História slovenskej kuchyne: Od stredoveku po súčasnosť
Slovenská kuchyňa je rôznorodá a jej jedlá patria skôr medzi tie ťažšie. Prebrala prvky z Česka, Poľska, Maďarska či Ukrajiny, ale aj tak sa v nej nájdu pokrmy, ktoré sa tradovali celé stáročia, a to už od prvých ľudí žijúcich na našom území.
Už starí Slovania sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom, ktoré významne ovplyvnilo ich stravovanie. Kuchyňa pozostávala z rozmanitých druhov strukovín a zeleniny, ktoré si vedeli dopestovať. Cudzie im však nebolo ani konzervovanie potravín formou údenia, solenia, sušenia alebo kvasenia. Je známe, že už starí Slovania poznali jednoduché konzervovanie potravín, ako údenie, solenie, sušenie a kvasenie.
Vladimír Tomčík (65) je historik, spisovateľ a venuje sa aj dejinám gastronómie. O varení vydal viacero publikácií a v knižnici má vyše deväťsto kuchárskych kníh z rôznych historických období. Skúmate vývoj gastronómie na Slovensku. Od ktorého storočia?
Viac ako dvetisíc rokov. V knihe S vareškou dvoma tisícročiami opisujem dejiny bratislavskej gastronómie od Keltov cez Rimanov, Slovanov až po polovicu minulého storočia.
Ako vyzeralo stravovanie v stredoveku?
Spôsob stravovania bol v Európe v podstate identický. Pred objavením Ameriky sme nepoznali papriku, paradajky, kukuricu, zemiaky, fazuľu, tabak. Rozdiel bol, samozrejme, v stravovaní bohatých a chudobných, išlo o množstvo. Rozdiel bol aj medzi severom a juhom kontinentu. Na severe sa používalo maslo, bravčová masť a pilo sa pivo, kým na juhu varili s olivovým olejom a pili víno. Slovensko leží na hranici medzi severom a juhom, takže sa pilo aj pivo, aj víno. Tak to je dodnes, pijeme všetko, čo tečie.
Chlieb a kaše, pohánkové, ovsené, jačmenné a k tomu pivo. Mäso, najmä čerstvé, bolo vzácne. Hovorí sa, že pivo je náš chlieb a vtedy to skutočne bola pravda. Jeho spotreba bola v minulosti hádam aj desaťnásobne vyššia, lebo voda bola nekvalitná a spôsobovala choroby, aj smäd bol väčší ako dnes.
Chladničky neboli, mäso sa uchovávalo údením a solením. Presolené jedlo smäd znásobovalo. Služobníctvo na cisárskom dvore okrem vína dostávalo aj dva litre piva na deň. Anglickí námorníci mali denný prídel 2,5 litra piva, teda za rok ho vypili vyše 900 litrov. Pivo bolo aj pôstnym nápojom a pri jeho konzumácii neboli obmedzenia.
Na neľúbosť pijanov tu o desiatej zvonil pivný zvon. Vtedy sa prestalo nalievať a zatvárali sa všetky hostince a viechy. Spotreba piva bola naozaj veľká, veď len v podhradí mal v roku 1726 pivovarnícky cech 45 členov a o deväť desaťročí, keď vyhorel Bratislavský hrad, zhorelo v podhradí okrem 77 domov aj 5 pivovarov. A pivo sa aj dovážalo.
V stredoveku pili omnoho viac ako dnes, teplé pivo dávali aj deťom. Teplé pivo s chlebom dostávali aj deti na raňajky.
Zemiaky - neskorý príchod na slovenské stoly
Na Slovensku považujeme za národnoidentifikačné jedlá tie, v ktorých sú zemiaky.... a pritom ešte ani taký Ľudovít Štúr zrejme zemiaky veľmi nejedával. Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči od Jána Babilona vyšla roku 1870, je v nej približne 1 500 receptov a pritom návodov na prípravu hľuzoviek je v nej skoro toľko ako receptov na zemiaky. Zemiaky sa v európskej gastronómii veľmi dlho nevedeli uplatniť. Čo bolo blízko neba, vtáky či ovocie, bolo cenené, čo rástlo pod zemou, mohlo zaváňať peklom.
O rozšírenie zemiakov sa usilovala Mária Terézia a anekdotický je príbeh z francúzskeho kráľovského dvora. Panovník dal vysadiť zemiaky, a keď dozreli, poslal pole strážiť delostrelectvom. Stavil na ľudskú prirodzenosť, chcel, aby poddaní prišli zemiaky kradnúť. Veď keď to páni tak strážia, musí to byť niečo dobré! Využitie psychológie v praxi.
O čase rozšírenia zemiakov v našom regióne svedčí aj hra Johana Wolfganga Goetheho Stella, kde sa zemiaky spomínajú. Keď Kazinczy hru prekladal, mal obavu, že väčšina divákov nebude vedieť, čo zemiaky sú, tak v preklade použil výraz gulášové, menej kvalitné mäso.
Keď sa do Európy a na naše územie dostali z Ameriky zemiaky, nastal v stravovaní našich predkov veľký prevrat. Ich zaradenie do jedálničkov bolo veľmi pomalé a až v 19. storočí sa stali plnohodnotnou súčasťou slovenskej kuchyne. Zemiaky predstavovali pre Slovákov druhý chlieb. Navyše ich pestovaniu sa darilo aj v severných a chladnejších oblastiach. Ich použitie bolo skutočne všestranné.
Lokša, nárečovo lokeš, je pre Slovákov mimoriadny druh jedla. Jedáva sa k polievke, býva skvelou prílohou k husacine a výborne chutí aj natretá džemom, posypaná makom či cukrom a zavinutá do podoby palacinky. Husacími lokšami je preslávená hlavne obec Chorvátsky Grob, no tento chutný pokrm je obľúbený na celom Slovensku, a to v rôznych podobách. Na východe ich majú radšej hrubšie, neraz plnené fazuľou, pri Trenčíne sú obľúbenejšie skôr sladké varianty s rozpusteným maslom. Popularite sa tešia i na južnej Morave, no v Poľsku či Rakúsku sú celkom nepoznané.
Zemiakové lokše
Jednou z dodnes najobľúbenejších zemiakových pochúťok sú zemiakové placky. Každý región má svoj recept, ktorý považuje za ten najlepší. Niektorí pridávajú viac majoránky, iní si potrpia na cesnak, no aj tak sú placky vo výsledku skvelé. Odlišnosť sa netýka len samotných ingrediencií. Súvisí aj so zaužívaným pomenovaním, ktoré v rámci Slovenska nie je jednotné.
Mýty v gastronómii
V gastronómii je zrejme veľa mýtov. Napríklad taký viedenský rezeň. Máme pocit, že k tomuto mestu patrí odjakživa. Keď maršal Jan Radecký z Radče v roku 1848 potláčal povstanie na severe Talianska, v liste cisárovi Františkovi Jozefovi I. okrem správy o vojenských akciách písal aj o tom, ako si pochutil na teľacom mäse pripravenom v trojobale. Toto jedlo sa dostalo do Milána zo Španielska, kam ho zo severnej Afriky priniesli Mauri a tí zas recept prevzali z Byzancie. Cisárov kuchár však nemal parmezán, tak ho nahradil strúhankou. Takisto paprika a guláš v Maďarsku sú otázkou až 19. storočia. Čárda je pôvodne turecký výraz. Cukor, káva, alkohol, limonáda, šálka, saláma sú arabské slová. Od Turkov sme prevzali rezance s tvarohom, štrúdle, pagáče, tarhoňu, jedlá na špíze, guláš, klobásu. V našom regióne je smiešne biť sa do pŕs a vystatovať sa, čo je pôvodná slovenská, maďarská, česká či rakúska kuchyňa.
Dnes taká známa maďarská paprika sa v medzinárodných súvislostiach prvýkrát uplatnila až v roku 1879. Francúzsky šéfkuchár August Escoffier vtedy uvaril a na jedálny lístok Grand Hotela v Monte Carle dal po prvý raz napísať guláš a paprikáš. Samozrejme, hovoríme o vysokej kuchyni. V ľudovej či sedliackej kuchyni používali papriku už skôr. Dôvodom boli aj napoleonské vojny a blokáda, ktorá zamedzila dovoz exotických korenín. Tak sa hľadali náhradné suroviny.
Ale keď sme hovorili o mýtoch, tak napríklad všade sa dočítate, že morky pochádzajú z Ameriky. Ale Matej Korvín písal Lodovicovi Sforzovi, aby mu poslal morky a človeka, ktorý sa o ne vie starať. Pritom Matej Korvín zomrel dva roky pred objavením Ameriky.
Za typické slovenské jedlo sú považované halušky s bryndzou. Zemiaky pochádzajú z Ameriky, bryndza je zasa rumunského pôvodu, halušky však považujeme za typické slovenské jedlo. Nie je to zvláštne?
Hovorí sa, že bryndza je rumunský produkt, no nie je to tak. S valašskou kolonizáciou sa síce rozširovalo ovčiarstvo a bryndza po rumunsky skutočne znamená syr. V takejto pôvodnej podobe sa k nám syr dostal cez Rusko až z Arménska. Bryndza však vznikla u nás a pôvodne bola tvrdá ako parmezán. Prvú bryndziareň založil Ján Vagač v Detve roku 1787. Zo Slovenska sa do Viedne vyvážali jahňacie a ovčie črevá na výrobu párkov, popri tom začali voziť v ovčej koži a neskôr v geletkách aj bryndzu. Ale ešte tú tvrdú. Jej predajcov prezývali kaštikári - od nemeckého slova käsestechen. Neskôr Vagač vymyslel mletie ovčieho syra a jeho miešanie so soľným roztokom - teda bryndzu.
Kvalita slovenskej kuchyne v 19. storočí
Dnes si už ani nespomenieme, že slovenská kuchyňa bola pred dvesto rokmi na špičke európskej gastronómie. To nie je mýtus ani legenda. Hovorím, samozrejme, o meštianskej a takzvanej vysokej gastronómii, nie o kuchyni chudobných sedliakov v horských oblastiach. Kvalitné suroviny boli dostupné a cenovo prístupné, nebol problém, aby gazdiná „vrhla“ do niečoho dvanásť vajec. Kaviár, hľuzovky neboli vzácnosťou, kurčatá neboli z veľkochovu, kravy, ovce a prasatá sa voľne pásli, smotana mala väčší obsah tukov, všetka zelenina bola bio. Do rozvoja železníc sa konzumovali potraviny vypestované v najbližšom okolí.
V minulosti čím bol chlieb svetlejší, tým bol viac cenený. V 19. storočí sa u nás začali používať v mlynoch porcelánové valce a mlela sa taká jemná múka, že biely chlieb z nej nemal obdobu. Ale zdôrazňujem, vždy bol rozdiel medzi tou bežnou a takzvanou vysokou kuchyňou. Záležalo, čo si kto mohol dovoliť. Ale to platí dodnes.
Ryby v stredoveku
Ryby sa konzumovali v omnoho väčšom množstve ako dnes. Boli totiž pôstnym jedlom. Podľa náboženských predpisov sa v čase prísneho pôstu nemohlo jesť mäso, živočíšne produkty a piť víno. Ale cirkev pritom za pôstne jedlo vyhlásila aj bobrie chvosty či medvedie tlapy. Rýb bolo toľko, že pôst nemusel byť gastronomickou Saharou. Z juhu Maďarska k nám na trhy vozili raky a ľudia si pochutnávali aj na slimačom kaviári.
Pod Bratislavou bola vnútrozemská delta s množstvom ramien a ostrovov. Sem sa z Čierneho mora chodili neresiť jesetery. Najväčšie z nich - vyzy -, sa v Dunaji bežne lovili a sú doklady o ulovených osemstokilových obroch. Pritom štvrtina z hmotnosti ryby mohol byť kaviár.
V stredoveku kaviár vyhadzovali, alebo ho dávali prasatám. Až neskôr sa tieto malé guľôčky začali považovať za lahôdku. Keby nebolo regulácie Dunaja, priehrad, znečistenia a vyhubenia výz, možno najkvalitnejší kaviár by dnes nemusel byť z ruského Astrachánu, ale z Bratislavy.
Čím prispelo Slovensko svetu?
Z nášho regiónu pochádza napríklad oregano, bez ktorého si dnes taliansku kuchyňu nevieme predstaviť. Jednoznačné slovacikum je čabajská klobása. Na celej Dolnej zemi - v dnešnom Srbsku, Rumunsku, Békešskej Čabe -, ju vyrábali Slováci, ktorí sa tam sťahovali pred tromi storočiami. Začali aj tradíciu slávneho klobásového festivalu, na ktorom sa v súčasnosti zúčastňuje 500 tímov a podujatie má stotisícovú návštevnosť. Naši predkovia sa pri výrobe klobás poučili od Turkov. Nemôžeme zabudnúť na Štefana Aniána Jedlíka, vynálezcu sódovej fľaše.
Jej vynálezca Franz Sacher v Želiezovciach varil v kaštieli pre Esterháziovcov. Tam sa mu narodil syn Eduard, zakladateľ slávneho viedenského hotela, ktorý otcovu tortu zdokonalil a preslávil. Keby mali inde takú históriu ako my v Želiezovciach, využili by to. Možno by každoročne organizovali veľké kulinárske festivaly.
Podľa prieskumov je vraj najobľúbenejším mäsovým jedlom guláš. Mimochodom, do Viedne sa dostal z Maďarska cez Bratislavu. Vo svete boli populárne aj bratislavské rožky. Makové a orechové, no piekli sa aj gaštanové. V drevených škatuliach ich z Wendlerovej a Schwappachovej pekárne dvakrát denne vyvážali aj do zámoria. V ponuke kaviarne na Rue de Presbourg v Paríži boli bratislavské rožky mnohé desaťročia.
Vplyvy na slovenskú kuchyňu
Slovenská gastronómia má úzke prepojenia s maďarskou, rakúskou, českou kuchyňou. Potom sú tu turecké suroviny a turecké recepty, štúrovci študovali v Jene, staviteľmi kozubov boli Taliani, žili tu bosnianski obchodníci, bulharskí zeleninári, na cisárskom dvore panovala španielska etiketa a nemožno obísť ani židovskú komunitu. A dokonca aj americká kuchyňa. Ľudia odchádzali za prácou do Ameriky, a keď sa vrátili, varili jedlá, ktoré tam spoznali. Gastronomické zvyklosti sa prirodzene miešali. Viedenskú a rakúsku kuchyňu ovplyvnili aj české a slovenské kuchárky, ktoré tam varili.
Sladkosti na Slovensku
V Bratislave vznikol medovnikársky cech už roku 1619. Sladilo sa medom, cukor sa dovážal ako liek a časom začali byť cukrári viac cenení ako kuchári. Veľký rozvoj v príprave zákuskov nastal v našom regióne vďaka takým ľuďom ako Sacher, Doboš, Gundel, Gerbeau (višne v čokoláde) po polovici 19. storočia.
Súčasná slovenská kuchyňa
Pizza. A ázijské bistro. Nie vyprážaný syr? Ten bol za socíku. Avšak čiernohorského rezňa ako strašiaka sme sa stále nezbavili. Mám na mysli sortiment a ponuku.
Príklad: V jednej kolibe na Orave na jedálnom lístku vidím - halušky, strapačky, morčacie prsia s broskyňou, morčacie prsia s ananásom. Morka s ananásom v slovenskej kolibe? Preboha, prečo? Keď som sa to spýtal, nerozumeli mi, čo chcem. Prejdete „za kopec“ do Poľska a každá reštaurácia v Zakopanom ponúka goralské špeciality. Turista nehľadá medzinárodnú kuchyňu. Tu by chcel naozajstné slovenské jedlo, typické pre región Oravy.
Keď idete v hociktorom slovenskom meste po centre, natrafíte na rôzne reštaurácie, každá sa hrá na niečo iné, ale v máloktorej sa cítite ako na Slovensku. Prečo?
V každej civilizovanej krajine prídete do veľkého mesta a sú tam podniky nielen s národnou, ale aj regionálnou kuchyňou. Kde v Bratislave nájdete tradičné bratislavské jedlá, koľko podnikov v Košiciach varí podľa šarišských tradícií? A to ani nespomínam sezónnu kuchyňu. Všade v Rakúsku na jar pripravujú jedlá z medvedieho cesnaku - od nátierok cez polievky, prívarky až po plnené rolády. Potom nasleduje čas špargle. Problém je však v inom. Vo Francúzsku nazbierate kilo lesných jahôd, nájdete dubáky či ulovíte rybu, predáte ich v najbližšej reštaurácii a budete zvedaví, čo z nich kuchár vyčarí. U nás to zákon nedovoľuje. A na trhu? Väčšina predajcov tu predáva zeleninu z veľkoskladov.
Zákony, závodné a školské jedálne, suroviny. Nehovorím však, že tu neboli ľudia a kuchári, ktorí sa neusilovali stav zlepšiť a len všetko bolo negatívne.
Zaujímavosti o strave našich predkov
Z rôznych historických prameňov vyplýva, že v minulosti sa na hygienu dbalo podstatne menej. To však neplatilo o kuchyni. O tom, že v nej muselo byť čisto, svedčí aj nápis kuchárskeho radcu zo 16. storočia. Pokrmy na jedálenskom stole odzrkadľovali nielen to, či bola rodina bohatá alebo žila z ruky do úst, ale aj to, či dodržiavala kresťanské zásady a pôsty. V chudobnejších rodinách sa zvyklo jesť dva- až trikrát za deň. Na raňajky sa podávala polievka a chlieb. Obed či večera boli o niečo bohatšie, na tanieri sa objavovali teplé jedlá z mäsa aj zo strukovín, čo platí dodnes. Na pečenie mäsa sa využívalo ohnisko či ražeň. V našich končinách sa dochucovalo hlavne rascou, rozmarínom, cibuľou, cesnakom alebo kôprom. Ostatné koreniny, napríklad klinčeky, sa dovážali zo zahraničia a boli vzácnym tovarom. Ani voda na varenie nebola ľahko dostupná.
Prvá slovenská kuchárska kniha
Obraz o stravovaní našich predkov na Slovensku nám prinášajú kuchárske knihy. Prvú slovenskú kuchárku napísal kuchár Ján Babilon. Obsahovala vyše 1 500 receptov rozdelených na kapitoly o omáčkach, mäsových pokrmoch, paštétach, o kvasení a pod. Na knihe s názvom Prvá slovenská kuchárska kniha v slovenskej reči pracoval 20 rokov a publikoval ju v roku 1870. Jedným z receptov je biela hovädzia polievka:
„Podľa počtu osôb sa vezme na každý pol funta hovädziny, postaví sa do vodou naplneného hrnca, šamutina sa usilovne zberá, žeby polievka čistá a priezračná ostala, a nechá sa zvoľna variť. Kto rád jedáva dobrú hovädziu polievku a kus mäsa, lebo hovädzia polievka je neomylne najlepšia, nesmie byť mäso čerstvé zo zabitého hoväda, ale má byť podľa času, t. j. či je zima, jar, jeseň lebo leto, viac lebo menej odležané. Do hrnca sa pridajú ešte teľacie kosti a krídelká z morky, z husi a iného hydu. Keď sa mäso dobre povarilo, pridá sa v studenej vode čisto umytý petržlen, mrkva, paštrnák, pór, zeler, pol hlávky kelu a šupky zo žltej cibule - spolu sa nechajú variť, a keď sa blíži hodina obeda, odloží sa hrniec s polievkou nabok, masť sa z nej zoberie a polievka sa cez čisté plátno alebo cez husté cedidlo precedí a podľa vôle dá sa do nej hocičo, napr.
Na žiadnom stole nesmel chýbať chutný domáci chlieb. Na Slovensku sa začal piecť už v 14. storočí a bol pečený z druhu múky, ktorý bol dostupný, a neskôr zo zemiakov. Ak bolo múky málo, primiešavali sa do cesta korienky rastlín. V kresťanskej viere je chlieb darom od Boha.
Stravovanie v minulosti
Pre obdobia poznačené vojnou a pre chudobnejšie vrstvy boli príznačné hlavne strukoviny, kaše z pohánky, prosa či krúp. V horských oblastiach sa pestovali zemiaky, jedávala sa kapusta, ale v nížinách bol jedálniček pestrejší. Súčasťou stravy bolo aj mnoho mäsa, rýb, mliečnych výrobkov, tiež veľa ovocia a zeleniny. Obzvlášť obľúbená bola kapusta, ktorá sa dodnes na jeseň tlačí do sudov a takto kvasená vydrží aj celé mesiace. Z ovocia sa pestovali jablká, hrušky či slivky, zvykli sa zbierať lesné maliny, jahody a borievky. Okrem spracovávania na lekvár alebo zavárania sa zo všetkých druhov ovocia pálil alkohol. Tak ako sa sušilo ovocie na zimu, tak sa sušili aj hríby, ktorých naše lesy poskytujú každoročne dostatok. Huby sa časom zapísali medzi sviatočné pokrmy.
Naši predkovia si z času na čas dopriali aj kúsok mäsa, ktorého v tých časoch nebolo veľa. Samozrejme, panské stoly sa pod ťarchou diviny, husaciny, hovädziny či bravčoviny priam prehýbali. Ku každému druhu mäsa museli mať špeciálnu omáčku na víne či pive. Chudobnejší chovali zvieratá predovšetkým na mlieko, vajíčka či kožušinu. Raz do roka sa zvykla konať dlhoočakávaná udalosť - zabíjačka. Stretla sa na nej rodina, priatelia, do sýtosti sa najedli a upravili mäso tak, aby mohli zo zásob čerpať dlhý čas. Svoje miesto na stole mali aj ryby, ktoré kresťania nevnímajú ako mäso.
Mliečne výrobky a bryndza
Jednou zo základných potravín je dodnes mlieko. V súčasnosti je výrazne obľúbené kravské, no v minulosti sa mu kozie či ovčie dokázali vyrovnať. Kravské mlieko sa začalo využívať až neskôr, a aby vydržalo čo najdlhšie, začali ho spracovávať do podoby mäkkých či tvrdých syrov, pareníc, oštiepkov, tvarohu, masla či smotany. Spomedzi mliečnych výrobkov špeciálne miesto zastáva i bryndza. Je to mäkký, solený a miesený ovčí syr, ktorý sa vyrába z kravského mlieka a podľa Potravinového kódexu SR z minimálne 50 % ovčieho mlieka. Tým najlepším ochucovadlom v prípade bryndze nie je soľ či nejaké korenie, ale zdravá paša plná aromatických byliniek.
Sladké pečivo
Aj keď bola chudoba na Slovensku veľká, predsa sa nezriedka našiel kúsok múky nazvyš, aby mama napiekla deťom chutné koláče. Neboli bežným pokrmom, skôr sviatočným - na Vianoce a Veľkú noc. Keď najhoršie časy pominuli, sladké pečivo vo forme závinov a štrúdlí sa stalo súčasťou každodenného jedálnička. Postupne k nim pribúdali kysnuté koláče, pečené a parené buchty, bábovky či žemľovka. Slávnostnejšími druhmi boli mačacie oči, medvedie labky, medovníky, štedrák, šúľance, laskonky, na Troch kráľov k nim pribudli na Záhorí a Myjave fánky a tiež opekance, nazývané aj bobaľky alebo pupáky.
Štrúdľa je milovaná azda v celej Európe, no tá ťahaná je slovenskou špecialitou. Vďaka svojej jednoduchosti bola jedlom chudobných. Dostala sa k nám pravdepodobne vo forme tureckého pečiva baklava ešte v roku 1453. Krátko nato ho s malou obmenou receptu nazvali v Rakúsku závinom a plnku v ňom obmieňali. Prvá písomná zmienka o závine už ako štrúdli pochádza z roku 1796 vďaka Márii Terézii. Dnes si môžete štrúdľu upiecť, aj keď ste úplní začiatočníci. Stačí kúpiť lístkové cesto, naplniť ho cukrom a postrúhanými jablkami. Skúsené gazdinky však vedia pripraviť pravú ťahanú štrúdľu z domáceho cesta.
Skalický trdelník je jeden z najobľúbenejších sladkých kysnutých koláčov na Slovensku. Zrodil sa a dodnes sa pečie na Záhorí, konkrétne v oblasti Skalice. Jeho výroba sa datuje do 19. storočia, keď podľa ľudových povedačiek žil v Skalici maďarský básnik a spisovateľ gróf Jozef Gvandániy. Recept na trdelník vlastnil práve jeho osobný kuchár. Na konci storočia sa zo súkromnej kuchyne grófa rozšíril do domácností na Záhorí a začal sa objavovať na miestnych jarmokoch. Výroba sa začala naplno až v polovici 20. storočia. Do Skalice dodnes chodia ľudia za gastronomickým zážitkom - ochutnať mäkký a na povrchu chrumkavý skalický trdelník s orieškami, čokoládou, so škoricou či s makom.
Stačilo iba zopár základných surovín, ktoré sa našli aj v nemajetnejšej domácnosti, a rodina si pochutnávala na sýtom jedle, ktoré napriek jednoduchosti použitých surovín rokmi získalo prívlastok jedinečné. Nie sú to len lokše, haruľa či ťahaná štrúdľa, ktoré už dlhé stáročia nesmú chýbať na slovenských stoloch. Každý kraj, región, každá obec či rodina majú tradičné jedlo, na ktoré nedajú dopustiť. Môžeme sa pochváliť naozaj veľkým množstvom dobrôt a práve preto sa sem nepomestia všetky. Otestovať svoje zručnosti v kuchyni a chuťové poháriky sa však určite oplatí aj na tých zopár predstavených a overených receptoch.
tags: #história #slovenskej #kuchyne
