Pavol Dobšinský a jeho prínos k analýze slovenských rozprávok
Pavol Dobšinský
Mytologický výklad rozprávok
V 19. storočí bol populárny mytologický výklad rozprávok, najmä vďaka nemeckej romantickej škole. Tento prístup sa snažil v rozprávkach nájsť odraz prvotného myslenia človeka a jeho názorov na prírodu. Rozprávky tak boli vnímané ako pozostatok dávnych mýtov a povestí, ktoré zachytávajú obraz protikladných síl (tma - svetlo, zima - leto, smrť - život) a vzťah človeka k božstvu, ľuďom a prírode.Dobšinský sa snažil vyvodiť svetonázor našich predkov z materiálu rozprávok, pričom vychádzal z koncepcie mytologického výkladu rozprávok, ktorý bol v 19. storočí populárny vďaka nemeckej romantickej škole.Dobšinského pohľad na rozprávky vnímal rozprávky ako obraz, sklad a dôkaz vzdelanosti našich otcov a nášho národa.
Dobšinského pohľad na rozprávky
Pavol Dobšinský sa v Úvahách o slovenských povestiach (1853) komplexne venoval tomuto žánru. Jeho práca patrí k popredným dielam slovenskej folkloristiky 19. storočia a dodnes čaká na dôkladnú analýzu, na rozdiel od Štúrových spisov. Dobšinský sa snažil vyvodiť svetonázor našich predkov z materiálu rozprávok, pričom vychádzal z koncepcie mytologického výkladu.
Dobšinský vnímal rozprávky ako obraz, sklad a dôkaz vzdelanosti našich otcov a nášho národa. Veril, že odkrývaním stôp dávnej vzdelanosti môžeme raziť koľaje pre budúcnosť. Zdôrazňoval, že rozprávky sú samy sebou a nemali by sme sa báť pri ich interpretácii poblúdiť.
Pavol Dobšinský sa snažil odkliať to, čo bolo pred očami zakliate, a vyčarovať to, čo sa vyčarúva len tretí a najmladší pútnik dobrého chtenia a víťazných činov. Slovákom dáva prácu novú, pre nás povinnostnú, vzdelanostnú a ducha povznášajúcu. Novú preto, že to, čo bolo doteraz o nich napísané, považoval za nedostatočné, nevyvedené a neodôvodnené.
Vznik a zdroj rozprávok
Dobšinský sa zamýšľal nad vznikom a zdrojom rozprávok. Pýtal sa, či boli poviestky vždy poverou a nesmyslom. Tvrdil, že v dobe svojho detstva stál duch človeka na stupni prvého prebudenia a obraznosť bola mladému veku vlastná. Človek uznával za vznešenejšie pocity a pomysli svoje, básnenia.
Podľa Dobšinského sú rozprávky druhom básnictva, ktoré zobrazuje skutočný svet obrazmi, predstavami a čudotvornými dejmi. Týmto sú aj naše povesti pre nás t. j. trval, hýbal sa na svete dávnejší človek slovanský.
Povesti ako myšlienky dávnych čias
Dobšinský tvrdil, že povesti sú myšlienky dávnych čias, ktoré nepoznajú mená ani najhlavnejších dejstvujúcich osôb. Ukrýva sa v nich to, čo vyrovnáva skutočné krivdy. Pomery v povestiach sú zakotvené na základoch obrazivosti a smyšlienky báječníka.
V povestiach sa stretávame s nekonečným zosobňovaním hmoty a prírody. Zver, zrastlina, nerosty myslia, cítia, hovoria, konajú ako duch. Symbolika a prírodné motívy v rozprávkach
Dobšinský sa zaoberal symbolikou v rozprávkach, najmä symbolikou prírodných javov. Tvrdil, že v báje o prírode a jej silách, zjavoch, úkazoch hľadať národné učenia o prírode. V povestiach sa často stretávame s obrazmi slnka, mesiaca a vetra. Slnko predstavuje teplo a svetlo, zatiaľ čo vetry studené, tmu, noc pôsobia živorenie, pretvorenie na veci mŕtve, zmŕtvenie i samú smrť.
Boj medzi svetlom a tmou, letom a zimou, životom a smrťou je v rozprávkach neustály. Najsilnejší drák predstavuje čas najsilnejšej zimy o Vianociach, zatiaľ čo víťazstvo leta predstavuje odklínanie svetov.
Obrady a náboženské motívy v rozprávkach
Dobšinský sa venoval aj obradom a náboženským motívom v rozprávkach. Tvrdil, že Slovania nemali ani obecných chrámov ani jakých sôch verejne postavených, a preto sa náboženské povery zachovali v povestiach a povesteniach.
Uvádza príklady symbolov slnka a zimy v slovanských povestiach, ako napríklad zastrené zlatým vladárskym obväzkom alebo klobúkom (aurea cidari) kraleviča (popelvára) slnka či leta, alebo trojhlavého vládcu priestoru: vzduchu, zeme a vody.
Príklady rozprávkových motívov a ich interpretácia
Dobšinský analyzoval konkrétne rozprávkové motívy a snažil sa ich interpretovať. Napríklad motív zakliatej hory interpretoval ako symbol jednoročného behu slnka. Starší brat, slnce ešte za doby čierneho mesta, bojuje a premáha draka, ale zradný kočiš ho ubíja. Podobne analyzoval aj motív Lomidreva alebo Valibuka, ktorého považoval za slovenského Herkulesa. Lomidrevo, ináč Valibuk, je slovenský Herkules.
Motív Dalajlámu interpretoval ako symbol boja leta so zimou. Dalajláma, šuhaj slnce a tátoš jeho, doba a sila letná, premôžu nepriateľa, živly tmy a zimy, pustote a smrti.
Duchovné a náboženské aspekty rozprávok
Dobšinský sa zaoberal aj duchovnými a náboženskými aspektmi rozprávok. Tvrdil, že v povestiach sa objavujú bytnosti, ktoré sú slobodne určujúce a ktorým sa musí človek len koriť. Cez povesti sa môžeme oboznámiť s vyšším svetom osobného, duchovného Božstva.
Pýtal sa, kto sa skrýva za zakliatím a odklínaním prírody na dejište? Železného mnícha, čierneho mravca či Grošokráľa, ježibábeľov, zbojníkov, vľkolákov. Sú to bytnosti zla a bytnosti dobra.
Dobšinský sa snažil nájsť v povestiach stopy Jedinobožstva. Rozprávka má významné miesto v pamäti každého národa. Je nositeľkou bohatého dedičstva, ktoré nám za pomoci melodických slov a v podobe príbehov zanechali naši predkovia, a to tak, že si ju navzájom odovzdávali ústnym tradovaním z generácie na generáciu. Rozprávka je jazykovou klenotnicou národa, odzrkadľuje jeho kultúru, predstavy i život jednotlivca, ktorý túži po dobre a spravodlivosti. Slovenská rozprávka je výtvorom prostonárodnej slovenskej poézie. Jej pôvod je úzko spätý s najskorším národným povedomím a je nepochybné, že vznikla z mýtu, respektíve že mýtus sa pretransformoval do rozprávky. Pre mýtus sú typické osudy viacerých hrdinov, prípadne môže byť hrdinom poloboh.
Samotný príbeh je výsledkom prírody a kultúry. V rozprávke sa pozornosť sústreďuje na jednotlivca a jeho cestu. Z pohanských bájí či mytológie boli prevzaté najmä matéria a predmety, ktoré sú dnes typické pre rozprávku. Išlo o predmety našich predkov, ktoré bežne používali vo svojom domácom, ale i občianskom živote. V rozprávkach sa stretávame s fantastickými postavami Slnka, Vetra, drakov a stríg či veštcov, pričom poznáme vzťah ľudí k týmto vyšším bytostiam. Tiež sa stretávame s postavami kráľov a rytierov. Z dobrej i zlej stránky predstavuje rozprávka rodinné vzťahy, vzťahy kráľov a poddaných, bohatých a chudobných, pričom v príbehu je pomiešaná fantastickosť so skutočnosťou.
Kedy presne rozprávky vznikli, nevedno, avšak od svojho počiatku sa odovzdávajú ústnym podaním, z pokolenia na pokolenie, v každej domácnosti s menšími odlišnosťami, ale v podstate vždy tie isté. Každý dom v dedine mal svojho rozprávača, ktorý si sadol takmer každý zimný večer ku kozubu a pri jeho svetle rozpovedal svojmu obecenstvu rozprávku. Avšak nie všetky príbehy, ktoré medzi slovenským ľudom kolovali, môžeme hneď nazývať pravými a pôvodnými slovenskými rozprávkami.
Začiatok rozprávky musel byť spätý s hlavným hrdinom, ktorý bol akousi vyššou mocou vyvolený splniť úlohu, pre ktorú bol ochotný spraviť aj nemožné. Dej rozprávky opisoval cestu hlavného hrdinu, ktorý zdolával často nezvládnuteľné prekážky (preplával rieky, vyškriabal sa na strmé vrchy, bojoval, prekonával fantastické prekážky čarodejnými prostriedkami, porazil protivníka). Symbolika čísel 3, 7 alebo 12 bola takisto zreteľná, rovnako ako ustálené spojenia: kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, zazvonil zvonec, žili šťastne, až kým nepomreli.
Skutočne dlhý čas sa rozprávky tradovali len ústne. Slovenská rozprávka čakala na svoj čas takmer tisíc rokov, kým sa na ňu upriamila pozornosť jej záchrancov. Aj to však bola len akási náhoda. Stalo sa to v okamihu, keď Goethe vyzval svojho študenta Jána Kollára, aby mu priniesol maďarské piesne. Týmto omylom vyprovokoval zozbieranie a vydanie slovenských spievaniek. Zberateľský záujem o slovenskú rozprávku nasledoval až po vzbĺknutí záujmu o pieseň, ale napokon sa i ona dočkala svojho času.
Slovenskí vzdelanci, ako Samuel Reuss a jeho synovia, Ján Francisci-Rimavský, Pavol Dobšinský, August Horislav Škultéty a iní, vložili do služieb slovenskej rozprávky svoje najlepšie sily. V čase, keď sa rozprávky na Slovensku začali zapisovať (40. roky 20. storočia), sa pomenúvali viacerými názvami: poviestky, povesti, rozprávky, bájky či báchorky. Za rozprávku sa považovali v podstate akékoľvek vymyslené príbehy, v ktorých po prekonaní prekážok a splnení náročných úloh, často s pomocou nadprirodzených bytostí a pomocníkov, dobro víťazí a zlo je potrestané.
Práve Ján Francisci-Rimavský so svojím dielom Slovenské povesti vytvoril v roku 1845 prvú rozprávkovú knihu, ktorú tvorilo desať čarovných rozprávok. Jeho dielo bolo jednou z prvých kníh vydaných v štúrovskej slovenčine, ktorú si do Prahy ako dar a podnet k tvorbe odviezla i Božena Němcová. A bola to práve ona, kto neskôr podnietil slovenských zberateľov k činom.
Slovenským zberateľom sa podarilo tvorbu poslať do tlače len čiastočne a výsledkom ich snahy napokon bolo šesť zošitov Slovenských povestí, ktoré vydali v Rožňave a Banskej Štiavnici v rokoch 1858 až 1861 August Horislav Škultéty a Pavol Dobšinský. Rozhodujúcu úlohu pri zbieraní slovenských rozprávok však zohral sám Pavol Dobšinský so svojím dielom Prostonárodné slovenské rozprávky, ktoré vydal v rokoch 1880 až 1883 v Martine.
Pavol Dobšinský bol štúrovec, slovenský folklorista, zberateľ ľudovej slovesnosti a evanjelický kňaz. Jeho tvorbu ovplyvnila činnosť azda najznámejšieho rozprávkara - dánskeho autora Hansa Christiana Andersena. S rozprávkami sa však rodák zo Slavošoviec stretol už oveľa skôr, ako dieťa, a to vďaka rozprávaniu svojej starej mamy. Záujem o rozprávky a mytológiu v ňom však podnietilo štúdium na Evanjelickom lýceu v Levoči.
Keď Dobšinský pôsobil ako farár v Drienčanoch, vznikalo jeho významné dielo Prostonárodné slovenské rozprávky. Okrem fantastických rozprávok ukrývalo rôzne anekdoty, povesti, príbehy alebo podobenstvá. Autor totiž putoval po Slovensku, zbieral slovenské ľudové rozprávky, pri ktorých vždy uvádzal meno rozprávkara a ktoré písal v miestnych nárečiach.
Dobšinského ľudové rozprávky veľmi významne prispeli k upevneniu postavenia spisovného slovenského jazyka a stali sa aj základným dielom slovenskej folkloristiky. Rozprávky Pavla Dobšinského sú dnes venované najmä deťom. Avšak v pôvodnej, necenzurovanej podobe by pre maloletého čitateľa neboli príliš vhodné. Dobšinský tieto zozbierané texty pred samotným publikovaním výrazne cenzuroval, aby ich zbavil pôvodnej erotickosti, šťavnatého humoru a nemravnosti.
Ďalším významným a dôležitým slovenským zberateľom bol slovenský jazykovedec, prekladateľ a filológ Samuel Czambel. Na rozdiel od Dobšinského, ktorý svoju zberateľskú pozornosť venoval najmä územiu stredného Slovenska, Czambel upriamil pozornosť aj na východoslovenský región. Zozbierané rozprávky publikoval v nárečiach a sú uložené v archíve Národného múzea v Martine. Medzi zberateľmi má svoje miesto i Jozef Cíger Hronský. On však slovenské ľudové rozprávky upravoval, preto čiastočne vybočujú z klasickej schémy ľudových rozprávok, sú typické humorom a fantáziou.
Slovenský jazykovedec Anton Habovštiak sa profesijne venoval dialektológii slovenského jazyka. Počas svojho výskumu zachytil mnoho rôznych povestí, rozprávok a mýtov, ktoré neskôr spracoval vo viacerých dielach. Slovenskej rozprávke sa venovala i Mária Ďuríčková, pričom v centre jej pozornosti stála ako ľudová rozprávka, tak aj jej vlastná tvorba. Nesmieme zabudnúť ani na súčasného autora Ľubomíra Feldeka, ktorý dal mnohým rozprávkam Pavla Dobšinského novú podobu, upravil ich a vyrozprával po svojom. Vo svojom diele Veľká kniha slovenských rozprávok predstavuje 55 ľudových rozprávok, ktoré pôvabným spôsobom prerozprával a vyšperkoval veršami. Krásnymi ilustráciami ho dozdobil originálny slovenský umelec Peter Uchnár.
Kde bolo, tam bolo, u nás to bolo. Žili tu raz obri. Cez deň sa prechádzali obrovskými krokmi hore-dole, veď i Slovensko bolo vtedy obrovské. To dnešné by bolo na ich prechádzky malé. Keď kráčali obri na sever, raz-dva boli pri mori. Keď kráčali na juh, čosi-kamsi zašli až za Dunaj. K spánku sa obri ukladali na brehoch riečky, ktorá dlho nemala meno. Až raz, keď zase šli spať, zišlo obrom na um košele si v riečke poprať - odvtedy sa riečka volá Poprad.
Prať košele sa obri naučili od ľudí. Lebo už vtedy tu žili okrem obrov aj obyčajní ľudia. Ľudia mali veľmi radi obrov - obri pre nich urobili často dáke dobro. Nie azda preto, že by obri boli pracovití. Obri nevedeli, čo je to práca - iba sa prechádzali. Tam, kde zaspali dospelí obri, sú Vysoké Tatry. A Nízke Tatry tam, kde zaspali ich deti.
Rozprávka sa zapísala hlboko do duší slovenského národa, je klenotnicou, pokladom, bohatstvom, dedičstvom, na ktoré môžeme byť právom hrdí. Rozprávky sú síce primárne určené detskému čitateľovi, nejedného fanúšika však majú aj v radoch dospelých, tých s dušou dieťaťa. Snívanie, fantastické svety, dobro, ktoré vždy porazí zlo - aj vy sa radi ponárate do hlbín týchto magických príbehov?
Janko Hraško je rozprávka, ktorú uverejnil Pavol Dobšinský vo svojej zbierke Prostonárodné slovenské povesti. Inšpiroval sa najmä anglickou ľudovou rozprávkou Tom Thumb, o malom chlapčekovi, ktorý zažíva rôzne dobrodružstvá. Manželský pár nemôže mať deti, ale veľmi si želá mať malého synčeka, malého asi ako prst alebo hrášok. Žena teda ide za Merlinom a ten jej prianie splní. Narodí sa jej maličký chlapček, ktorému dali meno Tom. Je to však veľký šibal. Raz spadne do pudingu alebo ho prehĺtne krava. Inokedy ho zas unesie havran. Jedného dňa ho zožerie ryba. Rybu potom ulovia rybári kráľa Artuša. Neskôr túto rozprávku prerozprávali aj bratia Grimmovci.
Janko Hraško bol udatný a múdry chlapec, ktorý preľstil zlých zlodejov. Pomáhal im kradnúť, ale v skutočnosti sa ich snažil prezradiť. Po tom, čo sú lupiči prezradení si Janko Hraško ľahol do sena, kde ho v spánku zožrala krava. Kravu na druhý deň zabili a vnútornosti zjedol vlk. Vlka zabili Palčekovi rodičia a tak ho vyslobodili. Hlavným motívom rozprávky je, že nezáleží na veľkosti, ale na bystrom ume.
Boli raz chudobní manželia, ktorí si veľmi želali mať dieťa. Raz keď žena varila halušky z ničoho nič sa pri nej objavil malý chlapček, malý asi ako zrnko hrachu. Prekvapená gazdiná mu hneď dala najesť a prijala ho za svojho syna. Po výdatnom jedle sa Janko vybral na pole, aby spoznal svojho otca. Do batôžka si dal obed a vyrazil na cestu. Zanedlho došiel k malému potôčiku. Voda bola pre neho hlboká, tak si vzal lyžičku a preplával s ňou na druhú stranu. Prešiel kus cesty, keď tu zrazu spadol do jamy. Polievka sa mu z batôžka vyliala a on sa začal topiť. Po krátkej ceste uvidel gazdu na poli a začal na neho volať, že je jeho syn. Otec sa zaradoval, že má takého syna akého si vysníval. Janko mu doniesol aj obed, ale boli to len halušky zmiešané s hráškom a navyše škrípali pod zubami.
Janko si všimol na poli pár volov a rozbehol sa k nim. Sadol si jednému do ucha a šeptom ho navigoval. Takto pooral celé pole. V tej chvíli prechádzal cez pole cudzinec a bol zvedavý ako je možné, že voly samé od seba orú. Núkal gazdovi kopec peňazí, ale ten odmietol. Janko však otcovi poradil, aby ho predsa len predal. Gazda teda dostal peniaze a cudzinec si malého chlapca strčil do vrecka. Janko Hraško však rozrezal vrecko a cudzincovi ušiel. Vrátil sa k svojim rodičom, ktorí boli smutní, že o neho prišli. Janko Hraško - Udatný chlapček, ktorý preľstil chamtivého cudzinca. Rozprávanie: v 3. Rozprávka je vydávaná väčšinou v zbierkach, málokedy sa objaví samostatne.
Pavol Dobšinský: Janko Hraško
Prehľad významných zberateľov slovenských rozprávok
| Meno | Prínos | Zameranie |
|---|---|---|
| Pavol Dobšinský | Prostonárodné slovenské rozprávky | Stredné Slovensko, cenzurované texty |
| Samuel Czambel | Zber rozprávok v nárečiach | Východné Slovensko |
| Jozef Cíger Hronský | Úprava ľudových rozprávok | Humor a fantázia |
| Anton Habovštiak | Zber povestí, rozprávok a mýtov | Dialektológia slovenského jazyka |
| Mária Ďuríčková | Tvorba a zber ľudových rozprávok | Ľudová rozprávka a vlastná tvorba |
| Ľubomír Feldek | Nová podoba rozprávok Pavla Dobšinského | Prerozprávanie a verše |
Drienčany - miesto pôsobenia Pavla Dobšinského
tags: #pavol #dobsinsky #rozpravky #ryba #analyza
