Petr "Špek" Slanina: Všetko, čo stojí za to, je riskantné
Petr „Špek“ Slanina je známy lezec, ktorý sa podpísal pod mnohé náročné a odvážne cesty. Vyliezť cestu od Špeka patrí medzi veľmi rešpektované lezecké výkony, pretože okrem sily a techniky je potrebná aj chladná hlava, skúsenosti s istením a dostatok odvahy.
Zima je konečne preč, čakany meníme za slučky a môžeme vyraziť do skál - ukázať, čo v nás je, a zistiť, či sme sa vďaka tej umelej stene niekam posunuli. Parkujeme a razíme si cestu voňavým lesom rovno ku skale. Žiadne zdržiavanie a rovno do vertikálneho smeru všetkého diania. Slučka, hodinky, kruh, vrchol a takto niekoľkokrát dokola. Je fakt, že vrcholky všetkých skál sú trochu zelenšie, ale všade okolo sa to lezcami len tak hemží. Zvuky karabín sú rajom pre uši.
Po popoludňajšom olovrante a pár pekných cestách sa rozprávam s miestnymi borcami. Riešime cestu na Čihulku. Ako to asi vyzeralo, keď sa tam ulúpol ten drobný kúsok toho kameňa a hlavne, ako dopadol ten borec, čo mu to zostalo v náručí. Keď sa pýtam kam ďalej, dostávam tip na také to typické VIIc na Suškách. Pozerám do starého sprievodcu a úplne to cítim. Hviezdicová východná stena s kruhom. Pozerám hore, meriam si to pohľadom - už už sa vidím hore.
Jedno istenie, druhé, tutovka. Trochu nateká, ale to nevadí, mám predsa namakané zo steny cez tú zimu, nie. Doliezam k sokolíku pod kruhom a aha, prichádza vytriezvenie. Sokolík kĺže. Nejak mi v tých rukách nedrží. Skúšam to zľava, sprava, furt nie a nie pustiť ma to hore. Vykláňam sa za hranu a hľadám tam niečo, čo by mi vytiahlo tŕň z päty. Lištu, kapsu… nič. Len urputné slniečko mi dáva najavo, že nič tu nenájdem.
Sedím vo svojej slučke kúsok nižšie pod tým miestom a hovorím si, kde som urobil chybu. Že by moc piva v zimnej príprave? Nejakú tú výhovorku pre moje zdrvené ego si nájsť musím. Idem preto dole a riešim, čo urobiť nabudúce lepšie. „Aké je to tam v tom sokolíku?“ pýta sa. Hovorím mu, že mi tam došlo… „Asi to ešte stále nie je ono, rosí to,“ hovorí a berie si sedák. Dochádza mi, že je to Špek.
Balím si svoje veci a pozerám na to, ako si to razí hore ako ľadoborec na pól. Päť, desať, dvanásť, žiadna slučka - prečo aj, veď lezie sólo a lano za sebou ťahá, len aby si ho potom hodil niekde inde. Dolieza k tomu sokolíku, kde som skapal. Jeden krok, druhý a je pri kruhu. Pozerám na to ako na zjavenie. Veď som ten krok neurobil. Ako sa mu to tam podarilo?! Pocit menejcennosti? Sklamane? Skôr pocit uznania a motivácie - to je to, čo ma napĺňa, keď s ním potom stojím dole a rozprávame sa. „Bolo to tam mokré, chce to ešte počkať, kým to vyschne,“ hovorí vyklidnený majster. „Kúpite si niekto všetky moje veci? Kašlem na to,“ ponúkam v nadsázke kamarátom.
Príklad nákresu lezeckej cesty.
Vyliezť cestu od Špeka si vyžaduje:
- Sila
- Technika
- Chladná hlava
- Skúsenosti s istením
- Odvaha
Porovnanie lezeckých skúseností:
| Lezec | Skúsenosti | Úspešnosť v sokolíku |
|---|---|---|
| Ty | Menej skúsený | Nepodarilo sa |
| Špek | Skúsený | Podarilo sa |
Tento súhlas udeľujete na dobu neurčitú s tým, že ho môžete kedykoľvek bezplatne odvolať prostredníctvom tlačidla v každom newslettri. O tom, ako s vašimi osobnými údajmi (t.j.
