nielen o ľuďoch zo Slovenska, ale o celom svete. Sladké jedlá či dezerty nechýbajú na žiadnej spoločenskej udalosti. Radi si ich pripravujeme doma, no skvelé je tiež vybehnúť do obľúbenej kaviarne na chutnú kávu s koláčikom. Viete si predstaviť, že by na sviatočnom stole chýbali napríklad perníky? Obľúbená dobrota bola súčasťou slávnostnej ponuky sladkostí už odpradávna. Každý máme niečo, bez čoho by Vianoce neboli Vianocami. U mňa sú to perníky. Milujem ich piecť, milujem ich jesť, milujem o nich čítať. O perníkoch by sa dali písať nielen príbehy, ale aj celé knihy. História výroby perníkov je tak bohatá, že sa mi z nej len ťažko vyberajú tie najzaujímavejšie body.
Preskúmame na nej tie najzaujímavejšie veci o perníkoch a to by som nebola ja, keby som vám k tomu nepridala moje perníkové recepty.
Slovo „perník“ pochádza zo starofrancúzskeho „gigembras“, čo znamená „zázvorové jedlo“. V strednej angličtine (ktorou sa hovorilo približne v rokoch 1150 až 1450 n. l.) sa tento výraz stal „gyngebreed“ a z toho sa vyvinul „perník“.
Historici potravín siahajú po pôvode perníka k starým Egypťanom, ktorí ho používali na obradné účely. Medové sladkosti poznali už starí Egypťania, dokazujú to nálezy z hrobov. Medovník v jeho dávnej podobe poznali už v starom Egypte a v Ríme v časoch, kedy sa uctievali rôzne božstvá a obetovali sa im vzácne veci (medzi inými aj med, ako „nápoj bohov“ a medové koláče). V Ríme boli perníky súčasťou pôstneho jedla a servírovali sa k silnému pivu, neboli to však sladučké koláčiky ako ich poznáme dnes, skôr silne korenené sladkasté pečivo.
Sladkým koreneným pečivom s medom si svoj jedálny lístok spestrovali už obyvatelia Stredomoria v období antiky. S príchodom kresťanstva recept vylepšili mnísi v kláštoroch a neskôr túto pochúťku naučili vyrábať ľudí v mestách.
Vracajúci sa križiaci priniesli z Blízkeho východu recepty na korenený chlieb. Doň sa dával najmä zázvor, ktorý bol nielen chutný, ale mal aj vlastnosti, ktoré pomáhali konzervovaniu pečiva. Podľa inej legendy sa perníky dostali do Európy o 100 rokov skôr. Priniesol ich arménsky mních, ktorý prišiel zo západného Grécka a usadil sa vo Francúzsku. Tam sedem rokov učil piecť perníky miestnych mníchov.
Perník bol obľúbený vďaka svojej dlhej trvanlivosti, keďže sa dal skladovať a mnísi ho počas horších čias rozdávali. Hoci sa to dnes zdá neuveriteľné, perníky boli voľakedy považované aj za liečivo. a v Anglicku sa tiež predpokladalo, že toto pečivo je doslova medikamentom. Spisovateľ zo 16. storočí.
Mimoriadnu popularitu získali medovníky v Nemecku, kde sa prvýkrát spomínajú na konci 13. storočia. ich výrobu bolo potrebné vzácne korenie zo vzdialených krajín, piekli ich najmä v mestách, ktoré boli dôležitými obchodnými uzlami, ako Kolín nad Rýnom, Augsburg, Ulm, a najmä Norimberg. Norimberg bol dokonca vyhlásený za hlavné mesto perníkov.
Vytvorili tu aj špeciálny druh, ktorý sa volá oblátkové medovníky - preto, lebo cesto sa pečie na oblátkach. z vajec, medu, cukru a z najemno alebo nahrubšie rozdrvených mandlí, lieskových alebo vlašských orechov, prípadne z marcipánovej hmoty.
Najskôr ich piekli len v kláštoroch, no postupne prechádzalo medovnikárske umenie na majstrov medovnikárov. a cukrárov a mali aj svoje cechy. a dokonca existovali aj špecializované perníkové trhy. k jednotlivým náboženským udalostiam. Zdobené perníky putovali ako darček dospelým a deťom alebo boli symbolom lásky. V minulosti sa kupovali najmä na svadby, kde sa perníky rozdávali svadobným hosťom. Vyrábali sa aj ako dekorácia na okná. Najzložitejšie sa zdobili aj ľudovými vzormi, často s použitím farieb, a tiež sa skrášľovali lístkovým zlatom. S perníkmi sú spojené dokonca aj kráľovské hlavy.
Perníky v tvare figúrok sa vraj prvýkrát objavili na dvore kráľovnej Alžbety I., ktorá nimi obdarúvala zahraničných hodnostárov. Perníky patrili v 18. storočí aj do škótskeho parlamentu - jeho členovia si nimi spríjemňovali poludňajšie prestávky ako poriadni gurmáni. V tajnej zadnej miestnosti si sladučké koláčiky namáčali do whisky, rumu alebo do brandy.
Avšak bola to slávna rozprávka bratov Grimmovcov Janiček a Marienka vydaná v roku 1812, ktorá skutočne upevnila myšlienku perníkovej chalúpky v predstavách sveta.
Podľa niektorých bádateľov boli prvé perníkové domčeky výsledkom známej rozprávky bratov Grimmovcov o Jankovi a Marienke. Po vydaní rozprávky, ktorá sa stala veľmi populárnou, vraj začali nemeckí pernikári robiť zdobené rozprávkové domčeky z voňavého cesta. To podporuje tretia teória, podľa ktorej je pôvod perníkových chalúpok oveľa starší. Ešte pred narodením Ježiša Krista si vraj študenti jedného rabína vyrábali domčeky z chleba, ktoré potom jedli, aby živili nádej na príchod Mesiáša. v hebrejčine „dom chleba“. Raz rabínovi navrhli pridať do chleba zomletý zázvor, aby mal lepšiu chuť.
Tematika medovníkov bola naozaj rôznorodá. Rozšírená bola napríklad náboženská, keď medovníky symbolizovali narodenie Ježiša Krista, Máriu s dieťaťom, Adama a Evu a pod. Námety na vzhľad medovníkov ľudia čerpali aj zo spoločenského života. Obľúbeným sa postupne stalo i vytváranie náročnejších tvarov a podôb medovníkov, vďaka čomu vznikali domčeky, betlehemy, košíky, topánky, knihy či vláčiky. Takéto výrobky si vyžadovali pečenie jednotlivých dielov zvlášť. Potom sa postupne zlepovali múčnym lepidlom do požadovaného tvaru.
ZaujímavôMedovníky sa pripravujú niekoľko dní pred tým, než dôjde k samotnej konzumácii, pokojne aj dva týždne - o to lepšie chutia. Prečo? Toto pravidlo sa zachovalo z tradičného receptu, keď sa uvarený, ešte horúci med odkladal do drevených sudov. Pridala sa ražná múka a vymiešalo sa riedke cesto, ktoré sa vychladnuté odložilo na tmavé miesto a nechávalo sa stáť niekoľko mesiacov, niekedy i rokov. Jeho kvalita sa stále zvyšovala. Cesto na medovníky bolo výborne formovateľné. Rozdelilo sa na viac častí a pred spracovaním sa k nemu pridali potrebné koreniny na dodanie tej správnej chuti. Keď sa cesto rozvaľkalo, jednotlivé časti sa vtláčali do formy a zvyšok sa odrezal. Takto sa „surové medovníky“ vyklopili na plech a piekli na miernom ohni.
ZaujímavôZ posledných zvyškov medu v pláste sa vyrábali medové chlebíky. Najdrahší medovník bol marcipán, do ktorého išiel ten najlepší med, hladká pšeničná múka, kypriaci prášok, vajcia a rozličné prísady podľa chuti. Na východnom Slovensku boli známe medové koláčiky, ktoré sa nazývali debrecínky (odvodené od maďarského mesta Debrecín). Vyrábané boli pomocou drevených foriem, ktoré mali rastlinnú výzdobu v strede s úľom, tie staršie mali uhorskú korunu alebo erb.
Perníky u našich susedov
Keďže na prípravu medovníkov bolo treba orientálne korenie, medovníky a ich výroba sa rozšírili najmä v hansovných mestách, resp.dôležitých obchodných križovatkách, kde prúdili vzácne tovary, ako napr. V susedných Čechách sa známy Pardubický perník vyrábal už od 16.storočia, veľký rozvoj perníkárstva však nastal v 18.storočí, kedy Mária Terézia udelila právo vyrábať perník (žeby predchodca dnešnej licencie?). Výrobcovia perníkov v Čechách sa kedysi volali celetníci, od čoho je odvodený aj dnešný názov jednej z pražských ulíc - Celetná. Tu sa aj traduje povesť o poľovníkoví, ktorý v Pardubiciach predal svoh úlovok, peniaze prehral a domov priniesol žene len jedného perníkového panáčika. A keď sa ho pýtala, že ako to, tak jej povedal, že moja, ty teda ani netušíš, ako je perník v Pardubiciach drahý.
Strediskom pernikárov a výroby perníkov či medovníkov na Slovensku, resp.ešte v Uhorsku, bola Bratislava, kde bol založený aj prvý pernikársky cech už v roku 1681, tým, že sa osamostatnil od viedenského. Neskôr sa pernikári rozšírili takmer do každého väčšieho mesta. Ak sa pozrieme ešte o kúsok na východ, v Rusku je strediskom perníkov mesto Tula, kúsok od Moskvy. Tradičný ruský perník alebo medovník sa volá prianik (pryaniki) a pečie sa v tvare malých guľatých buchtičiek poliatych cukrovou polevou.
Podľa určitých starých definícií sa medovníkom mohol nazývať iba koláčik, ktorý obsahoval aspoň 50% medu. Zvyšok tvorila múka a nepridával sa žiaden cukor. Dokonca sa minimálne alebo vôbec nepridávalo mlieko, voda ani tuk. Najčastejšie korenia, ktoré sa používajú do medovníkov sú: škorica, klinčeky, muškátový orech, zázvor, biele korenie, kardamom, aníz, koriander, nové korenie. Pomery jednotlivých korení sú rôzne, často sú výrobným tajomstvom majstrov pernikárov. Vďaka svojmu zloženiu majú tieto vianočné dobroty dlhšiu trvanlivosť ako akékoľvek iné pečivo, sú sladené prevažne medom a tým pádom môžeme ubrať klasického cukru.
Pôvodne sa medovníky a perníky pekávali nielen v čase Vianoc, ale aj počas rôznych jarmokov alebo rôznych sezónnych osláv - festov. Veď viete si dnes predstaviť jarmok bez toho, aby tam bol krásny stánok plný maľovaných medovníkových srdiečok s vyznaniami lásky?
V minulosti však medovníky častokrát doslova zachraňovali životy. Dnes u nás perníky a medovníky dominujú Vianocam a bez nich si asi nevieme tieto sviatky predstaviť.
Recepty a variácie
Variácií receptu je dnes mnoho - niektoré gazdinky pridávajú do cesta kakao, iné iba perníkové korenie, niektoré orechy, ďalšie trochu škorice. Tak ako v minulosti, aj v súčasnosti má každá svoju overenú receptúru, ktorá robí medovníky jedinečnými. Na jarmokoch a trhoch tak môžete vidieť aj medovníky lepené lekvárom, zdobené vlašským orechom alebo mandľami. Čoraz obľúbenejšími sa stávajú aj bezlepkové alebo špaldové medovníky. Základ zostáva väčšinou rovnaký. Zmiešajte múku, cukor, sódu bikarbónu a koreninovú zmes z nádoby. Výsledný mix surovín preosejte a v jeho strede urobte jamku. Vlejte do nej tekutý med a 6 rozšľahaných vajec (bielky aj žĺtky dohromady). Cesto poriadne rozpracujte, sformujte do jednej kôpky, pomúčte a uložte do nádoby z jenského skla. Po vyzretí cesto na pomúčenej doske opäť premieste a spracujte na tuhú a hladkú masu. Rozvaľkajte na hrúbku, ktorá vám vyhovuje - podľa toho, či chcete upiecť väčšie alebo menšie medovníčky. Na tie menšie je ideálna hrúbka necelé 2 mm. Vykrajujte rozmanité tvary pomocou formičiek a ukladajte ich na plech s papierom na pečenie (gazdinky zvykli ukladať medovníky na plech potretý včelím voskom).
Medovníky sú neoddeliteľnou súčasťou jarmokov a vianočných trhov, ale aj mnohých slovenských domácností, ktoré si prípravu na obdobie Vianoc nevedia bez ich pečenia predstaviť. V rôznych receptúrach lákajú na ochutnanie, v rozmanitých podobách skrášľujú príbytky a vianočný stôl. „Klasické“, s lekvárom, s farebnou polevou, s minimalistickým zdobením, s obrázkami rozprávkových postavičiek - aký typ medovníkov preferujete vy? Máte svoj obľúbený recept alebo radi experimentujete a skúšate aj nové chute? Aký najkrajší medovníček sa vám podarilo upiecť?
Teraz sa s vami podelím o zopár užitočných tipov, vďaka ktorým zachránime perníky, ktoré by inak putovali do koša :-). Ak sú perníky predsa len príliš tuhé (možno sme neustriehli čas pečenia, alebo máme recept, z ktorého vyjdú perníky drsňáci - tvrďasi , treba ich dať do sklenenej uzatvrátateľnej dózy s kúskom jablka (ktoré ale treba vymieňať, aby nesplesnivelo).
Ak sa teda zhodneme na tom, že perník je príliš dobrý na to, aby sme si ho dopriali len cez Vianoce, mám pre vás námet na koláče, ktoré sa pečú v lete a dominuje im perníková chuť. Ok, klasické medovníky, alebo perník na plech určite všetci veľmi dobre poznáte a pečiete.
Ja som sa však poprehrabovala v mojich receptoch a vyhľadala som perníky, ktoré nie sú úplne bežné. Buď sú skombinované s nejakou inou prísadou, ktorú by ste v perníkoch nečakali, alebo majú netradičný tvar - jednoducho, sú iné. A to je práve niečo, čo sa nám občas žiada. Trochu zmeny. Stále sa bavíme o perníkoch, stále používame perníkové korenie, med a podobné ingrediencie, ale výsledok je trochu iný, nový, prekvapivý, ale veľmi dobrý. Poďte mrknúť na výber mojich ďalších receptov, ktoré vás možno prekvapia.
Ak správne počítam, zatiaľ ste mali možnosť preklikať si vyše 20 mojich perníkových alebo medovníkových receptov. Ale dobrých receptov nikdy nie je dosť, že? A ešte niečo - pred tohtoročným Adventom mám rpe vás jedno prekvapenie a okrem iného tam pôjde aj o perníky. Tak nech vám s nami chutí a ak sa vám recepty páčia, dajte im srdiečko alebo 5 hviezdičiek :-)).
Tipy a triky pre dokonalé perníky
- Múku používame pšeničnú alebo ražnú, hladkú (T 650). Múka špeciál sa neosvedčila - cesto sa viac lepí! Pred miesením cesta múka nemá byť v chladnej miestnosti. Múka má mať izbovú teplotu.
- Cukor má byť práškový, pokiaľ možno čo najjemnejší. Na polevu iný cukor nie je možné použiť. Výrazne sa líši kvalita práškového cukru od jednotlivých výrobcov. Je vhodné dostupné značky vyskúšať. Jemnosť cukru je dôležitá aj pre prípravu cesta, no najviac sa jeho kvalita prejaví na poleve.
- Základnú zmes perníkového korenia tvoria - fenikel, aníz a klinček. K tomu podľa chuti môžme pridať badián (plod tropického stromu Illicium verum), škoricu, vanilku, muškátový kvet. Korenie mlieť tesne pred prípravou cesta inak by mohlo stratiť na intenzite chute a vône. Osvedčilo sa mletie na elektrickom mlynčeku na kávu.
- Na kyprenie medovníkov používame buď jedlú sódu bikarbónu alebo uhličitan amónny (tzv. amónium, alebo cukrárske droždie). Ak je sódy bikarbóny alebo amónia kúpené väčšie množstvo, rozdelíme ho podľa množstva do mikroténových vrecúšok a zatavíme ich. Na niektoré medovníky (napr. liate) sa používa aj klasický práčok do pečiva. Kypridlo v recepte nikdy nesmieme zameniť. Do cesta na zdobené medovníky použiť sódu bikarbónu a nie amónium. Pri použití amónia by figúrky príliš "narástli" do výšky a zmenili tvar. Kypridlo musíme tiež preosiať!
- Mlieko, maslo a med spoločne ohriať. Med potom dobre prijme potrebné množstvo múky. Liter medu váži 1,41 kg a naopak 1 kg medu má obsah 710 ml. Med v medovníkoch nemožno nahradiť žiadnym sirupom. Všetky (domáce aj priemyselné) pokusy skončili neúspešne.
- Lepivosť cesta závisí od druhu medu, veľkosti vajec a druhu múky. Ďalšiu múku pridať a zapracovať do cesta podľa potreby.
- Z odpočinutého cesta odoberáme po častiach a rozvaľkáme na placku. Čím väčšie figúrky, tým hrubšia placka. Ak je cesto už príliš tuhé a predsa sa lepí, očistíme valček až potom pokračujeme. Rozvaľkanú placku nesmieme prevracať.
- Plech na pečenie vytrieme tukom (tenká vrstva) a posypeme hladkou múkou. Plech je taktiež možné potrieť včelím voskom, alebo použiť papier na pečenie. Na plech dávame medovníky len približne rovnakej veľkosti, inak sa tie menšie spália skôr ako sa dopečú tie väčšie. Kúsok medovníka na plechu uhladíme inak inak nám pod ním môže zostať bublina vzduchu.
- Medovníky pečieme vo vopred vyhriatej rúre do svetlo hneda.
- Upečené medovníky snímame z plechu nožom, alebo širokou špachtľou ešte horúce a kladieme na rovnú dosku.
Konzistencia medovníkov sa v priebehu skladovania mení podľa použitého receptu a vlhkosti prostredia. Čím menší medovníček robíte, tým tenšie cesto treba vyvaľkať a čím väčší je medovníček, tým treba cesto hrubšie. Použiť môžete rôzne vianočné vykrajovačky. Napríklad pri veľkosti medovníčka 4-5 cm je hrúbka asi 3-4 mm, pri veľkosti 7-8 cm je hrúbka asi 5 mm. Urobte niekoľko skúšobných kúskov rôznych veľkostí a hrúbok a upečte ich. Tak najlepšie zistíte, aká hrúbka vám vyhovuje. Menšie medovníčky pečieme pri teplote 170 st.C asi 5-6 minút, väčšie trochu dlhšie 7-8 minút. Dĺžka pečenia závisí od hrúbky a veľkosti medovníka a podľa toho ako vám pečie rúra. Je to veľmi individuálne, treba to odskúšať.
Kým sa medovníčky pečú, dobre rozšľahajte 1 celé vajíčko a 2x ho preceďte cez husté sitko. Po upečení a vybratí medovníčkov z rúry ich rýchlo - ešte horúce potierajte so štetcom pripraveným vajíčkom.
Na záver, nech vám s nami chutí a ak sa vám recepty páčia, dajte im srdiečko alebo 5 hviezdičiek :-)).
Symbolov vianoc poznáme niekoľko. Pre niekoho je to vianočný stromček, pre iného zase vianočné svetlá, a pre ďalších vôňa pečenia, ktorá sa tiahne z kuchyne. Medovníčky ktorých vôňa je špecifická nemusíme predstavovať.
V roku 1875 sa v detskom periodiku s názvom St. Nicholas Magazine prvýkrát objavil „The Gingerbread Boy“, príbeh o medovníkovej sušienke v tvare chlapca, ktorý sa každému, koho stretne, chváli, že ho nemôže chytiť.
Rekord najväčšieho perníku na svete patrí personálu obchodného domu IKEA v nórskom Osle. Podľa švédskej ľudovej tradície môžu mať perníčky magickú moc. Zvyk hovorí, že musíte vložiť koláčik (ktorý Švédi nazývajú „pepparkakor“) do otvorenej dlani a niečo si priať. Potom rozlomte sušienku druhou rukou. Ak sa perník rozpadne na tri časti, vaše želanie sa splní.
Medovník „na plech“ je asi najstaršou formou medovníka. Do cesta sa dáva med, vajcia, múka, koreniny, vyvaľká sa na plech a pečie sa v celku. Klasický „hnedý“ medovník. Je to vlastne obdoba medovníka na plech, ale jednotlivé koláčiky sa vykrajujú pomocou vykrajovátok a potom sa jednotlivo pečú bez oblátky. Zvyčajne, na dva diely múky sa pridáva jeden diel cukru. Vaflový medovník. Cesto tohto druhu medovníka obsahuje mleté mandle alebo orechy a pečie sa na oblátke. Známy norimberský perník je obdobou vaflového perníka. Liaty perník na plech.
Vôňa medovníkov / perníkov je tak podmanivá, že ľudia začali pridávať perníkove korenie alebo aspoň ich dominantné zložky do koláčov, ktoré nie sú medovníkmi v pravom slova zmysle. Tak vznikol napríklad perník na plech, ktorý je azda najjednoduchším koláčom, ktorý vám môže rozvoniať kuchyňu. Všetky prísady postupne zmiešate vo veľkej mise, vylejete na plech a upečiete.
Na Slovensku sa perníky začali vyrábať až koncom 14. storočia. Ľudia ich spočiatku považovali za veľký luxus.K Vianociam neodmysliteľne patrí drobné sladké pečivo a cukrovinky. Odkiaľ sa však vzalo a ako vznikla jeho tradičná receptúra?
Tradičné voňavé medovníky spod Spišského hradu | Cesta k tradíciám
Medovníky boli známe už v starovekom Ríme a v Európe sa objavili okolo 14. storočia, keď sa sem v dôsledku križiackych výprav dostali rôzne koreniny a recepty z arabských krajín. Väčší rozkvet dosiahli v 16. storočí, keď začali vznikať aj prvé medovníkové formy.
O rozšírenie sa zaslúžili najmä kláštory, keďže medovníky sa predávali prevažne v pútnických centrách a mestách. Takzvanou kolískou medovnikárskeho cechu sa napokon stalo nemecké mesto Norimberg. V 16. a 17. storočí mala Bratislava najlepšie podmienky na rozvoj vďaka politickému i hospodárskemu významu, ale aj na základe počtu obyvateľov.
Hlavným podnetom bol záujem zámožnejších obyvateľov miest a pútnických centier. Preto bola výroba medovníkov veľmi vzácna a tieto dobroty boli výsadou bohatšej vrstvy. Až v polovici 19. storočia už boli medovnikári rozšírení v každom meste.
V roku 1619 vznikol na našom území cech medovnikárov, ktorý podliehal do roku 1681 generálnemu cechu vo Viedni. Jeho členmi boli majstri z Bratislavy, Modry, Prešova, Levoče a z banských miest.
Výroba medovníkov na Slovensku
Najznámejšie strediská výroby medovníkov na západnom Slovensku boli v okolí Bratislavy, Trnavy, Pezinka, Modry, Hlohovca či Topoľčian. Hlavné oblasti medovnikárskej výroby v strednej časti dnešného Slovenska nachádzame okolo banských miest (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Nová Baňa), ale i v oblasti Zvolena, Ružomberka, Rajca, Žiliny, Martina či Trstenej.
Na východnom Slovensku sa vytvorili centrá medovnikárstva na Spiši, kde dominantné postavenie patrilo Levoči. Najrozšírenejším spôsobom výroby boli drevené formy, do ktorých sa vtláčalo cesto. Chuť medovníkov závisela od kvality múky, medu a od druhu korenín.
Preto mal každý výrobca svoj tajný recept a výrobný postup, ktorý si chránil. Umením bola nielen príprava cesta, ale aj rezba drevených foriem. Vyžadovala si totiž profesionálnych rezbárov, ktorí pri práci využívali najmä drevo z ovocných stromov. Tvrdé drevo umožňovalo zachovať ostré hrany reliéfu aj po rokoch pravidelného používania.
Po roku 1872, keď sa cechy zrušili, sa medovnikárstvo ako také stalo súčasťou remesla pekárov a cukrárov. Vplyv nových technológií postupne menil aj spôsob výroby medovníkov. Do cesta sa pridávalo viac cukru, čo bolo spôsobené stále sa zvyšujúcim záujmom kupujúcich.
Aj výzdoba menila svoju podobu. Už nestačil iba tvar, ktorý kopíroval výrez foriem z dreva. Žiadanou sa stala biela cukrová poleva, ktorá pôsobila krajšie a zaujímavejšie. Dôvody však boli aj iné - cukor bol na rozdiel od medu lacnejší, a tak bola lacnejšia aj samotná výroba.
V prvej polovici 19. storočia už boli medovnikári rozšírení v každom meste. Výroba a zdobenie medovníkov však mali základné rozdiely. Ak smerovali do miest, medovníky boli veľké a oplývali bohatou výzdobou. Ak na vidiek, boli menšie a zdobené jednoducho.
Aj v súčasnosti vnímame medovníky nielen ako chutnú cukrovinku, ale aj ako prezentáciu šikovných ľudí, ktorí povýšili ich zdobenie na umenie. Oplatí sa zastaviť pred medovníkovými stánkami a pokochať sa tou nádherou.
tags: #odkial #pochadza #pernik #historia
