Perník pre Branka: Recept na vianočnú pohodu

Keď sa na nebi začali objavovať prvé hviezdy, celé mesto sa postupne ponáralo do čierno čiernej noci. V každom dome a byte začali v plnom prúde prebiehať prípravy na Vianoce. V niektorých oknách sa blýskali veselé, blikajúce svetielka, ktoré menili farby ako dúha. V iných oknách hrdinsky svietila veľká vianočná hviezda, akoby ukazovala cestu zimnej noci. Vzduch bol nasýtený vôňou pečených koláčov a medoviny, a z času na čas sa ulicami ozývala melódia vianočnej hudby. Náhle jednému oblaku vianočná vôňa perníkov tak pošteklila nos, že si znenazdajky silno kýchol. A na zem jemne dopadla prvá tohtoročná snehová vločka.
Oliver si to však vôbec nevšimol, pretože práve zavadzal mame v kuchyni. Teda, podľa neho nezavadzal, pre neho to bola pomoc, akú maminka práve v tej chvíli potrebovala. V kuchárskej zástere so vzorom rôznej zeleniny, ktorá bola pravdaže pre neho príliš veľká, sa neustále točil okolo nej a zvedavo sa pýtal: „Mami, mami! Kedy už budú Vianoce? Kedy príde tatino domov? Mama sa usmiala a trpezlivo odpovedala: „Perníky, Oliver, pečiem vianočné perníky. A Vianoce tu budú veľmi skoro.“Oliver ani na sekundu nezaváhal, otvoril dvere do špajze a začal vyberať všetko, čo mu prišlo pod ruky - ryžu, špagety, dokonca zavárané uhorky. Všetko čo sa len dalo nájsť a pravdaže, na čo dočiahol. „H-R-U-B-Á M-Ú-K-A,“ hláskoval pomaly Oliver a prstom prechádzal písmenko za písmenkom. „Výborne! Oliver si celý naradostený začal spievať: „Hrubá múka nie je to, čo by do perníkov patrilo. Zrazu spoza rohu vykukla sestrička Kika s bábikou v ruke. Rozdelila cesto na perníky a dve malé časti podala svojim deťom na rozmiesenie. Oliver a Kika, vzrušení z možnosti pomáhať v kuchyni, nadšene pozerali, ako mama pripravuje cesto na perníky. Oliver, ešte stále hrdý na svoj úspech s hladkou múkou, sa zvedavo opýtal: „Mami, aké formičky použijeme na perníky? Budeme mať aj hviezdičky?“ Mama s láskavým úsmevom otvorila šuplík, kde mala uložené rôzne vianočné formičky. „Máme tu srdiečko, hviezdičky, zvončeky, anjelikov a dokonca aj malého snehuliaka. Oliver ihneď siahol po snehuliakovi a hviezdičke, zatiaľ čo Kika si vybrala malé srdiečko. „Lebo je to zlý perníkový snehuliak a žerie všetky perníky, ale najviac, najviac si pochutnáva na mladších sestrách. „ Áááá!Celá kuchyňa sa naplnila vôňou vianočných korení a zmesi medu a múky. Zrazu sa s hrmotom otvorili vchodové dvere. Domov prichádzal tatino, celý mokrý od snehu, s červenými lícami od chladu a sivou čiapkou, na ktorej vrchole sa pýšila veľká červená bambuľa. „Neuveríš, piekla som perníky,“ hrdinsky sa pochválila Kika. „To je skvelé, ty si moja malá pekárka,“ odpovedal tatino s úsmevom a pohladil ju zamrznutou dlaňou po tvári. Smutne si vzdychol a pomaly vyzliekal kabát. „Všetky stromčeky sa už vypredali, hviezdička. „Áno, máš pravdu,“ súhlasil, snažiac sa ukryť svoje sklamanie. Bol však rozhodnutý sa, že zajtra niekde kúpi ten najkrajší stromček.Noc sa však pomaly blížila a Kika s Oliverom už museli ísť do postele. Na stole v kuchyni ostal svietiť adventný veniec s tromi zapálenými sviečkami, ktoré potichu plápolali. „Dobrú noc,“ zaželala maminka deťom, keď ich uložila do postelí. Oliver v posteli stískal svojho plyšového medveďa, prehadzujúc sa zo strany na stranu. Hoci bol strašne unavený, niečo ho trápilo. Možno to bol stromček, ktorý im tento rok stále chýbal? Chvíľu sa skúšal nad tým zamyslieť, ale únava bola silnejšia a nakoniec ho zmohla. Oči mu zaklipkali únavou a než sa nadýchol, bol už zahalený do hlbokého, pokojného spánku.

Najmäkšie vianočné medovníky 🎄 | Rozplývajú sa v ústach

Ocitol vo svojej kozmickej lodi, oblečený do svojho perinovo-kozmonautského obleku. „Tomáš, Tomáš! Máme problém!“ vyhŕkol zo seba Oliver. „Tatino nevie nikde nájsť vianočný stromček. „Ja to viem, ale kde potom Ježiško položí darčeky? A čo ak Kika bude smutná?“ smútil Oliver. Medveď Tomáš cítil, že Oliverovi sa chce od žiaľu skoro plakať. Zoskočil z kresla rovno na svoje plyšové labky a rozbehol sa do knižnice v zadnej časti vesmírnej lode. Tam mal v dlhých regáloch odložených množstvo kníh, prastarých máp a celú zbierku svojho obľúbeného mesačníka Perinový navigátor. „Viem, že to tu niekde musí byť. Náhle, keď prehľadával ďalší časopis, niečo objavil. „Vianoce sú pre každého to najkrajšie obdobie roka. Zistite, kde ich môžete prežiť naozaj výnimočne. „Mám ťa! Tu je to, Oliver, počúvaj!“ Nadšene kráčal späť do kabíny a nahlas čítal úryvok z časopisu: „K Vianociam patrí, samozrejme, stromček a tie najkrajšie stromčeky môžete nájsť len na planéte Stromčekova. „Paráda, poďme na to! Pripraviť k štartu, zapínam motory,“ vyhlásil. Priblížil sa k prístrojovej doske, stlačil veľké tlačidlo a kormidlo sa pomaly vysunulo. „Zadávam kurz, kapitán. „Štart o tri… dva… jeden…“ Oliver stlačil zelené tlačidlo rakety a kozmická loď sa vrhla zrýchlením do kozmického priestoru. Okolité hviezdy sa zmenili na dlhé čiary a loď smerovala k svojmu cieľu v tmavom, nekonečnom vesmíre.Oliver s nadšením vykrikoval, keď uvidel planétu cez predné sklo. Celá planéta bola z perníka, perníkové stavby sa týčili do výšin . „Vysúvam teleskop, priblíženie nastavené na optimálnu vzdialenosť k povrchu planéty,“ oznámil Tomáš. „Aha, tam!“ zvolal. „Vidím mesto a v strede je veľká pristávacia plocha. Tam pristaneme, Tomáš. „Kapitán, kyslíkové zásoby sú dostačujúce, takže nemusíme mať skafander,“ informoval Tomáš. „Výborne, poďme si teda po ten najkrajší vesmírny stromček,“ povedal Oliver a stlačil gombík.„Hej ty, áno ty! „Vidíš tu viac vesmírnych lodí? „Ja ti dám vianočný škriatok! Bradatý trpaslík v zavalitých nohaviciach si vyhrnul rukávy svojej karovanej košele a pripravoval sa na bitku. Vtom z malého príbytku v tvare sudu vybehol iný trpaslík so zapleteným vrkočom, ktorý sa snažil situáciu upokojiť. „Ako nemyslel? Kto je podľa neho škriatok? „Som štrnásta generácia najsilnejšieho a najstaršieho trpasličieho rodu. Môj pra pra pra pra pra pra pra starký bol prvý, ktorý vyťal prvý vianočný stromček. Pokračoval ešte chvíľu, ale Oliver ho prestal vnímať a začal sa obzerať po meste. Malé perníkové domčeky boli rôznych tvarov a veľkostí. „…a tak sme začali vyvážať stromčeky do celého vesmíru. Pravdaže, keďže to začala moja rodina, boli sme okamžite…“ pokračoval vo svojom rozprávaní a Oliver si pomyslel, že to je asi najdlhší monológ, aký kedy v živote počul. Chystal sa ho prerušiť, ale obával sa, že by tým trpaslíka mohol uraziť.Trpaslík Sekeráč zastal a pozrel na Olivera s prekvapením. „Áno, áno, rodina, stromčeky a…“ koktal. Druhý trpaslík, očividne miernejšieho ducha, vstúpil do rozhovoru a poklepal Sekeráča po pleci. „Ale, ale, sú to návštevníci a ty by si mohol byť trochu prívetivejší. Trpaslík, trochu zahanbene, sa upokojil. „Prepáčte, nejak nie som vo svojej koži. Volám sa Sekeráč, ale to ste už zrejme počuli. A toto je naše skromné mestečko. „Radi vás spoznávame, ja som Jedlička, manželka tohto ušomraného trpaslíka.“ S eleganciou princeznej sa predklonila. Oliver si až vtedy uvedomil, že zavalitý trpaslík bol vlastne žena. Ale ako by to mal vedieť? „Veľmi nás teší,“ odpovedal Oliver. „Poďte, prejdite sa so mnou a ja vám porozprávam jeden krátky, ale o to smutnejší príbeh,“ navrhol Sekeráč. Oliver si pomyslel, že o krátkosti príbehu by sa dalo polemizovať. Príbeh začínal pra pra pra pra pradávno a počas dlhého, neskutočne nudného rozprávania stihli prejsť celé mesto.Z domov na uliciach raz za čas niekto vykukol a priateľsky im zakýval alebo k nim pristúpili iní trpaslíci a s úctou podávali Sekeráčovi ruku. „Áno, áno, tak to začalo. „Ehm, miláčik, prosím, dostaň sa k problému. „Sto zlomených sekier, máš pravdu. Prichádzali k vysokému plotu, ktorý bol minimálne desať metrov vysoký. Jeho dĺžka sa nedala presne určiť. „Plot je ďaleký od hentam po tamtam a vysoký až až,“ povedal Sekeráč vážnym tónom. Pred veľkou bránou stáli dvaja strážcovia. Obaja s hustou čiernou bradou prepletenou striebornými šedinami. Boli rovnako oblečení, s veľkou sekerou pri nohách. „Ďakujem, bratia Vetvička a Halúzka. Obaja trpaslíci zdvihli veľké sekery, priskočili k dvom veľkým ozubeným kolesám po stranách brány, vložili do nich svoje sekery a začali nimi krútiť. „Tak a tu to je. Ale Oliver zízal v úžase a zmätku. „Presne,“ povedal skleslo Sekeráč. Oliver uvidel pred sebou holú pláň plnú pníkov, ktoré vyčnievali z pôdy v pravidelných vodorovných líniách. „To je pre nás záhada. Náš les nie je len tak obyčajný, ale zázračný. Kývol na bratov trpaslíkov, aby zavreli bránu. „Preto pre vás vianočný stromček nemám. Zúfalo sa rozplakal a jeho manželka Jedlička ho nežne chlácholila. „Prepáčte mu to, je to drsný trpaslík, ale má srdce ako vianočná sklenená guľa. „To nás veľmi mrzí. „A ako? Sami nevieme, čo ďalej. Akonáhle vošli do budovy, Oliverovi udrela do nosa silná vôňa škorice a niečo úžasne rozvoniavalo, akoby cítil babkin čerstvo napečený jablkový koláč.Všade po stenách viseli obrazy trpaslíkov v rôznych pózach a v rôznych časových obdobiach. V strede miestnosti bol obrovský krb, vrhajúci mihotavý tieň na všetkých hostí. „Všetci si dáme po pohári grogu a tu mladý so svojim medveďom radi odskúšajú vašu domácu štrúdľu. Ďakujeme“ objednal svorne Sekeráč za všetkých. Krátko nato sa s masívnymi vyrezávanými pohármi plnými voňavého nápoja ťapkal pehavý trpaslík späť k ich stolu. Pred každého položil pohár a Oliver sa pozrel na svojho navigátora, ktorý mu nesúhlasne kýval hlavou zo strany na stranu. „Mládenec, to je grog, aká že medovina!“ opravil ho Sekeráč s úsmevom a hneď si z pohára doprial poriadneho dúšku. „Do toho, láska,“ povzbudila ho Jedlička a obaja sa spoločne postavili. Sekeráč si odkašľal. Zrazu ktovie skadiaľ, začala hrať veselá hudba gájd a huslí. Oliver a Tomáš si vymenili pohľady plné údivu, nečakali, že ten uhundraný trpaslík môže tak nádherne spievať. Obaja začali tlieskať. Tomáš si stále opakoval refrén piesne, aj keď hudba už utíchla. Oliver bol však zamyslený. Niečo v tej pesničke ho priviedlo k zaujímavej myšlienke.„O áno, naša planéta vznikla dávno, keď z veľkej kozmickej trúby vypadli do vesmíru prvé koláče. Viete,“ pokračoval a jeho hlas bol plný nostalgie, „tento les… nie je len obyčajným lesom. Je to miesto, kde sa stretávajú staré legendy a naše najhlbšie túžby. Môj pra pra pra pra pra pra pra starký bol prvým, kto tu vysadil stromček. Oliver a Tomáš naslúchali v tichosti. „Keď som bol malý trpaslík,“ pokračoval Sekeráč, „môj dedo mi rozprával príbehy o zázračných stromčekoch, ktoré mali v sebe iskru Vianoc. Sekeráčova tvár sa na chvíľu zahalila tienistým závojom smútku. „Ale s pribúdajúcimi rokmi, ako stromy rástli a starý dedo starol, začali sa strácať aj stromy. V miestnosti sa rozhostilo ticho, len praskanie ohňa ho občas pretrhlo. Oliver cítil, ako sa v jeho srdci objavuje teplo a pochopenie pre Sekeráčove slová. „Tomáš, musíme niečo urobiť. Tomáš, s obavami v hlase, odpovedal: „Ale Oliver, sme len kozmonauti, nie čarodejníci. Oliver však nebol typ, ktorý by sa ľahko vzdával. Rozhodol sa preskúmať les a hľadať akékoľvek stopy, ktoré by mohli viesť k riešeniu. Spolu s Tomášom začali skúmať pôdu, hľadali akékoľvek zvláštne znaky alebo stopy na pníkoch stromov. Tomáš prikývol: „Áno, vidím to. Jemne odobral vzorku pôdy a začal ju skúmať. Ovoniaval ju, drobil medzi prstami, dokonca, na zhrozenie Tomáša, kúsok ochutnal. „Tomáš, myslím si, že pôda potrebuje živiny. V tom momente sa spoza nich ozval hlas Sekeráča, ktorý ich sledoval z diaľky: „Vyčerpaná, hovoríte? Oliver, s iskrou nápadu v očiach, sa spýtal Sekeráča: „Čo presne les potrebuje? Sekeráč, s hlbokým povzdychom odpovedal: „Dedko vždy hovoril o nejakom starom recepte, ktorý používali. Oliver sa zamyslel. „Recept? Na hnojivo?“ a zrazu si spomenul na rozhovor s mamou pri pečení perníkov. „Počkajte ma pri bráne k lesu, musím ísť niečo zobrať na kozmickú loď,“ povedal Oliver a rozbehol sa k lodi.„Áno, to by mohlo fungovať, aspoň dúfam,“ hovoril si v duchu Oliver, keď otváral dvere do malej kuchyne na lodi. „Korenie Jupiterských morí, Olej gyroskopu, soľ morí Marsu… a tu ste!“ zvolal Oliver, keď zdvihol dve látkové vrecúška naplnené až po okraj nejakým práškom. Rýchlo sa rozbehol späť za Tomášom a trpaslíkmi k bráne. Preletel ulicami, preskakoval prekážky a predbiehal zvedavých trpaslíkov, ktorí sa prechádzali po meste. „Má ich! Má ich!“ kričal aj nadšený Tomáš, skákajúci od radosti. „Vôbec neviem,“ mykol plecami Tomáš. Oliver konečne dorazil, vyčerpaný a bez dychu. Nevenoval pozornosť zvedavým pohľadom všetkých okolo. „Našiel som to! „Uvidíte! Kývol na strážcov pred veľkou bránou. Vetvička a Halúzka okamžite priskočili k ozubeným kolesám, a s mohutnými údermi sekerami sa začali opäť krútiť. Vytiahol z vrecka prvé vrecúško, opatrne vzal štipku bieleho prášku medzi prsty a posypal zem okolo pníka. Spočiatku sa nič nedialo. „No vidíš! Žiadne vianočné stromčeky už nikdy nebudú! Nič. „Chlapče, viem, že si nám chcel pomôcť. Ale ako sám vidíš, nikto nám nepomôže. Zlomený Oliver sa s námahou postavil. Pomaly začal kráčať k masívnej bráne, keď tu sa zrazu zatriasla zem. Všetci sa prekvapene otočili. Peň, ktorý pred chvíľkou Oliver posypal sa začal chvieť. Kôra začala opadávať, a za sekundu sa pník scvrkol na mini pníček, aby v sekunde znovu narástol na pôvodnú veľkosť. Kôra mu začala dorastať a na letokruhoch sa objavili malé bublinky. „Sto hrdzavých sekier do teba, ty si to dokázal! Hurá, huráaa!“ Sekeráč, plný radosti, objal Olivera svojimi svalnatými trpasličími rukami. Zdvihol ho do vzduchu a začal sa s ním točiť dookola. Oliverovi sa z toho všetkého točila hlava. Povolil vrecúško a biely prášok sa vznášal v jemnom víre, pomaly dopadajúc na ostatné pníky. „Prepáč, ale toto som vôbec nečakal,“ povedal spúšťajúc Olivera na zem. „A čo bolo v tom druhom? „No predsa kypriaci prášok!“ dodal Oliver so smiechom. Teraz už presne vedel, prečo jedličky na planéte nerástli.Keď sa pomaly vracali do mesta, novina o Oliverovom hrdinstve sa rýchlo rozšírila. Dorazili na námestie a Sekeráč vyskočil na malé pódium. Dav trpaslíkov utíšil svoj spev a on so slzami v očiach hľadal vhodné slová: „Chcel by som sa vám poďakovať. Ste našimi záchrancami. Dav začal tlieskať a výskať od radosti. Trpaslíci na námestie doniesli niekoľko stolov a stoličiek pre každého. Oliver si však uvedomil, že je čas vrátiť sa domov. Trpaslíci sa lúčili neradi, všetci si preto nastúpili do dlhého radu, ktorý podľa Tomášových slov končil až niekde za mestom. Pravdaže, veď každý chcel potriasť rukou záchrancom. „Ďakujeme, zbohom,“ kývali Oliver s Tomášom, keď nastupoval...
Pardubice sa preslávili najmä prostredníctvom ich známych dostihov. Ročne tam kvôli konským pretekom Veľká pardubická prichádzajú stovky divákov z celého sveta, ktorí sa však veľmi rýchlo zaľúbia aj do samotného mesta. Prvá historická zmienka o osídlení tejto oblasti pochádza z 13. storočia, o necelých sto rokov neskôr tam založili aj samotné mesto. Tunajší panovník Arnošt z Pardubíc bol dôverným priateľom a hlavným radcom kráľa Karla IV., vďaka čomu dokázal pre svoj kraj vybaviť mnoho výhod. Počas tejto éry sa mesto dočkalo veľkého rozmachu a vzniklo mnoho reprezentatívnych budov. Tie ponúkali v kombinácii so samotným zámkom nádherný pohľad, vďaka čomu sa v Čechách začalo často používať porovnanie „skvie sa ako Pardubice“, ktoré sa pripisovalo výnimočne krásnym predmetom alebo miestam.V 19. storočí sa z tejto oblasti stal dôležitý dopravný uzol, ktorý pomohol v druhom veľkom rozkvete celého regiónu. Súčasný zámok je pokračovaním prvej stavby v Pardubiciach. Pôvodne sa tam nachádzal vodný hrad, neskôr ho prestavali na pevnosť a panské sídlo a nakoniec sa z neho stal nádherný zámok. Jeho veľkou pýchou bola taktiež rozsiahla záhrada s parkom, ktoré sú verejnosti prístupné až dodnes. Zaujímavosťou je, že na rozdiel od iných šľachtických komplexov zámok v Pardubiciach veľmi skoro prešiel do vlastníctva mesta a už v 17. storočí ho prestavali na známy pivovar. Potom tam zriadili fabriku, neskôr dočasný domov pre vojakov a až v novodobých dejinách v ňom zriadili výstavné priestory. Tie sa v súčasnosti delia na dve časti - Východočeské múzeum a Východočeskú galériu. Práve v nej sa nachádza jeden veľmi vzácny exponát.Nádhernú prechádzku ponúka aj samotné historické centrum, ktoré sa nachádza neďaleko zámku. Na hlavnom Pernštýnskom námestí uvidíte niekoľko budov z prierezu dejín Pardubíc. Tie pôvodne slúžili mešťanom, pričom vo vrchnej časti sa nachádzali byty a v spodnej remeselnícke dielne. Ďalej sa dostanete k radnici, ktorú postavili v 19. storočí a teraz patrí k najkrajším stavbám mesta. Jedným zo vstupných miest do Pardubíc bola v minulosti Zelená brána s vežou, na ktorej sa v súčasnosti nachádzajú viaceré zaujímavé reliéfne ozdoby. Nevynechajte tiež zastávku pri tunajších dvoch významných svätostánkoch a prestávku si naplánujte aj pri najcennejšom zachovanom dome U Jonáša.Okrem historických budov si v centre môžete pozrieť aj pár zaujímavostí z modernej architektúry. Veľmi obľúbená je stavba automatických mlynov, budova bývalej Anglobanky a tiež súčasné obchodné centrum Grand, ktoré bolo na začiatku 20. storočia hotelom. Za všetky tri stavby môžu obyvatelia Pardubíc vďačiť známemu architektovi Josefovi Gočárovi. Jednou z kuriozít je miestne krematórium, ktoré bolo vôbec prvé v krajine.Keď sa povie Pardubice, automaticky nám v hlave napadne aj spojenie s obľúbenými perníčkami. Pri histórii ich vzniku sa opäť vrátime ku Karolovi IV. a jeho priateľovi Arnoštovi z Pardubíc. Kráľ si túto sladkosť zamiloval a založil jednu z prvých výrob v Prahe. Jeho kamarát sa tým inšpiroval a druhú cukráreň špecializovanú na perníky otvoril v Pardubiciach. V tých časoch šlo o veľmi drahú sladkosť, ktorú si mohli dovoliť len šľachtici. Med bol totiž veľmi vzácnou surovinou, takže cena jedného perníka bola pre bežných ľudí priveľmi vysoká. Odvtedy sa v meste postupne aj ďalšie roky pestovala tradícia pečenia týchto pochúťok a navyše tam v ére komunizmu pribudli závody, ktoré sa špecializovali aj na nové typy perníkov, takže Pardubice už s nimi zostali navždy spojené.V Ráby u Pardubic sa dokonca nachádza aj Múzeum perníkov a rozprávok. To je situované do budovy nádherného loveckého zámočku, ktorý pochádza z 19. storočia. V súčasnosti však už túto stavbu nazývajú skôr perníkovou chalúpkou. Časť modernej interaktívnej výstavy vám povie viac o histórii vzniku tejto sladkosti, dozviete sa niečo o samotnom recepte, ale aj o zaujímavostiach pri príprave perníčkov.V blízkosti Pardubíc sídlia dve krásne historické stavby. Prvou z nich je hrad Kunětická Hora, ktorý využili aj pri nakrúcaní obľúbeného seriálu Arabela. Choltický zámok zase láka nádhernou výzdobou v barokovom štýle. Zaujímavou časťou prehliadky je výstava venovaná vodníkom.
Mesto Známe pre Zaujímavosti
Pardubice Veľká pardubická, perník Zámok, Pernštýnske námestie, Múzeum perníkov a rozprávok

tags: #perník #pre #branka #recept

Populárne príspevky: