Život na Slovensku po roku 1989: Pohľad na zmeny a vývoj

Od novembra 1989 ubehlo už takmer 23 rokov a ľudia verili, že odstránenie socializmu a komunistov im prinesie lepší život, slobodu a majetky. Čo dokázal kapitalizmus so slušne vybudovanou krajinou, môže vidieť každý. Bezbrehé rozkrádanie majetku bez postihov, nezamestnanosť, chudoba, bezdomovcov, herne, prepychové väznice, nefunkčné školstvo, zdravotníctvo, súdníctvo a zákony, ktoré tvoria podvodníci s úmyslom ľahšieho obohatenia. Čo máme dnes, nech si každý odpovie sám, ale najlepšie to dokumentuje legálny spis zvaný "Gorila".

Zlé za socializmu bolo to, že ľudia boli prenasledovaní za verejné protesty proti zriadeniu a komunistom a nemohol každý cestovať kam chcel. Socialistický štát nám bral z hrubej mzdy 20 %. Za to sme mali zabezpečené.

V roku 1989 nám tvrdili, že do 10 rokov sa dotiahneme životnou úrovňou na Rakúsko. Málokto tomu veril, ale tých 15 či 20 rokov znelo už reálnejšie. V skutočnosti sme len niekedy okolo roku 2009 dobehli iba tú našu niekdajšiu životnú úroveň z roku 1989! (Poznámka na okraj - ide teda o STRATENÉ DVADSAŤROČIE a vyhliadky vzhľadom na štruktúru našej ekonomiky tiež nie sú ružové) Aj tu však ide o skresľujúci údaj, pretože sa jedná o výšku priemernej mzdy, ktorú dnes nedosahuje približne 70 % pracujúcich. Čiže minimálne 70% z pracujúcich ľudí sa životnou úrovňou možno ešte ani dnes nedostalo na úroveň spred roku 1989.

Je niečo splnené, čo nám v novembri 1989 herci a speváci na námestiach sľubovali? Ale áno, máme v obchodoch záplavu zahraničného tovaru, môžeme bez problémov emigrovať a môžeme si hovoriť a písať, čo chceme.

V roku 1989 malo vtedajšie Československo zahraničný dlh vo výške približne 1,8 mld USD. Odvtedy sme si predali väčšinu podielov v štátnych podnikoch a bankový sektor kompletne. Oproti rokom pred revolúciou prudko stúpol počet bezdomovcov, drogovo závislých a tiež prípadov násilnej kriminality.

Napriek tomu, ze za poslednych 20 rokov sa udialo mnoho zleho - je to stale progres k lepsiemu. Komunisti za 40 rokov dokazali vytvorit stat ktory sa po otvoreni hranic za pol roka rozpadol. Takmer ziaden podnik nebol schopny konkurovat - teda v porovnani s inymi zlyhal. Teda za 40 rokov spravili so svetovej spicky ruinu - to su jasne stratene roky.

Priemerná dĺžka života v porovnaní socializmu a kapitalizmu:

Sunky som si mohol za sociku kupit z platu 3140kcs/100kcs=31,4kg. vtedy bola fronta pred obchodmi teraz na uradoch prace - čo je lepšie...?

Operuje sa tu s názorom, ako sme boli obrovskí prijímatelia predvstupových fondov, ako nám všetky eurofondy aj teraz zvyšujú HDP. V skutočnosti ale my v značnej miere pomáhame západným krajinám, keďže ich korporácie tu majú väčšinou daňové prázdniny a na mzdy našich robotníkov vynakladajú maximálne tak tretinu nákladov, čo u nich na Západe.

Porovnanie s Kubou:

Takmer žiadna detská podvýživa, takmer sto percent detí zapísaných na základných školách, len necelých päť percent obyvateľov žijúcich pod hranicou chudoby. Hoci čísla OSN sú optimistické, realita je krutá. Kubánsky komunizmus je v otázkach občianskych a politických slobôd veľmi podobný tomu nášmu spred roku ´89, s tým rozdielom, že u nás sa stáli rady na dovozové banány, na Kube sa stoja aj na chlieb.

Už pri prvej prechádzke je jasné, čo je hlavná náplň všetkých dní Kubáncov. Chcete si nechať vyprať u domácich vo východnom mestečku Holguín? Choďte najprv kúpiť prášok na pranie. V štyroch obchodoch znela tá istá odpoveď - nemáme. „Moja milá, prach na pranie už nie je od minulého týždňa,“ hovorí domáca, vdova, ktorá žije vo veľkom dome s najstarším synom a jeho rodinou. „V tejto krajine nie je ničoho dosť.

„Išli sme najprv na úplný východ krajiny a potom na západ. „Ale bolo to pridrahé,“ sklopí zrak. „Život tu je veľmi ťažký. Chceme predať dom a presťahovať sa do Havany,“ vykresľuje svoje plány. Len nedávno Raúl Castro povolil predaj domov. Vo všetkých menších mestách míňam domy s ceduľami, že sa predávajú. Ľudia chcú menšie alebo sa presťahovať do bytov. Z áut opadáva hrdza, ale kým idú, nie je čo riešiť.

Rovnaký sen majú státisíce Kanaďanov či Európanov, ktorí každoročne navštívia Kubu, aby si vychutnali jej silné slnko, biely piesok na plážach alebo sa naučili tancovať salsu. Podľa spravodajskej agentúry Prensa Latina navštívilo len v prvom polroku 2012 ostrov viac ako 1,6- milióna turistov. Pritom krátko po revolúcii v roku 1959 bol turizmus potlačený do úzadia pre americké embargo a preto, že nezapadal do koncepcie ekonomického rozvoja ostrova Fidela Castra. V 90.

Štátne vlastníctvo pritom turistovi nedáva na výber medzi podporou miestnych ľudí a priamou podporou štátu. Môžete si kúpiť čerstvo skaramelizovaný cukrík od manželského páru pred ich domom a nechať im tak niekoľko pesos. Ale spať musíte len v zariadeniach, ktoré majú licenciu - buď ako tzv.

Kubánci sa radi podelia s turistami o svoje trápenia s režimom. Tí vzdelanejší však vnímajú čoraz viditeľnejší dôsledok turizmu, ktorým je prostitúcia. Zúfalé Kubánky všetkých vekových kategórií trávia voľné i pracovné chvíle s mužmi zo Západu. Čerstvý karamelový cukrík si môžete kúpiť priamo pred domom jeho „výrobcu“.

Ukážkový príklad sexuálneho turizmu nachádzam v alternatívnom bare El cambio v ďalšom z východných mestečiek Camagüey. Dvaja nemeckí penzisti pozývajú vyfintené Kubánky na jedno mojito za druhým, aby si ich následne pyšne odviedli. A o iných sa zase hovorí neprestajne. Americké embargo je témou číslo jeden.

Rodrigo nedávno dokončil univerzitu v Camagüey. „Keď skončíte vysokú školu a začnete pracovať, prvé dva roky dostávate minimálny plat, pretože časť ide štátu. To preto, že školné sa neplatí,“ vysvetľuje koncept vysokého školstva zadarmo. Je však šťastný, že má prácu, pretože nie každý si nejaké zamestnanie nájde. A odísť do Havany? „To nejde, je veľmi ťažké nájsť si podnájom.

„Každý sa snaží robiť, čo môže. Lekári? Tí nielen zachraňujú život, ale zároveň v ordinácii predávajú ovocné šťavy, aby vyžili. Lenže nahlas to kritizovať nemôžete, o tomto sa nehovorí. Vieš, žijeme na ostrove ticha,“ hovorí mi šepkajúc. Tých, ktorí sa snažia o dôstojný život v ekonomickej katastrofe, je neúrekom. Aj v uličkách Starej Havany, ktoré miestami pôsobia ako squatt.

V istom bode sa zbiehajú do štvorcového námestia, kde sú všetky domy zrekonštruované, vymaľované pastelovými farbami. V prízemí sú suvenírové obchodíky alebo galérie. Medzi nimi kaviareň s kávou, o akej sa píše v sprievodcoch. Pomedzi stoly sa nenápadne pohybujú penzisti, aby ich nezbadal personál, a ponúkajú noviny - oficiálny orgán kubánskej komunistickej strany. Nezáleží na tom, či si kúpite Granmu, Trabajadores alebo Juventud Rebelde, obsah je vždy ten istý.

„Vy si môžete dovoliť zaplatiť viac. Je to každého voľba - nemusíte si ich kupovať, keď nechcete,“ hovorí chudučký deduško. Každý mesiac dostáva 85-ročný Gustavo od štátu celých šesť eur. K tomu na prídel osem vajíčok, niekoľko kíl múky a ryže, mlieko, asi pol kila fazuliek a soli. Ukazuje svoju licenciu na predávanie novín. „To preto, že som celý život robil účtovníka. Pracoval som v kancelárii s klímou, od ôsmej do štvrtej každý deň, žiadna náročná práca,“ priznáva s istou dávkou spokojnosti. Nesťažuje sa ani na ten súčasný. Pobozká mi ruku na rozlúčku a odchádza.

Kto chce podnikať, musí mať licenciu. No málokto si ju môže dovoliť. Pri dopravnej nehode umrel Oswaldo Paya. Významný opozičný predstaviteľ bol autorom projektu Varela, ktorý je kubánskou podobou Charty 77. Nič z tohto však v aktuálnom čísle národného kubánskeho denníka Granma nie je. Na štvrtej strane je desať riadkov o nehode na východe krajiny, pri ktorej zahynuli dvaja Kubánci. Ale o tom, kto boli - ani slovo.

Ak sa na Kube chcete dozvedieť, ako sa veci naozaj majú, musíte sa stretnúť so správnymi ľuďmi. „Pracoval som v časopise, kde som uverejňoval jeden až dva články za mesiac. Cestoval som do provincií, prespával som v hoteloch, plat bol dostačujúci a nebol na mňa vyvíjaný nátlak,“ opisuje Reinaldo život spokojného novinára.

„Vtedy som to znášal ťažko, ale dnes už by som nedokázal písať to, čo moji kolegovia, alebo skôr bývalí priatelia. V kubánskych médiách vládne cenzúra, zakladajú si na detailoch. Napríklad Fidela musíte vždy osloviť comandante de jefe,“ vysvetľuje Reinaldo fakt, prečo sa o smrti Payu neobjavili žiadne správy.

Pri represii a cenzúre, ktorá na Kube vládne, je až šokujúce, aké knihy majú v knižniciach disidenti. V odľahlej časti Havany hľadám nezávislé vzdelávacie centrum, ktoré organizuje kurzy angličtiny, keramiky, práce s počítačom, ale aj environmentálnu výchovu. To, že som v správnom dome, poznám práve podľa veľkej drevenej knižnice s titulmi, medzi ktorými sa najčastejšie objavuje slovo „demokracia“.

V kuchyni je malá žienka, ale keď začne rozprávať, je jasné, že sila jej nechýba. „Pre dcéru je to náročné. Práve je v ročníku, keď sa rozhoduje, na akú strednú školu pôjde, ale náš spôsob života sa odrazil na jej známkach. Výsledky jej nestačia,“ hovorí žena smutným hlasom. V škole vedia, že rodičia reprezentujú opozíciu. Na druhej strane, vedia to aj komunistickí rodičia, a predsa mnohí svoje ratolesti posielajú do kurzov. Predsa nie je komunista ako komunista. Sú tí, ktorí majú zo straníckej príslušnosti ekonomické výhody, a nie je ich málo. Komunisti „naoko“ posielajú svoje deti na kurzy angličtiny, možno aj preto, aby rozumeli Američanom, keď raz ujdú do Miami.

Jednou z reforiem, ktoré na Kube zaviedol Raúl, bolo povolenie malého podnikania začiatkom roka 2011, ktorým chcel riešiť ekonomickú krízu. „Možnosť mať vlastný malý biznis nezachráni celú krajinu. Navyše podnikatelia platia vysoké dane. Deti sa učia po anglicky. Možno aj preto, aby raz, keď ujdú do USA, rozumeli. S nedostatkom surovín je spojený ich nákup na čiernom trhu, od pondelka sa opäť zvyšujú dovozné dane. Podnikateľská činnosť sa často deje bez licencie, mnohí si ju nemôžu dovoliť. Kubánsky režim je v každom smere nepredvídateľný.

„Táto časť domu bola skonfiškovaná. V ostatnej časti nášho vlastného domu nás nechali bývať, ale musíme platiť nájom. Ak porušíme ich pravidlá, môžu nás kedykoľvek vysťahovať,“ opisuje absurdnú situáciu. Napriek tomu pôsobí vyrovnane. „Mám strach, ale nie je iná možnosť. Odhodlaní pokračovať v mierumilovnom snažení o zmenu režimu sú všetci disidenti, hoci žijú v strachu. Na rozdiel od disidentov, obyvateľstvo Kuby sa zdá zúfalé zo situácie do takej miery, že rezignovalo na akúkoľvek snahu o zmenu. Zatýkacie akcie tajnej polície sa zatiaľ ukazujú ako veľmi efektívna forma prevencie protestov a demonštrácií. Ako dlho ešte?

"Som šťastný, že medzi ľuďmi v parlamente nemusím sedieť. Blázni, negramotní idioti, zlodeji a podvodníci a zopár slušných ľudí. Ak by som ich mal počúvať, idem radšej medzi volov a budem tam práskať bičom. Dúfam, že národ sa raz poučí, čo je to za bandu, ktorá klame,“ vyhlásil.

tags: #terno #cokolada #v #plechovej #doze #informacie

Populárne príspevky:

• Recept na Tvarohový Koláč
• Výber inteligentných hodiniek pre cyklistov
• Ako pestovať jedľu Nordmannovu
• Príčiny nízkej tvorby mlieka
• Rozťahovacia podložka pod hrniec z nerezu – recenzia